Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 72/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 12. júla 2001

predbežne prerokoval podnet na začatie konania I. K., bytom H., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., K., pre porušenie práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. mája 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

I. K. sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne s podaním z 28. februára 2001 označeným ako

„Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“ a požiadala ho,

aby na základe argumentácie v podaní uvedenej „na predbežnom prerokovaní veci prijal

toto uznesenie:

„Podnet podnecovateľky, ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivý

súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2, v článku 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, sa

prijíma na ďalšie konanie.

Po vykonaní dokazovania navrhujem vydať tento nález:

Právo podnecovateľky na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1, 48

ods. 2, v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 5. 2000 porušené.“

Podanie, ku ktorému boli pripojené aj viaceré na vec sa vzťahujúce prílohy (najmä

súdne rozhodnutia a dovolanie), možno kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre

porušenie práv podľa (ďalej len „“)

v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa podľa , pričom skúma najmä

jeho zákonné náležitosti podľa § 20, ako aj prípadné dôvody na odmietnutie návrhu podľa

§ 25 ods. 2 (vrátane zjavnej neopodstatnenosti).

II.

Z podkladov, ktoré predložila ústavnému súdu I. K. a tiež z tých, ktoré si zadovážil

sám – zo spisu Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

a bývalého spisu Štátneho notárstva Košice-vidiek sp. zn. D 5/83 – vyplývajú nasledovné

zistenia.

I. K. vystupovala ako odporkyňa v konaní o vyrovnanie dedičských podielov

(navrhovateľkou bola jej sestra M. S.) vedenom na okresnom súde pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -21 z 12. marca 1997 návrh na vyrovnanie

dedičských podielov zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -32

z 28. mája 1998 z dôvodu odvolania podaného M. S. rozsudok okresného súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd po novom prejednaní veci rozsudkom sp. zn.

z 11. marca 1999 vyrovnal dedičské podiely a vlastníctvo M. S. a potvrdil vlastníctvo k

nehnuteľnosti spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

Krajský súd z dôvodu odvolania I. K. rozsudkom č. k. -76 z 26. augusta

1999 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým boli vyrovnané dedičské podiely, pričom

navrhovateľke potvrdil podiel 10/120-ín z celku a odporkyni podiel 20/120-ín z celku.

I. K. podala proti tomuto rozsudku (právoplatnosť nadobudol dňa 4. októbra 1999)

dovolanie v zákonnej lehote dňa 4. novembra 1999 na okresný súd na základe § 238 ods. 3

písm. b) (ďalej len „OSP“). Podľa tohto dovolania

dovolacie dôvody sú dané podľa a .

Prvý dovolací dôvod spočíval v tom, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou

o nepreukázanosti dedičského práva navrhovateľky po poručiteľovi A. P.

Druhý dovolací dôvod je založený na nesprávnom právnom názore oboch súdov,

pretože o úprave niektorých

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) nemodifikuje toho istého zákona a nemožno preto odpustiť splnenie

podmienky uvedenej v § 13, to znamená výzvu oprávnenej osoby voči povinnej osobe do

30. júna 1993. V dovolaní sa argumentovalo, že aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí č. 23/1995 Zbierky rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky predpokladom úspešného uplatnenia nároku na

vyrovnanie dedičských podielov na súde je aj existencia márneho pokusu oprávneného

o dosiahnutie dohody s povinnou osobou.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2000 dovolanie odmietol.

Uviedol najmä, že vo veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238

ods. 3 písm. b) . Z odôvodnenia tohto uznesenia predovšetkým vyplýva (str. 4 – 5), že

krajský súd v zrušujúcom uznesení z 12. marca 1997 vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu; tomuto súdu dal len pokyny,

ako má ďalej postupovať po procesnej stránke; v odôvodnení svojho rozhodnutia

neposudzoval dôvodnosť alebo nedôvodnosť uplatňovanej žaloby z hľadiska rozhodovacej

právomoci súdu; neobmedzil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej; medzi záväzným

právnym názorom obsiahnutým v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a novým inakším

rozsudkom prvostupňového súdu musí byť vzťah príčinnej súvislosti.

I. K. v podnete podanom na ústavný súd argumentuje predovšetkým tým, že

v zrušujúcom uznesení krajského súdu sa jednoznačne uvádza, že rozsudok súdu prvého

stupňa bol vynesený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj

nesprávneho právneho hodnotenia veci; odvolací súd zreteľne vyslovil svoj právny názor

v otázke posúdenia včasnosti podania návrhu; pre viazanosť súdu prvého stupňa právnym

názorom odvolacieho súdu nie je potrebné, aby táto viazanosť bola výslovne uvedená

v zrušujúcom uznesení (vyplýva z ).

Dovolací súd mal podľa nej dovolanie prerokovať a vecou sa meritórne zaoberať,

pretože boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Pokiaľ tak neurobil, porušil

jej práva podľa a a tiež aj podľa prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

III.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd ...b) potvrdil rozsudok,

ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný

právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že ...

c) rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanom dokazovaní,

d) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2001 odmietol dovolanie I. K., argumentujúce

dôvodmi podľa a (bližšie uvedené v dovolaní), pretože nezistil

splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa .

„Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi

mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody“ ().

Ústavnému súdu preto zostáva pri predbežnom prerokovaní podnetu posúdiť, či

tvrdenia I. K. v konfrontácii so zadováženými podkladmi (vrátane spisu okresného súdu

sp. zn. ) poskytujú možnosť, že najvyšší súd pri odmietnutí dovolania postupoval

zjavne neodôvodnene alebo arbitrárne, a tak porušil jej označené základné práva.

V týchto súvislostiach treba analyzovať najskôr otázku prípustnosti dovolania podľa

v spojení s dovolacím dôvodom podľa

a až potom v spojení s dovolacím dôvodom podľa .

1. Pri prvom prerokovaní veci považoval okresný súd za právne rozhodnú skutočnosť

to, či si navrhovateľka splnila povinnosť podľa a či požiadala

odporkyňu o vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993, lebo inak

právo zaniká. Keďže toto nebolo preukázané, návrh na vyrovnanie dedičských podielov

zamietol.

Krajský súd v zrušujúcom uznesení z 28. mája 1998 uviedol ako právny dôvod

zrušenia prvostupňového rozsudku , to znamená nedostatočne

zistený skutkový stav veci. Hoci okresnému súdu vytkol aj nesprávne právne hodnotenie

veci, vzťahovalo sa to iba na uplatniteľnosť nároku, a nie jeho opodstatnenosť. Okresnému

súdu uložil vykonať skutkové zistenia, ktoré mohli mať predovšetkým vplyv na

uplatniteľnosť nároku podľa s poukazom na

o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský

súd neobmedzil a ani nevylúčil nezávislé rozhodovanie okresného súdu.

Právny názor vyslovený krajským súdom v zrušujúcom uznesení bol podmienený

výsledkami doplnenia dokazovania, ktoré uložil okresnému súdu vykonať. Okresný súd bol

povinný doplniť dokazovanie a prihliadajúc na jeho výsledok – avšak bez toho, aby bol

viazaný právnym názorom krajského súdu podľa – mohol sám posúdiť, či

navrhovateľka uplatnila alebo neuplatnila právo podľa Len

v otázke aplikácie označeného ustanovenia vo veciach tohto druhu bol viazaný právnym

názorom krajského súdu.

Okresný súd po odročení pojednávania dňa 24. novembra 1998 uznesením

z 22. januára 1999 uložil navrhovateľke, aby špecifikovala petit návrhu, čo táto vykonala

podaním z 8. februára 1999.

Po pojednávaní dňa 11. marca 1999 okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým

vyhovel návrhu navrhovateľky na vyrovnanie dedičských podielov, pričom vychádzal aj

z toho, že táto uplatnila svoj nárok v súlade s Okresný

súd sa nestotožnil ani s námietkou odporkyne, ktorú predniesla v konaní prvýkrát, že

navrhovateľka nie je dedičkou zo zákona ani dedičkou zo závetu po nebohom poručiteľovi.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa. Namietala najmä povinnosť

splnenia výzvy podľa (čo namietala aj pri prvom prejednaní

veci), pričom § 17 ods. 1 citovaného zákona tejto povinnosti oprávnenú osobu nezbavuje,

a ďalej skutočnosť, že navrhovateľka nie je dedičkou.

Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. augusta 1999 označené námietky

odporkyne neakceptoval. Okrem iného uviedol, že jej názor na interpretáciu § 17 ods. 1

nemožno považovať za správny. Odvolací súd uviedol, že okresný

súd náležito zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Právny názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý vyslovil v uznesení

sp. zn. zo 16. mája 2000, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Ak dovolací súd posudzuje prísne (zužujúcim spôsobom) splnenie

podmienok na podanie dovolania, nemožno len v tejto skutočnosti vidieť porušenie práva na

prístup k dovolaciemu súdu podľa . V prípade dovolacieho súdu ako

tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť podmienky na prístup k súdnej ochrane

ustanovené prísnejšie ako u súdu prvého alebo druhého stupňa, čo je napokon dané

samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ I. K. dávala neumožnenie prístupu k dovolaciemu súdu do súvislosti

s porušením práva na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, treba uviesť, že zo samotného

označeného ustanovenia nevyplýva ani právo na odvolací súd. Právo na preskúmanie

prvostupňového súdneho rozhodnutia vyšším súdom je dané za podmienok ustanovených

v čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru, avšak len v trestných veciach. Porušenie práva na súd,

resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo

do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené neboli

rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo

arbitrárnym. Ako už bolo uvedené vyššie, ústavný súd takéto skutočnosti nezistil.

Keďže najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2000 nemohol porušiť v tejto časti práva

I. K. na prístup na dovolací súd v zmysle a Dohovoru, ide

o zjavnú neopodstatnenosť jej podnetu.

Nakoľko nedošlo k porušeniu práva na prístup na dovolací súd, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práv, ktoré sú eventuálne s týmto právom spojené (najmä verejnosť konania,

účasť na konaní a možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), a teda ani práv podľa

a Dohovoru, ktoré označila I. K.

2. I. K. v podnete na ústavný súd tiež namietala, že jej dovolanie bolo prípustné

podľa aj v spojení s dovolacím dôvodom podľa

písm. c) („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní“). V konkrétnostiach tento dovolací dôvod predstavuje jej

tvrdenie, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou o nepreukázanosti dedičského práva

navrhovateľky po poručiteľovi A. P.

Zo zadovážených podkladov vyplýva, že túto námietku vzniesla I. K. prvýkrát až po

zrušujúcom uznesení krajského súdu z 28. mája 1998 na pojednávaní okresného súdu dňa

11. marca 1999. Okresný súd v rozsudku z označeného dňa túto námietku neakceptoval

a neakceptoval ju takisto ani krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. augusta 1999.

Z uvedeného je zrejmé, že z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. c) v spojení so znením nie sú dané podmienky

prípustnosti dovolania podľa posledného citovaného ustanovenia.

Podnet I. K., pokiaľ ním namietala porušenie ňou označených práv zo strany

najvyššieho súdu z dôvodu neakceptovania prípustnosti jej dovolania podľa § 238 ods. 3

písm. b) v spojení s dovolacím dôvodom podľa , je preto tiež

zjavne neopodstatnený.

Na základe vyššie uvedených dôvodov bol potom podnet v celej časti odmietnutý ako

zjavne neopodstatnený podľa .