Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sfk-21-2024.pdf
PDF · 94.83 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sfk/21/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Di Mihálik, s.r.o., so sídlom: Jesenského 1089/11, 010 01 Žilina, IČO: 36 393 011, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., so sídlom: Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 626 329, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici, č. k. ZA-31S/53/2022-103, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej len „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až október 2015. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane vyhotovil protokol č. 101825084/2020 z 25. novembra 2020 (ďalej len „protokol). 2. Prvostupňový orgán na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 101319926/2021 z 26. júla 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel dane v sume 46.813,18 EUR na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2015 tým, že mu nepriznal nadmerný odpočet v sume 25.077,89 EUR a vyrubil daň v sume 21.735,29 EUR. 3. Prvostupňový orgán nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa DREKOL, s.r.o. (ďalej len „dodávateľ“) z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v účinnom znení (ďalej len „zákon o DPH“). Mal za preukázané, že tovar (drevinu) nedodal dodávateľ uvedený na faktúre. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 102333368/2021 z 22. novembra 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V rozhodnutí konštatoval, že správca dane vykonaným dokazovaním preukázal, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, deklarované dodanie sa ukázalo ako formálne a všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovanými obchodmi popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia. 5. Podľa žalovaného sa v prejednávanom prípade nejednalo o reálne dodanie fakturovaného tovaru, čo mal žalovaný za preukázané najmä z výpovede konateľa deklarovaného dodávateľa. Ten vo výpovedi spísanej v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101014206/2021 z 10. júna 2021 výslovne uviedol, že spoločnosť DREKOL s.r.o. nebude vystavené faktúry priznávať v daňovom priznaní, lebo „prečo by mal priznávať niečo, čo nedodal“. Svedok síce potvrdil vystavovanie formálnych dokladov a faktúr, avšak
výslovne poprel uskutočňovanie obchodov v takom rozsahu, že by deklarovaný dodávateľ reálne dodal tovar žalobcovi. 6. Za dôležitý dôkaz považoval žalovaný taktiež skutočnosť, že drevina, ktorá mala byť predmetom deklarovaných zdaniteľných plnení, bola ociachovaná ciachou patriacou žalobcovi, čo vyplývalo aj z dokladov preukazujúcich pôvod dreva. Žalovaný poukázal taktiež na skutočnosť, že zo strany deklarovaného dodávateľa neboli do konania predložené nijaké účtovné ani iné doklady preukazujúce dodanie dreviny, pričom tak žalobcu ako aj deklarovaného dodávateľa v daňovom konaní zastupovala totožná osoba (Z.. T. J.). Z uvedenej skutočnosti by mala vyplývať zvýšená snaha o poskytnutie riadnej súčinnosti a vysvetlenia nejasností a nezrovnalostí týkajúcich sa obchodov medzi žalobcom a dodávateľom, k čomu však nedošlo. 7. Deklarovaný dodávateľ inak nemal nijaké materiálne ani personálne zdroje, drevo neťažil ani nenakupoval. Správca dane podľa žalovaného dostatočne spochybnil reálnosť uskutočnenia dodania dreviny, čím preniesol na žalobcu dôkazné bremeno vzťahujúce sa na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, ktoré žalobca neuniesol. V nadväznosti na uvedené vyhodnotil žalovaný prvostupňové rozhodnutie ako zákonné a správne a odvolanie zamietol. II. Konanie pred správnym súdom 8. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu, ktorú odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len „SSP“). Ďalej žalobca namietal, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Rozhodnutie žalovaného navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 9. O správnej žalobe rozhodol Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) tak, že ju rozsudkom č. k. ZA-31S/53/2022-103 zo 14. decembra 2023 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) zamietol podľa § 190 SSP ako nedôvodnú. 10. Správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právne východiská odpočtu DPH, povinnosť žalobcu uniesť dôkazné bremeno a zistenia správcu dane, z ktorých podľa správneho súdu jednoznačne vyplynulo, že bolo správcom dane dostatočne spochybnené dodanie tovaru uvedeného na faktúrach deklarovaným dodávateľom. Spomedzi takýchto zistení správny súd poukázal najmä na:
- nepredloženie do daňovej kontroly akýchkoľvek dokladov patriacich deklarovanému dodávateľovi;
- osobu Z.. T. J., ktorá bola splnomocnencom v daňovom konaní za žalobcu ako aj deklarovaného dodávateľa, avšak napriek tomu neposkytla správcovi dane vyžadovanú súčinnosť;
- preukazy o pôvode dreva obsahujúce ciachu samotného žalobcu, pričom deklarovaný dodávateľ drevo neťažil ani nenakupoval od iných dodávateľov;
- výpoveď konateľa deklarovaného dodávateľa, zásadne spochybňujúca reálnosť uskutočnených obchodov a ďalšie. 11. Správny súd zdôraznil, že zo strany daňového subjektu je nevyhnutné preukázať, že tovar bol aj reálne dodaný, a to osobou, ktorá má status dodávateľa podľa zákona o DPH, nakoľko dôkazné bremeno splnenia zákonných podmienok odpočtu DPH zaťažuje práve žalobcu v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Keďže správca dane náležite zistil a pomenoval pochybnosti týkajúce sa splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH a žalobca nepredložil nijaké ďalšie dôkazy, ktorými by tieto pochybnosti vyvrátil, je dôvodný záver správnych orgánov, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a odpočet DPH mu nemal byť priznaný. 12. Správca dane podľa správneho súdu nezaložil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré boli mimo dôkaznej sféry žalobcu a takéto dôkazy od žalobcu ani nevyžadoval. Spochybnený bol priamo obchodnoprávny vzťah a dodanie tovaru medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. Pochybnosti zistené správcom dane boli tak zásadného charakteru, že námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne prenesenia dôkazného bremena na daňový subjekt v neprimeranom rozsahu, nemohla uspieť. 13. Správny súd poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 z 9 decembra 2021 a nadviazal argumentáciou, že v zmysle uvedeného rozhodnutia postačuje preukázanie, že tovar dodala zdaniteľná osoba. V prejednávanom prípade však žalobca tvrdil, že tovar bol dodaný práve deklarovaným dodávateľom, čo bolo v konaní zo strany správcu dane náležite spochybnené. Žalobca tieto pochybnosti správcu dane nevyvrátil, inú zdaniteľnú osobu, ktorá mohla
tovar neoznačil a z dokazovania ani nevyplynulo, že by mal byť tovar dodaný inou zdaniteľnou osobou. Aj z uvedeného dôvodu vyhodnotil závery správcu dane za správne a zákonné. 14. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žalobca opakovane uvádzal v správnej žalobe ako „NS SR sp. zn. 7Sžf/41/2013“ správny súd uviedol, že poukázanie žalobcu na označené rozhodnutie nespĺňa kvality vymedzenia sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 2 SSP. Žalobca nevymedzil skutkové východiská ani k nim prijaté právne závery, neozrejmil, prečo by dané rozhodnutie malo byť aplikované na daný prípad. Správny súd okrem uvedeného poukázal na skutočnosť, že závery z predmetného rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, ktoré nemožno vzhľadom na aktuálnu judikatúru považovať za aplikovateľné. 15. Správny súd v závere svojho rozsudku konštatoval, že prieskumom rozhodnutia žalovaného neboli zistené ani ostatné žalobcom namietané vady rozhodnutia a konania žalovaného. Skutkový stav považuje správny súd za zistený dostatočne a tento bol aj riadne posúdený, odôvodnenie rozhodnutia žalovaného spĺňa zákonom predpísané náležitosti (najmä § 63 ods. 5 daňového poriadku) a závery správcu dane ako aj žalovaného vyhodnotil správny súd ako súladné so zákonom. III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov 16. Žalobca podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). 17. Žalobca nesúhlasí s posúdením správneho súdu, že neuniesol dôkazné bremeno preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH. Opakovane zdôraznil, že dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a že správcovi dane predložil všetky doklady, ktorými disponoval na preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia, ku ktorému došlo medzi ním a deklarovaným dodávateľom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal najmä na výsluch konateľa deklarovaného dodávateľa v tom zmysle, že konateľ potvrdil vystavovanie dokladov pre žalobcu, ako aj existenciu samotnej dreviny na miestach ťažby. Dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom je podľa žalobcu zrejmé aj z dokladov k dani z príjmu za rok 2015, z ktorých jednoznačne vyplýva, koľko dreva žalobca nakúpil a koľko predal svojim odberateľom. Správca dane podľa žalobcu vyžadoval od daňového subjektu preukázanie skutočností, ktoré neboli v jeho dispozičnej sfére - napr. skutočnosti o subdodávateľoch, pričom však reálnu existenciu tovaru (dreviny) nespochybnil a spochybnil výlučne osobu dodávateľa, a to na základe pochybností a domnienok. 18. Na záver kasačnej sťažnosti poukázal žalobca na teoreticko-právne východiská a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa podvodu na DPH a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil rozsudok správneho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie správnemu súdu. 19. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný podaním zo 17. apríla 2024 tak, že s rozsudkom správneho súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 21. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 22. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou, včas. Súdny poplatok za podanie kasačnej sťažnosti bol zaplatený. 23. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 24. Kasačná sťažnosť žalobcu bola v zásade postavená na jedinom sťažnostnom bode - nesprávnom právnom posúdení rozsahu dôkazného bremena, ktorým bol v daňovom konaní žalobca zaťažený. Uvedený sťažnostný bod kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodný. 25. Kasačný súd v prvom rade považuje za potrebné zopakovať, že hmotnoprávnymi podmienkami pre uznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty sú požiadavky: a) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (status dodávateľa), b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (tzv. materiálna existencia plnenia) a c) zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení.
26. Tieto požiadavky vyplývajú z ustanovení § 19 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ako aj z čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). 27. V zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku je to pritom práve daňový subjekt, ktorý je povinný v daňovom konaní preukázať splnenie vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, a to tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 37/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21, III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). 28. Z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH a východísk týkajúcich sa unesenia dôkazného bremena je zrejmé, že žalobca uplatňujúci si odpočet DPH musí v daňovom konaní preukázať aj to, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru od inej zdaniteľnej osoby (v prejednávanom prípade, že došlo k reálnemu dodaniu dreviny od inej zdaniteľnej osoby). 29. Dodaním tovaru sa v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH rozumie predovšetkým „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“, pričom uvedené neznamená prevod legálneho vlastníctva podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ale prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je podstatné, či na nadobúdateľa prechádza právo prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právny osud tovaru (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/46/2021 z 26. októbra 2023, bod 36). 30. Uvedené sa však žalobcovi podľa správcu dane, podľa správneho súdu a nakoniec aj podľa kasačného súdu preukázať nepodarilo. Naproti tomu správca dane celkom dôvodne spochybnil žalobcove tvrdenia, v zmysle ktorých mu mal byť fakturovaný tovar (drevina) dodaná práve deklarovaným dodávateľom. 31. Kasačný súd v súvislosti s uvedeným tvrdením poukazuje najmä na výpoveď konateľa deklarovaného dodávateľa, ktorý síce tak, ako tvrdí žalobca, potvrdil vykonávanie obchodnej činnosti a vystavovanie faktúr, dodacích listov a dokladov o pôvode dreva, ale súčasne jednoznačne poprel, že by fakturovaný tovar bol dodaný pričinením obchodnej spoločnosti DREKOL, s.r.o.. Konateľ sa vo výpovedi vyslovene vyjadril, že spoločnosť DREKOL, s.r.o. drevo ani neťažila, ani nenakupovala. Pochybnosti správcu dane o reálnom uskutočnení deklarovaných obchodoch a reálnom dodaní dreviny sú preto opodstatnené. 32. Dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom správca dane spochybnil taktiež zisteniami o nezrovnalostiach v ciachach, ktorými bolo označené drevo a ktoré boli uvedené v dokladoch preukazujúcich pôvod dreva. Žalobcovi sa počas daňového konania, ani v rámci konania pred správnym súdom nepodarilo odstrániť tieto pochybnosti a vysvetliť, ako je možné, že drevo, ktoré malo byť žalobcovi dodané deklarovaným dodávateľom, bolo označené ciachou samotného žalobcu. 33. Z vyššie opísaných nezrovnalostí je zrejmé, že správca dane nevyžadoval od žalobcu preukazovanie skutočností, na ktoré nemal žalobca dosah, ale práve naopak, dokazovanie sa týkalo primárne priameho dodávateľa žalobcu, ktorý nebol schopný predložiť nijaké doklady preukazujúce reálne uskutočnenie deklarovaných obchodov a tieto dokonca výslovne poprel. Kasačný súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku ho zaťažovalo v neprimeranom rozsahu. Naopak, z administratívneho ako aj súdneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že žalobca svoje dôkazné bremeno splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH neuniesol, keď nebol schopný dôkazmi nad rámec predložených formálnych dokladov vyvrátiť správcom dane nadobudnuté a žalobcovi riadne komunikované pochybnosti o reálnosti dodania tovaru (dreviny) žalobcovi pričinením sa deklarovaného dodávateľa. 34. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil námietku nesprávneho právneho posúdenia veci ako nedôvodnú. Do pozornosti pritom dáva taktiež rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 2Sfk/23/2021, sp. zn. 2Sfk/63/2022, sp. zn. 4Sfk/2/2022 či sp. zn. 4Sfk/32/2021, týkajúce sa síce daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie (jednotlivé mesiace v roku 2016), avšak totožného deklarovaného dodávateľa. V uvedených rozhodnutiach kasačný súd rovnako zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu a
konštatovať, že v nadväznosti na deklarovaného dodávateľa žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku. 35. V nadväznosti na záver kasačnej sťažnosti, v ktorej žalobca prezentoval argumentáciu a judikatúru týkajúcu sa daňového podvodu, je nutné konštatovať, že odpočet DPH bol odmietnutý z dôvodu nepreukázania hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, nie účasti žalobcu na daňovom podvode. Z tohto dôvodu argumentácia žalobcu nemohla ovplyvniť právne posúdenie veci kasačným súdom. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 36. Podľa § 461 SSP: Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, keďže nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodol podľa citovaného ustanovenia. 37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 38. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.