Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne

prerokoval podnet I. H., bytom T., na začatie konania vo veci porušenia jeho

základného práva obhajovať sa pred súdom sám podľa Slovenskej

republiky a takto

r o z h o d o l :

Podnet I. H. na začatie konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 14. decembra 2000 I. H., bytom T. (ďalej len „navrhovateľ“), doručil

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podanie označené ako

„Žiadosť na zachovanie mojich ústavných práv“, v ktorom namietal porušenie čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) s poukazom na to, že v jeho

spore s Bytovým podnikom T., v ktorom bol neúspešný pred okresným a krajským

súdom, „pri dovolaní na Najvyšší súd mi ruší moje ústavné

právo obhajovať sa pred súdom“.

Konkrétne namietal, že podľa ustanovenia § 241 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého „dovolateľ musí byť zastúpený advokátom alebo komerčným

právnikom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie (...)“, a podľa výkladu k nemu „mám dať

plnú moc na rozhodovanie o mne nejakému mne neznámemu človeku, ktorého

absolútne nepoznám a neviem prečo by som mal veriť, že na súde bude zastupovať

mňa a nie druhú stranu. Týmto nielen že je porušené moje Ústavné právo, ale sú

porušené aj moje ľudské práva, lebo mi je vnucovaná cudzia vôľa (rozhodovať o mne

vraj v mojom mene keď ja to nechcem).“

S poukazom na protiústavnosť uvedeného ustanovenia dovolával sa ochrany

jeho ústavného práva na to, aby sa pred súdom mohol obhajovať sám.

II.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska právnych prostriedkov,

ktorými sa možno obrátiť na ústavný súd za účelom ochrany ústavných práv, podanie

navrhovateľa možno podľa jeho obsahu považovať za podnet na začatie konania

v zmysle , podľa ktorého ústavný súd môže začať konanie aj na

podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Ústavný súd však môže takéto konanie začať len vtedy, ak podnet na začatie

konania spĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 20 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že podnet navrhovateľa nespĺňa

všetky predpísané obsahové a formálne náležitosti. Navrhovateľ k podnetu nepripojil

ani splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom

v konaní pred ústavným súdom, ktorého pripojenie uvedené ustanovenie zákona

o ústavnom súde vyžaduje.

I napriek nesplneniu zákonom predpísaných obsahových a formálnych

náležitostí podnetu je však z neho dostatočne zrejmé, že navrhovateľ v súvislosti

s konkrétnym občianskym súdnym konaním ako jeho účastník namieta porušenie jeho

práva obhajovať sa v tomto konaní pred dovolacím súdom sám. Podľa navrhovateľa

mu toto právo zaručuje . K porušeniu tohto práva malo podľa jeho

názoru dôjsť nielen samotným ustanovením

(ďalej len „OSP“), ale aj „výkladom k nemu“, ktorý mu súdy pri jeho uplatňovaní

dávajú (pozri napr. R 43/1993). Teda, napriek obsahovým a formálnym nedostatkom

podnetu je jeho predmet dostatočne vymedzený tak, aby bolo možné konštatovať, že

ani prípadné odstránenie nedostatkov, resp. doplnenie podnetu nemôže mať podstatný

vplyv na jeho vecné posúdenie. Z dôvodov nižšie uvedených sa ústavný súd nepokúsil

následnou výzvou navrhovateľovi o odstránenie tých nedostatkov, ktorými trpí jeho

podanie.

Ustanovenie druhej vety ukladá dovolateľovi povinnosť byť

v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

dovolacím súdom zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom.

Navrhovateľovi obdobnú povinnosť ukladá aj v prípade

podnetu na začatie konania pred ústavným súdom ako podmienku jeho prijatia na

konanie. Z hľadiska efektívnosti prístupu na ústavný súd musí teda navrhovateľ splniť

rovnakú povinnosť, v súvislosti s ktorou namietal predmetným podnetom porušenie

jeho ústavného práva. Inými slovami, navrhovateľ sa svojím podnetom domáhal od

ústavného súdu odpovede na otázku, či je ústavne dovolené podmieňovať efektívny

prístup na vyšší súd povinným kvalifikovaným právnym zastúpením, t. j. otázku, ktorá

obdobne vzniká aj v súvislosti s prijatím jeho podnetu na konanie pred ústavným

súdom podľa a a ku ktorej sa už ústavný súd

mal možnosť v minulosti vyjadriť.

V súvislosti s prístupom na ústavný súd ústavný súd uviedol, že pokiaľ zákon

vyžaduje povinné zastúpenie advokátom alebo komerčným právnikom, očividne tým

nesleduje, aby sa bránilo ochrane porušených ústavných práv navrhovateľa. Práve

naopak, hlavným cieľom tejto požiadavky je, aby sa aj prostredníctvom profesionálne

kvalifikovaného zastúpenia mohla ochrana práv, ktorá je zverená do pôsobnosti

ústavného súdu, poskytnúť efektívne. V odôvodnených prípadoch, napr. ak

navrhovateľ nemá dostatočné finančné prostriedky na platenie hotových výdavkov

zástupcu a na odmenu za zastupovanie, zákonná úprava umožňuje ustanoviť mu za

zástupcu advokáta, ktorého hotové výdavky a odmenu za zastupovanie hradí štát

().

K názoru, že ide o postup, ktorý je v rozpore s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd uviedol, že povinnosť

obrátiť sa na vyšší súd prostredníctvom advokáta, ktorá je upravená v slovenskom

právnom poriadku vo vzťahu k ústavnému súdu a ktorú možno nájsť ustanovenú

v právnom systéme viacerých členských štátov Rady Európy, je v súlade

s povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané alebo

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách boli porušené

(ibidem).

Ústavný súd nevidí žiadny rozumný dôvod na odchýlenie sa od týchto záverov

v prípade obdobnej povinnosti, ktorá je upravená v ustanovení § 241 ods. 1 druhej

vety vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Vyžadované plnomocenstvo na zastupovanie advokátom alebo komerčným

právnikom sa udeľuje dohodou o plnomocenstve ( , resp.

až 28 ), teda dvojstranným právnym úkonom medzi splnomocniteľom

(zastúpeným) a splnomocnencom (zástupcom). Navrhovateľ nie je pri výbere takéhoto

zástupcu obmedzený. Bližšie podmienky tejto právnej pomoci upravujú príslušné

zákony o advokácii, resp. o komerčných právnikoch. V činnosti vymedzenej

procesným plnomocenstvom je advokát a komerčný právnik viazaný , zákonmi

a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi

klienta. Tak advokát, ako aj komerčný právnik sú povinní chrániť práva a oprávnené

záujmy zastupovaného (klienta), konať pritom čestne a svedomite, dôsledne využívať

všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa ich presvedčenia a príkazu

klienta pokladajú za prospešné. Uvedené zákony taxatívne vymedzujú dôvody, na

základe ktorých je advokát alebo komerčný právnik povinný odmietnuť poskytnutie

právnej pomoci, a upravujú ich kárnu (disciplinárnu) zodpovednosť, ako aj ich

zodpovednosť za škodu, ktorú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci klientovi

spôsobili.

Skrátka, podľa názoru ústavného súdu je zákonná úprava postavenia advokátov

a komerčných právnikov pri poskytovaní právnej pomoci dostatočnou zárukou na

vylúčenie tých obáv navrhovateľa z tohto zastúpenia, ktoré vo svojom podnete

uviedol. Ústavný súd ich preto považuje za právne bezvýznamné a nespôsobilé

spochybniť ústavnosť požiadavky obligatórneho zastúpenia v konaní pred dovolacím

súdom.

Okrem toho , ktorý na podporu tvrdení o porušení práva

„obhajovať sa pred súdom sám“ navrhovateľ uviedol, sa vzťahuje na trestné konanie,

a nie na občianske súdne konanie, ktorého sa namietané obligatórne zastúpenie týka.

Zo všetkých týchto dôvodov je zjavné, že podnet navrhovateľa nemôže mať

žiadnu šancu na úspech.

S prihliadnutím na osobitné okolnosti danej veci, najmä na obdobný princíp

uplatňovania požiadavky povinného zastúpenia advokátom alebo komerčným

právnikom v tomto konaní pred ústavným súdom a v namietanom dovolacom konaní

pred najvyšším súdom, ako aj na zjavnú neopodstatnenosť tvrdení navrhovateľa, že

samotné uplatňovanie tejto požiadavky je porušením jeho ústavného práva

„obhajovať sa pred súdom sám“, ústavný súd bez toho, aby najprv vyzval

navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podnetu a na pripojenie splnomocnenia

na jeho zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom pred ústavným súdom,

predbežne prerokoval jeho podnet podľa na

neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona jeho

podnet odmietol.

V K. 11. januára 2001