Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
699/367127.b2f9d0.pdf
PDF · 167.08 KB
No categories available
1Sža/51/2010
Najvyšší súd 1Sža/51/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca,
v právnej veci navrhovateľa: R., nar. X., štátneho príslušníka Turecka, naposledy bytom C., t.
č. Pobytový tábor Migračného úradu ministerstva vnútra Slovenskej republiky R., na
dlhodobej priepustke u J., K., zastúpeného advokátom JUDr. M., M., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. p. MU–1418/PO-Ţ-2007 zo dňa
21.11.2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Saz/278/2007-101 zo dňa 3.2.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/278/2007-101 zo dňa 3.2.2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
2
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu
č. p. MU–1418/PO-Ţ-2007 zo dňa 21.11.2007 v časti o neudelení azylu navrhovateľovi
na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona
č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) potvrdil a v časti, ktorou nebola navrhovateľovi
poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle a ktorou bolo
vyslovené, ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia do Turecka podľa § 20
ods. 4 zákona o azyle, zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP a vrátil vec odporcovi na ďalšie
konanie. Krajský súd zároveň vyslovil, ţe navrhovateľovi právo na náhradu trov konania
nepriznáva a trovy tlmočného znáša Slovenská republika.
Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe u navrhovateľa neboli splnené
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu
o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.
Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne
zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania. Krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu,
ţe navrhovateľom predloţené doklady nie sú hodnoverné dôvodiac, ţe ich vypovedacia
hodnota je nulová, pretoţe v ţiadnom z nich nebolo uvedené, za aký trestný čin mal byť
navrhovateľ odsúdený a tieţ preto, ţe podľa navrhovateľa mal byť stíhaný uţ v roku 2003,
no uviedol, ţe v čase svojho odchodu z Turecka v marci 2004 trestne stíhaný nebol. Krajský
súd ďalej konštatoval rozpory nesvedčiace v prospech navrhovateľa, keďţe podľa vyjadrenia
navrhovateľa na pojednávaní dňa 25.11.2009 mu mali byť doklady zaslané z Francúzska,
no kópie boli preposlané z telefónneho čísla so švédskou predvoľbou. Tieţ povaţoval za málo
pravdepodobné, aby si navrhovateľ tieto doklady vystavené v apríli 2007, preposlané v lete
2007, nevzal so sebou pri odchode z Francúzska, ako aj to, ţe na firemnom papieri domnelého
advokáta navrhovateľa je chyba v označení názvu, uvedený advokát sa nenachádza
v zozname advokátov v Turecku a to, ţe na uvádzanej adrese advokáta sídli iný advokát.
Rozpory videl aj v tom, ţe advokát navrhovateľa v liste zo dňa 10.4.2007 oznamuje,
ţe na navrhovateľa uţ bol vydaný zatykač, hoci tento mal byť vydaný aţ 24.4.2007. Krajský
3
súd poukázal i na to, ţe navrhovateľ potom, ako bol s týmito skutočnosťami oboznámený
v tureckom jazyku na pojednávaní, ich nijako nekomentoval, čo podľa názoru krajského súdu
nesvedčí v prospech pravosti predloţených dokumentov. Krajský súd podrobne rozobral
aj rôzne dôvody ţiadostí o azyl, dôvody odchodu z Turecka a rozpory v príbehoch
uvádzaných navrhovateľom. Krajský súd preto konštatoval, ţe osoba navrhovateľa nie je
všeobecne dôveryhodnou a pretoţe navrhovateľ ani nepreukázal naplnenie predpokladov
udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle (nepreukázal odsúdenie ani trestné stíhanie
za vyhýbanie sa vojenskej sluţbe, ani prenasledovanie políciou či iné dôvody záujmu štátnych
orgánov o jeho osobu; nepreukázal, ţe by návštevy jeho rodiny políciou súvisiace s činnosťou
jeho brata v PKK mali nepriaznivý vplyv alebo dôsledky na jeho osobu), povaţoval
rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu za správne a vydané v súlade so zákonom.
Krajský súd sa však nestotoţnil so záverom odporcu, ktorý vyslovil, ţe navrhovateľovi
neposkytne doplnkovú ochranu a ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia,
pretoţe z vyhľadaných a do spisu zaloţených správ o Turecku nebolo moţné zistiť,
či navrhovateľa v prípade jeho návratu nečaká zaobchádzanie, ktoré by bolo moţné
subsumovať pod pojem „neľudské, poniţujúce zaobchádzanie alebo trest“. Dôvodil,
ţe v administratívnom spise zaloţené správy neobsahujú tieto informácie a naviac tieto musia
byť čo najaktuálnejšie, teda musia sa časovo čo najviac priblíţiť k obdobiu vydania
rozhodnutia, no správy v spise sú datované rokom 2006, resp. 2005 a napadnuté rozhodnutie
bolo vydané v novembri 2007. Zrušenie výroku o existencii či neexistencii prekáţok
administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Turecka odôvodnil krajský súd tým, ţe ide
o výrok súvisiaci s výrokom o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie ţiadajúc
rozsudok zmeniť a zrušiť aj prvý výrok rozhodnutia odporcu o neudelení azylu
s odôvodnením, ţe bol postupom a rozhodnutím odporcu ako aj rozhodnutím súdu ukrátený
na svojich právach. Poukázal na to, ţe jedným z dôvodov jeho ţiadosti o azyl bola konkrétna
obava z prenasledovania pre vyhýbanie sa povinnej vojenskej sluţbe, v rámci ktorej by sa
musel zúčastniť aj bojových akcií namierených proti Kurdom a druhým dôvodom bola
skutočnosť, ţe je sympatizantom hnutia PKK, za čo bol vo svojej neprítomnosti odsúdený
na ťaţký trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov, a to na základe protiteroristickej
4
legislatívy. Dôvodil, ţe na podporu svojich tvrdení predloţil odporcovi materiál o jeho
trestnom stíhaní, resp. o jeho plánovanom zatknutí a vyjadrenie svojho právneho zástupcu
v Turecku, ktoré však boli označené za nehodnoverné.
Ku konštatovanej nedôveryhodnosti uviedol, ţe po prvýkrát poţiadal o azyl pod iným
menom preto, ţe sa obával návratu do Turecka a logicky sa takto snaţil zabezpečiť si
zotrvanie mimo krajiny pôvodu. Vyjadril názor, ţe aj z ľudského hľadiska je pochopiteľné,
ţe sa ţiadatelia o azyl snaţia vymyslením si inej identity dopomôcť k úspešnosti svojej
ţiadosti. Dodal, ţe údaje o trestnom stíhaní v predchádzajúcom konaní neuviedol preto, ţe sa
ho na ne nikto nepýtal, ale aj preto, ţe predpokladal, ţe ako trestne stíhaný by mal menšiu
šancu získať v SR azyl.
Krajskému súdu vytýkal, ţe sa s tvrdeniami odporcu v plnom rozsahu stotoţnil
a ţe ďalej konštatoval, ţe právneho zástupcu nenašiel v zozname tureckých advokátov,
poukázal na preklep v hlavičkovom papieri advokáta, na to, ţe na uvedenej adrese sídli iný
advokát a ţe dokumenty boli zaslané z čísla s predvoľbou Švédska a nie Francúzska.
Navrhovateľ namietal, ţe bez ohľadu na výsledky skúmania dokumentov
predloţených navrhovateľom skúmania zdrojov, z ktorých súd vychádzal pri ich hodnotení,
by odporca, ak by bol skutočne schopný dostatočne odôvodniť označenie navrhovateľa ako
nedôveryhodnej osoby, vydal rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti ako zjavne neopodstatnenej
a dôvodmi navrhovateľa by sa ďalej nezaoberal. Vyslovil názor, ţe ak tak odporca neurobil,
sú akékoľvek tvrdenia o jeho nedôveryhodnosti právne irelevantné.
Navrhovateľ ďalej uviedol ţe nikdy nebol v krajine pôvodu zadrţaný, väznený
ani vypočúvaný z dôvodu vyhýbania sa vojenskej sluţbe, avšak v ţiadnom ustanovení zákona
o azyle nie je uvedené, ţe na úspešnosť ţiadosti je nevyhnutné, aby bol ţiadateľ skutočne
perzekvovaný, zranený, či obmedzovaný na svojej osobnej slobode. Zdôraznil,
ţe predpokladom udelenia azylu je existencia odôvodnenej obavy z prenasledovania
pre niektorý z dôvodov taxatívne vymenovaných v zákone. V súvislosti s tým poukázal
5
na ods. 170 Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951
a podľa Protokolu z roku 1967 s tým, ţe existujú prípady, kedy je jediným dôvodom
pre priznanie štatútu utečenca preukázanie ţiadateľom, ţe výkon vojenskej sluţby by si
vyţiadal jeho účasť vo vojenských akciách, ktoré sú v rozpore s jeho ozajstným politickým
alebo morálnym presvedčením alebo s jeho svedomím. Vyjadril presvedčenie, ţe z tohto
hľadiska spĺňa predpoklady pre udelenie azylu, nakoľko je stúpencom ideí PKK a ako vojak
tureckej armády by s veľkou pravdepodobnosťou musel zasahovať aj proti Kurdom, čo je
v priamo rozpore s jeho presvedčením. Navyše kurdskí odvedenci sú často vystavovaní
diskriminačnému zaobchádzaniu a vyhýbanie sa vojenskej sluţbe ako aj dezercia sú
v Turecku trestné, preto by konanie štátu mohlo naplniť pojem prenasledovanie tak, ako to
vyplýva zo Ţenevského dohovoru o utečencoch z roku 1951. Odporcovi vytkol, ţe uvádzané
skutočnosti nevyhodnotil ako prenasledovanie, resp. ako obavu z prenasledovania a namietal,
ţe pre konštatovanie, ţe o prenasledovanie nejde, nestačí len tvrdenie, ţe takýchto prípadov je
v Turecku veľa a hroziaci trest je maximálne 5 rokov odňatia slobody.
Krajskému súdu vyčítal, ţe sa s takýmto odôvodnením odporcu stotoţnil, pričom
z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, či vôbec skúmal, či bol skutočne odsúdený, za aký trestný
čin a aký trest mu bol uloţený.
Nesúhlasil so záverom súdu, ţe nepreukázal opodstatnenosť svojich obáv
z prenasledovania v krajine pôvodu, keďţe nepreukázal negatívne dôsledky na svoju osobu.
Uviedol, ţe on a jeho rodina boli niekoľkokrát kontrolovaní a pozorovaní zo strany úradov
kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK, čo pripustil aj odporca. Dodal, ţe jeho brat bol odsúdený
za činnosť pre PKK a on sám je sympatizantom PKK a preto má odôvodnenú obavu
z prenasledovania. Trval na tom, ţe predloţené doklady svedčiace o tom, ţe bol
pre spoluprácu s PKK odsúdený, sú pravé a pravdivé.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý
rozsudok potvrdiť ako vecne správny v potvrdzujúcej časti a vo zvyšnej časti zrušiť.
K obsahu odvolania uviedol, ţe neobsahuje ţiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať
vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia a ide v podstate o totoţné dôvody, aké
6
navrhovateľ uvádzal vo svojej ţiadosti, v priebehu konania na migračnom úrade ako aj
neskôr, na krajskom súde. Zotrval na svojom závere, ţe navrhovateľ ničím hodnoverne
nepreukázal, ţe bol odsúdený pre odmietnutie nenastúpenia na vojenskú sluţbu
a ţe dokumenty predloţené na podporu jeho tvrdení boli vyhodnotené ako nehodnoverné.
K námietke navrhovateľa, ţe súd sa nemal na súdnom pojednávaní zaoberať
dôveryhodnosťou navrhovateľa (poukazujúc na § 12 ods. 2 zákona o azyle) uviedol, ţe táto
námietka je vytrhnutá z kontextu zákona o azyle (§ 19a ods. 3) a dodal, ţe to nezodpovedá
ani základnému atribútu súdneho konania, kde je dôveryhodnosť navrhovateľa
so schopnosťou podloţiť svoje tvrdenia dôkazmi jeho základnou poţiadavkou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. júna 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 zákona č 480/2002 Z.z. o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
7
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí (ods. 1).
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne
doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manţelstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
8
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov.
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území
Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺţi
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tieţ uvedie, či existuje prekáţka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte
cudzincov) cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený
jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej
skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad,
ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1).
9
Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR potvrdené a v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o tom,
ţe neexistuje prekáţka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov zrušené, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
10
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ţenevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z údajov
DVD Microsoft Encarta Reference Library 2006, Správy o dodrţiavaní ľudských práv
v krajine - 2006 vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA
zo 6.3.2007, Správy o krajine pôvodu – Turecko vydanej Ministerstvom vnútra Veľkej
Británie z 21.11.2006, článku „bez hraníc/ Európska únia“ – Slovo č. 1/2006 – www.svve.sk
a článku „Turecko prijme reformy aj v prípade nevstúpenia do EÚ“ z 18.4.2007), z ktorých
vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu
so zameraním na vyhodnotenie dôvodov pre ktoré navrhovateľ ţiadal o azyl a vyhodnotenie
bezpečnostného rizika prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 23.7.2007 navrhovateľ uviedol,
ţe keď odišiel z krajiny pôvodu a ţiadal o azyl v SR v roku 2005, nebolo voči nemu vedené
ţiadne trestné konanie; tvrdil, ţe 18.6.2004 bol okresným súdom v Malatya odsúdený
za činnosť svojho brata A., ktorý bol členom politickej strany PKK a bojoval v horách proti
tureckej armáde. Vyjadril predpoklad, ţe ďalší dôvod, prečo bol v Turecko odsúdený bol ten,
ţe nenastúpil na povinnú vojenskú sluţbu, no presné dôvody odsúdenia ani uloţený trest
nepoznal. Na otázku, či bol členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie uviedol, ţe
je len sympatizantom strany PKK, no nikdy sa v nej nijakým spôsobom neangaţoval, na
verejnosti nevystupoval, nezúčastnil sa ţiadnych bojov ani demonštrácií a tvrdil,
ţe má čistý register trestov.
Na výzvu, aby uviedol všetky dôvody svojej ţiadosti o azyl v SR odkázal na dôvody,
ktoré uţ uviedol s tým, ţe iné problémy nemá. (Z dotazníka zo dňa 15.3.2005 vyplýva,
11
ţe prvým dôvodom bolo jeho odmietnutie nastúpiť na základnú vojenskú sluţbu, za čo mu
v Turecku hrozí trest a druhým dôvodom bola skutočnosť, ţe jeho rodina bola pozorovaná
a kontrolovaná políciou, ktorá sa informovala o ich kontaktoch so stranou PKK s tým,
ţe navrhovateľ ohľadne toho nikdy nebol vypočúvaný ani zadrţaný štátnymi orgánmi.)
Na otázku, či bol niekedy zadrţaný, väznený, vypočúvaný, uviedol, ţe nikdy nebol.
Na otázku, či mal niekedy problémy so štátnymi orgánmi Turecka, resp. či bol týmito
orgánmi prenasledovaný, uviedol, ţe nie.
Na otázku, či mu bola v krajine pôvodu odmietnutá súdna ochrana, odpovedal, ţe nie.
Navrhovateľom označené dôvody, pre ktoré ţiadal udeliť azyl, odporca povaţoval
za neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR.
K prvému dôvodu ţiadosti o azyl a to úmyselné vyhýbanie sa povinnej vojenskej
sluţbe uviedol, ţe tento dôvod sám o sebe nie je relevantným dôvodom na udelenie azylu
dôvodiac, ţe zákonný postih za vyhýbanie sa vojenskej sluţbe a obavy z trestného stíhania
z tohto dôvodu nepredstavujú opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle definície podľa
Ţenevského dohovoru a Protokolu a ani v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle. Dôvodil,
ţe osoba vyhýbajúca sa vojenskej sluţbe musí preukázať, ţe bola neúmerne kruto potrestaná
za vojenský prečin z rasových, náboţenských, národnostných, sociálnych a politických
dôvodov, pričom nestačí, aby osoba vnútorne nesúhlasila s existenciou vojenskej sluţby,
ale je potrebné manifestačne preukázať svoje názory alebo prenasledovanie úradmi kvôli
svojim názorom. Ţiadateľ o azyl odmietnutie nastúpenia na vojenskú sluţbu odôvodnil svojim
nesúhlasom so strieľaním do ľudí, no neuviedol ţiadne konkrétne dôvody, ktoré by bolo
moţné povaţovať za opodstatnené. Nesplnil si svoju povinnosť voči štátu, vedome porušil
zákon Turecka platný rovnako pre všetky spôsobilé osoby, bol si vedomý svojho konania
aj jeho dôsledkov vyplývajúcich z tureckého trestného poriadku.
12
K druhému dôvodu navrhovateľa týkajúcemu sa kontroly a pozorovania jeho
rodinných príslušníkov predstaviteľmi Jandarmy kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK uviedol,
ţe túto činnosť nie je moţné vnímať ako činnosť diskriminačného alebo veľmi uráţlivého
charakteru vykonávanú úradmi krajiny, ale ako činnosť štátnych zloţiek s cieľom
monitorovať a odhaliť pohyb členov zakázanej skupiny PKK. Dodal, ţe pokiaľ sú turecké
úrady presvedčené, ţe neexistujú ţiadne kontakty so stranou PKK, osoby prenasledované
nie sú a sám ţiadateľ uviedol, ţe je len sympatizantom PKK, pričom svoje sympatie ţiadnym
verejným spôsobom neprejavil a on samotný nebol nikdy vypočúvaný ani zadrţaný. Odporca
poukázal na to, ţe PKK sa nachádza na americkej listine teroristických organizácií a v roku
2002 bola zaradená aj na európsky zoznam a hoci navrhovateľ i jeho rodinní príslušníci mohli
byť prešetrovaní príslušnými štátnymi orgánmi v súvislosti s činnosťou brata navrhovateľa
v PKK, vzhľadom na to, ţe navrhovateľ nebol priamo aktívny v PKK, nie je tu predpoklad,
ţe by mohol byť z uvedeného dôvodu perzekvovaný, čomu svedčí aj vyjadrenie samotného
navrhovateľa, ţe štátnymi orgánmi Turecka nebol nikdy vypočúvaný, zadrţaný alebo väznený
a nemal s nimi ţiadne problémy.
K predloţeným dokladom uviedol, ţe z príkazu na zadrţanie navrhovateľa vydaného
prokurátorom Generálnej prokuratúry Adiyaman 24.4.2007 nevyplýva, ţe za aký trestný čin
mal byť navrhovateľ stíhaný a odsúdený a ţiadny iný doklad (rozsudok) potvrdzujúci trestné
stíhanie jeho osoby nepredloţil. V neprospech navrhovateľa svedčí to, ţe uvedené konanie
vedené pod značkou 2003/290 pravdepodobne začalo v roku 2003, kedy sa ešte navrhovateľ
v Turecku nachádzal, čo je v rozpore s tvrdeniami navrhovateľa, ţe mal byť odsúdený
za činnosť svojho brata v PKK 18.6.2004, keďţe tento dátum nesúvisí s dátumom uvedeným
v predloţenom dokumente, podľa ktorého mal byť odsúdený 6.2.2007.
Na podporu svojich argumentov odporca poukázal na rozpory v tvrdeniach
navrhovateľa a rozdielne údaje, ktoré poskytol v súvislosti s predchádzajúcimi dvoma
azylovými konaniami, čím sa celková dôveryhodnosť ţiadateľa o azyl nepreukázala. Ţiadosť
navrhovateľa o azyl povaţoval za účelovú, nakoľko na území SR v minulosti ani nepočkal
na rozhodnutie o jeho ţiadosti, ale opakovane vycestoval zo SR a o azyl poţiadal opakovane
13
aţ po vrátení na územie SR v rámci Dublinského dohovoru, čo nesvedčí o váţnom záujme
o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území SR.
Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie
doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, pričom
váţnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloţenie trestu smrti alebo
jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, váţne
a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Navrhovateľovi v krajine
pôvodu nehrozí trest smrti ani jeho výkon. Turecko zrušilo trest smrti v národnej legislatíve
za všetkých podmienok v roku 2004. Po návrate do krajiny pôvodu mu síce hrozí trest odňatia
slobody, avšak ten je plne v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a moţno ho chápať
ako oprávnenú sankciu za porušenie zákona, pričom si bol sám plne vedomý svojho
protiprávneho konania a preto sa vedome vyhýbal príslušným štátnym orgánom. Nový
Trestný zákonník zaviedol definíciu mučenia, ktorá je bliţšia definícii medzinárodného práva.
Konštatoval, ţe u navrhovateľa sa nepreukázala hrozba mučenia alebo neľudského alebo
poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu a nie sú ţiadne závaţné dôvody domnievať sa,
ţe by bol po návrate do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia.
Odporca napokon uviedol, ţe v priebehu azylového konania neboli zistené ţiadne
skutočnosti, ktoré by podľa § 58 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení zákona
o azyle bránili menovanému V návrate do Tureckej republiky, pretoţe v jeho prípade
neexistuje ţiaden predpoklad, ţe by bol ohrozený jeho ţivot alebo sloboda z dôvodu jeho
rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
14
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno
vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, ţe dôvody navrhovateľa, pre ktoré ţiadal udeliť
azyl na území Slovenskej republiky nemoţno povaţovať za relevantné pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky, pričom zistenie odporcu o tom, ţe ţiadosť navrhovateľa je
zaloţená na dvoch dôvodoch (kontrola a pozorovanie jeho a jeho rodinných príslušníkov
predstaviteľmi Jandarmy kvôli zisťovaniu kontaktov s PKK a úmyselné vyhýbanie sa
povinnej vojenskej sluţbe), ktoré nie je moţné povaţovať za dôvody relevantné v zmysle
zákona o azyle, nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a právne závery
odporcu vychádzajú z citovaných ustanoveniach zákona o azyle, preto podľa odvolacieho
súdu krajský súd nepochybil, keď povaţoval rozhodnutie v časti o neudelení azylu z týchto
dôvodov za vecne správne a zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
15
Podľa odvolacieho súdu, povolávanie vlastných občanov k výkonu vojenskej sluţby
hoci aj spôsobmi, ktoré občanovi neumoţnia moţnosť výberu náhradnej sluţby, poprípade
i vnútorné zákonodarstvo štátu porušujúcimi, samo o sebe bez pristúpenia ďalších
skutočností, nie je ešte prenasledovaním z dôvodu rasy, náboţenstva, národnosti, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie. Odmietnutie nástupu k výkonu
základnej vojenskej sluţby, ktorá je v krajine pôvodu povinná, nie je moţné bez ďalšieho
povaţovať za dôvod pre udelenie azylu, zvlášť, keď takéto odmietnutie nie je spojené s reálne
prejaveným politickým presvedčením alebo náboţenstvom. Rovnaký právny názor vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 8Sţa 18/2008 zo dňa 14.8.2008.
Pokiaľ by bol navrhovateľ v krajine pôvodu stíhaný za nenastúpenie na základnú
vojenskú sluţbu, je potrebné súhlasiť s vysloveným názorom odporcu, ktorý napokon
len zopakoval tvrdenie navrhovateľa, ţe navrhovateľ si bol vedomý následkov svojho konania
a preto, hrozba stíhania, resp. hrozba trestu za skutok, ktorý má povahu trestného činu,
ktorého spáchanie a preukázanie vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorého sa mal dopustiť, však
najskôr musí byť navrhovateľovi preukázané v trestnom konaní pred nezávislým súdom
v krajine pôvodu, nemá povahu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle a preto
nie je dôvodom pre udelenie azylu.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho
orgánu i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu
ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle. Hrozba trestu za skutok, ktorý
má povahu trestného činu v krajine pôvodu totiţ ani podľa odvolacieho súdu nie je dôvodom
pre udelenie azylu a v konaní nebolo preukázané (napokon navrhovateľ to ani netvrdil),
ţe by navrhovateľovi hrozila perzekúcia zo strany štátnych orgánov v súvislosti s činnosťou
PKK, ktorej nikdy nebol členom a svoje sympatie ani nikdy verejne nemanifestoval
Odvolací súd dospel k totoţnému záveru ako krajský súd, ţe odporca v tej časti
rozhodnutia, ktorou rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany (podľa § 13c ods. 1 a § 20
ods. 4 zákona o azyle) a o tom, ţe u navrhovateľa neexistuje prekáţka administratívneho
vyhostenia do Turecka (podľa § 58 ods.1 a 2 zákona o pobyte cudzincov) nevyhľadal
16
a nezaloţil do spisu správy o krajine pôvodu navrhovateľa, z ktorých by bolo moţné zistiť
(ne)naplnenie predpokladov (ne)poskytnutia doplnkovej ochrany a vyslovenia (ne)existencie
prekáţok administratívneho vyhostenia. Keďţe správy a podklady zaloţené v spise, z ktorých
vychádzal, sú z roku 2006, no i 2005, pričom preskúmavané rozhodnutie bolo vydané aţ dňa
21.11.2007, nemoţno konštatovať, ţe odporca v tejto časti náleţite zistil skutkový stav,
pretoţe z týchto správ nemoţno zistiť bez všetkých pochybností, či (ne)existujú bezpečnostné
riziká, ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozili neúspešným ţiadateľom o azyl.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý krajský súd rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu
potvrdil a vo zvyšnej časti zrušil a vrátil odporcu na ďalšie konanie. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom
a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP,
keď navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. júna 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová