Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ES. ÚS 3/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2001

prerokoval oznámenie vlády Slovenskej republiky o prijatí sťažnosti J. N. a spol. proti

Slovenskej republike rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. januára 2001

č. 48672/99 a takto

r o z h o d o l :

Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. apríla 2001

doručené na základe

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) oznámenie

vlády Slovenskej republiky o tom, že „Európsky súd pre ľudské práva prijal rozhodnutie

o prijateľnosti vo veci J. N. a ostatní, č. sťažnosti 48672/99 dňa 18. januára 2001“.

Oznámenie urobil zástupca Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské

práva, ktorý k nemu ako prílohu pripojil uvedené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „európsky súd“) a charakteristiku sťažnosti.

Podľa tohto rozhodnutia európsky súd 18. januára 2001 vyhlásil sťažnosť J. N., J. H.,

V. J., Ľ. K., J. K., P. P., V. R. a P. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) č. 48672/99, ktorá bola

podaná európskemu súdu 1. marca 1999 proti Slovenskej republike, za prijateľnú.

Sťažovatelia sa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) sťažujú na neprimeranú dĺžku občianskoprávneho konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava III. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že európsky

súd odmietol námietku žalovanej vlády, že sťažovatelia nevyčerpali všetky vnútroštátne

prostriedky nápravy, pretože nepodali ústavnému súdu podnet podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. neuplatnili náhradu škody podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. K veci samej žalovaná vláda odmietla tvrdenia sťažovateľov

o nerešpektovaní práva sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote. Európsky

súd usúdil, že podľa kritérií ustanovených v jeho judikatúre týkajúcej sa danej problematiky

a s ohľadom na všetky informácie, ktorými disponuje, predmetná sťažnosť vyžaduje

meritórne preskúmanie.

II.

Ak Európsky súd pre ľudské práva prijme na ďalšie konanie sťažnosť od

ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb, ktoré sa považujú

za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd alebo jeho protokolmi, opatrením, rozhodnutím alebo iným zásahom

niektorého orgánu verejnej moci Slovenskej republiky, a vláda Slovenskej republiky bude

o tom upovedomená, oznámi to bez omeškania ústavnému súdu, ktorý začne konať podľa

tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona (§ 75 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Na účely konania pred ústavným súdom sa oznámenie vlády podľa odsekov 1 a 2

považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie (§ 75 ods. 3 zákona

o ústavnom súde). Ak ústavný súd začne konanie podľa odseku 1 alebo 2, upovedomí

sťažovateľa a ďalších účastníkov konania o začatí konania (§ 75 ods. 4 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana

základných práv a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje

a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná (ďalej len „medzinárodné zmluvy o ľudských právach“). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva povinnosť vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

V čase, keď predmetné oznámenie vlády Slovenskej republiky došlo ústavnému

súdu, sa konanie pred ústavným súdom mohlo začať na návrh fyzickej alebo právnickej

osoby podľa alebo podľa v znení, ktoré na

základe čl. III ústavného , ktorým sa mení a dopĺňa

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný

zákon“), bolo platné a účinné do 30. júna 2001 (ďalej len „v doterajšom znení“).

Podľa v doterajšom znení ústavný súd začne konanie,

ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127

, t. j. v článku, ktorý vykonáva v ustanoveniach tretej časti

druhej hlavy štvrtého oddielu označenom ako „Konanie o ústavných sťažnostiach“. Podľa

ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických

alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Z ústavnej úpravy v doterajšom znení teda vyplýva, že tak konanie o ústavnej

sťažnosti, ako aj konanie o podnete boli takým typom konania pred ústavným súdom,

v ktorom sa zabezpečovala ochrana základných práv a slobôd zaručených alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba

sama namietla ich porušenie. Odhliadnuc od konania o podnete, na ktoré sa prípad začatia

konania pred ústavným súdom podľa ustanovenia

nevzťahoval, bola podmienka, aby návrh bol podaný tým, „o ktorého práve sa má konať“,

ústavnou podmienkou začatia konania o ústavnej sťažnosti. Jej nesplnenie bolo samo osebe

ústavnou prekážkou začatia takéhoto konania.

Tento názor možno vyvodiť aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu.

V súvislosti s právomocou ústavného súdu preskúmavať nezákonnosť právoplatných

rozhodnutí orgánov územnej samosprávy, ústavný súd uviedol, že konanie o ústavnej

sťažnosti možno začať len na návrh fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že sa

porušili jej základné práva alebo slobody, a nie na návrh tretej osoby (mutatis mutandis,

).

Okrem toho ústavný súd judikoval, že čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 46 ods. 1

zakotvuje ústavné právo na autonómiu vôle strán. Obsahovým prvkom autonómie

vôle strán je aj právo jedinca, aby svoje hmotné i procesné práva uplatňoval na rôznych

štátnych orgánoch, a teda aj na súde ( ). Toto právo však v sebe obsahuje

aj oprávnenie zdržať sa jeho výkonu, nevyužiť ho. Procesné dispozičné právo účastníka

občianskeho súdneho konania (podať či nepodať žalobu, riadny či mimoriadny opravný

prostriedok) možno považovať za jeden z aspektov ústavného práva autonómie vôle strán

(). Hoci bol tento názor vyslovený v súvislosti s občianskym súdnym

konaním, ústavný súd nevidí dôvod, aby sa od neho odchýlil vo vzťahu ku konaniu

o ústavných sťažnostiach.

Podľa čl. III ústavného zákona „tento ústavný zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2001

okrem čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3 a čl. 151a, ktoré nadobudnú účinnosť

1. januára 2002“.

Podľa v znení ústavného zákona (ďalej len „v súčasnom

znení“) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať

v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a. Pokiaľ ide o podnet právnických a fyzických

osôb, tento v súčasnom znení už neustanovuje, nakoľko v

v doterajšom znení sa vypustil ods. 3 (čl. I. bod 78 ústavného zákona).

Hoci sa ústavný zákon dotkol znenia relevantného článku ( písm.

f)), nedotkol sa samotnej ústavnej podmienky začatia konania o ústavnej sťažnosti, t. j.

podmienky, aby návrh bol podaný tým, „o ktorého práve sa má konať“. Odhliadnuc od

očividného posilnenia oprávnenia ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických

alebo právnických osôb, ku ktorému došlo týmto ústavným zákonom v prípadoch, ak tieto

osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach, teda

odhliadnuc od rozšírenia ochrany základných práv a slobôd prostredníctvom ústavnej

sťažnosti aj na všetky prípady začatia konania podľa v doterajšom

znení, nemožno zo súčasného znenia vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú

oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa v doterajšom znení.

Preto vyššie uvedená judikatúra ústavného súdu je naďalej použiteľná pre konanie

o ústavných sťažnostiach.

V predmetnom oznámení urobenom podľa vláda

Slovenskej republiky netvrdí, že sťažovatelia prejavili vôľu začať konanie o ústavných

sťažnostiach pred ústavným súdom. Naopak, z jej oznámenia je nepochybné, že sa

sťažovatelia so sťažnosťou vo veci porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výslovne

obrátili na európsky súd a že európsky súd uznal, že podnet na začatie konania podľa čl.

130 ods. 3 (inak podľa v doterajšom znení jediný možný ústavný prostriedok,

prostredníctvom ktorého mohli namietať v konaní pred ústavným súdom porušenie práva na

súdne konanie „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ) nemožno

považovať za vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorý sťažovatelia boli povinní podľa čl. 35

ods. 1 dohovoru vyčerpať pred tým, než sa so sťažnosťou proti Slovenskej republike obrátili

na európsky súd.

Zo skutočnosti, že európsky súd vyhlásil ich sťažnosť za prijateľnú, vyplýva, že

európsky súd a) pokračuje v prejednávaní veci spolu so zástupcami strán a v prípade

potreby pristúpi k vyšetrovaniu, pre ktorého efektívne vykonanie mu zainteresované štáty

poskytnú potrebnú súčinnosť, b) dá sa k dispozícii zúčastneným stranám s cieľom

dosiahnuť urovnanie sporu zmierom založeným na rešpektovaní ľudských práv zaručených

dohovorom a jeho protokolmi. Konanie vedené podľa odseku 1 písm. b) je dôverné (čl. 38

dohovoru). O merite individuálnych sťažností podaných v súlade s článkom 34 dohovoru

rozhodne európsky súd rozsudkom, ktorý sa po právoplatnosti stáva pre Vysoké zmluvné

strany záväzným vo všetkých sporoch, ktorých sú stranami (čl. 46 ods. 1 dohovoru).

Z čl. 34 druhá veta dohovoru vyplýva pre Vysoké zmluvné strany záväzok, že

nebudú žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu práva na individuálne sťažnosti od

ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa

považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho

protokolmi jednou z Vysokých zmluvných strán. Ak samotné začatie konania pred

ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za

prijateľnú, nemožno považovať za porušenie záväzku Vysokej zmluvnej strany podľa čl. 34

dohovoru, skutočnosť, že by sa tak malo stať bez ohľadu na vôľu tých, ktorí využili právo

na individuálnu sťažnosť v súlade s týmto článkom, by sa už podľa okolností konkrétneho

prípadu mohla považovať za neprípustný spôsob bránenia výkonu tohto práva dotknutou

Vysokou zmluvnou stranou dohovoru.

Začatie konania pred ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú

európsky súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom

ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva

vo vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho vyčerpania

všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou

ochranou ústavnosti a v konečnom dôsledku neprispieva k posilneniu ochrany ľudských

práv a základných slobôd priznaných alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah

ústavného súdu k európskemu súdu je založený na deľbe funkcií na základe princípu

vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov. Paralelné začatie konania

pred ústavným súdom na základe oznámenia vlády, ktorá je žalovanou stranou v konaní

o individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd práve vyhlásil za prijateľnú, je spôsobilé

vyvolať zmätok u tých, ktorí podali individuálnu sťažnosť v súlade s čl. 34 dohovoru, a tým

oslabiť kontrolný mechanizmus založený dohovorom.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní musí dbať, aby sa nedostal do rozporu so

skorším konaním a jeho výsledkom v tej istej veci na medzinárodnom súdnom orgáne

rovnakého typu. Výsledok tohto konania napokon zaväzuje alebo bude zaväzovať

Slovenskú republiku bez ohľadu na výsledok konania pred ústavným súdom. Z tohto

aspektu sa potom prítomné konanie pred ústavným súdom javí ako nadbytočné a bez

právneho významu na právne postavenie jeho účastníkov.

Zo všetkých uvedených dôvodov bolo potrebné konanie pred ústavným súdom

v danej veci zastaviť.