Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 30/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001

predbežne prerokoval podnet navrhovateľa J. K., t. č. v ústave pre výkon väzby,

zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa

a opatrením predsedu senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 5. januára 2001 sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Podnet J. K. na začatie konania o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom zo dňa 27. marca 2001, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) 30. marca 2001, domáha sa J. K. (ďalej len „navrhovateľ“)

vyslovenia, že opatrením predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. januára 2001

sp. zn. došlo k porušeniu jeho ústavných práv vyplývajúcich z čl. 50 ods. 3

a (ďalej len „“).

Z návrhu vyplýva, že predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. doručil jeho obhajcovi

JUDr. J. G. opatrenie z 13. decembra 2000, ktorým podľa

s použitím ustanovil JUDr. J. G. za náhradného obhajcu

navrhovateľa, a to do ukončenia odvolacieho konania v jeho trestnej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. . Ďalej uznesením najvyššieho súdu z 5. januára

2001 sp. zn. najvyšší súd rozhodol, že advokáta JUDr. J. G. neoslobodzuje od

povinnosti vykonávať funkciu náhradného obhajcu navrhovateľa ako obžalovaného v už

uvedenom konaní pred najvyšším súdom.

Navrhovateľ je toho názoru, že boli porušené jeho ústavné obhajobné práva

vyplývajúce z a . Rovnako boli porušené aj práva

a povinnosti jeho obhajcu. Podľa uvedených článkov má obvinený právo na prípravu

obhajoby a na to, aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Rovnako

každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Právo na obhajobu v trestnom

konaní je jedno z najvýznamnejších práv človeka, je vlastne odrazom realizácie práva na

súdnu a inú právnu ochranu. Aj z čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vyplývajú v podstate rovnaké práva. Článok 50 ods. 3 kladie

jednoznačný dôraz na to, aby v práve výberu obhajcu nebol obvinený obmedzený, pričom

obhajca má byť nezávislý, lebo len takéto usporiadanie zaručuje riadny výkon obhajoby.

Navrhovateľ si svojho obhajcu sám zvolil a je ním advokát JUDr. Ľ. Š.. Podstatné je, že

náhradný obhajca JUDr. J. G. je v rámci výkonu advokácie členom advokátskeho

spoločenstva spolu s advokátom JUDr. P. F., ktorý bol predtým zvoleným obhajcom

navrhovateľa. Navrhovateľ potom plnomocenstvo JUDr. P. F. vypovedal. JUDr. G. bol zas

predtým zvoleným obhajcom obžalovaného Č., ktorý je spoluobžalovaným

s navrhovateľom v tom istom trestnom konaní. Teraz vlastne dochádza k tomu, že doterajší

obhajca obžalovaného Č. stáva sa náhradným obhajcom navrhovateľa. Táto situácia sa

prieči § 6 Zásad výkonu advokácie, podľa ktorých vzťah advokáta a klienta je založený na

vzájomnej dôvere. Strata vzájomnej dôvery je dôvodom na vypovedanie plnomocenstva

v zmysle zákona o advokácii. Podstatná je aj advokátova povinnosť zachovávať mlčanlivosť

o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnej

pomoci. Tým, že navrhovateľ, ako aj spoluobžalovaný Č. vypovedali plnomocenstvo dané

advokátom jedného advokátskeho spoločenstva, vyjadrili celému tomuto spoločenstvu, teda

obom advokátom nedôveru. Nemožno spravodlivo požadovať od tohto advokátskeho

spoločenstva vykonávanie obhajoby klientov, ktorí im predtým plnomocenstvo vypovedali.

Dôverné informácie, ktoré JUDr. G. získal pri obhajobe spoluobžalovaného Č., by mal

využívať pri obhajobe navrhovateľa ako jeho náhradný obhajca. Vlastne celý zákonný

inštitút náhradného obhajcu je hrubým zásahom do práva obvineného na obhajobu, ako aj

do výkonu obhajoby zo strany obhajcu.

Sudca spravodajca prípisom z 12. apríla 2001 požiadal právneho zástupcu

navrhovateľa, aby s poukazom na oznámil ústavnému

súdu, či v priebehu verejného zasadnutia o odvolaní na najvyššom súde došlo k tomu, že by

pre neúčasť zvoleného obhajcu mal sa ujať výkonu obhajoby náhradný obhajca JUDr. J. G.

Pre prípad, že k takejto situácii nedošlo, požiadal právneho zástupcu navrhovateľa o čo

najpodrobnejšie zargumentovanie, v čom vidí navrhovateľ porušenie jeho ústavných

obhajobných práv.

Podaním z 15. mája 2001, doručeným ústavnému súdu 18. mája 2001, navrhovateľ

predovšetkým oznámil, že na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu v dňoch od 30. januára

2001 do 6. februára 2001 ho obhajoval jeho zvolený obhajca JUDr. Ľ. Š., ktorý si svoje

povinnosti obhajcu vykonal riadne v súlade s .

K porušeniu práv obhajoby v zmysle došlo nepochybne

v prvom rade preto, že náhradný obhajca JUDr. G. zasiahol do práv obhajoby koncepčne

pripravenej zvoleným obhajcom už tým, že 22. decembra 2000 bol nútený po obdržaní

opatrenia predsedu najvyššieho súdu o ustanovení za náhradného obhajcu vykonať prevzatie

a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s navrhovateľom.

Porušenie ústavných práv obhajoby podrobne rozviedol navrhovateľ v podnete

z 27. marca 2001, ku ktorému nemá čo dodať. V podstate je porušenie práva navrhovateľa

na obhajobu dané tým, že napriek vlastnej voľbe obhajcu musel akceptovať kontakt

s náhradným obhajcom bez ohľadu na to, či vzniklo dôvodné podozrenie zo zmarenia

verejného zasadnutia zo strany zvoleného obhajcu. O tom nejestvoval žiaden konkrétny

dôkaz. JUDr. G. bol takto prinútený okrem vykonania cesty do Ústavu Zboru väzenskej

a justičnej stráže v Leopoldove spojenej s hotovými výdavkami na cestovnom prispôsobiť

sa aj dodržaniu práv vyjadrených v , lebo musel prispôsobiť

poskytovanie právnej pomoci v tom smere, že nemohol dokonale chrániť práva a oprávnené

záujmy navrhovateľa bez toho, aby zároveň nepoškodil práva svojho bývalého klienta, teda

spoluobžalovaného Č. JUDr. G. vlastne vstúpil do zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom

a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Š. z donútenia súdu, hoci ani navrhovateľ, ale ani JUDr.

Š. si to neželali a považovali to za nežiadúce. Navyše náhradný obhajca navrhovateľa JUDr.

G. bol na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu prítomný aj ako obhajca ďalšieho

spoluobžalovaného K. Tohto však neobhajoval ako náhradný obhajca, ale ako riadne

zvolený obhajca. I ohľadom tohto ďalšieho spoluobžalovaného nedá sa pre budúcnosť

vylúčiť kolízia záujmov, na ktorú najvyšší súd pri ustanovení náhradného obhajcu nemyslel.

Je zrejmé, že hlavným dôvodom opatrenia predsedu senátu najvyššieho súdu bolo hľadisko

časovej úspornosti. Toto však nemôže ísť na úkor práva na obhajobu. Pokiaľ by v prípade

absencie zvoleného obhajcu JUDr. Š. bol vstúpil JUDr. G. do plných obhajobných práv

navrhovateľa, len ťažko by mohol nepoškodiť obhajobné práva navrhovateľa, ako aj

obhajobné práva ďalšieho spoluobžalovaného.

Hoci z ustanovenia o advokácii v znení

neskorších predpisov vyplýva vzťah nevyhnutnej dôvery medzi obžalovaným a obhajcom,

táto dôvera v odvolacom konaní už nebola daná, lebo množstvo informácií získaných

obhajcom stalo sa potencionálnym nebezpečím pre iného spoluobžalovaného v tom zmysle,

že by v súvislosti s ustanovením JUDr. G. za náhradného obhajcu mohlo byť zneužité voči

navrhovateľovi.

Navrhovateľ tieto skutočnosti náhradnému obhajcovi JUDr. G. namietal, lebo JUDr.

G. odmietal uviesť navrhovateľovi ďalšie okolnosti týkajúce sa obhajoby

spoluobžalovaného Č. s poukazom na zachovanie mlčanlivosti zo strany JUDr. G. JUDr. G.

tieto skutočnosti namietal najvyššiemu súdu, ale tento napriek tomu odmietol oslobodiť

JUDr. G. od povinnosti vykonávať náhradnú obhajobu. S týmto postupom sa stotožnil aj

predseda najvyššieho súdu, keďže JUDr. G. to namietal i priamo u neho. Podľa názoru

navrhovateľa ingerenciou štátu vnucuje sa navrhovateľovi, ale aj náhradnému obhajcovi

nechcený vzťah bez splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľ si po vypovedaní

plnomocenstva JUDr. F. riadne zvolil nového obhajcu JUDr. Š., ktorý si svoje povinnosti

riadne plnil a ničím nenaznačil, že by pre jeho neprítomnosť malo byť verejné zasadnutie

zmarené. Navrhovateľ nebol ďalej ochotný náhradnému obhajcovi poskytnúť všetky

informácie z obavy, aby nedošlo k zneužitiu predchádzajúcich informácií, ktoré JUDr. G.

získal od spoluobžalovaných, ale aj preto, že nemal s JUDr. G. dohodnutú koncepciu

obhajoby.

Navrhovateľ je toho názoru, že celý inštitút náhradnej obhajoby bol do zákona

zahrnutý účelovo pre tento prípad.

II.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Ustanovenie ustanovuje niekoľko podmienok,

ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho prijatie na ďalšie

konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenších pochybností javí ako neopodstatnený ().

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

V zmysle ustanovenia obvinený má právo, aby mu bol

poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu.

Z písomného podania navrhovateľa z 15. mája 2001 nepochybne vyplýva, že

náhradný obhajca JUDr. G. sa neujal výkonu obhajoby navrhovateľa a nebol na to súdom

ani vyzvaný. Je tomu tak preto, že zvolený obhajca navrhovateľa JUDr. Š. bol osobne

prítomný na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu a svoje povinnosti si riadne plnil v súlade

s .

Podľa môže náhradný obhajca vykonávať práva

a povinnosti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na hlavnom pojednávaní alebo na

verejnom zasadnutí iba v prípade neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu.

V danom prípade k naplneniu uvedeného ustanovenia nedošlo, pretože súd nevyzval

náhradného obhajcu, aby sa ujal obhajoby navrhovateľa z dôvodu neúčasti zvoleného

obhajcu. Navrhovateľ bol teda efektívne zastúpený ním zvoleným obhajcom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže byť predmetom konania

podľa len preskúmanie, či ústavné práva alebo slobody, ktorých

porušenie navrhovateľ namietal, boli porušené (mutatis mutandis ). V danej

veci k porušeniu práv navrhovateľa garantovaných v a

nedošlo.

Z týchto dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnený.