Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Tost-72-2021.pdf
PDF · 80.18 KB
Case nature
Subarea
3Tost/72/2021
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Kostolanskej a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Petra Kaňu na neverejnom zasadnutí konanom 30. marca 2022 v Bratislave, v trestnej veci odsúdeného W. K. pre zločin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005, o sťažnosti odsúdeného W. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5Ntok/1/2021 z 23. septembra 2021, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného W. K. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave (ďalej aj ,,krajský súd“ alebo „súd I. stupňa“) uznesením, sp. zn. 5Ntok/1/2021 z 23. septembra 2021 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol návrh odsúdeného W. K. na povolenie obnovy konania vedeného na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 15T/3/2003, pretože nezistil podmienky na obnovu konania uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Súd I. stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil v podstate tým, že odsúdeným navrhované dôkazy výsluchmi svedkov C. E., W. K., W.L., C. K. a P. I. nie sú spôsobilé odsúdenému privodiť, v prípadne aj obnovenom konaní, iné rozhodnutie o jeho vine vo vzťahu ku skutku právne posúdenému ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona (skutok v bode I/ prvostupňového odsudzujúceho rozsudku). Zdôraznil, že jeho odsúdenie bolo v pôvodnom konaní dôkazne založené predovšetkým na jeho vlastných výpovediach z prípravného konania, v ktorých sa k činu priznal. Výpovede navrhovaných svedkov, ktorí už boli v pôvodnom konaní vypočutí a ktorí majú mať (podľa odsúdeného) iné informácie o páchateľovi trestného činu, nemôžu odôvodniť iné rozhodnutie o vine a to práve s dôrazom na opakované priznanie sa odsúdeného k spáchaniu trestného činu. Ani jeden zo svedkov, ktorých označuje vo svojom návrhu odsúdený, nebol priamym svedkom trestného činu. Ak by aj bola pravda, čo uvádzal odsúdený vo svojom návrhu, svedkovia majú mať informácie o nevine odsúdeného len tzv. z druhej ruky, najmä z počutia v krčme. Navyše výpovede dvoch z navrhovaných svedkov (C. K. a W.L.) boli už v pôvodnom konaní vyhodnotené ako zmätočné a nehodnoverné. Výsluch P. I. vo vzťahu k listu, ktorý má dokazovať nevinu odsúdeného, už odmietol vykonať odvolací súd v pôvodnom konaní, pretože mal z výsluchu ďalších dvoch svedkov (spoluväzňov odsúdeného) za preukázané, že to bol práve odsúdený, ktorý zneužil spoluväzňov na napísanie a odoslanie listov, čím sa snažil vytvoriť zdanie, že vraždu poškodenej spáchal jej manžel - P. I.. Krajský súd preto odmietol vypočuť týchto svedkov v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.
* * *
Proti tomuto uzneseniu súdu I. stupňa podal odsúdený sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu, hodnotiac napadnuté uznesenie ako nesprávne v celom rozsahu.
V argumentácii zdôraznil povinnosť súdu zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, ktorá sa uplatňuje v každomštádiu trestného konania, teda aj v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.
Odsúdený sa dozvedel nové skutočnosti, ktoré boli súdu skôr neznámymi a ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Išlo najmä o tvrdenia C. E., ktoré predniesol v bydlisku odsúdeného po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody o tom, že vie, že on (odsúdený) S. I. neusmrtil. Išlo tiež o tvrdenia W.L., že osoba menom ,,C. E.“ vie kto zavraždil S. I. a tento sa to dozvedel v krčme v K.. Tiež išlo o tvrdenia C. K., ktorý tiež uviedol, že počul od C. E., že sa W. K. stala krivda a že bol odsúdený za to, čo nespáchal. Keď sa dozvedel tieto skutočnosti, dal si ich do súvisu so skutočnosťami a dôkazmi vykonanými pred súdom I. stupňa, ako aj so skutočnosťou, že existuje list od P. I., v ktorom sa mal ku skutku priznať a odvolací súd upustil od výsluchu I. ohľadom tohto listu. Vyjadrenia C. E., W. K., W.L. a C. K., ktorí mu po odsúdení povedali, že vedia, že sa vraždy S. I. dopustila iná osoba a ktoré nemohli byť v pôvodnom konaní súdu známe, sú skutočnosťami odôvodňujúcimi povolenie obnovy konania. Keďže je dlhodobo umiestnený v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, nemal inú možnosť ako tieto skutočnosti preukázať než navrhnúť výsluch týchto svedkov.
Krajský súd žiaden z uvedených výsluchov nevykonal s poukazom na to, že aj tak by neviedli k inému rozhodnutiu o vine a taktiež, že niektorí z navrhnutých svedkov už boli vypočutí v súdnom konaní. Pred vykonaním dôkazu výsluchom svedka a teda bez poznania obsahu tejto výpovede nie je možné usudzovať, či takáto svedecká výpoveď môže alebo nemôže viesť k inému rozhodnutiu o vine.
Návrhy na vykonanie ním predložených dôkazov súd neopodstatnene nepripustil, pričom má za to, že vykonanie uvedených dôkazov je spôsobilé v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine. Keďže viacerí z navrhnutých svedkov mu uviedli, že poznajú skutočného páchateľa vraždy a on mohol preukázať tento obsah tvrdení týchto osôb len ich výpoveďou, javí sa postup súdu o odmietnutí vykonať tieto dôkazy ako nesprávny.
V doplnení odôvodnenia sťažnosti odsúdený prostredníctvom obhajcu predložil ako dôkaz - podľa jeho tvrdenia list jeho matky W. K., ktorý mu podľa jeho vyjadrenia poslala až po podaní sťažnosti s tým, že čas (pozn. : z kontextu zrejme majúc na mysli „časť“) obsahu listu sa dotýka skutočnosti, ku ktorej mala byť W. K. vypočutá, najmä skutočnosti, že má obuv, ktorá bola odsúdenému zaistená a vrátená a ktorá je odlišná od obuvi uvedenej v spise.
Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku povolil obnovu konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 15T/3/2003 a ktoré bolo ukončené rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 15T/3/2003 z 2. júna 2002 a zároveň zrušil výroky o vine a treste a všetky súvisiace výroky uvedeného rozsudku.
* * *
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“ alebo „nadriadený súd“) ako súd nadriadený zistil, že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu je prípustná (§ 402 ods. 3 Trestného poriadku), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 ods. 1 Trestného poriadku) a v zákonom stanovenej lehote.
Na podklade podanej sťažnosti najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestuby bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Pri posudzovaní či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich etapách - v prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr v pôvodnom konaní súdu známe.
Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie základných ľudských práv alebo slobôd obvineného bez možnosti nápravy jeho negatívnych dôsledkov (§ 394 ods. 4 Trestného poriadku). Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah (R 72/1980).
Po zistení, že o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či by tieto mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi viesť k inému procesnému výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa). Až v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, súd môže povoliť obnovu konania v zmysle citovaného ustanovenia, v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietne pre nesplnenie zákonných podmienok.
Nadriadený súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že odsúdeným navrhované dôkazy
- výsluchy svedkov, ktorí mali počuť od C. E., resp. vyjadrenie samotného C. E., že odsúdený vraždu S. I. nespáchal, ktoré odsúdený prezentuje ako nové, súdu doposiaľ neznáme - takými dôkazmi nie sú.
Správne súd I. stupňa poukázal na to, že svedkovia C. E., W.L., C. K. a W. K. už boli vypočutí v pôvodnom konaní, pričom títo k samotnému skutku vraždy neuvádzali žiadne relevantné skutočnosti. Pokiaľ ide o ,,údajný“ list P. I., v ktorom sa mal priznať k vražde svojej manželky, už v pôvodnom konaní bolo preukázané (z výpovedí svedkov O. C. a C. J.), že odsúdenývo výkone väzby zneužil svojich spoluväzňov na napísanie listov, ktorými sa snažil vytvoriť zdanie, že vraždu poškodenej spáchal jej manžel P. I., pričom autorom listov bol sám odsúdený. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že vina odsúdeného bola v pôvodnom konaní uznaná na základe jeho vlastných výpovedí z prípravného konania, v ktorých sa priznal a podrobne popísal ako predmetný skutok spáchal a taktiež z DNA z krvi zaistenej na jeho teniskách a kladive, ktorým bola vražda spáchaná (pričom to bol sám odsúdený kto ukázal kde ho odhodil a následne sám opoznal pri rekognícii).
Pokiaľ odsúdený navrhuje vypočuť svedkov už vypočutých v pôvodnom konaní, v podstate s predpokladom ich inej než pôvodnej výpovede, keď len sám usudzuje, že ich výpovede budú novými dôkazmi ako dôsledok výpovedí identických svedkov, avšak s novým obsahom, jeho návrh nepresahuje hodnotu tvrdení a ničím nepodložených domnienok, že svedkovia budú vypovedať ním očakávaným spôsobom. Navyše aj zdroj týchto podľa neho nových informácií, ktorými by mali svedkovia disponovať, je výlučne hypotetický a pochybný, keď sám uvádza, že má ísť o svedkov, ktorí niekde niečo počuli (napr. v krčme).
Nedôvodné je očakávanie odsúdeného, že súd bude v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sám zisťovať, či existujú podmienky na povolenie obnovy konania. Ide o návrhové konanie a nové dôkazy a skutočnosti charakterom spôsobilé ovplyvniť právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom pôvodného konania, musí preukázaťsám navrhovateľ, v danom prípade odsúdený.
Nie je účelom konania o návrhu na povolenie obnovy konania vypočúvať svedkov už skôr v pôvodnom konaní vypočutých len preto, že odsúdený predpokladá, že v rozpores ich pôvodnými výpoveďami budú títo svedkovia vypovedať zrazu inak, v jeho prospech a pre objasnenie skutku zásadným relevantným spôsobom, s obsahom výpovedí spôsobilým zvrátiť pôvodné právoplatné súdne rozhodnutie (hoci v pôvodnom konaní tomu tak nebolo)a to len preto, že to odsúdený (bez ďalšieho) tvrdí.
Najvyšší súd poznamenáva, že účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného konania čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo nezmenených) dôkazov, či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav súdom v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti rozhodnutia (R 6/1997), či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe (R 35/1988). Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne (t. j. konečným výpočtom) stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené, a preto ničím nepodložené tvrdenia odsúdeného nie sú spôsobilé pre vyslovenie záveru o dôvodnosti povolenia obnovy konania.
Odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol akékoľvek nové dôkazy alebo skutočnosti charakterom predpokladaným v § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené závery sa týkajú aj písomnosti (podľa odsúdeného listu), ktorý odsúdený doložil nadriadenému súdu až v sťažnostnom konaní.
Nadriadený súd preto, hodnotiac napadnuté uznesenie súdu I. stupňa ako vecne správne, sťažnosť odsúdeného proti tomuto uzneseniu ako nedôvodnú zamietol.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.