Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-106-2020.pdf
PDF · 137.26 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/106/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: Green Energy Group, s.r.o., so sídlom č. 1093, 930 16 Vydrany, IČO: 46 086 251, právne zastúpeného: HAÁR & Partners, s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 5931/80, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 50 950 690, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100965267/2020 zo dňa 01.06.2020, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Napadnutým rozhodnutím č. 100965267/2020 zo dňa 01.06.2020 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 412848/2018 zo dňa 18.07.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 112 198,01 Eur, t. j. znížil nadmerný odpočet uplatnený žalobcom za uvedené zdaňovacie obdobie zo sumy 113 773,67 Eur na sumu 1 575,66 Eur. Podkladom na prijatie záverov o výške zníženého odpočtu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti uplatneného žalobcom za predmetné zdaňovacie obdobie, ako aj zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného v rámci nasledujúceho daňového konania a doplneného daňového konania a zistenia vyplývajúce z medzinárodnej výmeny informácii. Na základe zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a preverovania oprávnenosti uplatneného odpočtu dane dospeli daňové orgány oboch stupňov k záveru o neuznaní odpočtu DPH za prijaté zdaniteľné plnenia – nákup tovaru (repky), deklarovaného faktúrami vystavenými dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou BELIEF, s.r.o., so sídlom Priateľstva 7, 945 01 Komárno, IČO: 45 871 302 (ďalej len „BELIEF, s.r.o.“). správca dane aj žalovaný s ohľadom na skutkový stav dôvodili, že nepreukázanie skutočnosti, že predmetný tovar dodala žalobcovi faktúrami deklarovaná obchodná spoločnosť BELIEF, s.r.o., na základe ktorej skutočnosti bolo daňovými orgánmi konštatované nesplnenie podmienok žalobcom na vznik a na uplatnenie práva odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
Rozsah a dôvody žaloby
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj zrušenia rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia veci na nové konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe žiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. Žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach.
Vyjadril nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi žalovaného a dôvodmi napadnutého rozhodnutia, že na základe vykonaného dokazovanie nebolo preukázané nadobudnutie predmetného tovaru žalobcom od deklarovaného dodávateľa. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu vyhodnoteniu výpovedí svedkýň A. B. (ktorej výpoveď daňové orgány vyhodnotili subjektívne ako nedôveryhodnú) a C. D. (ktorej výpoveď daňové orgány vyhodnotili bezvýznamnú, nepreukazujúcu dodanie tovaru spoločnosťou BELIEF, s.r.o. žalobcovi) a taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie prijatia záveru daňovými orgánmi (bez uvedenia ich úvah v odôvodnení rozhodnutia), že preverením tuzemských a zahraničných prepravcom nebolo preukázané dodanie tovaru dodávateľskou spoločnosťou BELIEF, s.r.o. Žalobca na rozdiel od žalovaného dôvodne zastal názor, že v daňovom konaní bola vierohodne potvrdená reálna existencia tovaru a jeho dovoz do skladových priestorov žalobcu, ktoré skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli preukázané dostatočne vierohodnými prostriedkami a v konaní vykonané dôkazy bez akýchkoľvek pochybností preukazujú zákonom požadovanú ekonomickú realitu, t. j. že ide o skutočnosti a úkony uskutočnené z podnikateľského dôvodu. Čo sa týka údajných pochybností žalovaného, resp. správcu dane o nadobudnutí tovaru zo strany žalobcu od dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. za účelom vykonávania ekonomickej činnosti v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zákona o DPH, ktoré pochybnosti údajne vznikli po vykonaní daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec roku 2012, mal žalobca za to, že pochybnosti daňových orgánov nie sú odôvodnené resp. žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vzal za podklad stav, ktorý nemá oporu v administratívnom spise. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že poskytol potrebnú súčinnosť a ku kontrole zapožičal všetky daňové a účtovné doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom z ich obsahu mohol správca dane jednoznačne ustáliť dodávateľov a odberateľov a zároveň mohol taktiež jednoznačne ustáliť, že zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu žiadnej z povinností, vyplývajúcich mu zo zákona o účtovníctve v spojení so zákonom o DPH. Vo vzťahu k pochybnostiam ohľadom vzniku práva na odpočet dane žalobcu za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa a ohľadom splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok na priznanie odpočtu DPH podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH žalobca argumentoval, že v priebehu daňovej kontroly boli predložené všetky relevantné dôkazy resp. umožnené vykonať všetky relevantné dôkazy preukazujúce vznik predmetného práva. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že daňové doklady prijaté od dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. boli vyhotovené v súlade s ustanovením § 71 zákona o DPH, ďalej zo strany žalobcu bolo umožnené vykonanie obhliadky obchodných priestorov, v ktorých došlo k vykonaniu vykládky tovaru dodaného spoločnosťou BELIEF, s.r.o., žalobcom boli predložené listinné dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, a to zmluvy, príslušné faktúry ako aj príslušné vážne lístky, správcovi dane boli predložené listinné dôkazy preukazujúce vykonanie úhrady kúpnej ceny za dodaný tovar, ktoré skutočnosti jednoznačne preukazujú nadobudnutie tovaru zo strany žalovaného od dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. V súvislosti s vyhodnotením výpovede svedkyne A. B. (v rozhodnom čase oprávnenej konať za obchodnú spoločnosť BELIEF, s.r.o.) žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaným a správcom dane ničím nepodložené subjektívne vyhodnotenie predmetnej výpovede ako nedôveryhodnej neobstojí, pretože s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku je potrebné svedeckú výpoveď vykonanú počas daňovej kontroly vyhodnotiť ako jeden z najvierohodnejších dôkazných prostriedkov, ktorý je zo strany svedka vykonaný až po náležitom poučení o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej svedeckej výpovede, pričom svedkyňa A. B. po náležitom zákonnom poučení jednoznačne potvrdila nie len formálnu pravosť dodávateľských faktúr vystavených v mene dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. pre žalobcu, na základe ktorých žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane, ale súčasne jednoznačne potvrdila reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných na predmetných
faktúrach medzi žalovaným a dodávateľskou spoločnosťou BELIEF, s.r.o. s tým, že svedkyňa bola spôsobilá určiť aj časové obdobie, v ktorom sa zdaniteľné obchody uskutočnili ako aj to, čo bolo ich predmetom. Konštatovanie daňových orgánov oboch stupňov o nedôveryhodnosti výpovede A. B. je podľa názoru žalobcu absolútne v rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 a § 24 ods. 4 daňového poriadku a predstavuje najvyšší stupeň ignorácie dôkazných prostriedkov zo strany správcu dane, ktoré konanie je v právnom štáte absolútne neprípustné. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že skutočnosť, že menovaná svedkyňa nebola spôsobilá z dôvodu predaja spoločnosti BELIEF, s.r.o. predložiť správcovi dane listinné dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou BELIEF, s.r.o., taktiež nemôže byť zo strany žalovaného vyhodnotená v neprospech žalobcu, pretože svedka v daňovom konaní nezaťažuje dôkazné bremeno svojich tvrdení, keďže nevystupuje v pozícii kontrolovaného subjektu. Ako dôkaz je v danej veci nevyhnutné vyhodnotiť samotného svedka resp. jeho svedeckú výpoveď, ktorá bola zo strany žalovaného nesprávne a protiprávne odignorovaná. Obdobne ako vo vyššie uvádzaných bodoch, s poukazom na porušenie § 24 ods. 4 daňového poriadku argumentoval žalobca k námietke napádajúcej nesprávne vyhodnotenie výpovede svedkyne C. D., ktorá v rozhodnom čase viedla účtovníctvo spoločnosti BELIEF, s.r.o., pričom podľa názoru žalobcu jej výpoveď bolo potrebné vyhodnotiť ako jeden z najvierohodnejších dôkazných prostriedkov, ktorý je zo strany svedka vykonaný až po náležitom poučení o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej svedeckej výpovede. Žalobca dal do pozornosti, že uvedené svedkyňa potvrdila, že v rozhodnom čase viedla účtovníctvo dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o., ktorá spoločnosť sa zaoberala predovšetkým s nákupom a predajom poľnohospodárskych komodít. Menovaná svedkyňa taktiež vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že dodávateľská spoločnosť BELIEF, s.r.o. vo svojich účtovných dokumentoch evidovala faktúry za tovar, poskytovanie telefónnych služieb, prenájom kancelárskych priestorov na ulici Jesenského (sídlo dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. v rozhodnom čase) ako aj za poskytovanie účtovných služieb, ktorá skutočnosť preukazuje reálne vykonávanie ekonomickej činnosti zo strany dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. v rozhodnom čase. Preto žalobca vyslovil nesúhlas s vyhodnotením predmetnej výpovede ako nemajúcej vplyv na zistenia z daňovej kontroly, čo je taktiež v rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 a § 24 ods. 4 daňového poriadku. Skutočnosť, že menovaná svedkyňa nebola spôsobilá správcovi dane konkretizovať jednotlivých dodávateľov resp. odberateľov spoločnosti BELIEF, s.r.o., je z pohľadu žalobcu vzhľadom na značný odstup času (daňová kontrola sa týka zdaňovacieho obdobia marec roku 2012) absolútne prijateľná, pričom uvedená skutočnosť nemôže byť zo strany správcu dane vyhodnotená v neprospech žalobcu. Naopak, mal za to, že obsah výpovede svedkyne C. D. podporujú tvrdenia žalobcu o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodoch s dodávateľskou spoločnosťou BELIEF, s.r.o. Žalobca taktiež za nesprávne označil vyhodnotenie zistení vyplývajúcich z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií. K týmto zisteniam v rozpore s nepodloženými subjektívnymi závermi správcu dane argumentoval, že väčšina preverovaných prepravcov potvrdila dodanie tovaru do skladových priestorov žalobcu, skutočnosť, že žalobca nebol známy dopytovaným prepravcom je v plnom súlade s tvrdeniami žalobcu, ktorý od počiatku zahájenia daňovej kontroly uvádza, že zakúpený tovar nadobudol spôsobom jeho dodania do miesta určeného žalobcom, t. j. žalobca prepravu zakúpeného tovaru neobjednával (nezabezpečoval). Podľa vedomostí žalobcu prepravu tovaru zabezpečovala dodávateľská spoločnosť BELIEF, s.r.o., pričom skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť BELIEF, s.r.o. nebola známa dopytovaným prepravcom je v plnom súlade s tvrdeniami svedkyne A. B. (konateľky dodávateľskej spoločnosti v rozhodnom čase), ktorá počas svojej svedeckej výpovede po náležitom zákonnom poučení o následkoch nepravdivej resp. neúplnej svedeckej výpovede uviedla, že tovar dodaný žalobcovi nadobudla od svojich dodávateľov spôsobom jeho dodania do miesta určeného žalobcom, t. j. dodávateľská spoločnosť BELIEF, s.r.o. prepravu tovaru dodaného žalobcovi neobjednávala (nezabezpečovala). S poukazom na vyššie uvedené výsledky dokazovania, preukazujúce prijatie zdaniteľného plnenia od deklarovaného dodávateľa, žalobca namietal neprimeranú a neúnosnú mieru zaťaženia žalobcu ako daňovníka dôkazným bremenom vyplývajúcim z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, zdôrazniac neexistenciu o vierohodnosti, správnosti a úplnosti predložených evidencií a záznamov a ani o skutočnostiach, ktoré žalobca ako daňovník je povinný uvádzať v daňovo priznaní a ktoré aj preložil. V súvislosti s prenosom dôkazného bremena na žalobcu dôvodil, že nositeľom oprávnení – sledovanie a kontrolovanie výrobných a obstarávacích procesov u iných subjektov práva ako u samotného kontrolovaného daňového subjektu, je žalovaný a správca dane, ktorý si musí pri vedení dokazovania, pri hodnotení dôkazov, vyvodzovaní záverov voči kontrolovanému daňovému subjektu uvedomiť rozsah
reálnych zákonných práv a oprávnení daňového subjektu voči iným daňovým subjektom pri vstupovaní a realizácii obchodných kontaktov i po ich ukončení, nad ktorého zákonom stanovený rámec nie je možné spravodlivo žiadať od žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR i Európskeho súdneho dvora, preukazovať skutočnosti, ktoré nie sú v jeho kompetencii. Žalobca mal za to, že ako daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom preukázal pravdivosť a vierohodnosť ním vystavených daňových dokladov ako aj jeho podkladov. Na rozdiel od žalovaného mal žalobca za to, že počas dokazovania vykonaného v priebehu daňovej kontroly resp. vyrubovacieho konania došlo k hodnovernému preukázaniu reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov vykonaných medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou BELIEF, s.r.o., a to predovšetkým predložením listinných dôkazov v podobe účtovných a daňových dokladov zo strany žalobcu ako aj ostatných súvisiacich listín, vykonaním dokazovania zo strany žalovaného, pričom z uvedeného dôvodu mal žalobca za to, že v priebehu daňovej kontroly došlo k hodnovernému preukázaniu vzniku práva na uplatnenie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu a k naplneniu všetkých zákonných podmienok na vznik nároku na odpočet dane v súlade s ustanovením § 49 až 51 zákona o DPH. Záverom žalobca vyjadril názor, že náležitým a logickým vyhodnotením jednotlivých dôkazov, a to samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti by žalovaný dospel k záveru, že žalobca pri uplatnení práva na odpočítanie dane v dôsledku dodávateľských faktúr od dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o. žiadnym spôsobom neporušil ustanovenia § 49 až § 51 v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona o DPH. Práve naopak, zo strany žalobcu bolo predložením listinných dôkazov jednoznačne preukázané, že zdaniteľné obchody, spočívajúce v nadobudnutí tovaru od dodávateľskej spoločnosti BELIEF, s.r.o., sa reálne uskutočnili a tieto zdaniteľné obchody spĺňajú predpoklady na odpočítanie dane v súlade s ustanovením § 49 až 51 zákona o DPH, čím je nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec roku 2012 v celom rozsahu oprávnený.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe a replika žalobcu
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň žiadal vo veci nariadiť pojednávanie. K žalobným námietkam žalovaný uviedol, že tieto sú takmer totožné s námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, preto odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný zopakoval, že správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly spochybnil vierohodnosť údajov na dokladoch predložených žalobcom, na základe ktorých uplatnil odpočítanie dane. Žalobca zistené pochybnosti v potrebnom rozsahu neodstránil počas daňovej kontroly ani počas vyrubovacieho a odvolacieho konania, pritom namietal nedostatočné vyhodnotenie dôkazov daňovými orgánmi, na základe ktorých prijali v danej veci záver. V súvislosti v namietaným nesprávnym vyhodnotením svedeckých výpovedí žalovaný konkretizoval, že pri preverovaní deklarovaných zdaniteľných obchodov správca dane zistil rozpory vo vyjadreniach vypočutých svedkov, rozpory pri preprave tovaru, preto správca dane podľa názoru žalovaného opodstatnene požadoval od žalobcu ich odstránenie. Z uvedeného dôvodu námietku o neprimeranej a neúnosnej miere zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú. Argumentoval, že každý daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane si musí byť vedomý, že pre prípadnú kontrolu jeho oprávnenosti je povinný zabezpečiť také dôkazy, ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukazujú, že k zdaniteľnému obchodu došlo tak, ako to predložené doklady deklarujú. Samotná faktúra a doklad o jej úhrade či tvrdenie svedka bez toho, aby svoje tvrdenie podložil relevantným dôkazom, nie sú podľa žalovaného dostatočnými dôkazmi na uznanie uplatneného odpočítania dane. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že zjavné nedostatky boli zistené pri preprave predmetného tovaru. Podľa názoru žalovaného žalobca svoje tvrdenie, že predmetný tovar mu bol dodaný daňovým subjektom BELIEF, s.r.o., nepodložil relevantnými dôkazmi, čím z jeho strany nebola dostatočným spôsobom splnená jeho dôkazná povinnosť vyplývajúca z § 24 ods. 1 daňového poriadku v spojitosti s ustanoveniami § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Na základe procesných a skutkových okolností uvedených v rozhodnutí správcu dane i v napadnutom rozhodnutí žalovaný považuje všetky námietky za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce zákonnosť rozhodnutí, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Replika na vyjadrenie žalovaného k žalobe nebola zo strany žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nebola žalobcom podaná.
Relevantná právna úprava
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak
a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti ospravedlneného žalovaného (§ 114 SSP) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Na pojednávaní sa právna zástupkyňa žalobcu v celom rozsahu pridržiavala dôvodov podanej žaloby, navrhla administratívne rozhodnutia oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného vyhodnotenia zisteného skutkového stavu konajúcimi daňovými orgánmi, aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH upravujúcich vznik nároku na odpočet dane (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH) na zistený skutkový stav, pri vyhodnotení namietaného neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením splnenia zákonných podmienok na priznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa BELIEF, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2012. V prejednávanom prípade správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH, ktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v zmysle zákonnej úpravy dane z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Zákonodarca, sledujúc zamedzenie ľahkej zneužiteľnosti inštitútu odpočítania dane za prijaté zdaniteľné plnenia, požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet dane preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH je, okrem iného, jednou z podmienok
aj preukázanie dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Teda inými slovami povedané, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané (§ 8 a § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, ktorý je uvedený na faktúre. Pretože ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) súd zároveň poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.09.2018). V danom prípade má žalobca za to, že správcovi dane predložil všetky zákonom stanovené doklady, ktoré bolo možné zabezpečiť. S uvedeným argumentom žalobcu by bolo možné súhlasiť za takých okolností, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov preukázala, a to okrem iného aj verifikáciou u deklarovaných dodávateľov žalobcu, v rámci výkonu daňovej kontroly, ktorý je jedným z inštitútov správy daní slúžiacim na preverenie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobcom deklarované dodávateľsko-odberateľské vzťahy, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, boli správcom dane spochybnené na podklade konkrétnych skutočností, ktoré boli vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach s tým výsledkom, že žalobcovi dôvodne nesvedčí nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr. Výsledky dokazovania, aj podľa ich vyhodnotenia súdom, nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil ním deklarovaným spôsobom, pretože tento bol zisteniami daňových orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.
V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov, majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti prijatia zdaniteľných plnení (nákup tovaru) žalobcom od tvrdeného dodávateľa BELIEF, s.r.o., vyplývajú nie len zo zistení týkajúcich sa tejto spoločnosti – nemožnosť predloženia daňových dokladov, len ústne potvrdenie vystavenia sporných faktúr a dodania tovaru žalobcovi bývalou konateľkou a bývalou účtovníčkou deklarovaného dodávateľa, bez možnosti overenia pravdivosti ich tvrdení nahliadnutím do účtovníctva uvedenej obchodnej spoločnosti, vedenom v relevantnom čase. Hoci výpovede svedkýň A. B. a C. D., realizované doplnením dokazovania na návrh žalobcu, samé osebe potvrdzovali tvrdenia žalobcu o dodaní tovaru obchodnou spoločnosťou BELIEF, s.r.o., v kontexte so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z ostatných vykonaných dôkazov a z preverených skutočností, tieto nepôsobia presvedčivo a nerozptyľujú objektívne dané pochybnosti o reálnom základe predložených faktúr v časti označeného dodávateľa tovaru. Zákonné poučenie svedka učinené správcom dane pred realizáciou dôkazu výsluchom svedka nebráni tomu, aby správca dane ako orgán povinný a oprávnený vyhodnocovať každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, nedospel k záveru o nedostatku vierohodnosti svedeckej výpovede svedka, prípadne o jeho irelevantnosti s prihliadnutím na ďalšie skutkové zistenia a okolnosti prípadu.
Uvedené svedkyne nevedeli vypovedať o skutočnostiach podstatných na preukázanie presvedčivosti ich jednoduchých tvrdení o vystavení preverovaných faktúr a o dodaní predmetných poľnohospodárskych komodít žalobcovi na faktúrach deklarovaným dodávateľom BELIEF, s.r.o., keďže si napr. vypovedajúca konateľka dodávateľa v relevantnom čase nepamätala základné informácie z podnikateľskej a ekonomickej činnosti dodávateľa; nevedela uviesť pôvod tovaru (jej dodávateľa), s kým v preverovanom období obchodovali, ako manipulovali s predmetným tovarom, spoločnosť BELIEF, s.r.o. nemala v relevantnom čase zamestnancov, podnikateľské priestory, technické vybavenie na zabezpečenie nakladania s tovarom, pričom tovar mala nakupovať s prepravou od tuzemského dodávateľa, ktorého nevedela uviesť, prepravu neobjednávala ani nevybavovala a nevedela uviesť, odkiaľ bol tovar dovezený. Na základe uvedených skutočností ani nie je možné dospieť objektívne k záveru, že na deklarovaného dodávateľa žalobcu, BELIEF, s.r.o., prešlo pri tomto spôsobe realizácie zdaniteľných plnení právo nakladať s predmetným tovarom ako s vlastným, aby mohlo v zmysle zákona o DPH vôbec dôjsť k možnosti jeho ďalšieho predaja z obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o. žalobcovi.
Zároveň sa preverovaním reálneho základu deklarovaného zdaniteľného plnenia pre žalobcu spoločnosťou BELIEF, s.r.o., resp. prostredníctvom uvádzaných tuzemských a zahraničných prepravcov, nepodarilo preukázať, že bol tovar dodaný deklarovanými vozidlami a dokladmi deklarovanými prepravcami, keďže dodanie predmetného tovaru do označeného skladu vo Veľkom Blahove v relevantnom čase nebolo preukázané. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcom tvrdenými prepravcami bol síce v relevantnom čase realizácie zdaniteľných plnení prepravovaný tovar, avšak tento bol vyskladňovaný v iných mestách, na iných miestach (skladoch) a pre celkom iných odberateľov, medzi ktorými neexistovalo žiadne zmluvné prepojenie s dodávateľom žalobcu BELIEF, s.r.o. ani so žalobcom. Zároveň zo skutkových zistení získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií vyplynulo, že žalobcom označenými motorovými vozidlami síce bol prepravovaný v relevantnom čase tovar, avšak opäť preprava tovaru nebola vykonávaná pre žalobcu a ani pre jeho dodávateľa BELIEF, s.r.o.
Z administratívneho spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva správcom dane realizované rozsiahle dokazovanie a rovnako skutkové zistenia, ktoré po ich vyhodnotení vo vzájomných súvislostiach objektívne bránia prijatiu rozumného záveru o vierohodnosti výpovedí svedkýň A. B. a C. D. a o reálnom základe žalobcom predložených daňových dokladov, predovšetkým v časti deklarovaného dodávateľa predmetného tovaru, obchodnej spoločnosti BELIEF, s.r.o.
V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly a výpovede uvedených svedkýň, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie obchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. O dodaní tovaru tvrdeným dodávateľom tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“, príp. „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn.9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020).
V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou, s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť, správny súd taktiež dáva do pozornosti právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v ostatných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016).
Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného čiastočne spočívajú aj v okolnostiach, identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdeného dodávateľa žalobcu, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko-odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených zdaniteľných plnení z pohľadu nárokov zákona o DPH a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú nesplnenú požiadavku správcu dane na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení, keďže práve platcu DPH uplatňujúceho si odpočet dane zaťažuje dôkazné bremeno aj vo vzťahu k vierohodnosti ním predkladaných daňových dokladov a ním vedených evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku).
Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ predovšetkým čo do osoby dodávateľa (iného platcu DPH), ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane. Teda možno prijať záver, že v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu
svojich rozhodnutí, zrozumiteľne vysvetliac dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu.
Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí ako aj postupu predchádzajúceho ich vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom ako majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).