Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžk/36/2019

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K.. T. Q., F. W. XX, Y., právne zastúpeného JUDr. Iveta Fejleková, advokátka, so sídlom Nám. osloboditeľov 25, Michalovce, proti žalovanému: Mesto Michalovce, Námestie osloboditeľov 30, Michalovce, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. -46 zo dňa 17. februára 2017, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odôvodnenie

I.

Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

1. Žalobca ako predseda petičného výboru doručil spolu s ostatnými členmi petičného výboru dňa 22. júla 2015 Mestskému zastupiteľstvu v Michalovciach (ďalej aj ako „MsZ“) petíciu pod názvom „Petícia za zachovanie lesa Biela hora v Michalovciach“ (ďalej iba ako „Petícia“). Obsahom petície bola žiadosť, aby poslanci mestského zastupiteľstva vypustili akceptáciu žiadosti Š.E. T., ktorý žiadal ako zástupca vlastníkov lesa Biela Hora zmeniť jeho časť na stavebné pozemky, zo svojho uznesenia prijatého na zasadnutí dňa 28. apríla 2015 o schválení obstarania zmien a doplnkov č. 6 Územného plánu Michalovce. Petícia bola prerokovaná na zasadnutí mestskej rady dňa 18. augusta 2015 a uznesením č. 79 predložená MsZ na rokovanie s odporučením predmetnú petíciu zobrať na vedomie.

2. Zo zápisnice z V. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Michalovciach zo dňa 25. augusta 2015 k bodu č. 9 - Petícia za zachovanie lesa Biela hora vyplýva, že na mestskom zastupiteľstve bolo umožnené vystúpiť zástupcovi petičného výboru Y. C.. Vystúpil aj primátor mesta U. A., ktorý konštatoval, že petičný výbor požaduje od mestského zastupiteľstva, aby sa vrátil k uzneseniu MsZ, ktorým súhlasil s tým, aby predmetom zmeny územného plánu v procese bola aj táto lokalita. Uviedol, že MsZ Michalovce neschválilo zmenu ÚPN a neschválilo zmenu tejto časti mesta na iné účely, než momentálne je. Schválilo len to, že môže proces v tomto smere prebiehať. Aj dnes môže MsZ povedať petičnému výboru, že nie, že chce, aby sa o tomto probléme naďalej diskutovalo, aby prebiehala odborná diskusia. Je vecou zastupiteľstva, aké uznesenie prijme. V prípade, že by prijalo uznesenie také, aké navrhovala mestská rada, že berie petíciu na vedomie, neznamená to, že petičný návrh je odmietnutý, neznamená to ani, že k zmene ÚPN tak, ako to požadujú majitelia, dôjde. Znamená to len to, že v procese sa pokračuje. Keď príde okamih, kedy bude potrebné zmenu územného plánu vo všetkých častiach, ktoré sú predmetom tohto bodu schváliť, v tomto prípade sa bude vyjadrovať už záväzne, t. j. áno alebo nie.

3. Mestské zastupiteľstvo v Michalovciach na svojom zasadnutí dňa 25. augusta 2015 petíciu prerokovalo a prijalo uznesenie v znení: „Mestské zastupiteľstvo v Michalovciach berie na vedomie Petíciu za zachovanie lesa Biela hora“.

4. Petičný výbor o vybavení petície informovalo mesto Michalovce v zastúpení hlavnou kontrolórkou listom zo dňa 25. augusta 2015, v ktorom uviedlo o tom, že petíciu MsZ zobralo na vedomie.

5. Žalobca dňa 31. augusta 2015 ako predseda petičného výboru podal podnet na prešetrenie zákonnosti postupu MsZ Okresnej prokuratúre v Michalovciach. Prokurátorka okresnej prokuratúry listom č. Pd 158/15/8807-6 zo dňa 29. októbra 2015 nezistila pochybenie vo výkone právomoci mestského zastupiteľstva, keďže zo zákona nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť alebo jej požiadavky zamietnuť. Preto mohlo MsZ prijať uznesenie, ktorým petíciu vzalo na vedomie. Tiež poukázala na to, že kontrolórka mala vybavenie petície kontrolovať a nie petičný výbor informovať, na čo mesto upozornila.

6. Dňa 16. novembra 2015 zaslal žalovaný v zastúpení prednostom žalobcovi písomné stanovisko označené ako Podnet na prešetrenie zákonnosti postupu MsZ Michalovce. V uvedenom písomnom stanovisku žalovaný uviedol, že po prešetrení predmetnej veci mu zasielajú nasledovné stanovisko:

„a) Mestské zastupiteľstvo dňa 25.08.2015 prerokovalo „Petíciu“ za zachovanie lesa Biela hora v zmysle a umožnilo vystúpiť počas prerokovania petície zástupcovi a členom petičného výboru. b) Vzhľadom na skutočnosť, že mandát poslanca v zmysle o obecnom zriadení je slobodný, nemožno poslanca viazať ako má hlasovať, preto uznesenie v predmetnej veci je v súlade so zákonom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proces zmien územného plánu je v prípravnom štádiu, považuje jeho podanie označené ako petícia za predčasné a v tomto štádiu za neopodstatnené. Svoje pripomienky k zmene územného plánu môže uplatniť v zmysle stavebný zákon.“

7. Žalobca podal opakovaný podnet na prešetrenie zákonnosti postupu MsZ na Krajskú prokuratúru v Košiciach. Z listu Krajskej prokuratúry v Košiciach č. Kd 239/15/8800-8 zo dňa 22. decembra 2015 vyplýva, že prokuratúra nie je podľa nej oprávnená preskúmavať zákonnosť postupu (či nečinnosť) mestského zastupiteľstva pri vybavovaní petície a podnet odložila.

8. Žalobca sa následne žalobou zo dňa 14. marca 2016 domáhal uloženia povinnosti MsZ v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia vo veci podanej petície s názvom „Petícia za zachovanie lesa Biela hora v Michalovciach“, podľa ustanovenia prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Následne „Petíciu“ vybaviť oznámením žalobcovi s odôvodneným záverom o tom, či sa „Petícii“ vyhovuje alebo nevyhovuje.

9. Namietal nezákonnosť postupu MsZ v Michalovciach, ktorý ako príslušný orgán postupoval v rozpore s ustanovením o petičnom práve (ďalej aj ako „zákon o petičnom práve“), keď neprešetril a nevybavil petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Vybavenie petície zobratím na vedomie bez prijatia konkrétneho záveru nie je podľa názoru žalobcu v súlade s ustanovením zákona o petičnom práve. Preto, že bolo MsZ podľa neho v konaní nečinné, domáhal sa, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že MsZ v predĺženej 60-dňovej lehote petíciu prerokovalo. Podľa jeho názoru je MsZ zastupiteľský zbor obce, zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách a nie je orgánom verejnej správy tak, ako uvádza § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve účinný ku dňu 25. augusta 2015. O tomto jeho tvrdení má svedčiť aj znenie § 5d ods. 3 zákona o petičnom práve účinné od 1. septembra 2015, ktoré petície určené obecnému zastupiteľstvu rieši osobitne a to tak, že mestské zastupiteľstvo je povinné petíciu prerokovať na svojom zasadnutí a umožniť vystúpiť počas prerokovania petície zástupcovi a členom petičného výboru. Podľa jeho názoru mestskému zastupiteľstvu - poslancom mestského zastupiteľstva nemožno uložiť povinnosť

hlasovať určitým spôsobom tak, ako to navrhuje žalobca. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol žalovaný presvedčený, že mestské zastupiteľstvo petíciu prerokovalo v zmysle zákona a žiadal žalobu zamietnuť.

11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 9. decembra 2016 uviedol, že vybavenie petície zobratím na vedomie bez prijatia konkrétneho záveru, nie je v súlade s ustanovením § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve. Orgán verejnej moci je povinný zverejniť výsledok vybavenia petície (nielen prerokovanie) na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené a na elektronickej úradnej tabuli, ak to technické podmienky umožňujú, a to do desiatich pracovných dní od jej vybavenia.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 4. januára 2017 zdôraznil, že mestské zastupiteľstvo nemá právnu subjektivitu, preto ma za to, že mestskému zastupiteľstvu nemožno uložiť povinnosť. Ďalej uviedol, že petícia bola doručená dňa 22. júla 2015 a prerokovaná mestským zastupiteľstvom dňa 25. augusta 2015, teda pred 1. septembrom 2015, kedy novela zákona o petičnom práve nebola účinná.

13. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „správny súd“) súd uznesením zo dňa 17. februára 2017 rozhodol, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Uviedol, že žalovaný po doručení petície nebol pasívny, petíciu prešetril, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Správny súd považoval za potrebné uviesť, že ani zákon o petičnom práve neupravujú záruky priaznivého, alebo nepriaznivého vybavenia petície, pretože subjektívne právo na petíciu síce značí právo podať petíciu, ale toto právo nezahŕňa povinnosť vyhovieť petícii, t.j. prijať petíciu v navrhovanom rozsahu.

14. Dodal, že pre naplnenie petičného práva zákon zaväzuje príslušný orgán, aby petíciu prijal a písomne odpovedal tomu, kto ju podal alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. K úplnému naplneniu petičného práva v danom prípade podľa správneho súdu došlo momentom, kedy petičný výbor odovzdal petíciu a obdržal písomnú odpoveď o spôsobe jej vybavenia, a to dňa 25. augusta 2015 a následne aj dňa 16. novembra 2015. Správny súd po preskúmaní nezistil nečinnosť žalovaného, žalobu podľa preto zamietol. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

II.

Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

15. Žalobca podal proti uzneseniu správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie správneho súdu ako aj to, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ( a ). Domáhal sa zrušenia napadnutého uznesenia a žiadal vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

16. Sťažovateľ namietal nesprávnosť právnej aplikácie právnej úpravy o nečinnosti orgánu verejnej správy správnym súdom. Pridržiaval sa dôvodov uvedených v žalobe, poukázal predovšetkým na ustanovenie § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve a zdôraznil právnu neprijateľnosť obsahu písomnej odpovede žalovaného a spôsob jej vybavenia vzatím na vedomie. Takouto formou vybavenia petície nedošlo podľa jeho názoru k naplneniu petičného práva.

17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že konal v súlade so zákonom o petičnom práve

- žiadosť bola prerokovaná v zákonnej lehote, bolo umožnené vystúpiť zástupcom petičného výboru a bolo o nej rozhodnuté uznesením mestského zastupiteľstva. Namietal, že obecná samospráva nie je podľa neho súčasťou štátnych orgánov a že sa na ňu nevzťahuje SR. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III.

Posúdenie kasačného súdu

18. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela , ústavný ktorým sa mení a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve,

vrátane prerokúvanej veci (g ods. 4, 5 a 6 v spojení s a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas ( a ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná ( ), má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnuté uznesenie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti ( , a ) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju zamietol ( ).

20. Kasačný súd na úvod uvádza, že sťažovateľ ako dôvod kasačnej sťažnosti uviedol aj odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa . Za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu možno považovať jej právne názory, ktoré sú kasačným súdom opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivom rozhodnutí, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom kasačným súdom komunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke kasačného súdu či inštitucionalizovaným procesom prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu).

21. V súlade s princípom kompetenčnej kontinuity (bod 18) je za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu potrebné považovať aj právne názory obsiahnuté v rozhodnutiach a stanoviskách správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spred 1. augusta 2021, či už opakovane prezentované v jeho rozhodnutiach, v rozhodnutiach veľkého senátu alebo vydané v zbierke stanovísk a rozhodnutí, ako aj rozhodnutia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

22. V zmysle je sťažovateľ povinný vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. h) a to tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva tvrdená nesprávnosť. Z takto koncipovaného sťažnostného dôvodu je zrejmé, že je na samotnom sťažovateľovi, aby v prvom rade uviedol konkrétny právny názor, ktorý možno považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť, a s ktorým má názor krajského súdu v prejednávanej veci kolidovať a v druhom rade uviedol také argumenty, ktoré poukazujú na to, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Žiadne konkrétne rozhodnutie v obdobnej veci, prípadne súvisiace s prejednávanou vecou však sťažovateľ neuviedol. Odkaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. bez ďalšieho ozrejmenia, v čom odlišne rieši toto rozhodnutie právnu otázku podstatnú pre vyriešenie prejednávanej veci, nie je dostačujúce. Rovnako tak odkaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky bez bližšieho zdôvodnenia nemožno na účely sťažnostného dôvodu podľa považovať za relevantný. Keďže sťažovateľ nevymedzil kasačnému súdu dôvod kasačnej sťažnosti tak, ako to vyplýva zo , ďalej sa týmto sťažnostným bodom nezaoberal.

23. Ani sťažnostný bod podľa , keď podľa názoru žalobcu mal správny súd nesprávne právne posúdiť vec, nepovažuje kasačný súd za dôvodný. Žalobca kasačnou sťažnosťou nastolil právnu otázku, či prerokovanie petície a jej vzatie na vedomie je v súlade s zákona o petičnom práve a či sa z tohto dôvodu dopustil žalovaný nečinnosti.

24. K pojmu nečinnosť orgánu verejnej správy kasačný súd v prvom rade poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť k danej problematike „Nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný a negatívny jav nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná, je pasívny, aj keď podľa zákona je povinný konať. V prípadoch, keď obsahom príslušnej právnej normy je povinnosť správneho orgánu konať, je nečinnosť nezákonná a protiprávna; je v hrubom rozpore so zásadou zákonnosti vo verejnej správe. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , )“ (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ).

25. Vychádzajúc z horeuvedenej právnej kategorizácie možných foriem nečinnosti orgánu verejnej správy kasačný súd zhŕňa, že predpokladom nečinnosti je vždy jej protiprávnosť znamenajúca, že pasivita orgánu verejnej správy je v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou správneho orgánu vo veci konať. Takáto povinnosť musí vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia, pretože pôsobnosť orgánov verejnej správy vrátane lehôt, v rámci ktorých sa má táto realizovať, je v zásade upravená v zákonnej forme.

26. V zmysle § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve (účinnom do 31. augusta 2015) „príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Výsledok vybavenia petície písomne oznámi do 30 pracovných dní od doručenia petície alebo od odstránenia jej nedostatkov podľa odseku 5 osobe, ktorá podala petíciu, alebo osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy. Ak nemožno vybaviť petíciu v tejto lehote, príslušný orgán verejnej správy písomne oznámi osobe, ktorá ju podala, že petícia bude vybavená v lehote ďalších 30 pracovných dní. Ak tento zákon neustanovuje inak, pri prešetrení petície sa primerane postupuje podľa osobitného predpisu ( o sťažnostiach).“

27. o sťažnostiach k prešetreniu sťažnosti v uvádza, že „sťažnosť je prešetrená prerokovaním zápisnice o prešetrení sťažnosti.“

28. Ako vyplýva z obsahu súdneho ako aj administratívneho spisu v posudzovanej veci, dňa 22. júla 2015 bola doručená petícia za zachovanie lesa Biela hora MsZ v Michalovciach. Petícia bola následne dňa 18. augusta 2015 prerokovaná na zasadnutí mestskej rady a dňa 25. augusta 2015 na zasadnutí MsZ za účasti zástupcov petičného výboru, ktorí mali možnosť vystúpiť (bod 1 a 2). O petícii sa na rokovaní MsZ viedla diskusia a starosta uviedol vyhodnotenie námietok uvedených v petícii (bod 2). MsZ po prerokovaní petície prijalo uznesenie, ktorým petíciu vzalo na vedomie a výsledok prerokovania oznámilo zástupcom petičného výboru.

29. Kasačný súd na tomto mieste v rozpore s názorom žalovaného uvádza, že na účely petičného práva sa v zmysle zákona o petičnom práve za orgán verejnej správy považujú štátne orgány ako aj orgány územnej samosprávy, ktorým mestské zastupiteľstvo jednoznačne je ( o obecnom zriadení). Mestské zastupiteľstvo teda bolo orgánom, ktorý bol povinný postupovať podľa zákona o petičnom práve pri vybavovaní petície aj v znení účinnom do 31. augusta 2015 a bol v zmysle zákona o petičnom práve príslušný petíciu vybaviť.

30. Ako vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve ako aj zákona o sťažnostiach, žiaden z týchto zákonov nestanovuje spôsob, akým má príslušný orgán vybavovanie petície ukončiť, pričom vybavenie sťažnosti spája už s jej prerokovaním. Ak bola petícia príslušným orgánom v zákonom stanovenej lehote prerokovaná a závery vybavenia petície boli petičnému výboru oznámené, príslušný orgán tak z procesného hľadiska naplnil požiadavky kladené zákonom na vybavenie petície. Z predložených podkladov má kasačný súd tiež za to, že MsZ venovalo adekvátnu pozornosť petícii sťažovateľa a primerane zistilo skutkový a právny stav a vysporiadalo sa na zasadnutí MsZ s námietkami a návrhmi uvedenými v petícii. Navyše žalovaný, bez ohľadu na právny stav právnej úpravy petičného práva v čase konania zasadnutia MsZ v Michalovciach (25. augusta 2015) naplnil aj právne požiadavky na prerokovanie podanej petície v mestskom zastupiteľstve vyplývajúce z novelizovaného znenia zákona o petičnom práve ( , ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2015) a umožnil na zasadnutí zastupiteľstva počas prerokovania petície vystúpenie zástupcu petičného výboru.

31. Uvedený záver potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 20. decembra 2017, kde uvádza: „ vo všeobecnosti podrobnejšie špecifikuje možnosti realizácie petičného práva (najmä až ). Pre naplnenie petičného práva zaväzuje tento zákon príslušný orgán verejnej moci, aby petíciu prijal a v určenej lehote písomne odpovedal tomu, kto petíciu podal, alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. K úplnému naplneniu petičného práva dochádza momentom, keď osoba, ktorá petíciu podala, alebo osoba poverená zastupovať petičný výbor

v styku s príslušným orgánom štátu dostala písomnú odpoveď o spôsobe vybavenia petície (obdobne napr. )“.

32. Vychádzajúc z obsahu podanej kasačnej sťažnosti a horeuvedenej argumentácie kasačného súdu je potrebné právne uzavrieť, že za stavu, že žalovaný nekoná podľa predstáv sťažovateľa a výsledok prešetrenia petície nenapĺňa predstavy petičného výboru, táto skutočnosť sama o sebe neznamená, že žalovaný je v konaní nečinný, resp. dopúšťa sa nezákonného konania. V konaní žalovaného nemožno nájsť podľa názoru kasačného súdu prvky protiprávnosti. 33. Pre úplnosť zároveň kasačný súd zdôrazňuje, že v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy nie sú pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúcimi ani prípadné zistenia o neúplnosti podkladov a východiskových záverov o súlade, či nesúlade stavu riešeného petíciou s právnymi predpismi, tak ako na ne poukázal sťažovateľ, právne zdôrazňujúc obsah § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve, v znení účinnom do 31. augusta 2015 (mutatis mutandis ). Na konanie týkajúce sa postupu pre vybavenie petície podľa správnej úpravy obsiahnutej v zákone o petičnom práve sa totiž nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (§ 9 zákona o petičnom práve) a predmetom prieskumu správneho súdu v tejto veci nebola zákonnosť vybavenia petície, ale posúdenie nečinnosti príslušného orgánu pri jej vybavovaní.

34. Kasačný súd na základe uvedeného zhŕňa, že zákon o petičnom práve nestanovuje orgánu prešetrujúcemu petíciu vybaviť petíciu konkrétnym procesným úkonom, preto ak príslušný orgán petíciu prerokoval za účasti petičného výboru a o vybavení petície výbor následne informoval, pri vybavovaní petície nebol nečinný. Z toho dôvodu ani kasačný dôvod sťažovateľa podľa , keď podľa názoru žalobcu mal správny súd nesprávne právne posúdiť vec, nepovažuje kasačný súd za dôvodný.

IV.

Záver

35. Na základe vyššie uvedených skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Uznesenie správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnené, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani neodôvodnený odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. Preto kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.

36. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol tak, že tento žiadnemu z účastníkov nepriznal. Urobil tak preto, lebo sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní, súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s a ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.