Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 46/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 1. júla 1998 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

bytom proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky

z 13. marca 1997 o vyhlásení referenda na dni 23. a 24. mája 1997 uverejnenom

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky z roku 1997 pod č. 76, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)

bolo 2. marca 1998 doručené podanie s dátumom 24.2.1997, v ktorom jeho pisateľ

uviedol, že jeho predmetom je „sťažnosť v zmysle SR proti

porušovaniu ľudských práv a slobôd s prihliadnutím na Slovenskej

republiky“. Ďalej uviedol, že sťažnosť v zmysle citovaného článku podáva

„proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky č. 76 z 13.3.1997 o vyhlásení

referenda, ktorým sa obmedzuje moja sloboda, moje základné ľudské právo ako

občana - voliča pri hlasovaní v tomto referende, čo je v rozpore s článkom 21:3

Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej OSN dňa 10.12.1948, č. 217/3, podľa

ktorej vôľa ľudu má sa vyjadriť ... tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu

hlasovania“.

V odôvodnení svojho podania uviedol, že „napriek tomu, že podľa čl. 95 a

m/ SR vznikla prezidentovi SR povinnosť na základe uznesenia NR

č. 564 zo dňa 14.2.1997 vyhlásiť referendum vo veci vstupu do NATO, ako aj ďalšia

rovnaká povinnosť na základe petície občanov zo dňa 4.3.1997 vyhlásiť referendum

vo veci priamej voľby prezidenta SR občanmi SR, nestalo sa tak. Prezident SR túto

povinnosť nesplnil. Neboli vyhlásené 2 referendá (vraj z ekonomických dôvodov),

ktoré sa mohli konať v rovnakom termíne, ale iba jedno spoločné“. Podľa názoru

pisateľa týmto konaním, „t.j. spojením dvoch predmetne nezlučiteľných referend do

jedného referenda, prezident Slovenskej republiky 1) porušil Ústavu Slovenskej

republiky Čl. 2 (2) tým, že prekročil svoju právomoc definovanú v Čl. 102

Slovenskej republiky, 2) porušil článok 21:3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv

OSN obmedzením mojej slobody hlasovania tým, že sa mi nedovoľuje slobodne

konať v prvom kroku rozhodovania o referende, keďže sa mi nedáva možnosť

prakticky sa zúčastniť na hlasovaní iba o jednom predmete takto vyhláseného

referenda“.

Z označenia podania i z jeho obsahu jednoznačne vyplynulo, že jeho pisateľ

(ďalej len „sťažovateľ“) navrhoval ústavnému súdu preskúmať v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa (ďalej len „“) rozhodnutie

prezidenta Slovenskej republiky č. , ktorým na dni 23. a 24. mája 1997

vyhlásil referendum a na jednom hlasovacom lístku určenom pre toto referendum

uviedol otázky schválené uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 564 zo

14. februára 1997 i otázky obsiahnuté v petícii občanov. O preskúmanie tohto

rozhodnutia v konaní o ústavnej sťažnosti žiadal preto, lebo sa domnieval, že ním bol

porušený článok 21 bod 3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, a tým aj

obmedzená jeho sloboda hlasovania v predmetnom referende.

II.

Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktoré je neverejné bez

prítomnosti účastníkov konania (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. ; ďalej len „“) ústavný súd skúma, či

sú splnené všetky kogentné a kumulatívnym spôsobom ustanovené podmienky

potrebné pre začatie konania upravené v a v až 58 citovaného

zákona. Z citovaných ustanovení i zákona vyplýva, že ústavný súd rozhoduje

len o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej

správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými

boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ako konštatoval ústavný súd už v rozhodnutí zo 4. októbra 1994,

ak nedostatok niektorej z týchto podmienok nie je možné odstrániť doplnením

sťažnosti, ústavná sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto ju treba

považovať za zjavne neopodstatnenú. Nevyhnutnou podmienkou pre začatie konania

o ústavnej sťažnosti je, aby sťažnosťou fyzickej alebo právnickej osoby bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, miestneho

orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy, ktorými bolo porušené ich

základné právo alebo sloboda (t.j. rozhodnutia individuálnej povahy).

Prezidenta Slovenskej republiky (aj keď je jedným z najvyšších orgánov

štátnej moci) však podľa nemožno považovať ani za ústredný orgán

štátnej správy, a ani za orgán miestnej štátnej správy, či územnej samosprávy. Zákon

Slovenskej národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy tiež neobsahuje normu, ktorá by ustanovovala, že

prezident Slovenskej republiky patrí medzi ústredné orgány štátnej správy, takže jeho

rozhodnutia preto nemôžu byť predmetom preskúmania pred ústavným súdom

v konaní o ústavnej sťažnosti. S ohľadom na uvedené nie je preto ani opodstatnené

domáhať sa pred ústavným súdom preskúmania rozhodnutia prezidenta Slovenskej

republiky o vyhlásení referenda uverejneného pod č.

Aj keď pre rozhodnutie ústavného súdu postačovalo zistenie, že ústavná

sťažnosť nespĺňa takú z podmienok konania, ktorú nie je možné následne odstrániť,

nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že pokiaľ ide o namietané „obmedzenie

slobody hlasovania“ sťažovateľa upravenej v čl. 21 bod 3 Všeobecnej deklarácie

ľudských práv OSN, bola aj v tejto časti ústavná sťažnosť neopodstatnená, nakoľko

spomínaná deklarácia valného zhromaždenia OSN má len politickú povahu. Keďže

nebola vyhlásená podľa a a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nemá

charakter medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, na

základe ktorej by bolo možné domáhať sa ochrany tých práv, ktoré sú predmetom jej

úpravy.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti rozhodol

podľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 1998

Za správnosť opísaného textu JUDr. Ján Klučka

predseda senátu