Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28CoE/23/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: Okresné stavebné bytové družstvo Poprad, Moyzesova 3368/25, 058 01 Poprad, IČO: 36168815, zastúpeného: Hudzik & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, proti povinným: 1/ C.. X., N..: XX.XX.XXXX, A. Y. XXX/XXX P., B. C., 2/ P. X., N..: XX.XX.XXXX, A. Y. XXX/XXX P., B. C., o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile zo sumy 101,00 eura od 03.01.2006 do 30.09.2009 v sume 347,44 eura s príslušenstvom, vedenou súdnym exekútorom Mgr. Ing. Radoslavom Kešeľákom, Exekútorský úrad Mlynská 2, 052 01 Spišská Nová Ves, pod sp. zn. EX XXXX/XXXX, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. -25 zo dňa 06.11.2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -54 zo dňa 17.06.2019, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku III. v spojení s opravným uznesením.

II. Priznáva oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči súdnemu exekútorovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) vo výrokoch I. a II. zastavil exekúciu, keďže mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinných vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku. Vo výroku III. nepriznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie, keďže oprávnený podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení právnej úpravy účinnej do 31.12.2012 nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinní počas exekúcie dostali do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nemal splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávnenými podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinných nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách exekúcie odvolanie súdny exekútor. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 43/2002 zo dňa 27.08.2003, z ktorého vyplýva, že exekútor má vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Tvrdil, že súd prvej inštancie mal aplikovať ustanovenie Exekučného poriadku, účinné od 01.01.2012, teda po začatí konania, nakoľko toto ustanovenie je svojou podstatou procesnoprávnou normou. Nakoľko , ktorým bolo ustanovenie zavedené

do Exekučného poriadku, prechodné ustanovenie neobsahoval, podľa tradičnej zásady procesného práva o časových medziach procesných zákonov platí, že táto procesná norma sa použije aj na konania začaté pred dňom jej účinnosti. Podľa odvolateľa nie je možné akceptovať odôvodnenie uvedené v napadnutom uznesení o riziku exekútora a jeho monopolného postavenia, pretože pri tejto právnej otázke je potrebné vychádzať z právneho postavenia súdneho exekútora, ktoré je založené na verejnoprávnych vzťahoch. Navrhol aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku III. a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora sa oprávnený stotožnil s názorom exekučného súdu v plnom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správne.

4. Odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora v zmysle (ďalej len „“), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s a v spojení s Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, v zmysle tohto zákona. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s a contrario, pričom dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

5. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

6. V čase začatia exekučného konania dňa 14.12.2010 Exekučný poriadok upravoval iba dva prípady, kedy mohol byť na nahradenie trov exekúcie zaviazaný oprávnený. Išlo o prípad, ak k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) a prípad, ak sa exekúcia zastavila z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). V čase začatia exekučného konania teda neexistovala právna úprava umožňujúca zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného v prípade, ak na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Táto možnosť vyplývajúca z ust. Exekučného poriadku bola zavedená až novelou Exekučného poriadku vykonanou účinnou od 01.01.2012. prechodné ustanovenia nemá. Vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Túto zásadu však nemožno uplatniť bezvýhradne. Možno ju aplikovať pri procesných pravidlách, ak jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že nová právna úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.09.2016, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie.

7. V prejednávanej veci oprávnený vstupoval do konania s dôverou v právo s tým vedomým, že len pri právom predvídateľných okolnostiach, jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania a že tieto nebudú menené, resp. ak budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto dôvera nemôže byť narušená a nová právna úprava nesmie rozšíriť prípady, v ktorých je oprávnený povinný nahradiť trovy exekúcie a tak zhoršiť jeho pozíciu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z právnej úpravy účinnej v čase začatia exekučného konania.

8. Vzhľadom na vyššie prijatý záver odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. V danom prípade bolo potrebné pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie postupovať podľa právnych predpisov účinných v čase začatia exekúcie, teda účinných ku dňu 14.12.2010, kde Exekučný poriadok ustanovoval všeobecnú povinnosť povinného znášať trovy exekúcie a iba v prípade, ak bola naplnená niektorá z podmienok výslovne upravených v § 203 ods. 1 a 2, súd má možnosť na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného však takou skutočnosťou upravenou v § 203 Exekučného poriadku, neboli tak splnené podmienky na uloženie povinnosti platiť trovy exekútora oprávnenému.

9. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa . Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (). Odvolací súd sa tak stotožnil s konštatovaním exekučného súdu, že môže nastať pri výkone exekúcie stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora vo vzťahu k trovám, pričom to nemusí nevyhnutne viesť k protiústavným dôsledkom.

10. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súd Slovenskej republiky sp. zn. , kde tento súd o.i. konštatoval, že legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. V prípade súdneho exekútora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR tiež z dôvodu, že ani samotným nepriznaním trov exekúcie v požadovanej sume nebolo na súdneho exekútora kladené neprimerané bremeno, a to s ohľadom na jeho postavenie vyplývajúce z Exekučného poriadku. Podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý, či vynútený charakter a výkon tejto práce je neodvratný. Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky však treba vziať do úvahy aj platovú úroveň služby, alebo iné faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Súdny exekútor funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Už len z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o tom, že vykonávanie exekúcie súdnym exekútorom bolo výkonom nútenej práce v zmysle článku 4 ods. 2 Dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli súdneho exekútora. Nemožno sa stotožniť s tvrdením súdneho exekútora, že výkon exekučnej činnosti by bol v obdobných prípadoch nútenou prácou len z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena, so zohľadnením celkovej platobnej úrovne služieb poskytovaných súdnym exekútorom, ako aj s ohľadom na to, ako je profesia súdneho exekútora honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Činnosti, ktoré vykonal súdny exekútor, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).

11. S prihliadnutím na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. uznesenie vo výroku III. o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi ako vecne správne potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. . Keďže v odvolacom konaní bol úspešný oprávnený, ktorý podal vyjadrenie k odvolaniu, priznal mu odvolací súd nárok proti neúspešnému odvolateľovi, ktorým bol súdny exekútor.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).