Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 72/01
PDF · 161.7 KB
No categories available
III. ÚS 72/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 12. júla 2001
predbežne prerokoval podnet na začatie konania I. K., bytom H., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., K., pre porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000 a takto
r o z h o d o l :
Podnet I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
I. K. sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne s podaním z 28. februára 2001 označeným ako
„Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“ a požiadala ho,
aby na základe argumentácie v podaní uvedenej „na predbežnom prerokovaní veci prijal
toto uznesenie:
„Podnet podnecovateľky, ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivý
súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2, v článku 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, sa
prijíma na ďalšie konanie.
Po vykonaní dokazovania navrhujem vydať tento nález:
Právo podnecovateľky na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1, 48
ods. 2, v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 23/2000
zo dňa 16. 5. 2000 porušené.“
Podanie, ku ktorému boli pripojené aj viaceré na vec sa vzťahujúce prílohy (najmä
súdne rozhodnutia a dovolanie), možno kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre
porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúma najmä
jeho zákonné náležitosti podľa § 20, ako aj prípadné dôvody na odmietnutie návrhu podľa
§ 25 ods. 2 (vrátane zjavnej neopodstatnenosti).
II.
Z podkladov, ktoré predložila ústavnému súdu I. K. a tiež z tých, ktoré si zadovážil
sám – zo spisu Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 15/95
a bývalého spisu Štátneho notárstva Košice-vidiek sp. zn. D 5/83 – vyplývajú nasledovné
zistenia.
I. K. vystupovala ako odporkyňa v konaní o vyrovnanie dedičských podielov
(navrhovateľkou bola jej sestra M. S.) vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 15/95.
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 15/95-21 z 12. marca 1997 návrh na vyrovnanie
dedičských podielov zamietol.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 15 Co 128/97-32
z 28. mája 1998 z dôvodu odvolania podaného M. S. rozsudok okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd po novom prejednaní veci rozsudkom sp. zn. 15 C 15/95
z 11. marca 1999 vyrovnal dedičské podiely a vlastníctvo M. S. a potvrdil vlastníctvo k
nehnuteľnosti spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.
Krajský súd z dôvodu odvolania I. K. rozsudkom č. k. 15 Co 54/99-76 z 26. augusta
1999 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým boli vyrovnané dedičské podiely, pričom
navrhovateľke potvrdil podiel 10/120-ín z celku a odporkyni podiel 20/120-ín z celku.
I. K. podala proti tomuto rozsudku (právoplatnosť nadobudol dňa 4. októbra 1999)
dovolanie v zákonnej lehote dňa 4. novembra 1999 na okresný súd na základe § 238 ods. 3
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa tohto dovolania
dovolacie dôvody sú dané podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) OSP.
Prvý dovolací dôvod spočíval v tom, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou
o nepreukázanosti dedičského práva navrhovateľky po poručiteľovi A. P.
Druhý dovolací dôvod je založený na nesprávnom právnom názore oboch súdov,
pretože § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 293/1992 Zb.“) nemodifikuje § 13 toho istého zákona a nemožno preto odpustiť splnenie
podmienky uvedenej v § 13, to znamená výzvu oprávnenej osoby voči povinnej osobe do
30. júna 1993. V dovolaní sa argumentovalo, že aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí č. 23/1995 Zbierky rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky predpokladom úspešného uplatnenia nároku na
vyrovnanie dedičských podielov na súde je aj existencia márneho pokusu oprávneného
o dosiahnutie dohody s povinnou osobou.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000 dovolanie odmietol.
Uviedol najmä, že vo veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238
ods. 3 písm. b) OSP. Z odôvodnenia tohto uznesenia predovšetkým vyplýva (str. 4 – 5), že
krajský súd v zrušujúcom uznesení z 12. marca 1997 vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu; tomuto súdu dal len pokyny,
ako má ďalej postupovať po procesnej stránke; v odôvodnení svojho rozhodnutia
neposudzoval dôvodnosť alebo nedôvodnosť uplatňovanej žaloby z hľadiska rozhodovacej
právomoci súdu; neobmedzil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej; medzi záväzným
právnym názorom obsiahnutým v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a novým inakším
rozsudkom prvostupňového súdu musí byť vzťah príčinnej súvislosti.
I. K. v podnete podanom na ústavný súd argumentuje predovšetkým tým, že
v zrušujúcom uznesení krajského súdu sa jednoznačne uvádza, že rozsudok súdu prvého
stupňa bol vynesený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj
nesprávneho právneho hodnotenia veci; odvolací súd zreteľne vyslovil svoj právny názor
v otázke posúdenia včasnosti podania návrhu; pre viazanosť súdu prvého stupňa právnym
názorom odvolacieho súdu nie je potrebné, aby táto viazanosť bola výslovne uvedená
v zrušujúcom uznesení (vyplýva z § 226 OSP).
Dovolací súd mal podľa nej dovolanie prerokovať a vecou sa meritórne zaoberať,
pretože boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Pokiaľ tak neurobil, porušil
jej práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež aj podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
III.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd ...b) potvrdil rozsudok,
ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný
právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že ...
c) rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo
vykonanom dokazovaní,
d) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2001 odmietol dovolanie I. K., argumentujúce
dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) OSP (bližšie uvedené v dovolaní), pretože nezistil
splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP.
„Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi
mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého
základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 24/00).
Ústavnému súdu preto zostáva pri predbežnom prerokovaní podnetu posúdiť, či
tvrdenia I. K. v konfrontácii so zadováženými podkladmi (vrátane spisu okresného súdu
sp. zn. 15 C 15/95) poskytujú možnosť, že najvyšší súd pri odmietnutí dovolania postupoval
zjavne neodôvodnene alebo arbitrárne, a tak porušil jej označené základné práva.
V týchto súvislostiach treba analyzovať najskôr otázku prípustnosti dovolania podľa
§ 238 ods. 3 písm. b) OSP v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. d) OSP
a až potom v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP.
1. Pri prvom prerokovaní veci považoval okresný súd za právne rozhodnú skutočnosť
to, či si navrhovateľka splnila povinnosť podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. a či požiadala
odporkyňu o vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993, lebo inak
právo zaniká. Keďže toto nebolo preukázané, návrh na vyrovnanie dedičských podielov
zamietol.
Krajský súd v zrušujúcom uznesení z 28. mája 1998 uviedol ako právny dôvod
zrušenia prvostupňového rozsudku § 221 ods. 1 písm. a) OSP, to znamená nedostatočne
zistený skutkový stav veci. Hoci okresnému súdu vytkol aj nesprávne právne hodnotenie
veci, vzťahovalo sa to iba na uplatniteľnosť nároku, a nie jeho opodstatnenosť. Okresnému
súdu uložil vykonať skutkové zistenia, ktoré mohli mať predovšetkým vplyv na
uplatniteľnosť nároku podľa § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. s poukazom na § 40
zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“). Krajský
súd neobmedzil a ani nevylúčil nezávislé rozhodovanie okresného súdu.
Právny názor vyslovený krajským súdom v zrušujúcom uznesení bol podmienený
výsledkami doplnenia dokazovania, ktoré uložil okresnému súdu vykonať. Okresný súd bol
povinný doplniť dokazovanie a prihliadajúc na jeho výsledok – avšak bez toho, aby bol
viazaný právnym názorom krajského súdu podľa § 226 OSP – mohol sám posúdiť, či
navrhovateľka uplatnila alebo neuplatnila právo podľa § 40 zákona č. 330/1991 Zb. Len
v otázke aplikácie označeného ustanovenia vo veciach tohto druhu bol viazaný právnym
názorom krajského súdu.
Okresný súd po odročení pojednávania dňa 24. novembra 1998 uznesením
z 22. januára 1999 uložil navrhovateľke, aby špecifikovala petit návrhu, čo táto vykonala
podaním z 8. februára 1999.
Po pojednávaní dňa 11. marca 1999 okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým
vyhovel návrhu navrhovateľky na vyrovnanie dedičských podielov, pričom vychádzal aj
z toho, že táto uplatnila svoj nárok v súlade s § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. Okresný
súd sa nestotožnil ani s námietkou odporkyne, ktorú predniesla v konaní prvýkrát, že
navrhovateľka nie je dedičkou zo zákona ani dedičkou zo závetu po nebohom poručiteľovi.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa. Namietala najmä povinnosť
splnenia výzvy podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. (čo namietala aj pri prvom prejednaní
veci), pričom § 17 ods. 1 citovaného zákona tejto povinnosti oprávnenú osobu nezbavuje,
a ďalej skutočnosť, že navrhovateľka nie je dedičkou.
Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. augusta 1999 označené námietky
odporkyne neakceptoval. Okrem iného uviedol, že jej názor na interpretáciu § 17 ods. 1
zákona č. 293/1992 Zb. nemožno považovať za správny. Odvolací súd uviedol, že okresný
súd náležito zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.
Právny názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý vyslovil v uznesení
sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Ak dovolací súd posudzuje prísne (zužujúcim spôsobom) splnenie
podmienok na podanie dovolania, nemožno len v tejto skutočnosti vidieť porušenie práva na
prístup k dovolaciemu súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade dovolacieho súdu ako
tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť podmienky na prístup k súdnej ochrane
ustanovené prísnejšie ako u súdu prvého alebo druhého stupňa, čo je napokon dané
samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Pokiaľ I. K. dávala neumožnenie prístupu k dovolaciemu súdu do súvislosti
s porušením práva na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, treba uviesť, že zo samotného
označeného ustanovenia nevyplýva ani právo na odvolací súd. Právo na preskúmanie
prvostupňového súdneho rozhodnutia vyšším súdom je dané za podmienok ustanovených
v čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru, avšak len v trestných veciach. Porušenie práva na súd,
resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo
do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené OSP neboli
rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo
arbitrárnym. Ako už bolo uvedené vyššie, ústavný súd takéto skutočnosti nezistil.
Keďže najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2000 nemohol porušiť v tejto časti práva
I. K. na prístup na dovolací súd v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ide
o zjavnú neopodstatnenosť jej podnetu.
Nakoľko nedošlo k porušeniu práva na prístup na dovolací súd, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu práv, ktoré sú eventuálne s týmto právom spojené (najmä verejnosť konania,
účasť na konaní a možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), a teda ani práv podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré označila I. K.
2. I. K. v podnete na ústavný súd tiež namietala, že jej dovolanie bolo prípustné
podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP aj v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. c) OSP („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní“). V konkrétnostiach tento dovolací dôvod predstavuje jej
tvrdenie, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou o nepreukázanosti dedičského práva
navrhovateľky po poručiteľovi A. P.
Zo zadovážených podkladov vyplýva, že túto námietku vzniesla I. K. prvýkrát až po
zrušujúcom uznesení krajského súdu z 28. mája 1998 na pojednávaní okresného súdu dňa
11. marca 1999. Okresný súd v rozsudku z označeného dňa túto námietku neakceptoval
a neakceptoval ju takisto ani krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. augusta 1999.
Z uvedeného je zrejmé, že z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. c) OSP v spojení so znením § 238 ods. 3 písm. b) OSP nie sú dané podmienky
prípustnosti dovolania podľa posledného citovaného ustanovenia.
Podnet I. K., pokiaľ ním namietala porušenie ňou označených práv zo strany
najvyššieho súdu z dôvodu neakceptovania prípustnosti jej dovolania podľa § 238 ods. 3
písm. b) OSP v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, je preto tiež
zjavne neopodstatnený.
Na základe vyššie uvedených dôvodov bol potom podnet v celej časti odmietnutý ako
zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.