Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_17CoCsp-22-2021.pdf
PDF · 101.58 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/22/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zast. Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: W. M., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom X., C., o zaplatenie 13.868,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. marca 2021, č.k. 12Csp/176/2018-134, v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 4. mája 2021, č.k. 12Csp/176/2018-143, a zo dňa 10. mája 2021, č.k. 12Csp/176/2018-147, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami v napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
III. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.868,14 eur, 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 10.768,04 eur od 19.11.2018 do 16.9.2019, 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 13.868,14 eur od 17.9.2019 do zaplatenia, všetko v 40-eurových mesačných splátkach, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jeho právneho zástupcu Remedium Legal, s.r.o., v lehote 5 mesiacov od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka súdu, ktorým bude po právoplatnosti rozsudku vyčíslená výška náhrady trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby žalobcu (po jej zmene), ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 13.868,14 eur s príslušenstvom. Žalobca uviedol, že žalovaný dňa 17.5.2018 spôsobil ako vodič svojim vozidlom v dôsledku dopravnej nehody škodu na motorovom vozidle zn. S. EČV: A., ktorého držiteľom bola K. W., a škodu na motorovom vozidle zn. M. EČV: A., ktorého držiteľom bola spoločnosť P.. Vzhľadom k tomu, že k vozidlu žalovaného nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vznikla žalobcovi podľa § 24 ods. 2 tohto zákona povinnosť uhradiť poškodeným plnenie za ich škodu z poistného garančného fondu. Žalobca poskytol dňa 16.10.2018 poškodeným poistné plnenie. Žalobca si podľa § 24 ods. 4 tohto zákona uplatnil právo
na náhradu poistného plnenia voči žalovanému listom zo dňa 18.10.2018 s výzvou na úhradu škody do 18.11.2018. Podľa poštovej doručenky žalovaný túto výzvu prevzal dňa 23.10.2018, avšak škodu neuhradil. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.
3. Z listinných dôkazov a písomných vyjadrení strán sporu nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalovaný v čase dopravnej nehody dňa 17.5.2018, ako aj predtým od dňa 1.10.2015 nemal uzavreté zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, jeho vozidla zn. F. s EČV: C. a toto si poistil až od dňa 28.5.2018 v poisťovni UNIQA a.s. Žalovaný tvrdil, že zaplatil nejaké 3 čiastky poistného v celkovej sume 170 eur a sumu 166 eur polícii.
4. Z listinných dôkazov súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný zaplatil sumu 170 eur nie ako poistné, ale ako pokutu za to, že v období od 1.10.02015 do dňa 17.5.2018, kedy došlo k dopravnej nehode, nemal uzavreté žiadne povinné zmluvné poistenie svojho vozidla podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
5. Žalovaný nenamietal, že by nespôsobil dopravnú nehodu zo dňa 17.5.2018, ale namietal iba výšku žalovanej škody.
6. Podľa Výpočtu výšky škody žalobcom zo dňa 13.8.2019 na vozidle M. T. bola jeho východisková hodnota 16.970 eur, jeho technická hodnota 10.957,99 eur, jeho všeobecná trhová hodnota vo výške 11.799,56 eur a výška škody 3.100,10 eur. Podľa výpisov z účtu žalobca toto plnenie vyplatil poškodenému držiteľovi tohto vozidla. Žalobca listom zo dňa 16.8.2019 vyzval žalovaného na náhradu poistného plnenia, vyplateného ako náhradu škody na vozidle M. vo výške 3.100,10 eur podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v lehote do 16.9.2019. Podľa poštovej doručenky žalovaný tento list prevzal dňa 21.8.2019, ale náhradu nezaplatil.
7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca (správne žalovaný) nepredložil ani neoznačil žiadny dôkaz, spochybňujúci výšku žalovanej škody.
8. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k zaplateniu žalovanej istiny z dôvodu, že nebolo sporné, že žalovaný spôsobil dňa 17.5.2018 dopravnú nehodu, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu 2 vozidiel, a to zn. S. a M.. Obe vozidlá boli opravené, boli predložené faktúry k vykonanej oprave, záznam o dopravnej nehode, z ktorých súd prvej inštancie nemal pochybnosti o rozsahu poškodenia vozidiel, rozsahu vykonanej opravy vozidiel a výške ceny opravy vozidiel. Podľa záznamu polície o rozsahu poškodenia vozidla S. nešlo iba o poškodenie niekoľko dielov z plastu, zadné dvere, ale aj o ďalšie časti vozidla v zadnej časti, ale aj v prednej časti, keďže náraz bol tak silný, že vozidlo S. narazilo do pred ním idúceho vozidla M. a spôsobilo mu škodu na jeho zadnej časti. Nebolo sporné ani vyplatenie žalovaných súm poškodeným subjektom v žalovanej výške. V konaní bolo bez pochybností podľa súdu prvej inštancie preukázané, že žalovaný v čase dopravnej nehody dňa 17.5.2018 nemal uzavreté povinné zmluvné poistenie svojho vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a toto uzavrel až dňa 28.5.2018 v poisťovni UNIQA a.s..
9. Náhradu trov konania súd prvej inštancie priznal podľa zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému.
10. Podľa § 232 ods. 3 CSP súd prvej inštancie povolil žalovanému dlh splácať v mesačných splátkach po 40 eur vzhľadom na výšku jeho príjmu, starobnému dôchodku vo výške 379,50 eur mesačne podľa údajov uvedených Sociálnou poisťovňou.
11. V zákonnej lehote sa proti tomuto rozsudku odvolal žalovaný.
12. Žalovaný sa nestotožnil s výškou škody. Uviedol, že podal odpor proti platobnému rozkazu. Preto bol súdom prvej inštancie zrušený s tým, že protistrana môže reagovať do 15 dní. Z toho dôvodu žalovaný namietal, prečo pokus o zmier a následné rozšírenie uplatňovaného práve prišli až po 8 mesiacoch po zrušení platobného rozkazu. Považoval svoje argumenty za prijaté, a keďže zo súdu neprišla žiadna výzva, tak nijako nereagoval, finančne navyše ani nemá ako. Následne objasnil svoje tvrdenie o zaplatení 3 chýbajúcich čiastok poistného vo výške 170 eur.
13. Ďalej žalovaný uviedol, že výška škody je až na trestné oznámenie, a mal by ju posúdiť nezávislý expert. Tvrdil, že nevie, ako na to a ani nemá peniaze, ktoré by si to vyžadovali. Logické však podľa žalovaného je porovnanie ceny škody s cenou nejakého výrobku. V konaní pred súdom prvej inštancie nedostal odpoveď, prečo škoda prvého narazeného auta zn. S. bola vyčíslená na bezmála 10.768 eur a ďalšieho auta zn. M. na skoro 3.100 eur. Na aute zn. M. nevidel žiadne poškodenie. Cena je pre žalovaného nepochopiteľná a neprijateľná. Argumentuje sa, že ceny opráv sú podložené dokumentami. Papier znesie všetko, treba sa podľa žalovaného však držať zdravého rozumu. Zdravý rozum jednoducho neberie cenu materiálu na opravu vozidla zn. S. cez 9.000 eur. Každý slušný človek, ktorý by videl poškodenie vozidla zn. S., by to nechápal. Upozornil, že keď sa zohľadňujú rôzne ceny dielov a rozdielna cena práce v servisoch, oprava jeho auta bola za menej ako pätinu ceny opravy vozidla zn. S..
14. Žalovaný následne zopakoval, že rozhodnutie nezaplatiť povinné zmluvné poistenie spôsobil hnev. Uviedol, že bol dvakrát prepustený zo zamestnania bez vlastného zavinenia, čo spôsobilo, že sa veľmi nahneval a spravil revoltu nezaplatením povinného zmluvného poistenia. Preto je jeho konanie pochopiteľné a odpustiteľné. Upozornil, že nie je bezzásadový prospechársky človek. Považuje za nespravodlivé požadovať veľkú finančnú sumu, ktorá ani nie je pravdivá.
15. Nato žalovaný podrobne ozrejmil okolnosti straty jeho zamestnania. Dodal, že existuje množstvo ľudí v republike, ktorí majú život podstatne lepší, než by zodpovedalo ich zásluhám. Svoj život vníma ako výrazne horší, vzhľadom k svojej snahe poctivo pracovať. Nesúhlasil preto so zničujúcou požiadavkou žalobcu. Trest by nemal byť pomstou, určite nie v jeho prípade. Veď trest môže byť aj iný než absurdný finančný.
16. Záverom uviedol, že má 69 rokov, dôchodok 380 eur, 40 eur bude splácať. Podľa žalovaného by sa nemalo stať to biblické: kto má veľa, bude mu pridané, kto má málo, bude mu vzaté.
17. Na výzvu súdu prvej inštancie žalovaný konkretizoval odvolací návrh. Žiadal o zodpovedanie otázok: prečo prípad nebol ukončený, keď protistrana podala svoju požiadavku až skoro 8 mesiacov po zrušení platobného rozkazu; táto skutočnosť bola aj príčinou, prečo nereagoval na výzvu protistrany. Prečo ako občan nebol morálne posúdený, veď už sa to dá, má funkčnú časť života za sebou, je vo veku staroby. Prečo nebola posúdená nemorálnosť jeho priestupku, v súvislosti s deklarovanou príčinou. Prečo nebol posúdený vhodný trest, keď už sa teda jeho dlhodobý sociálny stav neberie ako trest. Prečo nebola vyjadrená možnosť nefinančného trestu. Napokon žiadal, aby od neho neboli požadované veľké finančné sumy, na ktoré nemá a považuje ich za nespravodlivé.
18. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Mal za to, že žalovaný podal odvolanie, v ktorom neuviedol žiadny odvolací dôvod ani odvolací návrh. Preto je potrebné takéto odvolanie odmietnuť, nakoľko nemá zákonom vyžadované náležitosti. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil pre vecnú správnosť, resp. aby odvolanie odmietol.
19. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k možnému uplatneniu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania.
20. Žalobca s aplikáciou uvedeného ustanovenia nesúhlasil. Uviedol, že v konaní vykonal len úkony nevyhnutne potrebné pre dosiahnutie úspechu vo veci. Žalovaný si bol vedomý existencie svojho záväzku, napriek tomu v stanovenej lehote neuhradil svoj dlh ani len čiastočne, na základe čoho bol nútený podať žalobu. V konaní neboli podľa žalobcu preukázané také skutočnosti, ktoré by spochybňovali účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia. Namietal, že súd prvej inštancie žalovanému povolil splácať dlh v splátkach po 40 eur. Tento značný nepomer výšky splátky k celkovej dlžnej sumy zjavne znevýhodňuje postavenie žalobcu, nakoľko pri takto nastavenej výške mesačných splátok je časový horizont jej uspokojenia neúmerne dlhý - len priznaná istina by bola uhradená v časovom rozmedzí takmer 29 rokov. Finančné a sociálne pomery žalovaného už teda boli zohľadnené pri povolení splácať dlžnú sumu v neprimerane nízkych splátkach. V žiadnom prípade žalobca nesúhlasí, aby trovy, ktoré musel vynaložiť, nebol žalovaný zaviazaný zaplatiť. Podľa názoru žalobcu aplikáciou uvedeného ustanovenia v prospech žalovaného dôjde k neúmernému a neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného, čím dôjde k porušeniu rovnosti strán sporu a porušenia práva na spravodlivý súdny proces. V konaní podľa žalobcu ani len nie sú žiadnym spôsobom preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa.
Žalobca ďalej upozornil, že aplikácia tohto ustanovenia je možná iba na výnimočné okolnosti. Je nutné prihliadnuť aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde a postoj strán v priebehu konania. Žalobca zhrnul, že v prípade vyhovenia žalobe v celom rozsahu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné nepriznať úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania, neexistujú.
21. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v napadnutom výrok II. zmeniť podľa § 388 CSP.
22. Žalovaný sa odvolaním nestotožnil iba s výškou škody. Samotný nárok žalobcu nepopieral.
23. Žalovaný, rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie, však nepredložil ani neoznačil v odvolacom konaní žiadny dôkaz, ktorým by výšku škody, ktorú si v konaní uplatnil žalobca, spochybnil.
24. V civilnom sporovom konaní platí, že sporové strany musia uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s preukázaním týchto skutkových tvrdení (dôkazné bremeno).
25. Najvyšší súd SR konkretizoval, že dôkazným bremenom sa rozumie „procesná zodpovednosť účastníka za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010). V rámci dokazovania preto platí zásada (§ 132 v spojení s § 185 ods. 1 CSP), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.
26. Neunesenie dôkazného bremena má významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena znamená neúspešnosť strany v spore. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Pritom „obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2018, sp. zn. 2 Cdo 27/2017).
27. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukazoval výšku škody konkrétnymi dôkazmi. Preto ak žalovaný v priebehu konania tvrdil, že výška škody nezodpovedá uplatnenému nároku žalobcu, bolo jeho povinnosťou i preukázať tieto svoje tvrdenia konkrétnymi dôkazmi (teda žalovaného ťažilo dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že výška škody je iná, než preukazuje v konaní žalobca). Žiaden dôkaz však žalovaný na svoju obranu v konaní neprodukoval, pričom žiaden takýto dôkaz žalovaný ani neoznačil. Žalovaný mal možnosť navrhnúť aj znalecké dokazovanie, resp. predložiť súkromný znalecký posudok. Ani túto možnosť žalovaný nevyužil. Preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že výška škody v konaní sporná nebola.
28. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť spor sporových strán na základe dôkazov, ktoré sporové strany do konania vnesú. Sporové strany majú zaručené, že dôkazy protistrany môžu účinne spochybniť, prípadne celkom vyvrátiť svojimi dôkazmi. Ak by takéto pravidlo neplatilo, súd by postupoval svojvoľne, nakoľko by pri svojom rozhodovaní bol odkázaný iba na svoj dojem a musel by zvažovať, ktoré tvrdenia sporových strán sa mu zdajú vierohodnejšie. To by však bola len ľubovôľa súdu, ktorá by nebola nijako preskúmateľná. Záver súdu by potom nestál na pevnom základe podloženom konkrétnymi dôkazmi, a to je nutné v podmienkach právneho štátu odmietnuť.
29. Bez právnej relevancie sú námietky žalovaného, ktorými žiadal i o morálne posúdenie jeho osobnosti, resp. určenie iného „trestu“ než finančného. Odvolací súd totiž nie je oprávnený „morálne“ posudzovať žalovaného. Súd prvej inštancie a rovnako i odvolací súd žalovanému nestanovili trest, lež rozhodli o peňažnom nároku žalobcu, ktorý mu plynie zo zákona č. 381/2001 Z.z. a ktorý si žalobou uplatnil. Ak žalobca uplatnil svoj peňažný nárok, súd nemá zákonné zmocnenie na zmenu povahy nároku (z peňažného na nepeňažný, resp. akýkoľvek iný), nakoľko v zmysle § 216 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
30. Napokon bez právnej relevancie je i žalovaným namietaná skutočnosť, že spor nebol ukončený, keď žalobca podal svoju požiadavku až skoro 8 mesiacov po zrušení platobného rozkazu. Hoci to žalovaný výslovne nekonkretizuje, má na zreteli zrejme fakt, že žalobca v priebehu konania rozšíril svoj nárok (a to po zrušení platobného rozkazu z dôvodu odporu podaného žalovaným). Civilný sporový poriadok, upravujúci civilné konanie, nevylučuje po zrušení platobného rozkazu rozšíriť žalobou uplatnený nárok (teda zmeniť žalobu) za dodržania podmienok Civilného sporového poriadku. Napokon súd prvej inštancie zmenu žaloby žalobcu pripustil.
31. Preto súd prvej inštancie správne žalobe žalobcu vyhovel. To je dôvodom na potvrdenie napadnutého rozsudku vo výroku I. (§ 387 ods. 1 CSP).
32. Odvolací súd sa však nestotožnil so súdom prvej inštancie v otázke náhrady trov konania. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd zastáva pri náhrade trov konania presvedčenie o nutnosti aplikácie § 257 CSP.
33. Platí, že aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď „síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. (uznesenie Ústavného súdu SR zo 6.6.2019, sp. zn. II. ÚS 113/2019).
34. Odvolací súd má za to, že pri náhrade trov konania je nutné reflektovať i sociálnu a majetkovú situáciu žalovaného, ktorá v intenciách prejednávaného prípadu predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktorý odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Žalovaný je totiž starobný dôchodca, jediný zdroj jeho príjmu predstavuje starobný dôchodok vo výške 380 eur mesačne, pričom výdavky na bývanie má, v dôsledku výrazného šetrenia, približne iba vo výške 80 eur mesačne. Priemerný zostatok na účte žalovaného v 15. dňu mesiaca predstavuje cca 50 eur. Žalovaný žije sám, je bezdetný, a preto je odkázaný iba na svoje možnosti, ktoré sa mu vzhľadom na dôchodkový vek pri nadobúdaní ďalších finančných prostriedkoch výrazne znižujú. Súdom prvej inštancie priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, popri značnej výške priznaného plnenia úspešnému žalobcovi, by tak podľa názoru odvolacieho súdu žalovaného zasiahla existenčne, teda neúmerne tvrdo.
35. Napokon odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, keď vylučoval možnosť aplikácie § 257 CSP s ohľadom na výšku splátok, ktorú súd prvej inštancie určil žalovanému na úhradu dlžnej sumy. Výška splátok na úhradu dlžnej sumy, ktorú určil súd prvej inštancie žalovanému, neodôvodňuje podľa odvolacieho súdu vylúčenie aplikácie § 257 CSP. Žalobca, pokiaľ sa s touto výškou splátok nestotožnil, mohol využiť riadny opravný prostriedok a domáhať sa nápravy podľa svojich predstáv. Ak túto možnosť žalobca nevyužil, nemožno výšku splátok považovať za relevantnú pri náhrade trov konania.
36. Preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania podľa § 257 CSP.
37. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa existujú a pretrvávajú u žalovaného i počas odvolacieho konania. Preto musí byť aplikovaný § 257 CSP i na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalobcovi odvolací súd preto nepriznal nárok ani na náhradu trov odvolacieho konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Odlišné stanovisko sudcu Ivana Kubínyiho Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu o náhrade trov konania, v dôsledku ktorej nebola úspešnému žalobcovi výrokmi II. a III. priznaná náhrada trov konania na základe § 257 CSP. Rozhodnutie malo byť podľa môjho názoru aj v časti trov konania potvrdené a náhrada trov odvolacieho konania žalobcovi priznaná. Pokiaľ totiž žalovaný nezaplatil poistné na PZP z dôvodu revolty, ako sám tvrdí, je zrejmé, že poistné nezaplatil vedome a vedome prevádzkoval vozidlo bez poistenia zodpovednosti za škodu. Mám zato, že takéto vedomé konanie vylučuje akékoľvek poľavenie zo zodpovednostných následkov a nie je namieste, aby finančná záťaž sporu vo forme trov konania zostala na úspešnom žalobcovi, ktorý v konaní napokon žiadal to, čo za žalovaného nahradil poškodeným. Uvedený názor zastávam s vedomým skutočne nepriaznivých majetkových a sociálnych pomerov žalovaného.
V Trenčíne dňa 22.12.2021
Mgr. Ivan Kubínyi
člen senátu
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).