Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 1/01
PDF · 108.02 KB
No categories available
I. ÚS 1/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne
prerokoval podnet I. H., bytom T., na začatie konania vo veci porušenia jeho
základného práva obhajovať sa pred súdom sám podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a takto
r o z h o d o l :
Podnet I. H. na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Dňa 14. decembra 2000 I. H., bytom T. (ďalej len „navrhovateľ“), doručil
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podanie označené ako
„Žiadosť na zachovanie mojich ústavných práv“, v ktorom namietal porušenie čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na to, že v jeho
spore s Bytovým podnikom T., v ktorom bol neúspešný pred okresným a krajským
súdom, „pri dovolaní na Najvyšší súd mi Občiansky súdny poriadok ruší moje ústavné
právo obhajovať sa pred súdom“.
Konkrétne namietal, že podľa ustanovenia § 241 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého „dovolateľ musí byť zastúpený advokátom alebo komerčným
právnikom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie (...)“, a podľa výkladu k nemu „mám dať
plnú moc na rozhodovanie o mne nejakému mne neznámemu človeku, ktorého
absolútne nepoznám a neviem prečo by som mal veriť, že na súde bude zastupovať
mňa a nie druhú stranu. Týmto nielen že je porušené moje Ústavné právo, ale sú
porušené aj moje ľudské práva, lebo mi je vnucovaná cudzia vôľa (rozhodovať o mne
vraj v mojom mene keď ja to nechcem).“
S poukazom na protiústavnosť uvedeného ustanovenia dovolával sa ochrany
jeho ústavného práva na to, aby sa pred súdom mohol obhajovať sám.
II.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska právnych prostriedkov,
ktorými sa možno obrátiť na ústavný súd za účelom ochrany ústavných práv, podanie
navrhovateľa možno podľa jeho obsahu považovať za podnet na začatie konania
v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy, podľa ktorého ústavný súd môže začať konanie aj na
podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.
Ústavný súd však môže takéto konanie začať len vtedy, ak podnet na začatie
konania spĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 20 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že podnet navrhovateľa nespĺňa
všetky predpísané obsahové a formálne náležitosti. Navrhovateľ k podnetu nepripojil
ani splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom
v konaní pred ústavným súdom, ktorého pripojenie uvedené ustanovenie zákona
o ústavnom súde vyžaduje.
I napriek nesplneniu zákonom predpísaných obsahových a formálnych
náležitostí podnetu je však z neho dostatočne zrejmé, že navrhovateľ v súvislosti
s konkrétnym občianskym súdnym konaním ako jeho účastník namieta porušenie jeho
práva obhajovať sa v tomto konaní pred dovolacím súdom sám. Podľa navrhovateľa
mu toto právo zaručuje čl. 50 ods. 3 ústavy. K porušeniu tohto práva malo podľa jeho
názoru dôjsť nielen samotným ustanovením § 241 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), ale aj „výkladom k nemu“, ktorý mu súdy pri jeho uplatňovaní
dávajú (pozri napr. R 43/1993). Teda, napriek obsahovým a formálnym nedostatkom
podnetu je jeho predmet dostatočne vymedzený tak, aby bolo možné konštatovať, že
ani prípadné odstránenie nedostatkov, resp. doplnenie podnetu nemôže mať podstatný
vplyv na jeho vecné posúdenie. Z dôvodov nižšie uvedených sa ústavný súd nepokúsil
následnou výzvou navrhovateľovi o odstránenie tých nedostatkov, ktorými trpí jeho
podanie.
Ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP ukladá dovolateľovi povinnosť byť
v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako
dovolacím súdom zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom.
Navrhovateľovi obdobnú povinnosť ukladá zákon o ústavnom súde aj v prípade
podnetu na začatie konania pred ústavným súdom ako podmienku jeho prijatia na
konanie. Z hľadiska efektívnosti prístupu na ústavný súd musí teda navrhovateľ splniť
rovnakú povinnosť, v súvislosti s ktorou namietal predmetným podnetom porušenie
jeho ústavného práva. Inými slovami, navrhovateľ sa svojím podnetom domáhal od
ústavného súdu odpovede na otázku, či je ústavne dovolené podmieňovať efektívny
prístup na vyšší súd povinným kvalifikovaným právnym zastúpením, t. j. otázku, ktorá
obdobne vzniká aj v súvislosti s prijatím jeho podnetu na konanie pred ústavným
súdom podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a ku ktorej sa už ústavný súd
mal možnosť v minulosti vyjadriť.
V súvislosti s prístupom na ústavný súd ústavný súd uviedol, že pokiaľ zákon
vyžaduje povinné zastúpenie advokátom alebo komerčným právnikom, očividne tým
nesleduje, aby sa bránilo ochrane porušených ústavných práv navrhovateľa. Práve
naopak, hlavným cieľom tejto požiadavky je, aby sa aj prostredníctvom profesionálne
kvalifikovaného zastúpenia mohla ochrana práv, ktorá je zverená do pôsobnosti
ústavného súdu, poskytnúť efektívne. V odôvodnených prípadoch, napr. ak
navrhovateľ nemá dostatočné finančné prostriedky na platenie hotových výdavkov
zástupcu a na odmenu za zastupovanie, zákonná úprava umožňuje ustanoviť mu za
zástupcu advokáta, ktorého hotové výdavky a odmenu za zastupovanie hradí štát
(I. ÚS 61/00).
K názoru, že ide o postup, ktorý je v rozpore s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd uviedol, že povinnosť
obrátiť sa na vyšší súd prostredníctvom advokáta, ktorá je upravená v slovenskom
právnom poriadku vo vzťahu k ústavnému súdu a ktorú možno nájsť ustanovenú
v právnom systéme viacerých členských štátov Rady Európy, je v súlade
s povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané ústavou alebo
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách boli porušené
(ibidem).
Ústavný súd nevidí žiadny rozumný dôvod na odchýlenie sa od týchto záverov
v prípade obdobnej povinnosti, ktorá je upravená v ustanovení § 241 ods. 1 druhej
vety OSP vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.
Vyžadované plnomocenstvo na zastupovanie advokátom alebo komerčným
právnikom sa udeľuje dohodou o plnomocenstve (§ 23 Občianskeho zákonníka, resp.
§ 24 až 28 OSP), teda dvojstranným právnym úkonom medzi splnomocniteľom
(zastúpeným) a splnomocnencom (zástupcom). Navrhovateľ nie je pri výbere takéhoto
zástupcu obmedzený. Bližšie podmienky tejto právnej pomoci upravujú príslušné
zákony o advokácii, resp. o komerčných právnikoch. V činnosti vymedzenej
procesným plnomocenstvom je advokát a komerčný právnik viazaný ústavou, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi
klienta. Tak advokát, ako aj komerčný právnik sú povinní chrániť práva a oprávnené
záujmy zastupovaného (klienta), konať pritom čestne a svedomite, dôsledne využívať
všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa ich presvedčenia a príkazu
klienta pokladajú za prospešné. Uvedené zákony taxatívne vymedzujú dôvody, na
základe ktorých je advokát alebo komerčný právnik povinný odmietnuť poskytnutie
právnej pomoci, a upravujú ich kárnu (disciplinárnu) zodpovednosť, ako aj ich
zodpovednosť za škodu, ktorú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci klientovi
spôsobili.
Skrátka, podľa názoru ústavného súdu je zákonná úprava postavenia advokátov
a komerčných právnikov pri poskytovaní právnej pomoci dostatočnou zárukou na
vylúčenie tých obáv navrhovateľa z tohto zastúpenia, ktoré vo svojom podnete
uviedol. Ústavný súd ich preto považuje za právne bezvýznamné a nespôsobilé
spochybniť ústavnosť požiadavky obligatórneho zastúpenia v konaní pred dovolacím
súdom.
Okrem toho čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorý na podporu tvrdení o porušení práva
„obhajovať sa pred súdom sám“ navrhovateľ uviedol, sa vzťahuje na trestné konanie,
a nie na občianske súdne konanie, ktorého sa namietané obligatórne zastúpenie týka.
Zo všetkých týchto dôvodov je zjavné, že podnet navrhovateľa nemôže mať
žiadnu šancu na úspech.
S prihliadnutím na osobitné okolnosti danej veci, najmä na obdobný princíp
uplatňovania požiadavky povinného zastúpenia advokátom alebo komerčným
právnikom v tomto konaní pred ústavným súdom a v namietanom dovolacom konaní
pred najvyšším súdom, ako aj na zjavnú neopodstatnenosť tvrdení navrhovateľa, že
samotné uplatňovanie tejto požiadavky je porušením jeho ústavného práva
„obhajovať sa pred súdom sám“, ústavný súd bez toho, aby najprv vyzval
navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podnetu a na pripojenie splnomocnenia
na jeho zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom pred ústavným súdom,
predbežne prerokoval jeho podnet podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na
neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona jeho
podnet odmietol.
V K. 11. januára 2001