Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sfk/14/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r.o., so sídlom: Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399 835, zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., so sídlom: Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 256 443, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. -200, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. -200 z 26. júla 2023 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 102543853/2021 z 13. decembra 2021 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 6.520,- € za zdaňovacie obdobie február 2018. Správca dane uviedol, že spoločnosť Megsys s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru č. 1802002 na sumu 32.600,- € (z toho DPH 6.520,- €) s dátumom zdaniteľného plnenia 28. februára 2018. Predmetom fakturácie mala byť konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line analýza a meranie, spracovanie dokumentácie. Podľa správcu dane nebolo preukázané, že služby fakturované dodávateľom na uvedenej faktúre boli žalobcovi skutočne dodané dodávateľom. Správca dane v rozhodnutí poukázal najmä, že dodávateľ je nekontaktnou spoločnosťou od 30. mája 2020 bez konateľa, jediným spoločníkom je zahraničná spoločnosť, v ktorej mene je oprávnený konať Q. Q. bez bližšej identifikácie. Disponentmi účtov dodávateľa v I. O., U. a V. O., U. boli bývalí konatelia dodávateľa. Z výpisov z účtu vedeného v I. O., U. vyplýva, že jediné prijaté platby na tento účet boli od žalobcu. Zároveň na účet dodávateľa boli prijaté priame vklady vykonané pánom Vendrinským. Na účte vedenom v V. O., U. boli prijaté platby od žalobcu v rokoch 2017 a 2018. Svedok Ing. Matej Vendrinský (bývalý konateľ dodávateľa) sa vo výpovedi z 8. marca 2021 nevedel jednoznačne vyjadriť k službám dodaným pre žalobcu a k počtu zamestnancov. Uviedol, že služby pre žalobcu mali byť vykonávané prostredníctvom vzdialených prístupov, ktoré zabezpečoval žalobca. Nevyjadril sa konkrétne, kým a na akom počítači mali byť tieto služby vykonané. Tiež neuviedol, či zamestnanci mali odborné predpoklady pre konkrétny druh služieb, či potrebovali špeciálne školenia, certifikáty, či mali podpísané zmluvy o mlčanlivosti. Uviedol, že pri jednotlivých faktúrach boli vystavené preberacie protokoly. Faktúry boli vystavené na základe skutočne vykonaných hodín. Vykonanie prác vie dosvedčiť on a bývalí zamestnanci, o ktorých bližšiu informáciu nepodal.

2. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane odvolal. Žalovaný rozhodnutím č. 101919233/2022 zo 7. júla 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol, že: · daňová kontrola bola vykonaná za 25 zdaňovacích období a vo všetkých zdaňovacích obdobiach bol dodávateľom ten istý subjekt; · žalobca ani dodávateľ hodnovernými dôkazmi nepreukázali, že dodanie služieb bolo realizované tak, ako deklarujú sporné faktúry. Dodanie služieb nebolo uskutočnené podľa o DPH v účinnom znení (ďalej len „“). Nevznikla preto daňová povinnosť podľa a súčasne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr v zmysle ; · k skutkovým pochybnostiam žalovaný uviedol, že subdodávatelia v niektorých zdaňovacích obdobiach BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime business s.r.o., boli nekontaktné spoločnosti. Konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský bol do júna 2018 zamestnancom v iných spoločnostiach. Osoba pána Z., ktorý mal za dodávateľa tiež konať, bola uvedená bez bližšej špecifikácie. Na vykonanie činnosti boli pritom potrebné 3 - 4 osoby. Zamestnanec žalobcu I. W. nevedel uviesť meno kontaktnej osoby za dodávateľa. Tiež nevedel uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na výkon dodaných služieb uvedených na preberacom protokole z 31. januára 2018 zo strany dodávateľa. Z predloženého výpisu servisných zásahov identifikoval kategórie jednotlivých tiketov (konkrétnych zásahov), pričom nevedel všetky tikety z výpisov zaradiť pod činnosti uvedené na preberacích protokoloch. Účtovné doklady dodávateľa z dôvodu nekompletnosti nebolo možné preveriť. BOLIX s.r.o. bola dodávateľom dodávateľa v obdobiach marec až december 2019, teda nie vo všetkých zdaňovacích obdobiach. Táto spoločnosť zároveň nepotvrdila dodanie softvéru pre urýchlenie spracovania formou SAAS dodávateľovi. Žalobca mal byť jediným odberateľom dodávateľa. Z dokladov medzi žalobcom a jeho odberateľmi nevyplynulo, že vykonané služby boli realizované v subdodávke. Podľa I. W. odberatelia nemali možnosť odlíšiť externého a interného zamestnanca žalobcu. I. O., U. (odberateľ žalobcu) uviedla, že nemá vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom žalobcovi. Dodávateľ nefakturoval žiadne cestovné náhrady napriek skutočnosti, že pri zložitejších incidentoch bolo potrebné vycestovať na danú lokalitu. I. W. v tejto súvislosti uviedol, že servisné zásahy boli vykonávané takmer výlučne na mieste. Obchody medzi dodávateľom a žalobcom sa mali realizovať na základe Zmluvy o poskytovaní služieb z 15. mája 2017; · v rámci dokazovania boli vypočutí bývalý konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský a H.. Q. B. pracujúci pre dodávateľa. II. Konanie pred správnym súdom 3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Trnave. Namietal v nej, že orgány verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci ( v účinnom znení (ďalej len „“)), rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ( ), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu ( ), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré môže mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( ). Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 z Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Z tohto dôvodu o žalobe rozhodol správny súd. 5. Správny súd rozsudkom č. k. -200 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) podľa zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V odôvodnení rozsudku upriamil pozornosť na nasledovné závery: · žalovaný si vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodanie zdaniteľného plnenia bola spochybnené zistením, podľa ktorého služby deklarovaným dodávateľom nemohli byť poskytnuté, pretože nedisponoval dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie, nemohol ich vykonať ani subdodávateľsky, odberatelia žalobcu, ak by mali vedomosť o vykonaní služieb prostredníctvom deklarovaného dodávateľa, sami by uviedli jeho názov aj napriek tomu, že konateľ deklarovaného dodávateľa pri výpovedi potvrdil dodanie služieb deklarovaným dodávateľom a vystavenie faktúry pre žalobcu;

· správne orgány nedisponovali dostatočným počtom dôkazov, na základe ktorých by boli v tomto štádiu konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového podvodu, alebo páchateľom podvodu pomáhal; · orgány verejnej správy k záveru, že služby neboli dodávané deklarovaným dodávateľom, dospeli bez riadneho preverenia všetkých odberateľov žalobcu, ktorí mali predmetné služby v zdaňovacom období odoberať. Bolo nevyhnutné vykonať dokazovanie preverením všetkých odberateľov žalobcu. Bez takéhoto preverenia je konštatovanie o vzniku dôvodných pochybností o nesplnení materiálnej podmienky odpočtu DPH predčasné a nie je možné ho považovať za konštatovanie založené na dostatočnom zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci. Výsledok takéhoto preverenie je potrebné následne konfrontovať s ostatnými dôkazmi. Nebolo preverených 14 z 19 konečných príjemcov služieb. Orgány verejnej správy sa mali v rámci dokazovania vysporiadať aj so zmluvným vzťahom na základe zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a GTS Slovakia s.r.o.; · úlohou orgánov verejnej správy má byť v ďalšom konaní preverenie dodania služieb u všetkých konečných príjemcov služieb žalobcu, resp. deklarovaného odberateľa, či sú so žalobcom v zmluvnom vzťahu, na základe, ktorého mohli a mali byť služby poskytované. Orgány verejnej správy následne preveria aj existenciu kontraktačných opatrení žalobcu vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi. Na základe toho posúdia, či služby boli realizované tak, ako to do deklaruje faktúra vystavená deklarovaným dodávateľom. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 6. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Odôvodnil ju tým, že správny súd nesprávne právne posúdil vec ( ). Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru orgány verejnej správy náležite zistili skutkový stav. K argumentácii v rozsudku správneho súdu uviedol: · k nepriznaniu odpočtu DPH prišlo z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto odpočet. Orgány verejnej správy nekonštatovali daňový podvod a ani zneužitie práva; · správny súd konštatovaním, že správca dane mal všetkých odberateľov odberajúcich sporné služby od žalobcu preveriť, zasiahol do rozdelenia dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane. Dôkazné bremeno primárne spočíva na žalobcovi a pokiaľ žalobca tvrdí, že svoj záväzok splnil v režime subdodávky, musí toto tvrdenie preukázať. Správca dane nemá povinnosť ustáliť, ako preverovaná obchodná transakcia v skutočnosti nastala, ale má len posúdiť, či dôkazy predložené žalobcom jeho tvrdenia preukazujú; · samotná skutočnosť, že služby boli vo vzťahu k odberateľom vykonané ešte neznamená, že boli dodané deklarovaným dodávateľom a jeho subdodávateľmi. Na s. 6 - 8 kasačnej sťažnosti sú rozobraté skutkové okolnosti, ktoré viedli k záveru žalovaného o dôvodnosti nepriznania práva na odpočet DPH; · sprostredkovateľské služby na základe zmluvy o sprostredkovaní spoločnosti GTS Slovakia s.r.o. nemohli byť dodané žalobcom subdodávateľsky od deklarovaného dodávateľa, pretože tento deklarovaný dodávateľ žiadne sprostredkovateľské služby na základe spornej faktúry nedodával. 7. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Namietal, že žalovaný neuviedol, aké právne posúdenie považuje v rozsudku správneho súdu za nesprávne. Žalobca predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky, ktoré jasne preukazujú poskytovanie sporných služieb. Splnil všetky zákonné hmotnoprávne a formálnoprávne podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalobca sa vyjadril k viacerým tvrdeniam týkajúcim sa vyhodnotenia skutkového stavu. Tiež uviedol, že kapacity dodávateľa nie sú samé o sebe relevantným ukazovateľom, či daný subjekt mohol poskytnúť služby pre svojho odberateľa. poukázal na rozsah existujúcich dokladov. Viaceré tvrdenia žalovaného považoval za subjektívne názory, ktoré nie sú naviazané na právne posúdenie veci. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v . 9. Kasačný súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s . 10. So zreteľom na , , kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalovaný je podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.

11. Po preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte. 12. Kasačný súd pri posudzovaní námietok žalovaného týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena medzi žalobcu a správcu dane poukazuje na predošlý rozsudok sp. zn. z 19. decembra 2024 tých istých účastníkov konania, ktorý sa týkal iného zdaňovacieho obdobia. V tomto rozsudku je uvedené: 45. Kasačný súd zároveň nezistil, že žalobca sám inicioval doplniť dokazovanie dopytom na ďalších vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal žalovaný) kasačný súd uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté daňovým subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. V uvedenom smere správca dane ani žalovaný nepochybil ...“ (rozsudok kasačného súdu sp. zn. zo dňa 30. júna 2022). 46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu v správnej žalobe. 13. So zreteľom na uvedené kasačný súd posudzoval námietky žalovaného v kasačnej sťažnosti týkajúce o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie. V bode 84 rozsudku správneho súdu je výslovne uvedené, že je nevyhnutné vykonať dokazovanie preverením všetkých odberateľov. Toto je uvedené aj v bode 90 predmetného rozsudku, kde sa priamo uvádza, že správca dane preverí v ďalšom konaní dodanie služieb u všetkých konečných príjemcov. 14. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 prvej vety predmetného paragrafu správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z predmetných ustanovení je zrejmé, že dôkazné bremeno za správne určenie dane je na žalobcovi v postavení daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu žalovaný opodstatnene napáda závery správneho súdu, podľa ktorých by mal správca dane iniciatívne vykonávať dokazovanie na správne určenie dane. 15. K dôkaznému bremenu sa viackrát vyjadrovala judikatúra. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 21 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -53, podľa ktorého má povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenie dokázať daňový subjekt. Pre správcu dane je tak postačujúce, pokiaľ preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom. 16. Na vzťah medzi správcom dane a daňovým subjektom poukazuje aj odborná literatúra. Podľa S. Kubincovej vedenie dokazovania neznamená, že je povinnosťou správcu dane preukazovať všetky skutočnosti potrebné pre správne určenie dane. Dokazovanie pri správe daní je špecifické tým, že dôkazné bremeno (preukázanie rozhodných skutočností) zaťažuje najmä daňový subjekt (Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 216-247). Uvedený názor tiež podporuje záver, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a žalovaný nemá kompetenciu iniciatívne vykonávať dokazovanie v prospech žalobcu s cieľom namiesto žalobcu preukázať skutkový stav. 17. So zreteľom na uvedené je zrejmé, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ zaviazal orgány verejnej správy vykonaním ďalšieho dokazovania konkrétnym spôsobom. Tým správny súd nerešpektoval § 24 ods. 1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. Správca dane preto sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako dôvodný. 18. Žalovaný v kasačnej sťažnosti správne uviedol, že k odmietnutiu odpočtu DPH prišlo z dôvodu záverov správcu dane a žalovaného o nesplnení podmienok pre takýto odpočet. Preto vyjadrenia správneho súdu týkajúce sa daňového podvodu v jeho rozsudku a vyjadrenia žalovaného v kasačnej sťažnosti týkajúce sa zneužitia práva sú vo vzťahu k prejednávanej veci s ohľadom na závery rozhodnutia správcu dane nadbytočné a nemajú žiaden vplyv na riadne posúdenie veci. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 19. Podľa ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec správnemu súdu. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci za dôvodný, rozhodol podľa

predmetného ustanovenia. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude právne vyhodnotiť jednotlivé žalobné body v zmysle záverov kasačného súdu. 20. Kasačný súd si je vedomý, že doteraz vo veci iných zdaňovacích období toho istého žalobcu vydal s výnimkou citovaného rozsudku v bode 12 tohto odôvodnenia viacero iných rozhodnutí. So zreteľom na rozličné závery správneho súdu vyjadrené v odôvodneniach rozsudkov v jednotlivých veciach, vrátane dôvodov, pre ktoré prišlo k zrušeniu rozhodnutí orgánov verejnej správy, a rozdielnosť kasačných sťažností, závery kasačného súdu sa v reakcii na uvedené nutne líšia (pozri napr. rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 30. januára 2025). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje však napríklad na svoj rozsudok sp. zn. z 31. marca 2025, kde bola námietka týkajúca sa dôkazného bremena rovnako posúdená. 21. Podľa ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. So zreteľom na toto ustanovenie kasačný súd o nároku na náhradu trov kasačného konania nerozhodoval. 22. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.