Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Saz/2/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: H. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R., bez cestovného dokladu, aktuálne s poskytnutou doplnkovou ochranou s miestom pobytu v Slovenskej republike C. N.. X, XXX XX F., zastúpeného Slovenská humanitná rada, o.z. Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 173 160 14, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 11.10.2021 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-79-28/2021-Ž zo dňa 25.08.2021, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-79-28/2021-Ž zo dňa 25.08.2021 v konaní podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) podľa zákona o azyle neudelil azyl žiadateľovi H. B. C., nar. XX.XX.XXXX. Súčasne podľa a zákona o azyle žalovaný žiadateľovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že dňa 29.03.2021 bol na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nórska na územie SR cudzinec H. B. C.. Podľa § 4 ods.6 zákona o azyle sa považuje za žiadateľa azyl, nakoľko ide o cudzinca, ktorý bol na územie SR vrátený z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR. Prvýkrát požiadal o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR 03.12.2020. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné, kde s ním boli vykonané prvotné úkony súvisiace so vstupom do azylovej procedúry. Následne bol presunutý do PT Rohovce, ktorý však 11.01.2021 svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu, opustil a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe uvedenej skutočnosti bolo konanie vo veci jeho žiadosti rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO- 326/2020 z 20.01.2021 podľa § 19 ods.1 písm.f) zákona o azyle zastavené, toto dňa 09.02.2021 nadobudlo právoplatnosť. Po jeho vrátení z Nórska na územie SR začalo v jeho prípade nové konanie, v rámci ktorého bol s ním 20.04.2021 vykonaný vstupný a následne 25.05.2021 aj doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedol, že v predchádzajúcom konaní zámerne neuviedol pravdivé informácie o svojej identite a tiež o dôvodoch svojej žiadosti, pretože nemienil zotrvať na území SR z dôvodu, že chcel pokračovať v ceste do Nórska. K dôvodom odchodu z krajiny pôvodu uviedol, že vzhľadom na svoj vek je zo strany režimu žiadanou osobou a obáva sa toho, že v prípade zotrvania v krajine pôvodu by bol povolaný do armády a bol by nútený bojovať, či už na strane vládneho režimu alebo na strane opozície. Spresnil, že počas jeho pobytu v R. síce žiaden povolávací rozkaz nedostal, avšak niekedy v roku 2015 sa mu snažil

poštár doručiť úradný list, ktorý neprevzal, pretože sa obával toho, že by to mohol byť povolávací rozkaz. S cieľom vyhnutia sa vojenskej službe odišiel z miesta bydliska na vidiek, do blízkosti tureckých hraníc a následne krajinu pôvodu opustil. K dôvodom svojej žiadosti doplnil, že zo R. odišiel aj kvôli tomu, aby si v Európe našiel prácu, nakoľko chce finančne vypomáhať svojej rodine. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Vzhľadom na to, že predložil do konania kópie svojej identifikačnej karty a kópie výpisov z rodinnej matričnej evidencie, migračný úrad jeho identitu nespochybnil a na základe jeho výpovede a predložených kópií dokumentov ju ustálil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

3. Žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti, ktoré žiadateľ uviedol, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 04.03.1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žiadateľa sú základom, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať. Zdôraznil, že na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, pričom nesmú protirečiť predovšetkým vlastnej výpovedi a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. Žalovaný však nepovažoval jeho výpoveď za vierohodnú z dôvodu, že táto nebola súvislá, konzistentná a na viac bola rozporuplná v oboch jeho konaniach. Poukázal na to, že pokiaľ v prvom konaní o medzinárodnú ochranu na území SR uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX, tak v súčasnom konaní dátum narodenia pozmenil na XX.XX.XXXX. Obdobne poskytol žalovanému aj rozdielne údaje v prvom a druhom konaní ohľadom jeho rodinných príslušníkov, cesty z krajiny pôvodu a tiež jeho osobných dokladov totožnosti. Podstatný rozpor nastal v jeho výpovediach aj ohľadom dátumu odchodu z krajiny pôvodu. Pokiaľ v prvom konaní uviedol, že zo R. odišiel v roku 2020, tak v súčasnom konaní uviedol, že to bolo v roku 2017. V súvislosti s jeho odchodom uviedol rozporné informácie aj ohľadom jeho dokladov totožnosti, nakoľko v prvom konaní uviedol, že ich stratil po ceste, a v súčasnom konaní uviedol, že všetky doklady sa nachádzajú u jeho manželky v R.. Diametrálne odlišné sú aj dôvody, kvôli ktorým zo R.Ý.K. odišiel, a kvôli ktorým požiadal na území SR o medzinárodnú ochranu. V prvom konaní ako dôvod odchodu zo R.Ý.K. uviedol, že v rámci ozbrojeného konfliktu v R.Ý.K. sa ocitol v nepriaznivej ekonomickej situácii, pričom túto sa rozhodol vyriešiť snahou o získanie pracovného povolenia v Nemecku. V súčasnom konaní síce potvrdil svoju nepriaznivú ekonomickú situáciu, avšak dôvod svojej žiadosti založil na obave o svoju bezpečnosť kvôli možnému povolaniu do armády. Ide teda o podstatne novú skutočnosť, ktorú v prvom konaní neuviedol, pričom ak by zo R.Ý.K. odišiel skutočne kvôli tomu, aby sa vyhol vojenskej službe, rozhodne by takúto podstatnú skutočnosť v konaní nemohol opomenúť. Keďže v priebehu súčasného konania došlo k výrazným rozporom výpovede menovaného v porovnaní s predchádzajúcim konaním, bol mu poskytnutý dostatočný priestor na to, aby spomínané rozpory objasnil. Jeho tvrdenie o tom, že v predchádzajúcom konaní nevypovedal zámerne pravdivo, lebo netušil, že prebieha azylové konanie, nemôže byť reálnym zdôvodnením uvádzaných nezrovnalostí. Menovaný bol pri vstupe do azylovej procedúry poučený o tom, že je v konaní povinný vypovedať pravdivo nielen o svojej osobe, ale hlavne o dôvodoch svojej žiadosti. V súvislosti s rozpormi vo výpovedi nie je objektívne ani zdôvodnenie, že na nepravdivé uvádzanie údajov ho mal nahovárať tlmočník, ktorý bol prítomný na pohovore. Žalovaný skonštatoval, že najpravdepodobnejšou verziou, prečo v predchádzajúcom konaní nevypovedal pravdivo, sa javí tá skutočnosť, že na území SR nemienil zotrvať, pretože chcel pokračovať v ceste do cieľovej krajiny, teda do Nórska. Tento záver potvrdzuje nielen jeho výpoveď, ale aj samotné konanie, keď o medzinárodnú ochranu na území SR požiadal 03.12.2020 účelovo po tom ako bol zadržaný políciou, pričom v azylových zariadeniach nepočkal ani na výsledok azylového konania a pokračoval vo svojej nelegálnej ceste do Nórska. Žalovaný uviedol, že v prípade, že osoba, žiadajúca o azyl, prednáša dôvody, ktorým z objektívnych príčin (rozpory vo výpovedi, nesúlad s dostupnými informáciami, postupné uvádzanie nových skutočností ...) nie je možné uveriť, nemožno túto osobu považovať za dôveryhodnú, a teda aj ňou uvádzané dôvody možno považovať za nehodnoverné. Toto je aj prípad menovaného, ktorý v opakovanom konaní dôvody svojej žiadosti oproti predchádzajúcemu konaniu doplnil o nové skutočnosti, ktorými by mohol zvýšiť svoju šancu na získanie medzinárodnej ochrany vo forme udelenia azylu. Ak by sa však napriek vyššie uvedenej skutočnosti menovaný skutočne obával toho, že by v R. do armády mohol byť povolaný (čo i len v hypotetickej rovine), bolo potrebné v konaní skúmať, či v jeho prípade povolaním do armády, resp. potrestaním za vyhýbanie sa vojenskej službe by došlo k tak závažnému porušeniu jeho ľudských práv, že by týmto konaním boli naplnené kritéria pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle.

4. Žalovaný poukázal na to, že udelenie azylu je podľa § 8 zákona o azyle objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti uvedenej v § 2 písm.d) zákona o azyle. Tento definuje prenasledovanie ako závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv, alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych; policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy, alebo činy, uvedené v § 13 ods.2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia podľa § 2 písm.e) zákona o azyle je: štát, politické strany alebo politické hnutia, alebo organizácie, ktoré ovládajú štát, alebo podstatnú časť jeho územia, neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty, uvedené v prvom a druhom bode, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Pri analýze prenasledovania musí byť predovšetkým objektívne vyhodnotené, či daná osoba čelila v krajine pôvodu tak závažným aktom, že by tieto mohli napĺňať kritéria vyššie uvedenej definície. Zároveň je potrebné uviesť, že samotné akty, smerujúce k porušovaniu základných ľudských práv, nie sú postačujúce pre udelenie azylu. Aby mohol byt' danej osobe priznaný azyl, ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byt' objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V prípade menovaného bolo potrebné v konaní preskúmať, či by v prípade zotrvania v R.Ý.K.A.A. alebo v prípade návratu do R.A.U. mohol čeliť aktom tak závažného charakteru, že by tieto mohli napĺňať kritéria pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Ďalej uviedol, že vo všeobecnosti povolanie do armády nemožno bezprostredne chápať ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm.d) zákona o azyle. V zmysle voľného prekladu UNHCR "Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“, v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská služba je vyhýbanie sa plneniu tejto služby často krát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Navyše, bez ohľadu na povinnú alebo nepovinnú vojenskú službu je dezercia zakaždým považovaná za trestný čin. Tresty za tento čin sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovažuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle uvedenej definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať, že vojenskú službu odmieta vykonávať z rasových, náboženských, národnostných alebo politických dôvodov, alebo ak preukáže, že v prípade odmietnutia výkonu vojenskej služby by bol neúmerne kruto potrestaný za vojenský prečin. Osoba zjavne nie je utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Toto je aj prípad menovaného, ktorý síce odmieta nastúpiť do armády, avšak v konaní ničím vierohodným nepreukázal, že by toto odmietnutie súviselo s kritériami, v zmysle ktorých je možné udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.

5. Žalovaný uviedol, že v konaní posudzoval aj obavu menovaného z možného trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v prípade návratu do krajiny pôvodu, nakoľko za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle možno považovať aj neprimerané alebo diskriminačné stíhanie, príp. trest. Podľa Vojenského R., za vyhýbanie sa vojenskej službe v čase mieru hrozí trest maximálne 6 mesiacov a v čase vojny maximálne 5 rokov odňatia slobody. V danom prípade síce takýto trest vedie k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca, avšak v žiadnom prípade nejde o neprimerane vysoký trest, ktorý by mohol napĺňať kritéria prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Pre porovnanie, slovenský umožňuje za neplnenie odvodovej povinnosti v obdobnej skutkovej podstate uložiť trest odňatia slobody až na l rok a za nenastúpenie služby v ozbrojených silách v čase vojnového stavu trest odňatia slobody na 5 až 10 rokov. Na základe uvedeného možno konštatovať, že pokiaľ ide o výšku trestu za uvedené trestné činy, je slovenská legislatíva v porovnaní so R. podstatne prísnejšia. Znamená to, že v prípade nenastúpenia menovaného na vojenskú službu nebude možné prípadný trest považovať za diskriminačný alebo neprimeraný. Trest v rozsahu 0 - 5 rokov je trestom primeraným, ktorý môže byť za rovnaké trestné činy udelený aj v iných demokratických krajinách, vrátane krajín Európskej únie. Z uvedeného je zrejmé, že ani výška trestu z dôvodu odmietnutia vojenskej služby v prípade menovaného nenapĺňa kritériá prenasledovania v zmysle zákona o azyle. V prípade, že menovaný sa

skutočne chcel vyhnúť trestu za nenastúpenie na vojenskú službu mohol využiť alternatívu vykúpenia sa z tejto brannej povinnosti. Zákon o R.Ý.K.R.F.U.E. vojenskej službe umožňuje osobám s bydliskom v zahraničí zaplatiť poplatok, aby dostali výnimku z povinnej vojenskej služby a neboli opätovne povolaní do armády. Keďže menovaný žil od začiatku roka 2017 s celou rodinou v Turecku, po návrate do krajiny pôvodu by mohol reálne túto možnosť využiť. Dánska imigračná služba v dokumente R.K.: Bezpečnostná previerka a urovnanie postavenia navrátilcov z decembra 2020 uvádza o zaobchádzaní po návrate v súvislosti s vyhýbaním sa vojenskej službe aj tieto informácie: „Osoby, ktoré požiadajú o urovnanie štatútu z dôvodu nelegálneho odchodu alebo kvôli vyhýbaniu sa vojenskej službe (aby následne zaplatili poplatok za oslobodenie), ho s najväčšou pravdepodobnosťou získajú a zvyčajne po návrate nemajú problémy so sýrskou vládou“. Skonštatoval, že tieto informácie nasvedčujú tomu, že menovaný mal možnosť, ako problémy s vyhýbaním sa vojenskej službe vyriešiť v rámci krajiny pôvodu bez toho, aby čelil závažným problémom so štátnymi orgánmi krajiny.

6. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutím, že azyl ako právny inštitút nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred bezprávnym, surovým, hrubým a ťažko postihujúcim konaním jednotlivca alebo celej skupiny obyvateľstva. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom striktne a pomerne úzko vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv tak, ako sú tieto práva vymedzené v rôznych chartách a medzinárodných dohovoroch. Zo samotnej podstaty azylového práva plynie, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Pritom musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, čo však v prípade menovaného preukázané nebolo. Tomu nasvedčuje aj jeho výpoveď, podľa ktorej v R.Ý.K. nebol členom žiadnej politickej strany, nevyvíjal žiadne politické aktivity, nikdy nebol trestne stíhaný a taktiež nikdy nemal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi. Migračný úrad pri posudzovaní žiadosti menovaného vzal na vedomie aj skutočnosť, že vzhľadom na nepriaznivú všeobecnú situáciu v R.Ý. opustil krajinu aj z ekonomických dôvodov, nakoľko vo vojnou zmietanej krajine nebolo dostatok pracovných príležitostí na to, aby si zarobil peniaze na pokrytie svojich životných potrieb. Toto v konečnom dôsledku potvrdil svojou výpoveďou ako v prvom, tak aj v druhom konaní. Nepriaznivá ekonomická a tiež všeobecná situácia však sama o sebe nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. V zmysle voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ osoby, ktoré sú do nútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie, čo v prípade menovaného preukázané nebolo. Na základe komplexného posúdenia žiadosti menovaného a všetkých relevantných informácií, žalovaný dospel k záveru, že krajinu pôvodu opustil bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu neudelil azyl podľa § 8 zákona o azyle. Zároveň v jeho prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

7. Ďalej žalovaný uviedol, že keďže v prípade menovaného neboli splnené dôvody pre udelenie azylu tak posúdil, či v jeho prípade sú splnené podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany. Poukazujúc na ustanovenie § 13a zákona o azyle uviedol, že vo všeobecnosti možno konštatovať, že otázka pretrvávajúceho konfliktu v R.K.A. zohráva stále významnú rolu pri posudzovaní vážnej ujmy žiadateľov o medzinárodnú ochranu zo R.Ý.K. v prípade ich nedobrovoľných návratov do krajiny pôvodu. V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a v súvislosti s bezpečnostnou situáciou v R.A., konkrétne v provincii C.Z.J., odkiaľ menovaný pochádza, možno skonštatovať, že je táto situácia značne komplikovaná a intenzita útokov je v provincii C.Z.S. pomerne vysoká. Žalovaný ďalej uviedol, že Rakúske centrum pre výskum a dokumentáciu o krajine pôvodu a azyle (ACCORD) vo svojej správe publikovanej 25. marca 2021 zverejnilo tabuľku, ktorá znázorňuje konfliktné udalosti podľa provincií za rok 2020; v provincii C.Z.S. bolo evidovaných 2178 incidentov, pri ktorých bolo usmrtených 1201 ľudí. Uvedené štatistické údajne nasvedčujú tomu, že tento región patrí k najohrozenejším regiónom v rámci celej krajiny. Okrem toho ekonomika R.Ý.K. kolabuje pod váhou zložitého R. konfliktu, na ktorom sa zúčastňuje mnoho bojujúcich strán a ktorý trvá už mnoho rokov, a tiež pod váhou finančnej krízy v susednom Libanone, čo zmrazilo životne dôležitý zdroj dolárov. Prudko stúpajúce ceny ešte viac sťažili život R.Y., ktorí už trpia vojnou. Tá si vyžiadala

státisíce mŕtvych a vyhnala z domovov milióny obyvateľov. Odhaduje sa, že len za druhý polrok 2020 stúpol počet potravinovo nezaistených ľudí v R. zo 7,9 milióna na 9,3 milióna, ako vyplýva z údajov Svetového potravinového programu (WFP). Pri posudzovaní alternatívy vážneho bezprávia je podstatná miera neselektívneho násilia, charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútro štátnymi orgánmi, rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu. V prípade menovaného bolo preukázané, že táto v regióne jeho bydliska dosahuje tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade vyhostenia do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelil reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to uvedené v § 2 písm.f) bod 3 zákona o azyle. Preto migračný úrad dospel k záveru, že je potrebné mu poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.

8. Žalovaný uviedol, že pred vydaním rozhodnutia sa právny zástupca menovaného Mgr. Daniel Arbet, právnik Slovenskej humanitnej rady, oboznámil s kompletným spisovým materiálom a žalovanému zaslal stanovisko k prípadu, v ktorom navrhol, aby migračný úrad posúdil v prípade menovaného možnosť udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle, pretože menovaný má mať opodstatnené obavy z prenasledovania pre imputované politické presvedčenie. Uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu má menovaný opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých, aj keď sýrskou vládou prisudzovaných, politických názorov a že je podstatné, či a akú politickú charakteristiku prisudzuje žiadateľovi R. vláda z dôvodu odmietnutia nástupu do armády a vyhýbania sa vojenskej službe. Odvoláva sa pritom na príručku EASO zo septembra 2020, podľa ktorej R.Ý.K. vláda považuje aktivity rôznych kategórií jednotlivcov, vrátane osôb, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe, za politickú opozíciu. Migračný úrad sa týmto vyjadrením právneho zástupcu, že žiadateľovi prisudzuje R.Ý.K. vláda nejakú politickú charakteristiku z dôvodu odmietania nástupu na vojenskú službu nestotožňuje, keďže on sám vo svojich výpovediach neuviedol žiadne špecifické dôvody politického alebo iného charakteru, pre ktoré by nemohol na vojenskú službu nastúpiť. V zmysle uvedenej príručky EASO sú skutočne niektoré osoby, vyhýbajúce sa vojenskej službe, považované za politickú opozíciu, avšak nemožno uvedené konštatovanie právneho zástupcu vytrhnúť z kontextu a opomenúť dôležitú súčasť správy - „aktivity rôznych kategórií jednotlivcov“. Ak teda správa EASO hovorí o aktivitách rôznych kategórií jednotlivcov, je potrebné prisudzovanie politického názoru osobám, vyhýbajúcim sa vojenskej službe, skúmať práve v kontexte s aktivitami, ktoré posudzovaná osoba vykonávala. Aby mohol byť niekomu pripisovaný nejaký politický názor, musí byť zjavné, na akom základe sa tak deje. Musí byť predovšetkým objektívne preukázané, že daná osoba disponuje takými ideologickými črtami, ktorými sa odlišuje od ideológie osoby alebo skupiny osôb, ktorá mu takýto názor pripisuje. V prípade menovaného však takéto prvky politického presvedčenia preukázané neboli, a preto ani nemožno konštatovať, že by mu vládny režim mohol nejaký politický názor pripisovať. V tejto súvislosti dal migračný úrad do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.10.2019, ktorý analogicky možno uplatniť aj v tomto prípade: „Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nikdy neprezentoval akýkoľvek politický názor, navyše v konaní pred žalovaným uviedol, že sa o politiku ani nezaujíma. V tomto smere kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 24.11.2009, v zmysle ktorej ani „samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú tolerované vládnucim režimom, pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nemohlo dôjsť ani k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych orgánov.“ Uviedol, že toto je aj prípad menovaného, ktorý v R.Ý.K. nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity, pričom výkon vojenskej služby odmietal výhradne z osobných dôvodov, bez akýchkoľvek politických predsudkov. Vzhľadom na to, že migračný úrad v prípade menovaného pripisovanie politického názoru vylúčil a zároveň dospel k záveru, že odmietnutím výkonu vojenskej služby nesplnil kritéria § 8 zákona o azyle, k udeleniu azylu nepristúpil. Právny zástupca v závere svojho stanoviska navrhol, aby migračný úrad v prípade neudelenia azylu posúdil poskytnutie doplnkovej ochrany menovanému, nakoľko mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí vážne bezprávie vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, resp. vo forme vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas ozbrojeného konfliktu. Vzhľadom na nepriaznivú všeobecnú situáciu v regióne bydliska menovaného

a tiež jeho individuálne charakteristiky, sa migračný úrad s týmto konštatovaním právneho zástupcu stotožnil a poskytol menovanému doplnkovú ochranu na území SR. Za účelom posúdenia žiadosti menovaného boli využité informácie z databázy migračného úradu ku krajine pôvodu R.Ý.K. č. Č.p.: MU-ODZS-2021/000187-008 z 16.06.2021 a MU-ODZS-2021/000187-010 z 08.07.2021. Vzhľadom na to, že H. B.X. C.L.U. nesplnil podmienky na udelenie azylu ustanovené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle, neudeľuje sa mu azyl na území SR. Súčasne však podľa § 13a zákona o azyle sa mu poskytne doplnková ochrana na území SR.

9. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 11.10.2021, doručenou elektronicky Krajskému súdu v Košiciach dňa 11.10.2021, prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-79-28/2021-Ž zo dňa 25.08.2021, ktorým žalovaný v konaní podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) podľa zákona o azyle neudelil azyl žiadateľovi H. B. C., nar. XX.XX.XXXX. Súčasne podľa a zákona o azyle žalovaný žiadateľovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca uviedol, že s týmto rozhodnutím nesúhlasí, považuje ho za nesprávne a nezákonné. Citujúc ustanovenie ako žalobný dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Poukázal na to, že o udelenie azylu na území SR požiadal z dôvodu, že odmieta nastúpiť na vojenskú službu v R. a má strach z následkov vyhýbania sa vojenskej službe. Tvrdil, že približne v roku 2015 bol u neho doma poštár s povolávacím rozkazom určeným do vlastných rúk, ale žalobca sa skryl a povolávací rozkaz nikto neprevzal. Keď si uvedomil riziko možného povolania do armády, odsťahoval sa z mesta na vidiek v blízkosti tureckých hraníc a podarilo sa mu tak vyhnúť nástupu na vojenskú službu. Počas vstupného pohovoru, ktorý sa konal dňa 20.04.2021 v priestoroch ÚPZC Sečovce uviedol: „Bojím sa, že by ma povolali na vojenskú službu. Tiež sa obávam, že by mi niečo hrozilo z dôvodu, že sa snažím tomu vyhnúť.“ Dňa 25.05.2021 sa v priestoroch ÚPZC Sečovce uskutočnil doplňujúci pohovor so žalobcom, v priebehu ktorého okrem iného povedal, že keby zostal v R., išiel by do väzenia, pretože v oblasti kde býval sú všetci občania automaticky klasifikovaní ako oponenti režimu. Ako sám uviedol: „Už len tým, že na občianskom preukaze mám uvedené mesto A. (C., pozn. právneho zástupcu), som považovaný ako oponent režimu.“

11. K tvrdeniu žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ak by sa žalobca skutočne obával toho, že by v R. mohol byť povolaný do armády, tak bolo potrebné v konaní skúmať, či by v jeho prípade povolaním do armády, resp. potrestaním za vyhýbanie sa vojenskej službe, došlo k tak závažnému porušeniu jeho ľudských práv, že by týmto konaním boli naplnené kritéria pre udelenie azylu v zmysle § zákona o azyle uviedol, že je toho názoru, že žalovaný náležite nepreskúmal všetky otázky spojené s povolaním žalobcu do armády, resp. s vyhýbaním sa vojenskej službe. Žalovaný sa sústredil na výšku trestu, ktorý by žalobcovi hrozil za vyhýbanie sa vojenskej službe a na alternatívu vykúpenia sa z brannej povinnosti, ktorú podľa žalovaného mohol využiť, ak by sa chcel trestu skutočne vyhnúť. Podľa žalovaného zákon o R. vojenskej službe umožňuje osobám s bydliskom v zahraničí zaplatiť poplatok, aby dostali výnimku z povinnej vojenskej služby a neboli opätovne povolaní do armády. Ako uviedol žalovaný, „.....keďže menovaný žil od začiatku roka 2017 s celou rodinou v Turecku, po návrate do krajiny pôvodu by mohol reálne túto možnosť využiť“. Uviedol, že v súvislosti so záverom, ku ktorému dospel žalovaný, je potrebné poukázať na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, konkrétne dokument č. p.: MU-ODZS-20211000187-010 zo dňa 08.07.2021, ktorý odkazuje na správu EASO z apríla 2021, ktorá informuje o možnostiach vykúpenia z vojenskej služby nasledovne: ,, (..) Podľa novely zákona z novembra 2020 môžu teraz R., ktorí majú pobyt v zahraničí jeden rok, dva roky, tri roky alebo štyri roky za získanie výnimiek zaplatiť 10.000 USD, 9.000, 8.000 alebo 7.000 USD. Počet rokov pobytu sa počíta za obdobie pred alebo po dosiahnutí veku vojenského náboru. Tí, ktorých doba pobytu presiahla päť rokov po dosiahnutí vojenského veku, musia okrem poplatku za oslobodenie zaplatiť za každý rok pokutu 200 USD.“ Vzhľadom na to, že žalobca v Turecku pracoval ako elektrikár a berúc do úvahy skutočnosť, že za cestu do Európy zaplatil prevádzačovi 4.000 eur, je reálna možnosť vykúpenia z vojenskej služby s prihliadnutím na vyššie uvedené sumy, viac ako diskutabilná. Okrem toho, ako sa ďalej uvádza v dokumente (str. 12), v predchádzajúcich rokoch bol poplatok za oslobodenie spojený s korupciou, úplatkami a diskrečným uplatňovaním. Uviedol, že v stanovisku pred vydaním rozhodnutia uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu má žalobca opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých, aj keď R. vládou prisudzovaných, politických názorov.

Odkázal pritom na príručku EASO k R. zo septembra 2020, v ktorej sa konštatuje, že R. vláda považuje za politickú opozíciu aktivity rôznych kategórií jednotlivcov, vrátane osôb, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe. Žalovaný sa s týmto názorom nestotožnil a v tejto súvislosti uviedol, že „...ak správa EASO hovorí o aktivitách rôznych kategórií jednotlivcov, je potrebné prisudzovanie politického názoru osobám, vyhýbajúcim sa vojenskej službe, skúmať práve v kontexte s aktivitami, ktoré posudzovaná osoba vykonávala. Aby mohol byť niekomu pripisovaný nejaký politický názor, musí byť zjavné, na akom základe sa tak deje.“ K tomu, aby bolo možné konštatovať, že R. vládny režim niekomu pripisuje politický názor, podľa žalovaného nepostačuje, že sa osoba vyhýba vojenskej službe, ale je potrebné, aby táto osoba vyvíjala konkrétne aktivity, na základe ktorých je jej možné tento názor pripísať. Sme presvedčení, že žalovaný nesprávne interpretoval informácie uvedené v príručke EASO. Je nelogické, aby sa od osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe vyžadovali ďalšie činnosti, nakoľko práve odmietnutie nastúpiť do armády je tým aktom, pre ktorý ich R. vláda považuje za politických oponentov. Naďalej tak trváme na tom, že žalobca má v prípade návratu do krajiny pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých, aj keď R. vládou prisudzovaných, politických názorov a pripomíname § 19a ods.6 zákona o azyle, ktorý uvádza: „Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.“

12. Upozornil na to, že žalobca sa začiatkom roku 2016 presťahoval spolu so svojou rodinou do mesta A. (C.). V informáciách o krajine pôvodu, ktoré do konania zabezpečil správny orgán, a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu - dokument č. p.: MU-ODZS- -008 zo dňa 16.06.2021, str. 5 - sa odkazuje na správu organizácie Lekári bez hraníc s názvom „ Zlepšenie životných podmienok pre presídlencov v severozápadnej R.“ zo dňa 1. apríla 2021, v ktorej sa uvádza, že mesto C. je pod kontrolou tureckej armády a opozičných skupín. Rovnaký dokument tiež odkazuje (str. 6 - 7) na poslednú aktualizáciu odporúčaní pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu žiadateľov pochádzajúcich zo R. s názvom Úvahy o medzinárodnej ochrane s ohľadom na ľudí utekajúcich zo R. arabskej republiky

- aktualizácia VI. (UNHCR, marec 2021), ktorá vypočítava rizikové profily, medzi ktoré patria aj osoby oponujúce alebo, o ktorých sa predpokladá, že oponujú vláde, vrátane, ale nie bezvýhradne, členov strán politickej opozície, protestujúcich, civilnej spoločnosti a politických aktivistov, (...); a civilisti (obzvlášť muži a chlapci vo veku povinnej vojenskej služby) z území, ktoré je v súčasnosti alebo bolo v minulosti pod kontrolou opozície. V predmetnom dokumente UNHCR sa zároveň konštatuje nasledovné (dokument č. p.: MU-ODZS- -008 zo dňa 16.06.2021, str. 6 - 7): „S ohľadom na závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva a porušenia a zneužitia zákona o ľudských právach a prebiehajúci ozbrojený konflikt v R., UNHCR ďalej charakterizuje Útek civilistov zo R. ako pohyb utečencov s veľkou väčšinou R. žiadateľov o azyl naďalej potrebujúcou medzinárodnú ochranu utečencov, spĺňajúc požiadavky definície utečenca obsiahnuté v článku 1 A (2) Dohody z roku 1951.

13. Zdôraznil, že pri skúmaní toho, či boli naplnené kritériá prenasledovania, sa žalovaný zameral len na výšku trestu, ktorý by mohol byť žalobcovi uložený z dôvodu odmietnutia vojenskej služby, pričom opomenul ďalšie typy konaní a opatrení, ktoré môžu napĺňať definičné znaky prenasledovania. Uviedol, že v zmysle § 2 písm.d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie „závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačných spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods.2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.“ Poukázal na to, že relevantné právne a mimoprávne dokumenty pochádzajúce z rôznych zdrojov opakovane potvrdzujú, že ozbrojené sily sýrskeho režimu sa dopúšťali a naďalej dopúšťajú zločinov podľa medzinárodného práva, vrátane vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. V tejto súvislosti opätovne odkazuje na Uznesenie Európskeho parlamentu z 11. marca 2021 o R. konflikte - 10 rokov po povstaní (2021/2576(RSP)), ktoré hrubé porušovanie ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva (nielen) R. režimom sumarizuje. Uviedol, že napriek tomu, že na tieto skutočnosti upozorňoval už v stanovisku pred vydaním rozhodnutia, žalovaný ich v napadnutom rozhodnutí nijako nezohľadnil.

14. Ďalej žalobca upozornil aj na ďalšie informácie, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu: Uviedol, že materiál č. p.: MU-ODZS-2021/000187-010 zo dňa 08.07.2021 odkazuje na dokument EASO s názvom R. - Situácia navrátilcov zo zahraničia z júna 2021, ktorý uvádza o dôsledkoch nelegálneho odchodu a žiadosti o azyl v zahraničí nasledovné: „Po nelegálnom odchode zo R. však zostáva záležitosť: ktorú je potrebné vyriešiť formálnym postupom pred návratom do R., ktorý sa označuje rôznymi spôsobmi ako „urovnanie statusu“ alebo „bezpečnostná previerka“. (...) Poradca pre zákony a ľudské práva v SJAC [R. centrum pre spravodlivosť a zodpovednosť] výslovne spomenul, že osoba, ktorá nelegálne opustila R., nemôže v R. začať žiadne právne konanie. Podľa rovnakého experta, ak sa navrátilec vráti späť do R. bez toho, aby najskôr urovnal svoj nelegálny odchod, bude okamžite poslaný do vojenského väzenia alebo pobočky vojenskej bezpečnosti. Bolo však tiež zdokumentované, že niektorí navrátilci, ktorí pred návratom urovnali svoj nelegálny odchod, boli napriek tomu po návrate zatknutí.“ (str. 14). Ten istý dokument EASO z júna 2021 uvádza o zaobchádzaní po návrate: „Vo svojej správe z apríla 2020 o vnútorne vysídlených osobách, navrátilcoch a vnútornej mobilite citoval úrad EASO rôzne zdroje, v ktorých sa uvádza, že navrátilci boli po návrate R. úradmi zatknutí, zadržaní a mučení, a to vrátane tých, ktorí si urovnali svoj štatút. Tento typ zaobchádzania s navrátilcami sa naďalej uvádza v zdrojoch konzultovaných počas referenčného obdobia tejto správy. Niekoľko konzultovaných zdrojov ...(...) potvrdilo, že R. úrady po návrate naďalej zatýkajú, (dočasne) zadržiavajú, vypočúvajú, mučia a / alebo stíhajú navrátilcov pred teroristickými súdmi. Podľa týchto zdrojov sú nasledujúce skupiny obzvlášť vystavené riziku, že po návrate zažijú jednu alebo viac z vyššie uvedených foriem zaobchádzania:

- (...)

- osoby, ktoré majú bezpečnostný záznam a / alebo sú na zozname hľadaných osôb;

- osoby, ktoré nelegálne opustili R.;

- tí, ktorí pochádzajú z bývalých bášt opozície; ti, ktorí ešte musia slúžiť v armáde; (...) ...Ďalším faktorom ovplyvňujúcim zaobchádzanie s navrátilcami je vysoko fragmentovaná povaha R. bezpečnostného aparátu. (...) Podľa viacerých zdrojov, toto môže viesť k situácii, že osoby, vrátane navrátilcov, sú prepustené jedným riaditeľstvom spravodajských služieb, ale stále sú hľadané iným riaditeľstvom spravodajských služieb. Preto je pre človeka ťažké, ak nie nemožné, určiť, kde sa nachádza vo vzťahu k bezpečnostnému aparátu R..“ (str. 15 - 16)

15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.11.2021 považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol, aby súd správnu žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca bol dňa 29.03.2021 na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) vrátený z Nórska na územie SR. Žalobca požiadal o azyl alebo doplnkovú ochranu dňa 03.12.2020, avšak o mesiac na to svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu opustil azylové zariadenie a zdržiaval sa mimo neho viac ako 7 dní, na základe čoho bolo azylové konanie v prípade žalobcu zastavené podľa § 19 ods.1 písm.f) zákona o azyle. So žalobcom bolo začaté nové konanie, v rámci ktorého s ním boli uskutočnené 2 pohovory, a to prvý 20.04.2021 a následne doplňujúci pohovor 25.05.2021.

16. Ďalej uviedol, že v prvom rade považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť súdu na skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v prvom azylovom konaní. Menovaný zámerne a vedome uviedol v predchádzajúcom konaní nepravdivé informácie nie len o svojej identite, ale aj o dôvodoch žiadosti o udelenie azylu. V predchádzajúcom konaní uviedol, že o medzinárodnú ochranu požiadal lebo sa zľakol, že bude vyhostený späť do R.. Ako druhý dôvod uviedol, že chce získať pobyt na území Európskej únie, aby získal povolenie pracovať v Európe a aby mohol ísť pracovať do Nemecka. Ako posledný dôvod uviedol vojnu v R., aj napriek tomu, že podľa jeho slov žil v oslobodenej zóne, takže osobne kontakt s vojnou nemal. V aktuálnom konaní však poukázal na úplne novú skutočnosť, ktorú v prvom konaní vôbec neuviedol, a to, že má obavu o svoju bezpečnosť kvôli možnému povolaniu do armády. Uviedol, že má za to, že ak by táto skutočnosť bola pravdivá, žalobca by takúto podstatnú informáciu v konaní nemohol opomenúť. Poukázal na to, že žalobca zámerne uvádzal nepravdivé informácie o svojom mene, dátume narodenia, uviedol klamlivé informácie aj o svojej rodine a tiež o svojej žene a deťoch. Podstatné rozpory nastali v jeho výpovediach týkajúcich sa dátumov odchodu z krajiny pôvodu a dokladov totožnosti, nakoľko v prvom konaní uviedol, že ich stratil po ceste, no v aktuálnom konaní uviedol, že všetky doklady sú u jeho manželky v R.. Na svoju obranu uviedol, že nepravdivé informácie

uviedol, lebo mu na polícií povedali, že ide o neformálne stretnutie a nie je potrebné uviesť skutočné údaje, dané tvrdenie považujeme za absurdné a len ťažko uveriteľné. Žalovaný za irelevantné považuje tiež tvrdenia žalobcu, že nevedel, že je v azylovom konaní alebo, že ho tlmočník prítomný na pohovore navádzal, aby neuvádzal pravdivé informácie. Uviedol, že žalobca bol pri vstupe do azylovej procedúry samozrejme riadne poučený, že je v konaní povinný vypovedať pravdivo nielen o svojej osobe, ale hlavne o dôvodoch svojej žiadosti. Okrem toho v závere pohovorov podpisoval vyhlásenia, v ktorých bolo explicitne uvedené, že text mu bol pretlmočený do arabského jazyka, obsahu porozumel a súhlasí s ním a zároveň podpísal, že otázkam uvedeným v zápisnici rozumel a všetky skutočnosti, ktoré počas pohovoru uviedol, sú pravdivé. Podotkol, že žalobca predmetné zápisnice a vyhlásenia vlastnoručne podpísal. Žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca v aktuálnom konaní doplnil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu o nové skutočnosti len preto, aby zvýšil svoju šancu na získanie medzinárodnej ochrany vo forme udelenia azylu.

17. Zdôraznil, že pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žiadateľa o azyl sú základom, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať. Na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, pričom nesmú protirečiť predovšetkým vlastnej výpovedi a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosť svojej osoby. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.02.2012, v ktorom je uvedené „...Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ Tiež dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25.02.2020 „Je nepochybné, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať.“ Uviedol, že rozpory v žalobcových výpovediach boli tak závažného charakteru, že správny orgán dospel k vážnym pochybnostiam o všeobecnej dôveryhodnosti výpovede žalobcu, ktorá tvorí jeden zo základných princípov posudzovania žiadostí v azylovom konaní. Žalobca v aktuálnom konaní ako dôvod žiadosti o udelenie azylu uviedol, že odmieta nastúpiť na vojenskú službu v R. a má strach z následkov vyhýbania sa vojenskej službe. K námietke žalobcu, že žalovaný náležite nepreskúmal všetky otázky spojené s povolaním žalobcu do armády uviedol, že považuje za nevyhnutné poznamenať, že žalobca vyslovene na prvom pohovore už v aktuálnom konaní dňa 20.04.2021 uviedol, že nedostal žiaden povolávací rozkaz, poznamenal tiež, že vraj bol u nich doma jeden poštár asi v roku 2015 s týmto rozkazom, avšak nikto ho neprevzal, odsťahoval sa z mesta na vidiek v blízkosti tureckých hraníc, a tak sa tomu vyhol. Podotkol, že žalobca si len myslí, že išlo o predvolanie do armády, navyše žil evidentne bez akýchkoľvek problémov v krajine pôvodu ďalšie dva roky. Navyše v prvom konaní na otázku, či dostal predvolanie na vojenskú službu v R. uviedol, že nedostal žiadne predvolanie a dodal, že si myslí, že súčasný režim ani nemá ako doručiť predvolanie do oslobodenej zóny.

18. Žalovaný poukázal na to, že aj napriek rozporuplným tvrdeniam žalobcu správny orgán dôkladne preskúmal, či by v prípade údajného povolania žalobcu do armády, resp. potrestaním za vyhýbanie sa vojenskej službe došlo k tak závažnému porušeniu jeho ľudských práv, že by týmto konaním boli naplnené kritéria pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. V prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo prenasledovanie za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Pod pojmom prenasledovanie sa v zmysle § 2 písm.d) rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods.2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia podľa § 2 písm.e) zákona o azyle je: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú

štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. V konaní žalovaný nespochybnil, že v R. je zákonom stanovená povinná základná vojenská služba. Povolanie do armády však nemožno vo všeobecnosti chápať ako prenasledovanie podľa § 2 písm.d) zákona o azyle. V zmysle voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“, v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská služba, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby častokrát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Dodávame, že bez ohľadu na povinnú alebo nepovinnú vojenskú službu, je dezercia zakaždým považovaná za trestný čin. V tomto zmysle aj UNHCR zastáva názor, že tresty za nenastúpenie do vojenskej služby sa môžu v jednotlivých štátoch líšiť a bežne sa nepovažujú za prenasledovanie. Strach zo stíhania a z potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa brannej povinnosti samo o sebe nevytvára opodstatnený strach z prenasledovania na základe vyššie uvedenej definície.

19. K námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne interpretoval informácie uvedené v príručke EASO, odkázal na vetu, že R. vláda považuje za politickú opozíciu aktivity rôznych kategórií jednotlivcov, vrátane osôb, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe, žalovaný uviedol, že má za to, že s predmetnou skutočnosťou sa v rozhodnutí dôkladne vysporiadal. Poukázal na to, že žalobca nevyvíjal žiadne aktivity, nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, neangažoval sa v žiadnych protivládnych akciách, nebolo voči nemu vedené trestné konanie. Na druhej strane je potrebné tiež uviesť, že existujú aj prípady, keď nutnosť vykonávať vojenskú službu môže byť jediným dôvodom vzniku nároku na priznanie postavenia utečenca a to v prípade, že osoba môže ukázať, že by si výkon vojenskej služby vyžadoval jej zapojenie do vojenskej akcie v rozpore s jej skutočným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo z pádnych výhrad svedomia. Z objektívnych dôvodov do tejto kategórie nie je možné zahrnúť žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nepreukázal žiadnu výhradu vo svedomí a tiež žiadne iné motívy, na základe ktorých by mohlo byť priznané postavenie utečenca v zmysle vyššie uvedeného. Žalovaný tiež považoval za potrebné tiež uviesť, že v zmysle vyššie uvedeného dokumentu UNHCR, osoba zjavne nie je utečencom, ak je jej jediným dôvodom na dezerciu alebo na vyhýbanie sa brannej povinnosti jej averzia k vojenskej službe alebo strach z boja. V súvislosti s nútenou vojenskou službou žalovaný dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. podľa odvolacieho súdu, povolávanie vlastných občanov k výkonu vojenskej služby hoci aj spôsobmi, ktoré občanovi neumožnia možnosť výberu náhradnej služby, poprípade i vnútorné zákonodarstvo štátu porušujúcimi, samo o sebe bez pristúpenia ďalších skutočností, nie je ešte prenasledovaním z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie. Odmietnutie nástupu k výkonu základnej vojenskej služby, ktorá je v krajine pôvodu povinná, nie je možné bež ďalšieho považovať za dôvod pre udelenie azylu, zvlášť, keď takéto odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým presvedčením alebo náboženstvom. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.08.2008. Tiež dal do pozornosti súdu, že nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby je trestným činom nielen v R., ale rovnako aj v iných krajinách Európy, ktoré sú označované za bezpečné. Žalobca okrem iného mohol využiť možnosť tzv. vykúpenia sa z tejto brannej povinnosti Zákon o R. vojenskej službe umožňuje osobám s bydliskom v zahraničí zaplatiť poplatok, aby dostali výnimku z povinnej vojenskej služby a neboli opätovne povolaní do armády. Ak teda žalobca odmietal aktívny výkon brannej povinnosti, zákonné normy krajiny mu umožnili alternatívu, aby sa jej mohol vyhnúť. Z uvedených informácií je zrejmé, že vyhýbanie sa vojenskej službe neviedlo nutne k opodstatneným obavám žalobcu z prenasledovania, nakoľko nebolo preukázané, že by toto odmietnutie akýmkoľvek spôsobom súviselo s jeho náboženským alebo politickým presvedčením ani, že by čelil neúmerne vysokému trestu, ktorý by mohol napĺňať kritéria prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle.

20. K námietke právneho zástupcu žalobcu, že možnosť vykúpenia z vojenskej služby je príliš vysoká na to, aby si to mohol žalobca dovoliť uviedol žalovaný, že žalobca bol ochotný zaplatiť za cestu prevádzačom cca 4.000 eur z toho 3.000 eur stála cesta zo Srbska na Slovensko. Žalovaný v tomto zmysle dal do pozornosti súdu, že nevyhnutnou podmienkou na udelenie azylu je prenasledovanie a na splnenie tejto podmienky nestačí len ohrozenie, prípadne možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Ako vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu,

národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu nie je možné hovoriť o forme prenasledovania v zmysle § 2 písm.d) zákona o azyle aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca aj po údajnom povolaní do vojenskej služby žil v krajine pôvodu bez akýchkoľvek problémov ďalšie dva roky, navyše údajné prenasledovanie pravdepodobne nepovažoval za tak dôležité, aby ho uviedol v prvom konaní. Poukázal na to, že žalobca viackrát uviedol, že z krajiny pôvodu odišiel kvôli ekonomickej situácií a jeho primárnym cieľom bolo dostať sa do Nórska, kvôli životnej úrovni, ktorá tam je. Žalovaný uviedol, že právny zástupca žalobcu poukázal aj na príručku UNHCR s názvom Úvahy o medzinárodnej ochrane s ohľadom na ľudí utekajúcich zo R. arabskej republiky - aktualizácia VI., ktorá vypočítava rizikové skupiny, do ktorých majú spadať aj civilisti (obzvlášť muži a chlapci vo veku povinnej vojenskej služby) z území, ktoré je v súčasnosti alebo bolo v minulosti pod kontrolou opozície. K tomuto uviedol žalovaný, že z polytematickej správe o krajine pôvodu R. vyplýva, že v mieste jeho posledného bydliska C., kde sa presťahoval začiatkom roka 2016, sa nebojuje, navyše R. armáda nevykonáva vojenské operácie v tejto oblasti, ktorá sa nachádza v provincii C.. Na inom mieste v príručke je jasne deklarované, že vzhľadom na nestabilnú povahu situácie vo všetkých častiach R. by sa mali žiadosti R. a bývalých obyvateľov R. o medzinárodnú ochranu utečencov v zmysle širších kritérií mandátu UNHCR a podľa článku 15 kvalifikačnej smernice EÚ z roku 2011, posúdiť na základe dôkazov predložených žiadateľom a ďalších aktuálnych a spoľahlivých informácií o situácii v R.. Uviedol, že má za to, že žalovaný si zadovážil dostatočné množstvo aktuálnych informácii ku krajine pôvodu R. a dôkladne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré žalobca počas konania uviedol a jeho žiadosť individuálne posúdil a dospel k záveru, že v jeho prípade nie je možné hovoriť o prenasledovaní v zmysle § 2 písm.d) zákona o azyle.

21. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem iného právny zástupca namieta, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí nijak nezohľadnil skutočnosti, na ktoré právny zástupca upozorňoval už v stanovisku pred vydaním rozhodnutia a v správnej žalobe opäť poukazuje na dokumenty, ktoré potvrdzujú, že ozbrojené sily R. režimu sa dopúšťali a naďalej dopúšťajú zločinov podľa medzinárodného práva, vrátane vojnových zločinov proti ľudskosti a tiež poukázal na Uznesenie Európskeho parlamentu z 11. marca 2021 o R. konflikte - 10 rokov po povstaní (2021/2576(RSP)). Žalovaný zdôraznil, že s vyššie spomenutými skutočnosťami sa však dôkladne vysporiadal a dospel k záveru, že vzhľadom na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu možno konštatovať, že existuje reálne riziko, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu žalobca čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm.f) zákona o azyle a preto je potrebné mu doplnkovú ochranu poskytnúť. Žalobcovi sa v zmysle § 20 ods.3 zákona o azyle poskytuje doplnková ochrana na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods.2 až 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods.3. V prípade splnenia podmienok mu bude doplnková ochrana opakovane predlžovaná.

22. Súd vyzval právneho zástupcu žalobcu výzvou zo dňa 15.11.2022 na podanie vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného k podanej správnej žalobe, ktorá výzva mu bola doručená 01.12.2021. Tento na výzvu súdu reagoval tak, že požiadal o poskytnutie dodatočnej lehoty na podanie vyjadrenia zo zdravotných dôvodov. Súd tejto žiadosti vyhovel a predĺžil mu lehotu na vyjadrenie do 30.12.2021. Právny zástupca žalobcu ani v tejto lehote nepodal vyjadrenie a opätovne požiadal o predĺženie tejto lehoty. Súd však dňa 11.01.2022 vo veci verejne vyhlásil rozsudok, ktorý termín vyhlásenia bol včas v zmysle ust. oznámený na úradnej tabuli tunajšieho súdu, ako aj webovej stránke súdu. Súd poukazuje na to, že v zmysle ust. o správnej žalobe vo veci azylu má rozhodnúť do 90 dní od doručenia správnej žaloby, čo aj učinil a z tohto dôvodu nebolo možné lehotu na podanie vyjadrenia právnemu zástupcovi žalobcu predĺžiť.

23. Podľa o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

25. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

26. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

27. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28. Podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“), prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v , . konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

29. Podľa § 2 písm.e) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

30. Podľa § 2 písm.f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

31. Podľa § 8 písm.a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý: 1. má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo 2. je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

32. Podľa § 13 ods.1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

33. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 19a ods.6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

35. Podľa § 20 ods.3 zákona o azyle, doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods.2 až 4 alebo na jej zrušenie podľa § 15b ods.3. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu.

36. Podľa § 20 ods.4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o: a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods.3 písm.c).

37. Podľa § 20 ods.5 zákona o azyle, do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto zákona sa nezapočítava čas potrebný na doručenie rozhodnutia.

38. Žalobca v správnej žalobe a žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nežiadali nariadenie pojednávania, preto správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle v spojení s a dňa 11. januára 2022 vo veci vyhlásil verejne rozsudok.

39. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ( a nasl. ) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa právnych procesných podmienok uvedených v - , oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby ( s použitím ), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu ( ) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

40. Preskúmavaným rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-79-28/2021-Ž zo dňa 25.08.2021 žalovaný v konaní podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp. „ZoA“) podľa zákona o azyle neudelil azyl žiadateľovi H. B. C., nar. XX.XX.XXXX. Súčasne podľa a zákona o azyle žalovaný žiadateľovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

41. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca dňa 29.03.2021 bol na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nórska na územie SR a prvýkrát požiadal o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR 03.12.2020. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné, kde s ním boli vykonané prvotné úkony súvisiace so vstupom do azylovej procedúry a následne bol presunutý do PT Rohovce, ktorý však 11.01.2021 svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu opustil a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe uvedenej skutočnosti bolo konanie vo veci jeho žiadosti rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO- 326/2020 z 20.01.2021 podľa § 19 ods.1 písm.f) zákona o azyle zastavené, ktoré rozhodnutie dňa 09.02.2021 nadobudlo právoplatnosť. Po jeho vrátení z Nórska na územie SR začalo v jeho prípade nové konanie, v rámci ktorého bol s ním 20.04.2021 vykonaný vstupný a následne 25.05.2021 doplňujúci pohovor. Preskúmavaným rozhodnutím mu žalovaný azyl neudelil, avšak mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

42. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. V súlade so stanoviskom Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v článku 1A Ženevského dohovoru.

43. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

44. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o neudelení azylu žalobcu, ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle konkrétne, že žalobca opustil krajinu pôvodu, t.j. R. bez toho, aby tam bol prenasledovaný zo strany štátnych, resp. neštátnych zložiek z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, respektíve zo Ženevského dohovoru. V jeho prípade takisto neboli splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, t.j. za účelom zlúčenia rodiny a to z objektívnych dôvodov, pretože nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov, ktorým bol udelený azyl.

45. V predmetnej veci žalobca zakladá svoju žiadosť o udelenie azylu na obave, že o svoju bezpečnosť kvôli možnosti, že bude povolaný do armády, keďže vzhľadom na jeho vek je to pravdepodobné a je z tohto dôvodu žiadanou osobou a bol by nútený bojovať a to či už na strane vládneho režimu alebo na strane opozície. Ako dôkaz o tejto skutočnosti označil, že v roku 2015 sa mu snažil poštár doručovať úradný list a on sa domnieval, že ide o povolávací rozkaz, avšak tento neprevzal, avšak na druhej starne potvrdil, že mu nikdy nebol žiaden povolávací rozkaz doručený (išlo len o obavu). Preto, ako uviedol, z dôvodu aby sa vyhol vojenskej službe, odišiel na vidiek z miesta bydliska do blízkosti tureckých hraníc, a následne opustil krajinu pôvodu (R.). Žalobca však uviedol aj ďalší dôvod žiadosti o azyl, a to je nájsť si v Európe prácu, aby mohol pomáhať finančne svojej rodine. Žalobca v priebehu pohovoru uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, nemal ani žiadne problémy s bezpečnostnými či inými zložkami štátu, taktiež nebol členom žiadnej politickej strany, či hnutia, ani nevykonával žiadnu vojenskú službu.

46. Pre udelenie azylu u žalobcu je pre posúdenie splnenia podmienok zásadnou otázka existencie, resp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, a to v tom zmysle, ako ho definuje citované ustanovenie § 2 písm.d) v kontexte § 19a zákona o azyle.

47. Preukazovanie existencie opodstatnených obáv z prenasledovania tak, ako ich definuje § 8 zákona o azyle, t.j. preukázanie závažného alebo opakovaného konania, ktoré spočíva v použití fyzického alebo psychického násilia voči človeku len preto, že zastáva určité politické názory (v žalobcovom prípade nešlo o uplatňovanie politických práv a slobôd, resp. prenasledovanie z iných dôvodov), je predmetom dokazovania správneho orgánu, ktorý musí vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, aby objektívne zistil skutočný stav vecí. Ak sa v správnom konaní preukáže použitie fyzického alebo psychického násilia voči človeku, ale nepreukáže sa dôvod, ktorý predvída § 8 zákona o azyle, nemôže byť takému utečencovi priznaná medzinárodná ochrana v zmysle citovaného ustanovenia.

48. Opodstatnené obavy, či strach pred prenasledovaním z dôvodu nenastúpenia do vojenskej služby predstavujú v konkrétnom prípade duševný stav daného žiadateľa. Vyjadrujú vnútornú motiváciu utečenca opustiť svoj domovský štát, čím umožňujú prihliadnuť k špecifikám osobnosti toho ktorého žiadateľa o udelenie medzinárodnej ochrany. Pri hodnotení azylových prípadov, teda musia byť vzaté do úvahy špecifické okolnosti každého prípadu bez toho, že by bol prílišný dôraz kladený na jeden, či druhý prvok požiadavky oprávnených obáv pred prenasledovaním (subjektívny, resp. objektívny prvok).

49. Súd však poukazuje na to, že v prípade žalobcu sa jedná už o jeho druhé azylové konanie. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca potom čo bol dňa 29.03.2021 vrátený z Nórska na územie SR na základe Dublinského dohovoru tak dňa 03.12.2020 prvýkrát požiadal o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné, kde s ním boli vykonané prvotné úkony súvisiace so vstupom do azylovej procedúry a následne bol presunutý do PT Rohovce, ktorý však 11.01.2021 svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia

personálu opustil a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe uvedenej skutočnosti bolo konanie vo veci jeho žiadosti rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO- 326/2020 z 20.01.2021 podľa § 19 ods.1 písm.f) zákona o azyle zastavené, ktoré rozhodnutie dňa 09.02.2021 nadobudlo právoplatnosť. Žalobca ako vyplýva z jeho vstupných pohovorov v predchádzajúcom konaní zámerne neuviedol pravdivé informácie o svojej identite (uviedol iný dátum narodenia ako v tomto konaní, rozdielne údaje o jeho rodinných príslušníkoch, cesty z krajiny pôvodu a jeho dokladoch totožnosti) o dôvodoch svojej žiadosti, pretože nemienil zotrvať na území SR z dôvodu, že chcel pokračovať v ceste do Nórska, čo aj urobil. Uviedol iný dôvod jeho odchodu z krajiny pôvodu ako v tomto prípade a to, že v rámci ozbrojeného konfliktu v R. sa ocitol v nepriaznivej ekonomickej situácii a túto sa teda snažil vyriešiť snahou o získanie pracovného povolenia v Nemecku.

50. Vzhľadom na to, že žalobca ako žiadateľ o azyl uvádzal nepravdivé informácie vrátane aj rozdielnych dôvodov na poskytnutie azylu, tak ako je to uvedené vyššie, pričom pravdivosť a hodnovernosť jeho tvrdení predstavujú základ, z ktorého je potrebné vychádzať pri rozhodovaní o jeho žiadosti o azyl, tak súd takisto tak ako žalovaný jeho výpoveď nepovažuje za vierohodnú a je tu dôvod na spochybnenie žalobcu pokiaľ ide o jeho dôveryhodnosť.

51. Preukazovanie existencie opodstatnených obáv z prenasledovania tak, ako ich definuje § 8 zákona o azyle, je predmetom dokazovania správneho orgánu, ktorý musí vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, aby objektívne zistil skutočný stav vecí. V prvom rade je potrebné akcentovať, že správny orgán nevykonával dokazovanie v tom smere, aby skúmal možnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, preto správnemu orgánu nemožno nič v tomto ohľade vytknúť.

52. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca, resp. jeho zástupca v rámci konania o jeho žiadosti o udelenie azylu. K žalobnému dôvodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia v zmysle správny súd konštatuje, že účelom azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá právna ochrana vo veci azylu, musí byť preukázané že je nositeľom určitého, či už politického, náboženského a podobne, pre ktoré je v krajine, ktorej je občanom, reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Správny súd je však toho názoru, že v predmetnej veci k naplneniu vyššie uvedeného nedošlo. Správny súd má za to, že žalovaný rozhodol o žiadosti žalovaného na základe náležite zisteného skutkového stavu, keď žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle.

53. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci azylu podľa zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

54. Súd však poukazuje na to, že žalovaný vzhľadom na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu žalobcu zohľadnil možnosť vážneho bezprávia v prípade návratu žalobcu do tejto krajiny a preto rozhodol o tom, že mu poskytol doplnkovú ochranu na jeden rok s tým, že po uplynutí jedného roka sa na základe žiadosti môže predĺžiť vždy o dva roky v prípade, ak sú splnené podmienky v zmysle § 13a alebo 13b zákona o azyle a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa §13c ods.2 až 4 zákona o azyle alebo na jeho zrušenie podľa § 15b ods.3 zákona o azyle.

55. O trovách konania súd rozhodol podľa § a tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo žiadať.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Krajský súd v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.