Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 30/01
PDF · 131.82 KB
No categories available
I. ÚS 30/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001
predbežne prerokoval podnet navrhovateľa J. K., t. č. v ústave pre výkon väzby,
zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky opatrením predsedu senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 5. januára 2001 sp. zn. 6 To 19/2000 a takto
r o z h o d o l :
Podnet J. K. na začatie konania o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podnetom zo dňa 27. marca 2001, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) 30. marca 2001, domáha sa J. K. (ďalej len „navrhovateľ“)
vyslovenia, že opatrením predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. januára 2001
sp. zn. 6 To 19/2000 došlo k porušeniu jeho ústavných práv vyplývajúcich z čl. 50 ods. 3
a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Z návrhu vyplýva, že predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 19/2000 doručil jeho obhajcovi
JUDr. J. G. opatrenie z 13. decembra 2000, ktorým podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku
s použitím § 40a ods. 1 Trestného poriadku ustanovil JUDr. J. G. za náhradného obhajcu
navrhovateľa, a to do ukončenia odvolacieho konania v jeho trestnej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 6 To 19/2000. Ďalej uznesením najvyššieho súdu z 5. januára
2001 sp. zn. 6 To 19/2000 najvyšší súd rozhodol, že advokáta JUDr. J. G. neoslobodzuje od
povinnosti vykonávať funkciu náhradného obhajcu navrhovateľa ako obžalovaného v už
uvedenom konaní pred najvyšším súdom.
Navrhovateľ je toho názoru, že boli porušené jeho ústavné obhajobné práva
vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy. Rovnako boli porušené aj práva
a povinnosti jeho obhajcu. Podľa uvedených článkov má obvinený právo na prípravu
obhajoby a na to, aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Rovnako
každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Právo na obhajobu v trestnom
konaní je jedno z najvýznamnejších práv človeka, je vlastne odrazom realizácie práva na
súdnu a inú právnu ochranu. Aj z čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vyplývajú v podstate rovnaké práva. Článok 50 ods. 3 ústavy kladie
jednoznačný dôraz na to, aby v práve výberu obhajcu nebol obvinený obmedzený, pričom
obhajca má byť nezávislý, lebo len takéto usporiadanie zaručuje riadny výkon obhajoby.
Navrhovateľ si svojho obhajcu sám zvolil a je ním advokát JUDr. Ľ. Š.. Podstatné je, že
náhradný obhajca JUDr. J. G. je v rámci výkonu advokácie členom advokátskeho
spoločenstva spolu s advokátom JUDr. P. F., ktorý bol predtým zvoleným obhajcom
navrhovateľa. Navrhovateľ potom plnomocenstvo JUDr. P. F. vypovedal. JUDr. G. bol zas
predtým zvoleným obhajcom obžalovaného Č., ktorý je spoluobžalovaným
s navrhovateľom v tom istom trestnom konaní. Teraz vlastne dochádza k tomu, že doterajší
obhajca obžalovaného Č. stáva sa náhradným obhajcom navrhovateľa. Táto situácia sa
prieči § 6 Zásad výkonu advokácie, podľa ktorých vzťah advokáta a klienta je založený na
vzájomnej dôvere. Strata vzájomnej dôvery je dôvodom na vypovedanie plnomocenstva
v zmysle zákona o advokácii. Podstatná je aj advokátova povinnosť zachovávať mlčanlivosť
o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnej
pomoci. Tým, že navrhovateľ, ako aj spoluobžalovaný Č. vypovedali plnomocenstvo dané
advokátom jedného advokátskeho spoločenstva, vyjadrili celému tomuto spoločenstvu, teda
obom advokátom nedôveru. Nemožno spravodlivo požadovať od tohto advokátskeho
spoločenstva vykonávanie obhajoby klientov, ktorí im predtým plnomocenstvo vypovedali.
Dôverné informácie, ktoré JUDr. G. získal pri obhajobe spoluobžalovaného Č., by mal
využívať pri obhajobe navrhovateľa ako jeho náhradný obhajca. Vlastne celý zákonný
inštitút náhradného obhajcu je hrubým zásahom do práva obvineného na obhajobu, ako aj
do výkonu obhajoby zo strany obhajcu.
Sudca spravodajca prípisom z 12. apríla 2001 požiadal právneho zástupcu
navrhovateľa, aby s poukazom na § 40a ods. 2 Trestného poriadku oznámil ústavnému
súdu, či v priebehu verejného zasadnutia o odvolaní na najvyššom súde došlo k tomu, že by
pre neúčasť zvoleného obhajcu mal sa ujať výkonu obhajoby náhradný obhajca JUDr. J. G.
Pre prípad, že k takejto situácii nedošlo, požiadal právneho zástupcu navrhovateľa o čo
najpodrobnejšie zargumentovanie, v čom vidí navrhovateľ porušenie jeho ústavných
obhajobných práv.
Podaním z 15. mája 2001, doručeným ústavnému súdu 18. mája 2001, navrhovateľ
predovšetkým oznámil, že na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu v dňoch od 30. januára
2001 do 6. februára 2001 ho obhajoval jeho zvolený obhajca JUDr. Ľ. Š., ktorý si svoje
povinnosti obhajcu vykonal riadne v súlade s Trestným poriadkom.
K porušeniu práv obhajoby v zmysle § 40a Trestného poriadku došlo nepochybne
v prvom rade preto, že náhradný obhajca JUDr. G. zasiahol do práv obhajoby koncepčne
pripravenej zvoleným obhajcom už tým, že 22. decembra 2000 bol nútený po obdržaní
opatrenia predsedu najvyššieho súdu o ustanovení za náhradného obhajcu vykonať prevzatie
a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s navrhovateľom.
Porušenie ústavných práv obhajoby podrobne rozviedol navrhovateľ v podnete
z 27. marca 2001, ku ktorému nemá čo dodať. V podstate je porušenie práva navrhovateľa
na obhajobu dané tým, že napriek vlastnej voľbe obhajcu musel akceptovať kontakt
s náhradným obhajcom bez ohľadu na to, či vzniklo dôvodné podozrenie zo zmarenia
verejného zasadnutia zo strany zvoleného obhajcu. O tom nejestvoval žiaden konkrétny
dôkaz. JUDr. G. bol takto prinútený okrem vykonania cesty do Ústavu Zboru väzenskej
a justičnej stráže v Leopoldove spojenej s hotovými výdavkami na cestovnom prispôsobiť
sa aj dodržaniu práv vyjadrených v čl. 47 ods. 2 ústavy, lebo musel prispôsobiť
poskytovanie právnej pomoci v tom smere, že nemohol dokonale chrániť práva a oprávnené
záujmy navrhovateľa bez toho, aby zároveň nepoškodil práva svojho bývalého klienta, teda
spoluobžalovaného Č. JUDr. G. vlastne vstúpil do zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom
a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Š. z donútenia súdu, hoci ani navrhovateľ, ale ani JUDr.
Š. si to neželali a považovali to za nežiadúce. Navyše náhradný obhajca navrhovateľa JUDr.
G. bol na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu prítomný aj ako obhajca ďalšieho
spoluobžalovaného K. Tohto však neobhajoval ako náhradný obhajca, ale ako riadne
zvolený obhajca. I ohľadom tohto ďalšieho spoluobžalovaného nedá sa pre budúcnosť
vylúčiť kolízia záujmov, na ktorú najvyšší súd pri ustanovení náhradného obhajcu nemyslel.
Je zrejmé, že hlavným dôvodom opatrenia predsedu senátu najvyššieho súdu bolo hľadisko
časovej úspornosti. Toto však nemôže ísť na úkor práva na obhajobu. Pokiaľ by v prípade
absencie zvoleného obhajcu JUDr. Š. bol vstúpil JUDr. G. do plných obhajobných práv
navrhovateľa, len ťažko by mohol nepoškodiť obhajobné práva navrhovateľa, ako aj
obhajobné práva ďalšieho spoluobžalovaného.
Hoci z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení
neskorších predpisov vyplýva vzťah nevyhnutnej dôvery medzi obžalovaným a obhajcom,
táto dôvera v odvolacom konaní už nebola daná, lebo množstvo informácií získaných
obhajcom stalo sa potencionálnym nebezpečím pre iného spoluobžalovaného v tom zmysle,
že by v súvislosti s ustanovením JUDr. G. za náhradného obhajcu mohlo byť zneužité voči
navrhovateľovi.
Navrhovateľ tieto skutočnosti náhradnému obhajcovi JUDr. G. namietal, lebo JUDr.
G. odmietal uviesť navrhovateľovi ďalšie okolnosti týkajúce sa obhajoby
spoluobžalovaného Č. s poukazom na zachovanie mlčanlivosti zo strany JUDr. G. JUDr. G.
tieto skutočnosti namietal najvyššiemu súdu, ale tento napriek tomu odmietol oslobodiť
JUDr. G. od povinnosti vykonávať náhradnú obhajobu. S týmto postupom sa stotožnil aj
predseda najvyššieho súdu, keďže JUDr. G. to namietal i priamo u neho. Podľa názoru
navrhovateľa ingerenciou štátu vnucuje sa navrhovateľovi, ale aj náhradnému obhajcovi
nechcený vzťah bez splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľ si po vypovedaní
plnomocenstva JUDr. F. riadne zvolil nového obhajcu JUDr. Š., ktorý si svoje povinnosti
riadne plnil a ničím nenaznačil, že by pre jeho neprítomnosť malo byť verejné zasadnutie
zmarené. Navrhovateľ nebol ďalej ochotný náhradnému obhajcovi poskytnúť všetky
informácie z obavy, aby nedošlo k zneužitiu predchádzajúcich informácií, ktoré JUDr. G.
získal od spoluobžalovaných, ale aj preto, že nemal s JUDr. G. dohodnutú koncepciu
obhajoby.
Navrhovateľ je toho názoru, že celý inštitút náhradnej obhajoby bol do zákona
zahrnutý účelovo pre tento prípad.
II.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje niekoľko podmienok,
ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho prijatie na ďalšie
konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenších pochybností javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
V zmysle ustanovenia čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol
poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo
prostredníctvom obhajcu.
Z písomného podania navrhovateľa z 15. mája 2001 nepochybne vyplýva, že
náhradný obhajca JUDr. G. sa neujal výkonu obhajoby navrhovateľa a nebol na to súdom
ani vyzvaný. Je tomu tak preto, že zvolený obhajca navrhovateľa JUDr. Š. bol osobne
prítomný na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu a svoje povinnosti si riadne plnil v súlade
Podľa § 40a ods. 2 Trestného poriadku môže náhradný obhajca vykonávať práva
a povinnosti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na hlavnom pojednávaní alebo na
verejnom zasadnutí iba v prípade neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu.
V danom prípade k naplneniu uvedeného ustanovenia nedošlo, pretože súd nevyzval
náhradného obhajcu, aby sa ujal obhajoby navrhovateľa z dôvodu neúčasti zvoleného
obhajcu. Navrhovateľ bol teda efektívne zastúpený ním zvoleným obhajcom.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže byť predmetom konania
podľa čl. 130 ods. 3 ústavy len preskúmanie, či ústavné práva alebo slobody, ktorých
porušenie navrhovateľ namietal, boli porušené (mutatis mutandis II. ÚS 70/99). V danej
veci k porušeniu práv navrhovateľa garantovaných v čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
nedošlo.
Z týchto dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnený.