Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 4/01
PDF · 114.88 KB
No categories available
I. ÚS 4/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 4 /01
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa
14. februára 2001 predbežne prerokoval podnet LAUGOFRUIT, s. r. o. so sídlom
v Trenčíne, Štefánikova 19, zastúpenej JUDr. J. L., advokátom v T., ktorá namietala
porušenie § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, za účasti Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v Bratislave, a takto
r o z h o d o l:
Podnet LAUGOFRUIT, s. r. o., so sídlom v Trenčíne na začatie konania
o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e:
I.
Podnetom zo dňa 21. decembra 2000, ktorý Ústavnému súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) došiel dňa 28. decembra 2000, sa obchodná
spoločnosť LAUGOFRUIT, s. r. o., so sídlom v Trenčíne (ďalej len „navrhovateľka“),
zastúpená advokátom JUDr. J. L., proti odporcom Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky v Bratislave (ďalej len „generálny prokurátor“) a Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „najvyšší súd“) domáhala vydania
uznesenia, ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
M Cdo 10/99 zo dňa 31. októbra 2000, ktorým bolo rozhodnuté o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
32 Co 233/97 zo dňa 10. septembra 1998, došlo v dôsledku zloženia senátu, v ktorom
tento súd o mimoriadnom dovolaní rozhodoval, k porušeniu zákona v ustanovení § 14
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tým, že vo veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí
boli z prejednávania a rozhodovania vylúčení.
Z podnetu vyplýva, že navrhovateľka dňa 26. októbra 1995 podala žalobu na
Okresný súd v Trenčíne o určenie, že došlo ku zrušeniu zmluvy. Rozsudkom
Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 12 C 657/95 (správne mala byť uvedená
sp. zn. 12 C 728/95) zo dňa 12. decembra 1995 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 78/96 zo dňa 12. septembra 1996 bol
rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zmenený tak, že sa žalobe v celom rozsahu
vyhovelo. Na základe dovolania žalovanej P. M. najvyšší súd ako dovolací súd
rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 185/96 zo dňa 20. marca 1997 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 78/96 zo dňa 12. septembra 1996 a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd konal v dovolacom
senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členov senátu JUDr. D. Š. a JUDr.
J. K. Novým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Co 233/97 zo dňa 10.
septembra 1998 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Trenčíne, ktorým bola
žaloba zamietnutá.
Na základe podnetu navrhovateľky generálny prokurátor podal pod sp. zn. V1
Pz 41/99 dňa 27. augusta 1999 na najvyšší súd mimoriadne dovolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Co 233/97 zo dňa 10. septembra 1998. Najvyšší
súd toto mimoriadne dovolanie rozsudkom sp. zn. M Cdo 10/99 zo dňa 31. októbra
2000 zamietol. Rozhodoval pri tom v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. D.
Š. a členov senátu JUDr. J. S. a JUDr. E. F.
Navrhovateľka je toho názoru, že najvyšší súd v konaní o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora nepostupoval správne, keď rozhodol v senáte,
ktorého dvaja členovia (JUDr. J. S. a JUDr. D. Š.) boli totožní s členmi senátu,
v ktorom najvyšší súd rozhodoval o riadnom dovolaní v dovolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 185/96. Podľa navrhovateľky je v rozpore s účelom zákona
a funkciou mimoriadneho dovolania, ak o ňom rozhodujú tí istí sudcovia, ktorí
predtým v tej istej právnej veci rozhodovali o riadnom dovolaní. Takýto postup
najvyššieho súdu je porušením zákona, a to § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) per analógiam. Hlavnou funkciou mimoriadneho dovolania
a hlavným účelom konania o ňom je preskúmanie zákonnosti právoplatného súdneho
rozhodnutia. Ak dôjde k podaniu mimoriadneho dovolania proti právoplatnému
súdnemu rozhodnutiu vydanému po tom, čo vo veci už rozhodoval dovolací súd
v konaní o riadnom dovolaní, je predpoklad, že dôvodom podania mimoriadneho
dovolania je skutočnosť, že k porušeniu zákona došlo aj zo strany najvyššieho súdu,
ktorý ako dovolací súd vo veci už rozhodoval. Odporovalo by zákonu a zmyslu
preskúmavacej funkcie konania o mimoriadnom dovolaní, ak by o tomto rozhodovali
tí istí sudcovia, ktorí rozhodovali v konaní o riadnom dovolaní. Je pravdou, že
z ustanovení OSP upravujúcich konanie o dovolaní a mimoriadnom dovolaní
nevyplýva vylúčenie toho sudcu, ktorý rozhodoval v konaní o dovolaní, z konania
o mimoriadnom dovolaní, avšak pri použití analógie vzhľadom na funkciu a účel
týchto mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva táto skutočnosť z ustanovenia
Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhovateľka žiadala, aby ústavný súd po
prijatí podnetu na predbežnom prerokovaní v merite veci vyslovil, že „rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 10/99 zo dňa 31. 10. 2000,
ktorým bolo rozhodnuté o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32Co 233/97 zo dňa
10. 9. 1998, došlo v dôsledku zloženia senátu, v ktorom tento súd o mimoriadnom
dovolaní rozhodoval, k porušeniu zákona v ustanovení § 14 ods. 2 OSP tým, že vo
veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí boli z prejednávania a rozhodovania vylúčení“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o podnete,
ktorého obsahom je namietanie porušenia práv fyzických a právnických osôb, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), medzi ktoré patrí aj nedostatok príslušnosti
ústavného súdu vo veci konať.
Navrhovateľka, ktorá je kvalifikovane zastúpená, vo svojom podnete žiadala
vysloviť porušenie ustanovenia § 14 ods. 2 OSP rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
M Cdo 10/99 tým, že vo veci rozhodovali aj sudcovia, ktorí boli z prejednávania
a rozhodovania vylúčení. Tejto svojej žiadosti podriadila navrhovateľka aj svoje
skutkové tvrdenia a právne úvahy.
Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd už ustálil, že podmienkou prijatia
podnetu na konanie podľa § 18 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde je namietaná
skutočnosť, že konaním súdov alebo samotnými rozhodnutiami všeobecných súdov
bolo porušené niektoré zo základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Ide o porušenie
tých práv alebo slobôd, ktoré zaručuje ústava alebo medzinárodné zmluvy ratifikované
Slovenskou republikou, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd
(mutatis mutandis I. ÚS 130/95). Navrhovateľka vo svojom podnete neuvádzala, aké
jej základné právo alebo sloboda boli porušené v dôsledku namietaného rozhodnutia
najvyššieho súdu.
Ak sa v podnete na začatie konania nenamieta neústavnosť postupov
všeobecných súdov, nemožno začať konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 1/94). Vo
svojom podnete (str. 3 bod III) však navrhovateľka vidí v postupe najvyššieho súdu
porušenie zákona, a to konkrétne za použitia analógie v ustanovení § 14 ods. 2 OSP.
Neuvádza však, v čom konkrétne vidí neústavnosť postupu najvyššieho súdu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nie je príslušný konať o podnetoch, v ktorých sa
nenamieta neústavnosť postupov všeobecných súdov, resp. v ktorých sa nenamieta
porušenie základných práv navrhovateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde podnet navrhovateľky odmietol z dôvodu svojej
nepríslušnosti na prerokovanie veci.