Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Cdo-59-2020.pdf
PDF · 93.92 KB
Case nature
Subarea
3Cdo/59/2020
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Vazovova 5, IČO: 00 397 687, zastúpenej splnomocnenkyňou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORECKÝ & PARTNERI, s. r. o., so sídlom v Bratislave - Starom meste, Grösslingova 50, IČO: 35 967 421, proti žalovanej T. I. E. S., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Technická 5, IČO: 31 332 099, zastúpenej splnomocnenkyňou Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Nám. M. Benku 15, IČO: 36 860 522, o vypratanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 19C/22/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2018 sp. zn. 14Co/201/2018, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. mája 2018 č. k. 19C/22/2012-285 uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Bratislava (katastrálnym odborom) pre katastrálne územie Z., obec V. - mestská časť E. a okres V. II ako pozemky (všetko parcely registra „C“, evidované na katastrálnej mape) parc. č. XXXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2, parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2 a parc. č. XXXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2 (ďalej tiež len „sporné pozemky“), do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku) a žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%). Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 126 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“) i s odkazom na § 720 O. z. a § 3 ods. 2 vety prvej zákona č. 116/1990 Zb. (o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších zmien a doplnení); vecne preukázaným vlastníctvom žalobkyne k sporným pozemkom a okolnosťou ich prenechania v minulosti žalovanej do nájmu, ktorý stav však skončil uplynutím doby nájmu 31. decembra 2011 a v konaní nebol preukázaný žiaden iný právny dôvod užívania sporných pozemkov žalovanou (vrátane prípadného preukázania vlastníckeho práva tejto strany sporu) a napokon tiež procesne nápravou pochybenia, pre ktoré došlo k zrušeniu jeho skoršieho rozsudku v tejto veci (tentoraz s opätovným prejednaním aj rozhodnutím vo veci v neprítomnosti žalovanej, ktorá neprítomnosť na
pojednávaní neospravedlnila). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/ 2017 Z. z. a dnes už i neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.“) a vecne plným úspechom žalobkyne a jeho protikladom v podobe neúspechu žalovanej.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. novembra 2018 sp. zn. 14Co/201/2018 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 aj 2 C. s. p. potvrdil ako vecne správny a vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Nad rámec konštatovania riadneho zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj správnosti jeho skutkových i právnych záverov a (do tretice) i náležitého odôvodnenia napadnutého rozsudku doplnil, že vlastnícke právo je absolútnym právom, pôsobiacim „erga omnes“ (proti všetkým), žalovaná v konaní nerozporovala skutkové tvrdenie žalobkyne o užívaní sporných pozemkov žalovanou aj po uplynutí dohodnutej doby nájmu (od 1. júla 2011 do 31. decembra 2011) a tým sa toto stalo nesporným a napokon špecificky k odvolacej námietke nevyhnutnosťou prerušenia konania v prejednávanej veci do právoplatného skončenia konania vedeného súdom prvej inštancie pod sp. zn. 13C/165/2012 poukázal na existenciu svojho rozhodnutia (uznesenia z 29. novembra 2013 sp. zn. 2Co/114/2013), ktorým došlo k zmene uznesenia súdu prvej inštancie o prerušení konania v prejednávanej veci zamietnutím zodpovedajúceho návrhu žalovanej. V dôvodoch takéhoto rozhodnutia bolo potom aj vysvetlené, prečo výsledok konania sp. zn. 13C/165/2012 (vedeného žalovanou a ďalšími dvoma fyzickými osobami proti žalobkyni) nebol spôsobilý ovplyvniť výsledok konania v prejednávanej veci (najmä preto, že predmetom spomínaného iného konania spoluiniciovaného žalovanou bola - o. i. - požiadavka na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnom predchodcovi ďalších žalobcov L. B. a akýkoľvek možný výsledok konania o takejto žalobe - i odhliadnuc od odvolacím súdom taktiež akcentovanej potreby preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení aj na strane žalovanej z prejednávanej veci - je z pohľadu právneho postavenia žalovanej a možnosti jeho zmeny irelevantný).
3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. V dovolaní prakticky zotrvala na skoršej námietke, podľa ktorej neprerušením konania do skončenia konania súdu prvej inštancie sp. zn. 13C/165/2012 došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Konanie zakladajúce podľa nej dôvod prerušenia konania v prejednávanej veci má podľa nej zásadný vplyv na to, kto je vlastníkom sporných pozemkov a kým o tom nebude rozhodnuté, nemožno ani v prejednávanej veci právoplatne rozhodnúť bez toho, aby nebolo zasiahnuté do práv a oprávnených záujmov žalovanej). Vedenie takéhoto konania je potom podľa dovolateľky tou skutočnosťou, pre ktorú treba považovať vlastnícke právo žalobkyne (nech aj zapísané v katastri) za spochybnené (odkazy na § 133 O. s. p., t. j. Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení a § 192 C. s. p.) a len úspešné ubránenie sa žalobkyňou v takto vedenom inom spore môže byť považované za definitívne potvrdenie jej vlastníctva, argumentovala tiež žalovaná, navrhujúca zrušenie rozsudkov oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
4. Žalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť (?), keď na tzv. fakultatívne prerušenie konania (ako aj v prejednávanej veci) nie je nárok, aj podľa ustálenej judikatúry viacerých súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) neprerušením konania nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom ani k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces (R 53/1999, 5Cdo/294/2008, IV. ÚS 127/2005) a napokon aj v prípade tvrdeného porušenia dovolaním uvádzanej procesnej úpravy o vyvrátiteľných domnienkach ide v skutočnosti o dezinterpretáciu takejto úpravy, nakoľko samo podanie žaloby o určenie tzv. predmetu dedičstva ešte neznamená vyvrátenie pravdivosti zápisu vlastníckeho stavu v katastri nehnuteľností a ani presun dôkazného bremena na zapísaného vlastníka. Navyše za správny treba považovať názor odvolacieho súdu o irelevantnom (právne bezvýznamnom) výsledku konania o určenie tzv. predmetu dedičstva spoluiniciovaného žalovanou, keď ani vyhovením žalobe by neprišlo k zmene vlastníka sporných nehnuteľností (pretože na to je treba ešte prejednanie dedičstva).
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu aj jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia i podmienky jej zastúpenia a spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení s príslušnými
ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona v znení neskorších zmien a doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) uvádza nasledovné:
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p.
7. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 C. s. p. (konkrétne z písmena f/ takéhoto ustanovenia), dovolací súd zdôrazňuje, že aj za účinnosti C. s. p. je naďalej aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá samo tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale (až) zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (tu porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach ním prejednaných pod sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a 8Cdo/73/2017, pričom v prípade každej zmienky v tomto uznesení o rozhodnutí, majúcom súčasť spisovej značky tvorenú súborom písmen „Cdo“, ním treba rozumieť rozhodnutie najvyššieho súdu, vydané v dovolacom konaní a v prípade zmienky o rozhodnutí, majúcom súčasť spisovej značky tvorenú súborom písmen „ÚS“, ním treba rozumieť príslušné rozhodnutie ústavného súdu).
8. Žalovaná dovolaním namietala, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za postup súdu (podľa nej nesprávny) na ujmu jej procesných práv vo všeobecnosti a práva na spravodlivý proces in concreto potom označila nevyhovenie jej návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia iného konania, ktorého výsledok má podľa pretrvávajúcej argumentácie dovolateľky význam i pre rozhodnutie v prejednávanej veci.
9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v práve odcitovanom ustanovení, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b/ nesprávnosť procesného postupu súdu reprezentujúceho takýto zásah a c/ intenzita zásahu, ktorého dôsledkom je znemožnenie procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere, že už dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 50/04 a IV. ÚS 252/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie (II. ÚS 76/07).
11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem principiálne
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 8Cdo/56/2017). Dovolací súd pripomína, že aj podľa aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie, na ktorom (prípadne) spočíva dovolaním napádaný rozsudok, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. (R 24/2017).
12. Hoci samozrejme nejde vylúčiť, že do procesných práv strany sporu sa zasiahne tiež čiastkovým procesným rozhodnutím predchádzajúcim rozhodnutiu vo veci samej a to či už preto, že súdom vydané rozhodnutie vydané byť nemalo, preto, že naopak nedošlo k vydaniu právom predpokladaného rozhodnutia, ktoré vydané byť malo či (do tretice) preto, že nebolo vydané stranou sporu požadované rozhodnutie (pričom práve o ostatný z práve spomínaných prípadov sa malo jednať aj v prípade dovolateľky navrhujúcej, avšak v konečnom dôsledku neúspešne, prerušenie konania); v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu o výskyt takejto nesprávnosti postupu súdu a teda aj tohto typu zmätočnosti nešlo.
13. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. platného a účinného v čase rozhodovania oboch nižších súdov o návrhu žalovanej na prerušenie konania (inak ustanovenia majúceho dnes svoj ekvivalent v ustanovení § 164 C. s. p.), pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
14. Pri dôslednom riadení sa úpravou z práve odcitovaného ustanovenia za správny treba považovať jednak názor oboch nižších súdov (a tiež žalobkyne), podľa ktorého na prerušenie konania v takomto prípade nie je nárok, pretože tu ide o prípad len fakultatívneho (možného) a nie obligatórneho (povinného) prerušenia konania, okrem toho však i ďalší objektívne uspokojivo vysvetlený názor, podľa ktorého otázka riešená v konaní zakladajúcom dôvod prerušenia konania nemá (bez ďalšieho) význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci.
15. Bez ohľadu na pretrvávajúcu a ani rozhodnutiami uvádzanými v dovolaní neodstránenú možnosť vedenia polemík na tému, či v prípadoch sledujúcich ustálenie stavu vlastníctva k nehnuteľnosti na strane už nežijúcej fyzickej osoby (v čase jej smrti) hmotnému i procesnému právu zodpovedá požiadavka na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi alebo naopak iná požiadavka na určenie, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti (pričom len v prípade druhej z takýchto požiadaviek možno usudzovať na spor dedičov alebo niektorého z nich s tzv. evidenčným vlastníkom
- zapísaným v katastri, kým u prvej principiálne má ísť o spor dedičov navzájom), totiž nižším súdom treba dať za pravdu, že ani prípadné vyhovenie žalobe o určenie tzv. predmetu dedičstva, podanej proti žalobkyni z prejednávanej veci, podľa doterajšieho obsahu spisu nemá potenciál zlepšiť právne postavenie žalovanej či odstrániť stav ohrozenia jej práva.
16. Najmä odvolací súd totiž správne upozornil, že na zaoberanie sa aj žalobou dnešnej žalovanej zo súvisiaceho konania musí byť preukázaný aj jej naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom tým, čo v jeho argumentácii (odvolacieho súdu) zaznelo len implicitne, bolo to, že na preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu zásadne nemôže stačiť záujem na spochybnení vlastníckeho práva žalovaného (bez toho, aby toto našlo patričný odraz aj v právnej sfére a teda následnom zmenenom právnom postavení žalobcu). Zjednodušene tu ide o to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva alebo aj iného práva môže mať len ten, kto buď tvrdí, že skutočným nositeľom žalobou popieraného práva je on sám (a len v katastri zapísaný stav skutočnému právnemu stavu nezodpovedá a treba veci dať do súladu) alebo ten, kto prinajmenšom preukáže, že má iný (už v čase vedenia určovacieho sporu existujúci) právny dôvod, pre ktorý žaluje a ktorým by za istých okolností mohla byť aj dohoda so skutočným vlastníkom, predstavujúca prekážku vypratania (kedy by spoločné ťaženie s osobou usilujúcou sa o nahradenie aktuálneho v katastri zapísaného vlastníka mohlo mať opodstatnenie).
17. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo, nakoľko z výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania nevyplývala existencia žiadnej dohody žalovanej s dedičmi L. B., oprávňujúcej žalovanú domnievať sa, že jej právne postavenie by sa v prípade zápisu vlastníckeho práva v katastri v prospech takýchto osôb (v porovnaní s dnešným stavom zapísaného vlastníctva žalobkyne) zlepšilo (pominúc na tomto mieste
fakt, že aj prípadné uzavretie obdobnej dohody za súčasného stavu vecí, t. j. za stavu dosiaľ neistého výsledku konania o určenie tzv. pred-metu dedičstva, by malo povahu príslovečného „kupovania mačky vo vreci“). Okrem toho ale nižším súdom aj žalobkyni bolo nutné prisvedčiť i v tom, že ani prípadný úspech žaloby z konania súdu prvej inštancie sp. zn. 13C/165/2012 by ešte stav katastrálneho zápisu vlastníctva k sporným pozemkom v prospech spoločníkov dnešnej žalovanej z takého konania neprivodil, keďže konanie u určenie vlastníckeho práva poručiteľa k času jeho smrti i konanie o určenie tzv. predmetu dedičstva tvoria len prvý krok na ceste k evidenčnému nadobudnutiu vlastnícke-ho práva dedičmi a práve od spôsobu takéhoto vykročenia (jeho úspechu) závisí, či bude vytvorený tiež priestor pre krok druhý (pre vykonanie konania o tzv. novoobjavenom majetku poručiteľa, v ktorom má práve dôjsť k rozhodnutiu o spôsobe nadobudnutí dedičstva jednotlivými - z povahy veci viacerými - dedičmi poručiteľa).
18. Ak teda v konaní predchádzajúcom vydaniu napádaného rozsudku odvolacieho súdu aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie nebola povinnosť súdu a ani dôvod prerušiť konanie v prejednávanej veci podľa návrhu žalovanej, zamietnutie príslušného návrhu (nech aj až v druhej - z pohľadu právoplatného výsledku konania však rozhodujúcej - inštancii) a neskoršie pokračovanie v konaní vyúsťujúce do rozhodnutí v neprospech tejto strany sporu nešlo považovať za nesprávny postup súdu (tobôž nie na ujmu práva žalovanej na spravodlivý proces). Pretože prakticky to isté bolo namieste uzavrieť v prípade tvrdení z dovolania snažiacich sa presvedčiť o tom, že už samo spochybnenie vlastníckeho práva evidenčného vlastníka (hoc aj v osobitnom konaní proti nemu vedenom) by malo zakladať prenos dôkazného bremena na takúto osobu (za účelom preukázania ňou regulérnosti nadobudnutia vlastníctva a teda zhody právneho stavu s evidenčným), kde navyše bolo treba súhlasiť so žalobkyňou, že takéto ponímanie interpretácie inštitútu vyvrátiteľných domnienok je už dezinterpretáciou ich obsahu aj zmyslu, namieste bol záver, podľa ktorého žalovaná zaťaženie konania pred nižšími súdmi vytýkanou tzv. zmätočnostnou vadou namietala nedôvodne.
19. Nakoľko v prípade dovolaní podľa § 420 C. s. p. (pre tzv. zmätočnosť) idú prípustnosť a dôvodnosť dovolania takpovediac ruku v ruke (ak je dovolanie prípustným, teda ak sa ním opodstatnene namieta existencia vytýkanej vady, je zároveň aj dôvodným a rozhodnutie zaťažené vadou musí byť zrušené a naopak ak na záver o existencii vytýkanej vady niet z čoho usúdiť, nie je dovolanie prípustným ani dôvodným), dovolaciemu súdu neostávalo iné, než do-volanie podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť.
20. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.).
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok