Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 46/98
PDF · 93.53 KB
No categories available
I. ÚS 46/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 1. júla 1998 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
bytom proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky
z 13. marca 1997 o vyhlásení referenda na dni 23. a 24. mája 1997 uverejnenom
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky z roku 1997 pod č. 76, a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bolo 2. marca 1998 doručené podanie s dátumom 24.2.1997, v ktorom jeho pisateľ
uviedol, že jeho predmetom je „sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy SR proti
porušovaniu ľudských práv a slobôd s prihliadnutím na čl. 32 Ústavy Slovenskej
republiky“. Ďalej uviedol, že sťažnosť v zmysle citovaného článku ústavy podáva
„proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky č. 76 z 13.3.1997 o vyhlásení
referenda, ktorým sa obmedzuje moja sloboda, moje základné ľudské právo ako
občana - voliča pri hlasovaní v tomto referende, čo je v rozpore s článkom 21:3
Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej OSN dňa 10.12.1948, č. 217/3, podľa
ktorej vôľa ľudu má sa vyjadriť ... tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu
hlasovania“.
V odôvodnení svojho podania uviedol, že „napriek tomu, že podľa čl. 95 a
čl. 102 m/ Ústavy SR vznikla prezidentovi SR povinnosť na základe uznesenia NR
č. 564 zo dňa 14.2.1997 vyhlásiť referendum vo veci vstupu do NATO, ako aj ďalšia
rovnaká povinnosť na základe petície občanov zo dňa 4.3.1997 vyhlásiť referendum
vo veci priamej voľby prezidenta SR občanmi SR, nestalo sa tak. Prezident SR túto
povinnosť nesplnil. Neboli vyhlásené 2 referendá (vraj z ekonomických dôvodov),
ktoré sa mohli konať v rovnakom termíne, ale iba jedno spoločné“. Podľa názoru
pisateľa týmto konaním, „t.j. spojením dvoch predmetne nezlučiteľných referend do
jedného referenda, prezident Slovenskej republiky 1) porušil Ústavu Slovenskej
republiky Čl. 2 (2) tým, že prekročil svoju právomoc definovanú v Čl. 102 Ústavy
Slovenskej republiky, 2) porušil článok 21:3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv
OSN obmedzením mojej slobody hlasovania tým, že sa mi nedovoľuje slobodne
konať v prvom kroku rozhodovania o referende, keďže sa mi nedáva možnosť
prakticky sa zúčastniť na hlasovaní iba o jednom predmete takto vyhláseného
referenda“.
Z označenia podania i z jeho obsahu jednoznačne vyplynulo, že jeho pisateľ
(ďalej len „sťažovateľ“) navrhoval ústavnému súdu preskúmať v konaní o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutie
prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z.z., ktorým na dni 23. a 24. mája 1997
vyhlásil referendum a na jednom hlasovacom lístku určenom pre toto referendum
uviedol otázky schválené uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 564 zo
14. februára 1997 i otázky obsiahnuté v petícii občanov. O preskúmanie tohto
rozhodnutia v konaní o ústavnej sťažnosti žiadal preto, lebo sa domnieval, že ním bol
porušený článok 21 bod 3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, a tým aj
obmedzená jeho sloboda hlasovania v predmetnom referende.
II.
Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktoré je neverejné bez
prítomnosti účastníkov konania (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 293/1995 Z.z.; ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z.“) ústavný súd skúma, či
sú splnené všetky kogentné a kumulatívnym spôsobom ustanovené podmienky
potrebné pre začatie konania upravené v čl. 127 ústavy a v § 49 až 58 citovaného
zákona. Z citovaných ustanovení ústavy i zákona vyplýva, že ústavný súd rozhoduje
len o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej
správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými
boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Ako konštatoval ústavný súd už v rozhodnutí I. ÚS 48/94 zo 4. októbra 1994,
ak nedostatok niektorej z týchto podmienok nie je možné odstrániť doplnením
sťažnosti, ústavná sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto ju treba
považovať za zjavne neopodstatnenú. Nevyhnutnou podmienkou pre začatie konania
o ústavnej sťažnosti je, aby sťažnosťou fyzickej alebo právnickej osoby bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, miestneho
orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy, ktorými bolo porušené ich
základné právo alebo sloboda (t.j. rozhodnutia individuálnej povahy).
Prezidenta Slovenskej republiky (aj keď je jedným z najvyšších orgánov
štátnej moci) však podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať ani za ústredný orgán
štátnej správy, a ani za orgán miestnej štátnej správy, či územnej samosprávy. Zákon
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy tiež neobsahuje normu, ktorá by ustanovovala, že
prezident Slovenskej republiky patrí medzi ústredné orgány štátnej správy, takže jeho
rozhodnutia preto nemôžu byť predmetom preskúmania pred ústavným súdom
v konaní o ústavnej sťažnosti. S ohľadom na uvedené nie je preto ani opodstatnené
domáhať sa pred ústavným súdom preskúmania rozhodnutia prezidenta Slovenskej
republiky o vyhlásení referenda uverejneného pod č. 76/1997 Z.z.
Aj keď pre rozhodnutie ústavného súdu postačovalo zistenie, že ústavná
sťažnosť nespĺňa takú z podmienok konania, ktorú nie je možné následne odstrániť,
nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že pokiaľ ide o namietané „obmedzenie
slobody hlasovania“ sťažovateľa upravenej v čl. 21 bod 3 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv OSN, bola aj v tejto časti ústavná sťažnosť neopodstatnená, nakoľko
spomínaná deklarácia valného zhromaždenia OSN má len politickú povahu. Keďže
nebola vyhlásená podľa čl. 11 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nemá
charakter medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, na
základe ktorej by bolo možné domáhať sa ochrany tých práv, ktoré sú predmetom jej
úpravy.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti rozhodol
podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 1998
Za správnosť opísaného textu JUDr. Ján Klučka
predseda senátu