Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/70/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: V. R., T. Q.. V. XXXX/XB, XXX XX V., právne zast.: JUDr. Lukáš Holodňák, advokát, so sídlom Kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. 73362-2/2020-BA, zo dňa 22. októbra 2020, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 73362-2/2020-BA zo dňa 22. októbra 2020, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, č. 7196/2020-MI-DvN zo dňa 3. augusta 2020 a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou vo veciach sociálnych podľa zo dňa 21. decembra 2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 22. decembra 2020 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 73362-2/2020-BA zo dňa 22. októbra 2020, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, (aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) č. 7196/2020-MI-DvN, zo dňa 3. augusta 2020 a vrátenia veci Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať úplnú náhradu trov konania.

I. Administratívne konanie

2. Sociálna poisťovňa - pobočka Michalovce, rozhodnutím č. 7196/2020-MI-DvN, zo dňa 3. augusta 2020 podľa o sociálnom poistení a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nepriznala žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa podala v zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie a žiadala o zrušenie napadnutého rozhodnutia. Namietala neujasnené dôvody centra jej záujmov a bydliska medzi orgánmi verejnej správy a príslušným úradom iného členského štátu, pokladala rozhodnutie nezákonné a vecne nesprávne, aj pre nevykonané osobné prejednanie veci a závery vyvodené správnym orgánom prvého stupňa len zo zápisnice, ktorú vyplnila. Uviedla, že bola nútená vycestovať za prácou do zahraničia a pre nedostatok pracovných príležitostí. K Slovensku má citové väzby - bývajú tu rodičia, brat a ďalšia rodina a jej bydlisko bolo, a je na Slovensku. Zdôrazňuje, že tu má centrum záujmov a iba situácia na trhu práce ju nútila pracovať v zahraničí. V roku 2010 z ušetrených finančných prostriedkov kúpili s manželom holobyt, po celý čas jej pracovnej činnosti v zahraničí trávili dovolenku na Slovensku a osobne realizovali opravy v

byte do roku 2019, kedy ukončili rekonštrukciu bytu. Na Slovensku vlastní bankový účet, má založené stavebné sporenie, podáva daňové priznanie.

3. Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím č. 73362-2/2020-BA, zo dňa 22. októbra 2020 odvolanie žalobkyne zamietla, a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce, č. 7196/2020-MI-DvN, zo dňa 3. augusta 2020 v celom rozsahu. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný poukázal na to, že podľa oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Michalovce navrhovateľka bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 29. júna 2019, kedy uplatnila dávku v nezamestnanosti. Po citácií čl. 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, čl. 1 písm. j/, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj: „základné nariadenie“) a čl. 11 ods. 1a 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej aj: „vykonávacie nariadenie“), sa žalovaný stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci uvedenými v rozhodnutí pobočky zo dňa 3. augusta 2020. Poukázal na možnosť aplikácie čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaný neakceptoval skutočnosti, na ktoré poukázala žalobkyňa v rámci svojho odvolania zo dňa 25. augusta 2020 a konštatoval, že centrom záujmov žalobkyne bolo počas jej posledného zamestnania práve územie Veľkej Británie. a to pre celkovú dĺžku pobytu žalobkyne na území Veľkej Británie, pre orientáciu na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania, ako aj vzhľadom na jej rodinnú situáciu (prítomnosť manžela v Spojenom kráľovstve). Tieto pokladal ako za dôvodne vyhodnotené a ako významnejšie, žalobkyňou uvádzané skutočnosti. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobkyňa mala možnosť podať žiadosť o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. V prípade jej priznania následne mohla požiadať o export tejto dávky do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ. Uviedol, že nezamestnané osoby, ktoré nedosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom o dávku v nezamestnanosti požiadajú. Pretože nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

4. Žalovaný odkázal na ust. čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) č. 987/2009 (ďalej len vykonávacie nariadenie) a konštatoval, že o mieste bydliska (centa záujmov, nie evidenčného stavu o tejto otázke) žalobkyne nevznikli pochybnosti s uplatnením objektívnych kritérií preto, nebolo potrebné skúmať subjektívny úmysel žalobkyne ako navrhovateľky podľa ust. čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia, keďže bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Uviedol, že zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, možno len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky, počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva. Práve tam plnila daňové povinnosti a je zrejmé, že je to tak jej štát bydliska na daňové účely v súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia, a tak daň z príjmu na území Slovenska navrhovateľka nebola povinná uhrádzať.

5. Na vec žalobkyne sa vzťahovali Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi. Žalovaný uviedol, že osoba /manžel/ sa spolu s ňou dlhodobo zdržiaval na území Spojeného kráľovstva. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 a zistil jej celkovú dĺžku pobytu 13,5 roka, v Spojenom kráľovstve. Žalovaný mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve tam žalobkyňa dlhodobo bývala spoločne s manželom, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas a platila zákonné odvody aj dane na území Spojeného kráľovstva. Preto stabilnú pracovnú situáciu prioritnú orientáciu na britský pracovný trh od roku 2006, spoločný pobyt s manželom na území Spojeného kráľovstva, primeranú bytovú situácia v zahraničí, daňovú povinnosť na území Spojeného kráľovstva, pokladal za rozhodujúce pre stanovenie centra záujmov. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie jej centra záujmov počas posledného

zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Vyhodnotil to ako silnejšie a uvádzané návraty na Slovensko, prítomnosť rodiny na území Slovenska, bezpodielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, vlastníctvo motorového vozidla, zachovanie finančných produktov a trvalého pobytu na území Slovenska), ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. Komentoval, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť trvalosti, stabilite a dĺžke trvania zamestnania. Uviedol, že pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko". V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva. V tejto súvislosti súčasne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: , zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu. Vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby a v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené príslušné podklady o nadobudnutí bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti - bytu v roku 2011 na Slovensku /v zmysle čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. 10395, kúpnej zmluvy zo dňa 24. októbra 2011/. Žalovaný nepokladal ani vlastníctvo nehnuteľnosti so stabilnou pracovnou situáciou v Spojenom kráľovstve, prioritnou orientáciou na britský pracovný trh od roku 2006 s manželom na území Spojeného kráľovstva, za rozhodujúcu skutočnosť preukazujúcu zachovanie bydliska navrhovateľky na Slovensku. Mal za to, že ak príslušná britská inštitúcia osvedčila navrhovateľke vo formulári U1, dňa 23. decembra 2019, doručenom do Sociálnej poisťovne, pob. Michalovce, dňa 26. júna 2020 o. i. nasledovné údaje: v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie od 30. júna 2015 do 29. júna 2019, potom uviedol, že príslušné inštitúcie členských štátov v zmysle poznámky bod 1. formulára U1, osvedčili dobu poistenia v nezamestnanosti dotknutej osoby a podľa v bode 6.2 - nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, neexistoval v inej členskej krajine takýto nárok. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzovalo zachovanie väzieb navrhovateľky na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu, a údajov osvedčených žalobkyňou v žiadosti o dávku v nezamestnanosti. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra, doručených dňa 26. júna 2020 boli zohľadnené informácie, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie tak, že nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a zohľadniť jej dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia nebolo možné. Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce, preto podľa žalovaného správne uzavrela z údajov a z skutočností osvedčených, že čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, sa aplikuje len posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v čl. 11 odseku 1 vykonávacieho nariadenia, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, /úmysel dotknutej osoby a okolností a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu/. Pretože u žalobkyne došlo k záveru o splnení podmienok zápočtu dôb poistenia podľa kritérií čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci žalobkyne správnym orgánom prvého stupňa a odkázal na strane 8 rozhodnutia na judikatúru Najvyššieho súdu SR.

II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika, duplika

6. Včas podanou správnou žalobou žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne žiadala preskúmať rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, čo odôvodnila tým, že správne orgány nedostačujúco zistili skutkový stav v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci, preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t.j. rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa žiadala zrušiť z dôvodov uvedených v , a ).

7. Žalobkyňa poukazuje na tú skutočnosť, že zápisnica z 13. júla 2020, na ktorú poukazuje Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce ako prvostupňový správny orgán v rámci rozhodnutia, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného potvrdené, bola vyhotovená žalobkyňou doma, nakoľko povereným

pracovníkom prvostupňového správneho orgánu bola žalobkyni odovzdaná výlučne forma zápisnice, ktorú žalobkyňa následne vyplnila a odovzdala na pobočku Sociálnej poisťovne Michalovce ako prvostupňovému správnemu orgánu. V danej veci nebolo vykonané ústne pojednávanie, ktoré by podľa názoru žalobkyne prispelo k náležitému zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ust. § 195 ods. 1 zákona o sociálnej poisťovni. Uvedenie stručných a strohých informácií do vzoru zápisnice priamo žalobkyňou, nakoľko technické vyhotovenie a prevedenie zápisnice nedovoľovalo, podľa názoru žalobkyne, bližšiu špecifikáciu a vysvetlenie okolností preukazujúcich skutočný stav veci nepredstavuje, podľa názoru žalobkyne, dostatočný podklad pre vydanie rozhodnutia o priznaní, resp. nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyni však v danom prípade bola táto možnosť odňatá, nakoľko v danej veci nebolo vykonané ústne pojednávanie a žalobkyňa bola výlučne požiadaná o vyplnenie predtlačenej formy zápisnice tak, aby boli formálne splnené podmienky procesného postupu prvostupňového správneho orgánu. Takýto postup však žalobkyňa považuje za nedostatočný pre zistenie skutočného stavu veci.

8. Vo vzťahu k posúdeniu centra jej záujmov žalobkyňa uviedla, že nedostatočnosť zistenia skutočného stavu veci bola vyvolaná aj tým, že prvostupňový správny orgán a prípadne následne aj žalovaný, ako orgán odvolací v rámci vyšetrovacej zásady mohol a podľa názoru žalobkyne aj mal požiadať o stanovisko príslušnú inštitúciu nachádzajúcu sa na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, z ktorého stanoviska by bolo zrejmé, či tamojšia dotknutá inštitúcia považuje u žalobkyne za centrum záujmov územie Veľkej Británie. Takéto stanovisko dotknutej inštitúcie by podľa názoru žalobkyne prispelo k náležitému zisteniu skutočného stavu veci a zároveň podľa názoru žalobkyne aj k preukázaniu ním konštatovaných skutočností.

9. Čo do aplikácie čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009(ďalej len „vykonávacie nariadenie“) uviedla „1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“ poukazuje žalobkyňa na to, že právny názor žalovaného o naplnení predpokladov aplikácie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je podľa názoru žalobkyne nesprávny.

10. Nemožnosť aplikácie ust. čl. 11 ods. 1 tak, ako ho aplikoval žalovaný priamo vyplýva podľa názoru žalobkyne z tej skutočnosti, že žalovaný, ako ani Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce ako prvostupňový správny orgán nezisťovali stanovisko príslušnej britskej inštitúcie, a teda ani nemožno podľa názoru žalobkyne viesť polemiku o tom, či medzi žalovaným (resp. SP Michalovce) a príslušnou britskou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobkyne ako navrhovateľky. Podľa názoru žalobkyne je s prihliadnutím na čl. 11 ods. 1 písm. a) bod ii.), bod iii.) a bod v.)vykonávacieho nariadenia zrejmé, že centrum záujmov bolo u žalobkyne zachované na území SR, a to aj po celu dobu výkonu práce mimo územia Slovenskej republiky, t. j. na území Spojeného kráľovstva. Ak sa žalovanému ako odvolaciemu orgánu, prípadne Sociálnej poisťovne, pob. Michalovce ako prvostupňovému správnemu orgánu javil z vykonaného dokazovania nesúlad, bolo následne podľa názoru žalobkyne potrebné postupovať podľa ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého „2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“ Preto podľa nej v danom prípade teda žalovaný mal skúmať subjektívny úmysel žalobkyne, ktorý bol podľa názoru žalobkyne riadne a komplexne preukazovaný a deklarovaný v priebehu celého administratívneho konania vedeného Sociálnou poisťovňou, pob. Michalovce a následne žalovaným. Tento subjektívny úmysel žalobkyne spočíval v tom, že za štát bydliska, ako aj za centrum záujmov žalobkyňa vždy považovala územie SR. Toto konštatovanie je podľa názoru žalobkyne podporené aj skutočnosťami, ktoré žalobkyňa preukázala v rámci administratívneho konania listinnými dôkazmi, a ktoré po celú dobu aj konštatovala.

11. Žalobkyňa spolu so svojim manželom V. R., nar. XX.XX.XXXX sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 12 na 3. poschodí vo vchode č. 2B bytového domu súp. č. XXXX nachádzajúceho sa na ul. C.. Q.. V. M. V., s výškou spoluvlastníckeho podielu pod B 13 - 1/1 z celku, čo je zapísané na LV č. XXXXX, obec V., kat. úz. V. od roku 2012 (na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 2011). Žalobkyňa vlastní spolu s manželom na území SR motorové vozidlo. Zároveň využíva na území Slovenskej republiky aj bankové produkty, voľný čas trávi zároveň so svojou najbližšou rodinou, a to ako rodinou zo strany manžela žalobkyne, tak aj s rodinou zo strany samotnej žalobkyne, a vo vzťahu k bydlisku konštatuje, že po celú dobu pobytu na území Británie prebývala s manželom v jednej izbe prenajatého rodinného domu, pričom sa nejednalo o pobyt v jednom dome, ale žalobkyňa spolu s manželom menili prenájmy, a teda celkovo žili na troch miestach s tým, že v každom z týchto rodinných domov určených na prenájom mali prenajatú len 1 izbu a zdieľanú kuchyňu, kúpeľňu a sociálne zariadenie.

12. Všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou deklarované a v rámci správneho konania aj preukazované listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise žalovaného, taktiež podľa názoru žalobkyne preukazujú, že mala po celú dobu zotrvania na území Veľkej Británie subjektívny úmysel vrátiť sa na územie SR, a to na konkrétne miesto, do mesta Michalovce, ktoré považovala a považuje za svoje bydlisko, a teda centrum záujmov žalobkyne bolo po celý čas orientované na územie SR a nie na územie Veľkej Británie, ako to uviedol žalovaný a jej subjektívny úmysel tak, ako to vyplýva z vyššie cit. ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaný, ako ani Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce neskúmal, pričom ho podľa názoru žalobkyne skúmať mohol a aj mal. Z vyššie uvedených skutočností sa teda podľa názoru žalobkyne javí, že rozhodnutím SP pob. Michalovce ako prvostupňového správneho orgánu, ako aj touto žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného a konaním, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, bol porušený princíp právnej istoty ako jeden zo základných princípov, na ktorých je postavený právny poriadok Slovenskej republiky.

13. Vo vzťahu k posúdeniu centra záujmov žalobkyňa uviedla, že nedostatočnosť zistenia skutočného stavu veci bola vyvolaná aj tým, že prvostupňový správny orgán a prípadne následne aj žalovaný ako orgán odvolací v rámci vyšetrovacej zásady mohol a podľa názoru žalobkyne aj mal požiadať o stanovisko príslušnú inštitúciu nachádzajúcu sa na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, či tamojšia dotknutá inštitúcia považuje u žalobkyne za centrum záujmov územie Veľkej Británie, čo by prispelo k náležitému zisteniu skutkového stavu veci, a zároveň k preukázaniu konštatovaných skutočností. Absencia takéhoto stanoviska taktiež preukazuje dôvodnosť konštatovania žalobkyne o tom, že týmto rozhodnutím napadnuté odvolanie prvostupňového správneho orgánu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci.

14. Poukázala na čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009 - „vykonávacie nariadenie, podľa ktorého „1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“ Poukazuje žalobkyňa na to, že právny názor žalovaného o naplnení predpokladov aplikácie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je podľa názoru žalobkyne nesprávny. Žalovaný aplikáciu ust. čl. 11 ods. 1 vykonal priamo a ani žalovaný ani prvostupňový správny orgán nezisťovali stanovisko príslušnej britskej inštitúcie, a teda ani nemožno podľa názoru žalobkyne viesť polemiku o tom, či medzi žalovaným (resp. Sociálna poisťovňa Michalovce) a príslušnou britskou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobkyne ako navrhovateľky.

15. V danom prípade žalovaný mal skúmať subjektívny úmysel žalobkyne, ktorý bol podľa názoru žalobkyne riadne a komplexne preukazovaný a deklarovaný v priebehu celého administratívneho konania vedeného Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce a následne žalovaným a spočíval v tom, že za

štát bydliska, ako aj za centrum záujmov žalobkyňa vždy považovala územie SR, kde spolu so svojim manželom V. vlastní byt č. 12 na 3. poschodí vo vchode č. 2B bytového domu súp. č. XXXX zapísaný na LV č. XXXXX, obec V., kat. územie V.. Všetok svoj voľný čas /dovolenku/ žalobkyňa spolu s manželom trávila na území SR. V danom prípade teda podľa názoru žalobkyne nebolo možné považovať takéto bývanie za bydlisko trvalého charakteru, preto nesúhlasí s konštatovaním žalovaného o tom, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo bydliskom žalobkyne územie Veľkej Británie.

16. Žalovaný mohol vykonaným dokazovaním zistiť, že štátom bydliska žalobkyne pre účely aplikácie čl. 61 a 62 NARIADENIA (ES) EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), a tým aj pre účely dávky v nezamestnanosti je štát zárobkovej činnosti žalobkyne, a teda Spojené kráľovstvo. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, a to najmä z vyhlásenia žalobkyne ako žiadateľky zo dňa 26. júna 2020, a zo „zápisnice“ 13. júla 2020 a dokladov, ktoré boli žalobkyňou predložené s tým, že Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce dospela k záveru, že žalobkyňou uvádzané skutočnosti nie sú dostatočné na preukázanie zachovania bydliska a centra záujmov na území SR.

17. Žalobkyňa v správnej žalobe poukázala opätovne i na tú podstatnú okolnosť, že do Veľkej Británie odišla s úmyslom zdržiavať sa tam len dočasne, výlučne z pracovných dôvodov, nakoľko na území Slovenskej republiky je na Východnom Slovensku akútny nedostatok akýchkoľvek pracovných príležitostí. Vycestovala za prácou, keďže sa chcela o seba postarať sama vlastnou prácou, jej úmyslom však nikdy nebolo trvalé usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky. Počas výkonu práce na území iného členského štátu Európskej únie si žalobkyňa riadne plnila záväzky, vyplývajúce pre ňu z trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa poukázala aj na to, že Slovenská republika je súčasťou Európskej únie, v ktorej je prioritou voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci Európskej únie, pred viazanosťou občanov jednotlivých členských štátov Európskej únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom bolo vytvoriť systém, v ktorom osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte, môže uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie, alebo poistenie v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko a v ktorom je so štátom zviazaná rôznymi odôvodniteľnými väzbami, bez ohľadu na fiškálny záujem konkrétnych jednotlivých členských štátov, čo je práve prípad žalobkyne.

18. Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom správnemu súdu 19. marca 2021 zopakovala argumenty napadnutého rozhodnutia. Odkázala na ust. čl. 61 základného nariadenia, ktorým je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu, a to za predpokladu, že žiadateľ si počas výkonu zárobkovej činnosti zachoval centrum záujmov a bydlisko na území SR. Žalovaný skonštatoval, že centrum záujmov dotknutej osoby je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami a poukázala na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ako aj na rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu pojmu bydlisko, v ktorej súvislosti taktiež žalovaný uviedol, že manžel žalobkyne sa spolu s ňou zdržiaval dlhodobo na území Spojeného kráľovstva. Pri zohľadnení celkovej dĺžky pobytu žalobkyne cca 13 1 roka stabilnej pracovnej činnosti, boli aspekty vyhodnotené žalovaným silnejšie, ako ostatné skutočnosti. Čo do namietaného nedostatočne zisteného skutkového stavu veci žalovaný uvádza, že k spísaniu zápisnice so žalobkyňou bez jej vypočutia na Sociálnej poisťovne, pob. Michalovce došlo z dôvodu preventívnych opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19, pričom touto formou „na diaľku - elektronicky“ bola žalobkyni poskytnutá, podľa názoru žalovaného dostatočná možnosť uviesť všetky skutočnosti relevantné na posúdenie jej bydliska a zachovania väzieb na území SR počas pobytu v zahraničí. Vo vzťahu k navrhovanému postupu podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaný uviedol, že uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli žiadne pochybnosti, a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia. Žalobkyňa bývala v Spojenom kráľovstve spolu s manželom v rodinnom dome, a bytovú situáciu žalobkyne na území Spojeného kráľovstva považovať za stabilnú a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Na nadobudnutie nehnuteľností na území Slovenskej republiky do BSM žalobkyne a jej manžela bolo, podľa udania žalovaného, žalovaným prihliadnuté a zároveň malo byť prihliadnuté aj na návraty žalobkyne na územie SR (cca 2 - krát ročne v trvaní dvoch až troch týždňov). S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že došlo k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci a bez

pochybností boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti. Preto žalovaný navrhuje, aby správny súd žalobu žalobkyne zamietol.

19. Žalobkyňa v replike doručenej súdu dňa 29. apríla 2021 zopakovala argumenty svoje žaloby a nepopiera tvrdenie o tom, že nezamestnané osoby ako žiadatelia nemajú právo výberu členského štátu, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa nesúhlasila, a ani nesúhlasí so záverom žalovaného o centre záujmov žalobkyne na území Spojeného kráľovstva. V tejto súvislosti žalobkyňa opätovne udáva, že bezpodielové spoluvlastníctvo k bytu č. 12 na 3. poschodí vo vchode č. 2B bytového domu súp. č. XXXX nachádzajúceho sa na ul. C.. Q.. V. M. V. zapísané na LV č. XXXXX, obec V., kat. úz. V., ktoré nadobudla žalobkyňa so svojím manželom do BSM ešte v roku 2012 (na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 2011.) V danom prípade teda podľa názoru žalobkyne nebolo možné považovať bývanie v prenajatom byte za bydlisko trvalého charakteru, ktoré by zakladalo, resp. odôvodňovalo centrum záujmov žalobkyne na území Spojeného kráľovstva. Žalobkyňa aj naďalej zotrváva na tom, že nevykonanie ústneho pojednávania, resp. výsluchu žalobkyne a nahradenie tohto postupu vyplnením predtlačeného vzoru zápisnice nemožno považovať za postup, ktorým bol zistený skutočný stav veci. Žalobkyni nie je zrejmé na základe čoho dospel žalovaný k záveru, že nedošlo k rozdielnemu stanovisku žalovaného a príslušnej britskej inštitúcie ohľadom bydliska žalobkyne v rozhodnom období. Až na základe prípadného stanoviska príslušnej britskej inštitúcie je možné konštatovať zhodu, resp. nezhodu o bydlisku žalobkyne. Čo do aplikácie čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č.987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) podľa ktorého „1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“ Preto zotrváva žalobkyňa na svojom konštatovaní o tom, že právny názor žalovaného o naplnení predpokladov aplikácie čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia je podľa názoru žalobkyne nesprávny. Žalovaný ako ani Sociálna poisťovňa, pob. Michalovce, ako prvostupňový správny orgán nezisťoval stanovisko príslušnej britskej inštitúcie tak, ako to žalobkyňa konštatuje v ad 4/ tohto článku, a teda ani nemožno podľa názoru žalobkyne viesť polemiku o tom, či medzi žalovaným (resp. SP Michalovce) a príslušnou britskou inštitúciou, došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobkyne ako navrhovateľky. Žalovaný mal postupovať podľa ust. čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. V danom prípade teda žalovaný mal skúmať subjektívny úmysel žalobkyne, ktorý bol podľa názoru žalobkyne riadne a komplexne preukazovaný a deklarovaný v priebehu celého administratívneho konania vedeného Sociálnou poisťovňou, pob. Michalovce a následne aj žalovaným. Žalobkyňa tvrdí, že preukázala zachovanie väzieb na Slovensku, a uvádza pravidelné mesačné návraty na Slovensko. Žalovaný bližšie neskúmal individuálny postoj a situáciu žalobkyne, nepreskúmal náležitým spôsobom rodinnú situáciu žalobkyne, jej rodinné väzby, povahu vykonávanej zárobkovej činnosti mimo územia Slovenskej republiky vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Rovnako žalovaný nepreskúmal skutočné pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody pracovnej činnosti žalobkyne mimo územia Slovenskej republiky.

III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu

20. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu žalovanej, a po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí ako aj postupov správnych orgánov, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že predmetná správna žaloba v sociálnych veciach je dôvodná. Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v v spojení s a rozsudok vyhlásil jeho publikovaním na úradnej tabuli súdu 12 januára 2022. Po posúdení veci podľa za rešpektovania ust. a ods. 1 dospel záveru tak, že žaloba je dôvodná, preto podľa a rozhodnutie žalovanej č. 73362-2/2020-BA zo dňa 22. októbra 2020, ako aj

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pob.Michalovce, č. 7196/2020-MI-DvN z 3. augusta 2020, a zrušil vec a vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce na ďalšie konanie.

21. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánov verejnej správy.

Podľa o sociálnom poistení v (ďalej aj zákon o sociálnom poistení), organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Podľa § 209 ods. 1 veta druhá a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činností ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia - vykonávacieho nariadenia, sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; - jej rodinného stavu a rodinných väzieb; - vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; - v prípade študentov zdroj ich príjmov; - jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

22. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.

23. Správny súd sa podrobne oboznámil s obsahom predložených listinných dôkazov obsiahnutých tak v súdnom, ako aj v úplnom administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného, oboznámil sa podrobne argumentáciu účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, a dospel k záveru, že je namieste prisvedčiť žalobkyni, že žalovaný nevykonal dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie ním prijatého záveru, ktorý viedol k zamietnutiu nároku na dávku v nezamestnanosti.

24. V konaní je sporným zohľadnenie doby poistenia žalobkyne v nezamestnanosti dosiahnutej v inej členskej krajine Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 na ods. 1 a 62 NARIADENIA (ES) EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY č. 883/2004 /základného nariadenia/, a to v súvislosti s možnosťou dohody členských krajín o preukázaní splnenia kritérií zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky, aj počas výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie. Započítanie týchto poistných dôb je prípustné, pokiaľ je možné po dohode inštitúcii uvedenú dávku v nezamestnanosti preniesť.

25. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činností ako zamestnanec alebo

samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali právne predpisy počas jej poslednej činnosti, ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

26. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa nemá nárok na dávky v nezamestnanosti, odkázala na formulár z členského štátu, ktorý vydal a odkázala na centrum záujmov žalobkyne, ktorý stanovila vo Veľkej Británie. Pretože žalobkyňa nesplnila podmienku 4 ročného poisteného vzťahu v SR (§ 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení) uzavrela, že tam mala pomerne stabilné zamestnanie 13,5 roka, išlo o štát jej posledného zamestnania, žila a pracovala tam s manželom, ubytovaní boli v podnájme, platila tam dane a ukončila zamestnanecký vzťah, preto je centrum jej záujmov v inom členskom štáte, ktorý bol stanovený podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pretože si centrum záujmov neudržala v Slovenskej republike, nie je možné je dobu poistného vzťahu započítať pred domovským úradom. Napokon ako uviedol, žalobkyňa nepožiadala o dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte a opodstatnenosť tam uplatniť úspešne právo na dávku, nebola preukázaná.

27. Žalobkyňa argumentovala k čl. 11 ods. 2 Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 Vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého ak existujú rozdielne stanoviská dvoch členských štátov, /pričom mala za zo, že zo všetkých dostupných informácií a súvisiacich skutočností je zrejmé, že žalobkyňa má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde sa aj trvale zdržiava a nikdy nemala v úmysle natrvalo opustiť jej územie /a posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočnosti ako sa uvádzajú čl. 11 odsek 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska/, úmysel dotknutej osoby sa považuje za rozhodujúci. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti malo byť posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia o mieste bydliska žalobkyne uplatnením kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a mal sa skúmať jej subjektívny úmysel, uvedený v bode 6.2 potvrdenia kde uvádza zamestnávateľský úrad iného členského štátu, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, a žalobkyňa nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti.

28. Správny súd pripomína, že v uvedenej súvislosti posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na sp.zn.: , zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp.zn.: , zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp.zn.: , zo dňa 27. novembra 2018, ohľadne bydliska a aplikáciu relevantných právnych noriem vychádzajú z toho, že vec centra záujmu má byť nesporná medzi členskými krajinami.

29. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že je potrebné v súlade s uvedenými nariadeniami pojem „bydlisko“ chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržiava, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Podľa čl. 1 písm. j/ Nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa a žalovanej žalobkyňa vytvorila podľa záverov administratívneho konania počas posledného zamestnania centrum záujmov na území Veľkej Británie.

30. Správny súd uzatvára, že rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobkyne musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, preto správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo neprospech účastníka konania. V administratívnom konaní mali správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko a pevné väzby na území Slovenskej republiky, a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie (čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Otázka centra záujmov bola správnymi orgánmi skúmaná príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia a zistenia stanoviska

dotknutého členského štátu. Nie je zjavné z formulára PD U1, ak tento potvrdil dobu poistného vzťahu, či uzavrel aj to, že vzhľadom na individuálne posúdenie žalobkyne ide o stanovisko ako to vyložili orgány verejnej správy, že dĺžka pobytu, odvody a platenie daní určujú centrum záujmov v spojení s pojmom bydlisko.

31. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti, pri posudzovaní zachovania jej väzieb na územie Slovenskej republiky vychádzal z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobkyňou. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie uvedené do zápisnice, ktorá bola Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, doručená žalobkyňou po zodpovední otázok. Z uvedeného je zrejmé, že administratívny orgán dospel k záveru, že žalobkyňa nemala centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky v období pracovnej činnosti na základe strohých informácií poskytnutých žalobcom v tlačivách a formulároch predložených spolu so žiadosťou o dávku v nezamestnanosti, ako aj z jednotlivých potvrdení, ktorými preukazoval dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie.

32. Správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach či žalobkyňa v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky a žalovaná pri svojom rozhodovaní vychádzala iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotila tak, že za štát bydliska určila posledné pracovné pôsobisko žalobkyne v inom členskom štáte.

33. Správny súd v tej súvislosti poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: zo dňa 30. januára 2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 Vykonávacieho nariadenia. Podľa názoru súdu v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované na väzby žalobkyne na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Postup správneho orgánu prvého stupňa (a následne aj žalovanej) navodzuje oprávnený pocit porušenia zásady legitímnych očakávaní pri rozhodovaní správneho orgánu v obdobných veciach.

34. Podľa správneho súdu o mieste bydliska žalobkyne s uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti neboli odstránené, a je potrebné podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. V tejto súvislosti do pozornosti dáva judikát Najvyššieho súdu SR č.k.: , zo dňa 21. októbra 2018, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia). Uvedené skutočnosti je nevyhnutné posudzovať individuálne, zvlášť vo vzťahu ku každej žiadosti o dávke v nezamestnanosti, bez ohľadu na fiškálny záujem štátu. Bude preto potrebné doplniť dokazovanie k otázke skúmania o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou, a o stabilite bydliska na území Slovenskej republiky, a zistiť skutočnosti o nároku žalobkyne v členskom štáte ohľadom jej možností využiť dávku v nezamestnanosti ako aj právne predpoklady pre jej uplatnenie tam, v otázke „prenesenia dávky“, pretože občan členského štátu sa nemôže v súčasnej situácii ocitnúť bez zabezpečenia vlastným domovským štátom, kde má nielen majetkové a citové väzby, ale aj bez akejkoľvek koordinácie národných členských inštitúcií.

35. V súlade s nariadením, pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb, a mali by prispieť k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobkyňa by preto nemala byť diskriminovaná za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte na dobu, ktorú sama určuje, keď zamestnanie nenašla v domovskom členskom štáte. Uvedené nariadenie sleduje podľa názoru súdu najmä zámer, aby občan

členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Správny súd pritom odkazuje na znenie č. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, podľa ktorého individuálne posúdenie bydliska nezamestnanej osoby uvedenej v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činností ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali právne predpisy počas jej poslednej činnosti, ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. V súčasnosti výkon zamestnania častejšie vykonávajú občania členských krajín tkz. dochádzaním na dlhšej báze trvania pracovnej činnosti. Len zotrvanie v mieste výkonu zamestnania, bývaním v podnájme, a úhradou daní v inom členskom štáte si zaslúži od tohto štátu jasnú odpoveď, či konkrétna posudzovaná osoba stratila v domovskom štáte štatút bydliska, a nadobudla centrum záujmov len pre výkon zamestnania v inom členskom štáte, a to aj za situácie, že v domovskom štáte má majetok, pokrvných príbuzných a je vedená iba snahou zárobku určitý čas zotrvať mimo domovského štátu.

36. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa podľa a , a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu ( ) s tým, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ). Bez komplexného posúdenia zásadných otázok týkajúcich sa predmetného konania sú teda rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobkyne a zachovania obsahu pojmu jej bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní dôsledne nevysporiadali, a sú nezákonné. Bude nevyhnutné, aby správne orgány vykonali dokazovanie v rozsahu dostatočnom na zistenie nielen všetkých okolností a pohnútok žalobkyne v súvislosti s jej odchodom zo Slovenska do Veľkej Británie, a pobytom v skúmanom období v zahraničí, ale aj stanovisko členského štátu na otázku zachovania centra záujmov žalobkyne, s ohľadom na sezónnosť jej zamestnania.

37. Po doplnení dokazovania bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa opätovne vo veci rozhodnúť, s prihliadnutím na materiálne chápanie činností a rozhodovania orgánov členských štátov o citlivej otázke príjmov zamestnancov v nezamestnanosti pre občanov Európskej únie pôvodom zo slabších členských štátov, lebo je bez diskusie, že v tejto oblasti aj Slovenská republika sa môže ocitnúť v úlohe centra záujmov občanov z východnej Európy, preto spravodlivé usporiadanie uvedenej otázky je určite v súlade s duchom Zmluvy o Európskej únii, právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto správnym súdom naznačeným smerom orgány verejnej správy doplnia potrebné, čo do skutkových zistení ako je zhora uvedené do relevantných právnych záverov.

38. V závere považuje správny súd za dobré dodať, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 sp. zn. -40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. -14, prípadne sp. zn. , alebo sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: zo dňa 29. januára 2020).

39. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná voči neúspešnej žalovanej. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa .

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný.

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.