Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Ssk/40/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov: 1. F. S., W.. X. L. XXXX, G.. Y. F. XXXX/ XX, M., a 2. C. E., W.. XX. R. XXXX, G.. Y. F. XXXX/XX, M., spoločne zastúpených: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Nám. gen. Viesta 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 4. júna 2018, č. SEĽUZ-366-4/2018-OdSP, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. -192 z 25. januára 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. -192 z 25. januára 2024 sa mení tak, že sa správna žalobca žalobcov zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania, ani konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcov - ich otec K.. K. E. bol rozkazom prezidenta republiky č. 14 z 2. júla 1992 v tento deň prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa o niektorých služobných pomerov vojakov v znení neskorších predpisov. K tomuto dňu vykonával službu v ozbrojených silách celkovo 33 rokov 9 mesiacov a 18 dní v I. kategórii funkcií. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v Prahe mu rozhodnutím zo 4. septembra 1992 podľa priznal od 3. júla 1992 do 11. júla 2001 (t. j. do dovŕšenia 60. roku jeho veku) za ukončených 33 rokov služby v ozbrojených silách výsluhový príspevok, ktorý bol následne riadne valorizovaný. Od 1. mája 1998 vojenský úrad považoval výsluhový príspevok podľa o sociálnom zabezpečení vojakov a od 1. júla 2002 naďalej podľa o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov za výsluhový dôchodok a takto ho aj valorizoval. Takýto výsluhový dôchodok mu bol vyplácaný až do X. L. XXXX, kedy otec žalobcov zomrel. 2. Od 2. júla 1992 do 21. septembra 2002 bol otec žalobcov zamestnaný v zmysle o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Počas trvania uvedeného zamestnania splnil 12. júla 1996 podmienky nároku na starobný dôchodok podľa použiteľného do 30. apríla 1998 Z. z. (t. j. do nadobudnutia účinnosti ) na vojakov z povolania, teda po 20 rokoch služby v I. kategórii funkcií. Pred 1. májom 1998 nepožiadal Sociálnu poisťovňu o výplatu starobného dôchodku, ani voči nej ani Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia neprejavil, že by si spomedzi zbiehajúceho sa výsluhového príspevku a starobného dôchodku volil práve výsluhový príspevok. Na základe jeho žiadosti z roku 2008 (teda už za účasti ) mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím z 14. januára 2008 od 1. januára 2005

priznala pomerný starobný dôchodok podľa , vymeraný len za obdobie zamestnania po vylúčení dôb služby. 3. Dňa 17. septembra 2013 požiadal otec žalobcov Sociálnu poisťovňu o prepočítanie výšky starobného dôchodku a jeho priznanie od 12. júla 1996. Sociálna poisťovňa zamietla túto jeho žiadosť rozhodnutím z 5. novembra 2013, pretože sa nepovažovala za príslušnú na rozhodnutie o jeho starobnom dôchodku; pritom uviedla, že jeho nárok na pomerný starobný dôchodok naďalej trvá. Nato otec žalobcov adresoval svoju žiadosť o prepočet a priznanie starobného dôchodku Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. Ten ho však listom z 30. apríla 2014 odkázal na Sociálnu poisťovňu, a preto 25. júna 2014 znova podal žiadosť jej. Sociálna poisťovňa však rozhodnutím z 18. augusta 2014 znova zamietla túto žiadosť s odkazom aj na , pretože sa naďalej nepovažovala za príslušnú. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2017 zrušil toto rozhodnutie a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, že má žiadosť otca žalobcov postúpiť vojenskému úradu, ktorý je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa cit. vecne príslušný na rozhodnutie. 4. Nakoniec tak otec žalobcov 28. novembra 2017 podal vojenskému úradu „Žiadosť o prepočítanie výsluhového dôchodku“, ktorú doplnil v tom zmysle, že žiada o nové prepočítanie starobného dôchodku. Vojenský úrad rozhodnutím z 5. marca 2018, č. VÚSZ - 65101003672106/2017, konanie o priznaní starobného dôchodku zastavil podľa o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Zotrval na svojom názore, že na konanie nie je príslušný, zároveň však v zmysle rozsudku súdu nie je príslušná ani Sociálna poisťovňa, a preto jej vec nemohol postúpiť. Napriek odvolaniu otca žalobcov žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím zo 4. júna 2018 potvrdil rozhodnutie vojenského úradu z 5. marca 2018. V odôvodnení konštatoval, že jeho príslušnosť na konanie vo veci starobných dôchodkov podľa bola daná len do 30. apríla 1998, keďže účinnosťou sa od 1. mája 1998 na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužije žiadne z ustanovení až Zároveň žalovaný nevylúčil príslušnosť vojenského úradu na priznanie starobného dôchodku podľa za obdobie do 1. mája 1998, ak vojak splnil všetky podmienky pre jeho priznanie a do 30. apríla 1998 o oň aj požiadal. 5. V správnej žalobe, ktorú otec žalobcov podal proti tomuto rozhodnutiu, namietol, že sa nachádza medzi dvoma dôchodkovými inštitúciami, ktoré sa nevedia dohodnúť na príslušnosti rozhodnúť o jeho dôchodku, čím dochádza k neschopnosti a neochote riešiť jeho dôchodkový problém. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. -192 zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vojenského úradu z 5. marca 2018. V odôvodnení odkázal na a stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 24/2020 (judikát R 1/2020), osobitne na výnimky z príslušnosti Sociálnej poisťovne uvedené v jeho právnej vete 3 pod písmenami a) a c). Uzavrel, že medzičasom zomrelý otec žalobcov už 12. júla 1996 dovŕšil vek 55 rokov a k tomuto dňu splnil aj podmienky nároku na starobný dôchodok podľa Všetky podmienky tohto nároku podľa piatej časti tak splnil ešte pred 1. júlom 2002, preto bola podľa správneho súdu na konanie o tejto dávke podľa v spojení s daná právomoc „orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky“. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáhal zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Po rekapitulácii rozhodujúcich skutočností zdôraznil, že podľa rozhodoval o dávkach sociálneho zabezpečenia, pokiaľ išlo o vojakov z povolania, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, čo nie je „orgán sociálneho zabezpečenia“ ministerstva obrany. Ďalej odkázal na citované stanovisko správneho kolégia R 1/2020, ktoré sa v právnej vete 3 zaoberalo podmienkami, za ktorých trvala právomoc vojenského úradu na rozhodovanie o týchto dávkach aj od 1. mája 1998. Nestotožnil sa s názorom, že by boli splnené podmienky uvedené v písmenách a) alebo c) tejto právnej vety. Zamestnanie otca žalobcov totiž trvalo nepretržite po vzniku nároku na starobný dôchodok (12. júla 1996) až do 1. mája 1998 a aj potom až do 21. septembra 2002. Rovnako otec žalobcov neurobil pred 1. májom 1998 žiaden právny úkon, ktorým by si spomedzi zbiehajúceho sa výsluhového príspevku a starobného dôchodku zvolil výsluhový príspevok. Okrem toho sa podľa žalovaného na otca žalobcov nevzťahovali ani výnimky pod písm. b) a d) uvedenej právnej vety (nepožiadal o priznania starobného dôchodku najneskôr do 30. apríla 2001 a tento dôchodok mu nebol priznaný pred 1. májom 1998). Na základe toho mala byť podľa citovaného stanoviska na konanie o jeho žiadosti daná pôsobnosť Sociálnej poisťovne, nie vojenského úradu.

7. Žalobcovia, s ktorými správny súd konal ako s právnymi nástupcami po ich otcovi, v mimoriadne obsiahlom 42stranovom vyjadrení navrhli zamietnuť kasačnú sťažnosť. Ich argumenty sa však znova týkali otázok vzniku nároku na starobný dôchodok a zohľadnenia jednotlivých dôb zamestnania, nie otázky právomoci žalovaného. III. Posúdenie veci kasačným súdom 8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania ( ) v medziach sťažnostných bodov ( ). 9. Predmetom prejednávanej veci je otázka, ktorý správny orgán, teda či Sociálna poisťovňa alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, je príslušný na rozhodnutie vo veci nároku otca žalobcov na starobný dôchodok. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že ich otec bol až do 2. júla 1992 vojakom z povolania, od 3. júla 1992 sa mu podľa priznal výsluhový príspevok, zároveň však bol naďalej zamestnaný až do 21. septembra 2002. Počas trvania tohto zamestnania mu 12. júla 1996 vznikol nárok na starobný dôchodok podľa , pretože v tento deň dosiahol vek 55 rokov potom, čo vykonával službu vojaka z povolania v I. kategórii funkcií aspoň 20 rokov a bol celkovo zamestnaný aj 25 rokov. Z toho plynie, že žalobca získal nárok na tento starobný dôchodok v každom prípade už pred 1. januárom 2004, zároveň však jeho zamestnanie netrvalo až do tohto dňa. Ako uviedol už správny súd, podľa sa na konanie o jeho nároku na tejto dôchodok malo postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. 10. Týmto predpisom bol najmä v znení neskorších predpisov. Podľa tohto zákona boli orgánmi sociálneho zabezpečenia, ak ide o sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, orgány uvedené v cit. zák. Tieto orgány podľa cit. zák. rozhodovali (namiesto inak príslušných orgánov) o dávkach dôchodkového zabezpečenia zo sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania. Rozhodovaním o sociálnom zabezpečení týchto vojakov sa rozumelo aj rozhodovanie o nárokoch osôb, ktorým tento nárok vznikol podľa piatej časti (marginálna rubrika „Sociálne zabezpečenie vojakov z povolania...“). Podľa cit. zák. o dávkach sociálneho zabezpečenia (teda aj o nároku na výplatu starobného dôchodku z výkonu funkcií I. kategórie podľa cit. zák.) rozhodoval, pokiaľ išlo o vojakov z povolania, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, a to aj vtedy, ak v čase uplatnenia nároku a rozhodovania táto osoba už nebola takým vojakom. 11. Dňom 1. mája 1998 však nadobudol účinnosť , ktorým sa vytvoril osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov. Podľa druhého bodu tohto zákona sa na ich sociálne zabezpečenia od nadobudnutia účinnosti tohto zákona nepoužili ustanovenia až 145 Toto ustanovenie tak znamenalo, že od 1. mája 1998 zásadne zanikla aj príslušnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia predpokladaná v , keďže aj použitie tohto ustanovenia bolo vylúčené od 1. mája 1998. Pokiaľ teda ustanovenie odkazuje na použitie predpisom účinných do 31. decembra 2003, potom z už uvedených dôvodov týmto predpisom nemohlo byť vo vzťahu k nárokom vojakov (z povolania) ustanovenie , pretože jeho účinnosť (použiteľnosť) vo vzťahu k nim zanikla už dávno predtým, a to 30. apríla 1998 na základe cit. druhého bodu 12. Na druhej strane sa však citované ustanovenie v každom prípade vzťahuje na nároky vojakov z povolania do 30. apríla 1998. Preto vznikli v súdnej praxi výkladové rozdiely v otázke, kto má po 1. máji 1998 rozhodovať o nárokoch na starobné dôchodky, ktoré vznikli podľa piatej časti (napr. ) do 30. apríla 1998, teda v čase, kedy sa tieto predpisy na vojakov z povolania ešte používali. Tieto výkladové rozdiely vyriešilo už citované stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 24/2020 (judikát R 1/2020), ktoré vyslovilo v právnej vete 2 tento záver: Sociálna poisťovňa, ústredie, má od 1. mája 1998 pôsobnosť na vykonanie administratívneho konania o žiadosti vojaka o priznanie starobného dôchodku, ak vojak splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa a jeho zamestnanie ( cit. zák.) trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok ku dňu nadobudnutia účinnosti (t. j. 1. mája 1998), prípadne aj po tomto dni. Pretože otec žalobcov splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa ešte pred 1. májom 1998 a jeho zamestnanie trvalo nepretržite do tohto dňa a aj potom, je na základe uvedenej právnej vety zásadne daná pôsobnosť Sociálnej poisťovne na konanie vo veci jeho nároku na starobný dôchodok.

13. Zároveň však v právnej vete 3 toto stanovisko uvádzalo výnimky z tejto pôsobnosti Sociálnej poisťovne, kedy bola aj naďalej daná pôsobnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia na vykonanie uvedeného administratívneho konania: a) ak bývalý vojak z povolania, ktorý splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti pred 1. májom 1998 a jeho zamestnanie netrvalo nepretržite ku dňu 30. apríla 1998, požiadal po tomto dni o priznanie starobného dôchodku; b) ak vojak, ktorý splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa a jeho zamestnanie trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite k 1. máju 1998, príp. aj po tomto dni, požiadal najneskôr 30. apríla 2001 o priznanie starobného dôchodku (a splnil ešte ďalšiu podmienku), c) ak vojakovi bol pred 1. májom 1998 za najmenej 20 rokov služby priznaný výsluhový príspevok [ ] a súčasne ak pred 1. májom 1998 došlo k súbehu nároku na tento výsluhový príspevok a nároku na starobný dôchodok a oprávnený si podľa o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov zvolil príspevok namiesto starobného dôchodku, d) ak vojakovi bol pred 1. májom 1998 priznaný starobný dôchodok. 14. Správny súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že na otca žalobcov sa vzťahovali výnimky uvedené v písmenách a) a c) citovanej právnej vety. Kasačný súd však súhlasí s názorom žalovaného, že tento právny názor nie je správny. Výnimka uvedená v cit. písm. a) totiž predovšetkým predpokladá, že oprávnený nebol nepretržite zamestnaný od vzniku nároku na starobný dôchodok do 1. mája 1998. V prerokúvanej veci však skutkový stav zreteľne svedčí o tom, že otec žalobcov bol zamestnaný po celé obdobie od vzniku tohto nároku (12. júla 1996) až do 1. mája 1998, resp. ešte aj štyri roky potom. Preto sa naňho nemôže vzťahovať táto výnimka. Písmeno c) zasa predpokladá, že oprávnený si pri súbehu výsluhového príspevku podľa a starobného dôchodku zvolil poberanie výsluhového príspevku. Podľa zisteného skutkového stavu síce otec žalobcov poberal tento výsluhový príspevok od 3. júla 1992 a poberal ho aj po vzniku nároku na starobný dôchodok (12. júla 1996) nepretržite až do 1. mája 1998 (a aj potom). Žalovaný však správne poukázal na ustanovenie , podľa ktorého v prípade takého súbehu patrí oprávnenému buď príspevok alebo dôchodok, podľa voľby oprávneného. Voľbou oprávneného treba rozumieť prejav jeho vôle, že si spomedzi dvoch nárokov volí práve jeden. Zistený skutkový stav však nesvedčí záveru, že by otec žalobcov takýto prejav vôle urobil: výsluhový príspevok sa mu totiž priznal ešte v septembri 1992, kedy nemal nárok na starobný dôchodok, nedochádzalo k súbehu oboch nárokov a teda nemal dôvod takúto voľbu robiť. V čase tohto súbehu (medzi 12. júlom 1996 a 1. májom 1998) zasa administratívne spisy o žiadnom takomto prejave nesvedčia, pretože nárok na výplatu starobného dôchodku si prvýkrát uplatnil až v roku 2008, teda 10 rokov potom. 15. Konečne, v záujme úplnosti treba prisvedčiť žalovanému, že nie sú naplnené ani podmienky výnimiek uvedených v písmenách b) a d) právnej vety 3 citovaného stanoviska R 1/2020. Ako už bolo uvedené, otec žalobcov nárok na starobný dôchodok (či už podľa alebo podľa ) prvýkrát uplatnil v roku 2008 a nie najneskôr 30. apríla 2001. Preto sa na neho nemôže vzťahovať výnimka uvedená v písmene b) tejto právnej vety. Keďže si svoj nárok neuplatnil, nebol mu podľa zisteného skutkového stavu pred 1. májom 1998 ani priznaný starobný dôchodok, a preto neprichádza do úvahy ani výnimka pod písmenom d). Zo všetkých uvedených dôvodov tak nie je naplnená žiadna z výnimiek predpokladaných v citovanom stanovisku na to, aby bola aj od 1. mája 1998 naďalej daná pôsobnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia na vykonanie administratívneho konania o žiadosti bývalého vojaka o starobný dôchodok podľa Preto je v prerokúvanej potrebné aplikovať závery vyslovené v právnej vete 2 citovaného stanovisku, podľa ktorých je na takéto administratívne konanie daná pôsobnosť Sociálnej poisťovne. 16. Kasačný súd si je vedomý toho, že v prerokúvanej veci Krajský súd v Bratislave už v rozsudku z 22. novembra 2017 vyslovil právny názor, že na administratívne konanie o žiadosti otca žalobcov mala byť daná pôsobnosť vojenského úradu, a nie Sociálnej poisťovne. Tento rozsudok však nie je rozsudkom najvyššieho súdu, ani tunajšieho súdu, v dôsledku čoho nemožno právny názor v ňom vyslovený považovať za právny názor tunajšieho súdu, od ktorého by sa kasačný súd mal odkláňať podľa . Podstatnejšie však je, že podľa [resp. od 1. augusta 2021 podľa ] o súdoch v znení neskorších predpisov je stanovisko kolégia pre členov kolégia záväzné. Tunajší súd už pritom v záujme právnej istoty (porov. a 2 základných princípov , ktorými sa podľa riadi aj konanie pred správnym súdom) akceptoval svoju vlastnú viazanosť rozhodnutiami a stanoviskami bývalého správneho kolégia najvyššieho súdu (porov. v kontexte prerokúvanej veci aj rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. , alebo ). Citované stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu bolo pritom prijaté 17. júna 2020, teda po vydaní uvedeného rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2017. Preto kasačný súd rozhodol v súlade s týmto stanoviskom, aj keď právny názor v ňom vyjadrený je opačný než právny názor v rozsudku krajského súdu. IV. Záver 17. Zo všetkých uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 5. marca 2018 sú v súlade so zákonom. Preto podľa zmenil rozhodnutie správneho súdu tak, že žalobu zamietol. 18. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Kasačný súd o nich rozhodol podľa a samostatne, ale aj v spojení s , keďže žalobcovia vo veci úspech nemali a žalovaný ho síce mal, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.