Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/236/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: COLAS Slovakia, a.s., so sídlom Orešianska 3168/7, Trnava, IČO: 31 651 402, zastúpený: JUDr. Lenkou Mackaľovou, advokátkou so sídlom Žižkova 6, Košice, proti žalovanému: PENAD SERVICES s.r.o., so sídlom Popradská 57, Košice, IČO: 44 799 527, IČO: 44 799 527, zastúpený JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, so sídlom Werferova 1, Košice, o vypratanie nehnuteľnosti a o iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16. júla 2020, č. k. -135 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II z 12. novembra 2020, č. k. -198

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o vypratanie nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č. 3006 pre kat. úz. Krásna ako pozemky registra „C“ parc. č. XXXX až XXXX, stavba č. súpis. XXX na parc. č. XXXX a stavba prístrešku na parc. č. XXXX, na LV č. XXXX pre kat. úz. H. ako pozemok registra „C“ parc. č. XXX a na LV č. XXXX pre kat. úz. H. ako pozemok registra „C“ parc. č. XXXX (ďalej tiež len „nehnuteľnosti“) a ich uvedenie do pôvodného stavu (I), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške XX,- D. denne od X.X.XXXX do XX.X.XXXX (II), rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na ich plnú náhradu (F.) a zrušil svoje uznesenie z XX.X.XXXX, ktorým do času právoplatného skončenia konania, zakázal žalovanému vstupovať na nehnuteľností a tieto užívať (IV). Q. uznesením súd prvej inštancie opravil v záhlaví napadnutého rozsudku zrejmú chybu v údaji o obchodnom mene žalobcu.

2. X. proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku (II) podal žalovaný odvolanie. L. výrok rozsudku (I) a výrok, ktorým prvoinštančný súd zrušil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia (IV), odvolaním neboli napadnuté; v týchto častiach rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § XXX ods. X a contrario , a preto v nich nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

3. I. výrokom súd prvej inštancie rozhodol o tej časti žaloby, ktorou si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu, dohodnutú pre prípad nesplnenia povinnosti odovzdať nehnuteľnosti po skončení ich nájmu, v P. X bod X.X Zmluvy o nájme nehnuteľností, uzavretej dňa 29.10.2015 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení nájomcu (ďalej tiež len „nájomná zmluva“). Žalobca v tejto spojitosti tvrdil, že k skončeniu nájmu na základe jeho výpovede zo dňa 19.6.2018 došlo dňom 31.7.2018 a že k odovzdaniu nehnuteľností zo strany žalovaného došlo až v priebehu konania dňa 27.5.2020.

4. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti tvrdení žalobcu ohľadne založenia právneho vzťahu strán a jeho realizácie. Vo vzťahu k spornej okolnosti skončenia nájmu, v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení, že dňa 20.6.2018 žalobca podal na poštovú prepravu list adresovaný žalovanému, označený ako „Výpoveď zmluvy“, v ktorom uviedol, že „Na základe nedodržania zmluvných podmienok týkajúcich sa Zmluvy o nájme nehnuteľnosti zo dňa 29.10.2015, nachádzajúcej sa v okrese Košice IV v obci H. - H. k. ú. H., týmto žiadame o výpoveď zmluvy“. Podľa jeho zistenia bola táto písomnosť, ako neprevzatá adresátom, uložená na pošte dňa 21.6.2018 a po márnom uplynutí odbernej lehoty, bola ako nedoručená vrátená žalobcovi dňa 11.7.2018. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skutkovo ustálil, že v zmysle Článku 4 bod 4.1. nájomnej zmluvy bol nájom dohodnutý na dobu neurčitú, pričom v zmysle bodu 4.2 ho bolo možné vypovedať kedykoľvek tak prenajímateľom ako aj nájomcom bez uvedenia dôvodu. Výpovedná doba pre prípad výpovede zo strany prenajímateľa bola v bode 4.3 nájomnej zmluvy dohodnutá na jeden kalendárny mesiac, so začiatkom plynutia od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď druhej strane doručená. Podľa ďalších zistení prvoinštančného súdu, za obdobie mesiacov apríl 2017 až júl 2018 žalovaný nezaplatil nájomné spolu vo výške 21.120,- Eur. Listom zo dňa 23.10.2018 žalobca požiadal žalovaného o vypratanie nehnuteľností z dôvodu ich užívania po skončení nájomného vzťahu výpoveďou a vyzval ho na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33,- Eur denne za každý deň omeškania s odovzdaním nehnuteľností. V rámci e-mailovej komunikácie dňa 16.10.2018 žalovaný požiadal žalobcu o zaslanie faktúry na nájomné za mesiac september 2018, na čo mu žalobca oznámil, že nájomná zmluva bola vypovedaná, a preto nie je dôvod nájomné fakturovať.

5. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. a , , v znení neskorších zmien a doplnkov, , 37 ods. 1, , , a , , a , , v znení neskorších zmien a doplnkov a až 3, a , o nájme a podnájme nebytových priestorov, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe vyšiel z existencie právneho vzťahu strán z nájomnej zmluvy, ktorý podľa jeho posúdenia skončil následkom výpovede žalobcu zo dňa 19.6.2018, uplynutím výpovednej doby dňom 31.7.2018. Na podklade záveru, že žalovaný porušil právnu povinnosť odovzdať prenechané nehnuteľnosti po skončení nájmu a zistenia, že k tomu došlo až dňa 27.5.2020 súd prvej inštancie priznal žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 33,- Eur denne, dohodnutú pre tento prípad v nájomnej zmluve. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal tiež s argumentmi žalovaného, ktorými v rámci svojej obrany v spore spochybnil vôľu žalobcu prejavenú v liste zo dňa 19.6.2018. Vo všeobecnosti vyšiel z toho, že pri výklade prejavu vôle treba vychádzať zo spôsobu, akým sa navonok prezentuje, pričom je dôležité skúmať čo chcel účastník určitým spôsobom prejaviť. Ak je právny úkon vyjadrený slovami, treba ho vykladať predovšetkým podľa pravidiel jazykového výkladu (jazykového vyjadrenia). Dôležité je pritom objasnenie vôle toho, kto právny úkon urobil, pokiaľ táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Naviac ( ) ustanovuje a v istom zmysle precizuje, že prejav vôle treba vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, ak takýto úmysel bol druhej strane známy alebo jej mal byť známy. Po premietnutí týchto právno- teoretických úvah na prejednávaný prípad prvoinštančný súd konštatoval, že „...dôvodom pre ktorý žalobca dal žalovanému výpoveď bolo dlžné nájomné zo strany žalovaného, teda žalovanému musel byť známy úmysel žalobcu vypovedať nájomnú zmluvu. Teda aj napriek formulácii tejto výpovede zo strany žalobcu „žiadame o výpoveď zmluvy“ je zrejmé, že tu bol úmysel žalobcu vypovedať nájomnú zmluvu, pričom tento úmysel musel byť druhej strane známy. Žalovaný totiž nespochybnil, naopak bol si vedomý dlžného nájomného voči žalobcovi, čo uviedol aj na pojednávaní a vyplýva to aj z listinného dôkazu uvedeného pod bodom 23. rozsudku. Rozhodujúca je totiž vôľa účastníka právneho úkonu, nie formálne nedostatky jej prejavu“. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie posúdil prejav vôle žalobcu v liste zo dňa 19.6.2018 ako platný právny úkon výpovede z nájmu. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobnú odpoveď tiež na žalovaným argumentačne nastolené otázky doručenia výpovede, morálnosti dojednania o zmluvnej pokute a primeranosti jej výšky. Rovnako sa súd prvej inštancie vysporiadal tiež s obranou žalovaného, vystavanou na argumentácii, že v dôsledku nariadenia neodkladného opatrenia nemal k nehnuteľnostiam prístup potrebný pre ich odovzdanie žalobcovi a tiež na pripisovaní významu skutočnosti, že nedošlo k protokolárnemu odovzdaniu nehnuteľnosti, tak ako to nájomná zmluva predpokladala vo svojom Článku 4 bod 4.5. Napokon rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. výlučným procesným úspechom žalobcu, pokiaľ ide o vyhovujúcu časť rozsudku a s poukazom na ust. procesným zavinením žalovaného za čiastočné zastavenie konania.

6. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal proti posúdeniu listu žalobcu zo dňa 19.6.2018 ako výpovede z nájmu. V súvisiacej argumentácii odvolateľ prezentoval názor, že podľa použitej formulácie „...žiadam o výpoveď zmluvy“, tento list nemožno považovať za výpoveď v ponímaní jednostranného právneho úkonu účastníka zmluvy, ale za výzvu adresovanú druhej strane na ukončenie zmluvy, teda „...žiadosť o takýto postup zo strany zmluvného partnera...“. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že záver o skutočnej vôli žalobcu pri urobení prejavu v spornom liste, nepodrobil náležitému preskúmaniu; zvlášť v tejto spojitosti postrádal vysvetlenie Ing. Jána G., PhD., ktorý list koncipoval. V procesných súvislostiach žalobca akcentoval, že žalobca vypočutie tejto osoby v konaní nenavrhol a že preto súd výkladom v liste prejavenej vôle prakticky suploval jeho dôkaznú aktivitu. Podľa odvolateľa nemožno vôľu žalobcu prejavenú v liste zo dňa 19.6.2018 vyvodzovať len z existencie dlhu na nájomnom, už len preto, že bol v omeškaní s úhradou nájomného za obdobie viac než 12 mesiacov a napriek tomu žalobca k skončeniu nájmu nepristúpil. Žalovaný prezentoval, že táto apatia k neplateniu nájomného ho utvrdila v tom, že žalobca chce v zmluvnom vzťahu zotrvať. Vo svetle tejto argumentácie žalovaný dôvodil, že úmysel žalobcu skončiť nájomnú zmluvu výpoveďou mu nebol známy. Žalovaný v odvolaní namietal tiež platnosť výpovede z nájmu z dôvodu, že žalobca nepreukázal oprávnenie Ing. Jána G., PhD. na urobenie tohto právneho úkonu za žalobcu. Poukázal pritom na skutočnosť, že z verejne dostupných zdrojov táto skutočnosť nevyplýva a tvrdil, že dňa 19.6.2018 uvedená osoba nebola štatutárnym orgánom žalobcu. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaného dokazovania i z pohľadu ďalších prípustných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a poukazujúcimi tiež na vady právneho posúdenia veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , a Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

7. Žalobca sa vo vydrení k odvolaniu žalovaného stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a na podporu správnosti interpretácie prejavu vôle v liste zo dňa 19.6.2018, akcentoval, že vzhľadom na zmluvou dohodnuté podmienky, nebolo potrebné aby žalovaný na výpovedi participoval svojim súhlasom či odobrením tohto právneho úkonu. Žalobca vo vyjadrení vyzdvihol, že súd prvej inštancie vo svojich úvahách správne reflektoval na skutočnosť, že v čase uplatnenia výpovede žalovaný dlhoval nájomné za obdobie vyše jedného roka, za ktorého stavu z jeho pohľadu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by mal žalovaného žiadať o udelenie súhlasu so skončením nájmu. Interpretácia prezentovaná žalovaným preto podľa jeho názoru postráda racionálnosť. Správnosť výkladu prvoinštančným súdom dotvára podľa žalobcu aj následné správanie sa strán, predovšetkým list žalobcu zo dňa 19.10.2018, v ktorom spomína výpoveď, nevyúčtovávanie nájomného po vypovedaní nájomnej zmluvy, zasielanie výziev na odovzdanie nehnuteľností a napokon aj podaním žaloby o vypratanie nehnuteľností na súde. Žalobca vo vyjadrení odmietol argument žalovaného, že v okolnostiach prípadu z listu zo dňa 19.6.2018 nemohol predpokladať jeho úmysel skončiť nájomný vzťah, dôvodiac, že konštrukt, podľa ktorého o tom má svedčiť viac ako rok trvajúce neplatenie nájmu, je za hranicou rozumnej obrany. Napokon žalobca vo vyjadrení reagoval aj na odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorou spochybňoval platnosť výpovede z nájmu z dôvodu nedostatku oprávnenia Ing. G. konať za spoločnosť žalobcu. Poukázal v tejto spojitosti na skutočnosť, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný skutočnosť oprávnenia Ing. G. konať za spoločnosť žalobcu nepoprel, a preto z jeho procesnej pozície nebol dôvod na jej preukazovanie.

8. V odvolacej replike žalovaný v podstatnom zopakoval dôvody odvolania s akcentom na to, že podľa jeho nazerania je potrebné interpretovať vôľu žalobcu prejavenú v liste zo dňa 19.6.2018 v tom zmysle, že ním zamýšľal požiadať ho, aby žalovaný uplatnil výpoveď z nájmu. Zdôraznil, že povinnosť tvrdiť a preukazovať neurčito, či nezrozumiteľne prejavenú vôľu v spore zaťažuje toho, kto v ňom z právneho úkonu vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaný odmietol prisudzovanie relevantnosti pri zisťovaní vôle následnému správaniu sa subjektov a prezentoval názor, že pre výklad právnych úkonov je rozhodujúci moment, kedy boli urobené.

9. Žalobca vo svojej odvolacej duplike zopakoval kľúčové časti svojej argumentácie v otázke výkladu ním prejavenej vôle v liste zo dňa 19.6.2018, vyzdvihujúc skutočnosť, že žalovanému z tohto listu musel byť známy jeho úmysel vypovedať zmluvu, tiež preto, že vo vzťahu medzi podnikateľmi „...o možnosť podať výpoveď nikto nežiada a už vôbec nie veriteľ svojho dlhodobého dlžníka“. Žalobca v tejto spojitosti opätovne upriamil pozornosť na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. z 1. novembra 2003 (publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 81/2003), v zmysle ktorého ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha. Žalobca zdôraznil, že tento prístup k prejavenej vôli je potrebné použiť bez ohľadu na to či ide o jednostranný alebo dvojstranný právny úkon. Vo vzťahu k argumentu žalovaného o nedostatku oprávnenia Ing. Jána G., PhD. konať, žalobca v odvolacej duplike poukázal na to, že nakoľko nebol prednesený v priebehu prvoinštančného konania, v jeho v odvolacom štádiu už naň nemožno prihliadať.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. C.s.p a dospel k záveru, že nepadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.12.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust.

11. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

12. Žalovaný vystaval podstatnú časť svojej obrany v spore na argumentácii o nezrozumiteľnosti prejavu žalobcu v liste zo dňa zo dňa 19.6.2018. Podľa jeho názoru totiž žalobcom použitá formulácia „...týmto žiadame o výpoveď zmluvy“ umožňuje interpretáciu jeho vôle aj v tom zmysle, že žalobca listom žiadal druhú zmluvnú stranu, aby voči nemu urobila právny úkon výpovede. Takáto interpretácia je už na prvý pohľad viac účelová než racionálna. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že prílišný formalizmus pri posudzovaní právnych úkonov vo svojej judikatúre opakovane odmietol Ústavný súd SR; medzi inými napríklad vo svojom náleze sp. zn. , v ktorom konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Odvolaciemu súdu sa v tejto spojitosti žiada poznamenať, že vo vzťahu k interpretačným tézam k posudzovaniu prejavov vôle, či už vyplývajúcim z judikatúry ústavného súdu, alebo z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, na ktorú vo svojej argumentácii správne poukázal aj žalobca, niet zásadný dôvod rozlišovať medzi právnymi úkonmi jednostrannými a dvojstrannými (viacstrannými), nakoľko počet strán má význam z hľadiska spôsobu vzniku právneho úkonu nie pri interpretácii prejavu vôle. Spochybňovanie prejavenej vôle, v procesnom prostredí napríklad aj námietkou strany, že úmysel konajúceho jej nebol známy, tak ako je tomu aj v danom prípade, musí mať v obchodno-právnych vzťahoch objektívny základ. Pre posudzovanie prejavenej vôle totiž nie je významné ako ho interpretuje ten, komu bol prejav určený, ale osoba v jej postavení ( veta prvá ), pričom zároveň platí, že aj výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladajú ( veta druhá ). Výstižný záver v tejto spojitosti prezentoval napr. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. z 22. februára 2007, v zmysle ktorého je určitosť písomného prejavu vôle objektívnou kategóriou a preto by nemal vyvolávať dôvodnú pochybnosť o jeho obsahu ani o tretích osôb. V tomto kontexte sa teda nevyhnutne primárne vynára otázka, či sporná formulácia objektívne mohla vyvolať dôvodnú pochybnosť o prejavenej vôli. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je. Akiste na prejavenie vôle skončiť zmluvu výpoveďou je

príhodnejšie použiť slovo „vypovedám“ (zmluvu, právny vzťah); ani vyjadrenie „žiadam o výpoveď“, však objektívne vzaté nevyvoláva pochybnosť o úmysle konajúceho skončiť zmluvu jednostranným úkonom. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že prvok žiadosti sa v jednostranných právnych úkonoch, pri uplatňovaní výpovedí zvlášť, v praxi bežne vyskytuje a že napriek zrejmej nesprávnosti je potrebné tento výrazový prostriedok považovať za v spoločnosti zaužívaný. V zrejmom kontraste s týmto všeobecne tolerovaným spojením žiadosti a výpovede, je interpretačný prístup žalovaného, ktorý naviac vo výsledku predstavuje logicky neudržateľnú, alternatívu usporiadania pomerov, ktorá vo faktickej rovine pôsobí až kuriózne. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že z prejavu vôle žalobcu v liste zo dňa zo dňa 19.6.2018 muselo byť žalovanému známe, že smeruje k skončeniu nájomnej zmluvy výpoveďou. Odhliadnuc od toho, ako správne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež súd prvej inštancie, k rovnakému interpretačnému záveru bezpečne vedie aj použitie ďalších výkladových pravidiel ( ), predovšetkým však okolnosti, za ktorých bol posudzovaný úkon urobený (existencia dôvodu výpovede) i následné správanie sa strán (ukončenie fakturácie a výzva na odovzdanie predmetu nájmu).

13. Podľa ust. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

14. Podľa Čl. 8 , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

15. Podľa ust. , prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

16. Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. V citovanom ust. je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vadu v právnom konaní za spoločnosť žalobcu nenamietal a že skutočnosť, že Ing. Ján G., PhD., ktorý list zo dňa 19.6.2018 podpísal, na to nemal oprávnenie, tvrdil až v odvolaní. Pritom ani z odvolania a ani z obsahu spisu podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tento prostriedok procesnej obrany (tvrdenie o nedostatku oprávnenia konať za spoločnosť) nemohol žalovaný uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania. Práve naopak. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanému bola riadne doručená žaloba a že sa vo veci uskutočnilo aj pojednávanie. Žalovaný teda nepochybne mal reálny procesný priestor tvrdiť uvedenú skutočnosť na svoju obranu v spore, no aj napriek tomu tento prostriedok procesnej obrany v celom priebehu konania pred súdom prvej inštancie neuplatnil. Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na prejednaciu zásadu prihliada súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu len za predpokladu, že sa o dôvode neplatnosti dozvie procesne prípustným spôsobom. „Znamená to, že ak konkrétny dôvod absolútnej neplatnosti v konaní nie je tvrdený a ani nijak v konaní nevyjde najavo, nie je dôvod, aby súd po takejto okolnosti z vlastnej iniciatívy pátral a nahradzoval tak v sporovom konaní zákonom predpokladanú aktivitu účastníkov“ (z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. januára 2013).

19. Na tomto základe, keďže výhrady odvolateľa k skutkovým nálezom a k právnemu posúdeniu veci, založené na tvrdení o existencii vady v právnom konaní žalobcu, sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady

konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovaného, vystavané na tomto tvrdení, ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle ust.

20. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ (tiež) v procesnom úspechu žalobcu v spore.

21. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

22. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Na tomto základe odvolací súd priznal žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )