Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 3/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľa skupiny 33 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Ing. I. Š., na vyslovenie nesúladu

ustanovenia bodu 4 o združovaní v politických

stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov s

Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, a 6. septembra 2001

takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie bodu 4 o združovaní

v politických stranách a v politických hnutiach v znení , zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. a n i e j e v súlade s

.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

1. Pôvodne skupina 34 poslancov (ďalej len „navrhovateľ“) Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podala podľa čl. 125 písm. a) a čl. 130

ods. 1 písm. a) (ďalej len „“) návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Po vymenovaní jedného z poslancov a zároveň právneho zástupcu navrhovateľa I. Š.

za ministra vnútra Slovenskej republiky sa stala navrhovateľom skupina 33 poslancov

národnej rady, naďalej zastúpená I. Š.

Navrhovateľ žiadal začať konanie o súlade § 6 ods. 2 písm. b) bodu 4 v spojení s § 7

ods. 2 a s o združovaní v politických stranách

a v politických hnutiach v znení , zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. ,

a (ďalej len „“) s ,

avšak v návrhu na rozhodnutie vo veci samej navrhovateľ žiadal vydať nález v tomto znení:

„ písmeno b) bod 4 o združovaní v politických stranách

a v politických hnutiach v znení , zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , a

nie je v súlade s článkom 29 odsek 3 Slovenskej

republiky.“

V odôvodnení návrhu na začatie konania bolo uvedené:

«Základnou námietkou voči ustanoveniu o zákaze viacnásobného členstva

v politických stranách v zákone je jeho vzťah k ústavnému právu občanov združovať sa, ako

je toto právo upravené v článku 29 .

V odseku 1 uvedeného článku je upravené všeobecné právo každého združovať sa

v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. V odseku 2 článku 29 je

upravené špecifické právo občanov združovať sa v politických stranách a v politických

hnutiach.

Je treba zdôrazniť, že pre občanov využívajúcich právo na združovanie (podľa oboch

prvých odsekov ) platí všeobecné ústavné pravidlo uvedené v článku 2 ods. 3 ,

podľa ktorého „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,

aby konal niečo, čo zákon neukladá“.

V článku 29 ods. 3 je možnosť obmedzenia výkonu združovacieho práva

zákonom veľmi precízne vymedzená.

V zmysle tak možno urobiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným

činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Každé obmedzenie, ktorým by zákon ohraničil výkon združovacieho práva nad tento

rozsah, prekračuje rámec povolený .

„... Prvou materiálnou podmienkou je obmedzenie v záujme ochrany práv a slobôd

iných, ochrany verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu. V rozsahu týchto chránených

záujmov je prvá materiálna podmienka obmedziteľnosti práva slobodne sa združovať

zhodná s prvou materiálnou podmienkou obmedziteľnosti slobody prejavu a práva na

informácie podľa čl. 26 ods. 4, ako aj práva pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ods. 2

. Osobitným dôvodom obmedzenia práva slobodne sa združovať je predchádzanie

trestným činom. Ochrana verejného zdravia, resp. zdravia nie je určeným dôvodom

pre obmedzenie práva slobodne sa združovať. Tento dôvod v obmedzenom rozsahu možno

zahrnúť do kategórie predchádzania trestným činom, predovšetkým v prípade naplnenia

znakov trestného činu šírenia nákazlivej choroby.

Druhou materiálnou podmienkou, ktorá sa musí splniť, je podmienka nevyhnutnosti

prijatia obmedzenia opatrenia v demokratickej spoločnosti.“

Obdobným spôsobom sú upravované zákonné možnosti pre prípadné obmedzenie

združovacieho práva aj v medzinárodnoprávnych dokumentoch.

Napríklad Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravuje právo

slobodne sa združovať v čl. 11, kde sa uvádza: „Každý má právo na slobodu pokojného

zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu

svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.“ Z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva jednoznačne vyplýva, že toto právo sa vzťahuje aj na politické strany (prípad

zákazu Komunistickej strany v Turecku v júli 1991 pod č. 133/1996/752/951).

Európsky súd v tejto súvislosti konštatoval, že politické strany sú formou

združovania, ktorá má zásadný význam pre riadne fungovanie demokracie. S prihliadnutím

na dôležitosť demokracie v systéme citovaného Dohovoru nemôže byť žiadna pochybnosť

o tom, že politické strany podliehajú režimu ustanovenému článkom 11.

Odsek 2 článku 11 Dohovoru ustanovuje: „Na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť

žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento

článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi

ozbrojených síl, polície a štátnej správy.“

, ktorý zmenil a doplnil o združovaní

v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, uložil v § 6

odsek 2 písmeno b) bod 4 politickým stranám a politickým hnutiam (ďalej len „politickým

stranám“) uviesť vo svojich stanovách (organizačných poriadkoch) ustanovenie

o neprípustnosti členstva v inej strane a hnutí.

Táto povinnosť sa vzťahuje na registráciu nových politických strán odo dňa účinnosti

novely zákona (1. 1. 2001) a zároveň sa existujúcim politickým stranám ukladá, aby si svoje

stanovy upravili podľa nového znenia § 6 odsek 2 do 28. februára 2001 (v § 21a ods. 1).

Zákon teda v platnom znení ukladá politickým stranám povinnosť uviesť vo svojich

stanovách pre svojich členov zákaz členstva v iných politických stranách a žiadna nová

politická strana bez takéhoto ustanovenia nemôže byť zaregistrovaná.

Politické strany, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti novely zákona takéto

ustanovenie vo svojich stanovách nemali, sú povinné toto ustanovenie do svojich

základných organizačných noriem vložiť do 28. februára 2001.

Platné znenie o združovaní

v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov teda zaväzuje

politické strany, aby pre to, aby mohli vôbec existovať, vo svojich stanovách v rozpore

s textom obmedzili výkon základného politického práva

občanov.

Voči povinnosti uloženej politickej strane zakázať svojim členom členstvo v inej

politickej strane možno uviesť i viacero neprávnych, politických a praktických námietok.

Vo vyspelých demokratických štátoch existuje v koncepcii členstva v politických

stranách značná pluralita.

Sú známe totiž politické strany s klasickým členstvom, s kolektívnym členstvom,

s členstvom, ktoré nie je nikde registrované, pretože za člena politickej strany sa považuje

každý, kto ju volí, alebo dokonca každý, kto súhlasí s jej programom.

Aj z uvedených dôvodov je podobné pravidlo o zákaze viacnásobného členstva

prakticky nezmyselné.

V platnej právnej úprave Slovenskej republiky má však takéto pravidlo charakter

právnej normy, s ktorou táto spája aj sankciu, ktorá má hlboký a významný dopad na

realizáciu základného ústavného práva zakladať politické strany a politické hnutia

a združovať sa v nich (v zmysle a

o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov

ak návrh na registráciu nemá náležitosti podľa § 6 alebo ak sú v ňom neúplné alebo

nepresné údaje, ministerstvo najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu na registráciu zašle

prípravnému výboru písomné upozornenie, že ak tieto nedostatky neodstráni, konanie

o registráciu sa nezačne).

Príslušnosť a členstvo v politickej strane je pritom nielen jedným zo základných

politických práv našich občanov, ale aj intímnym právom každého z nich a nikto by nemal

byť povinný niekomu inému poskytovať informácie o vlastnej straníckej príslušnosti.

Slovenský zákon pritom neustanovuje žiaden mechanizmus, ako by mali politické

strany pravidlo o zákaze členstva v inej strane voči svojim členom vynucovať.

Vo vyspelých demokratických krajinách sa pritom stretávame s dvoma pomerne

častými prípadmi, keď by pravidlo o neprípustnosti viacnásobného členstva v politických

stranách obmedzovalo právo občanov združovať sa spôsobom, ktorý by bol výrazne

neobvyklý. Sú to tzv. ideové strany, ktoré vidia svoje poslanie vo vytváraní a šírení

politických ideí a ak sa ich členovia chcú zúčastniť politickej súťaže, musia byť zároveň aj

členmi inej politickej strany, ktorá má ambície zúčastňovať sa volieb. Druhým prípadom je

kolektívne členstvo politických strán v širších politických zoskupeniach, ktoré však majú

tiež povahu politických strán. Vo vnútroštátnom meradle možno uviesť ako príklad

francúzske UDF a v nadnárodnom meradle Európsku ľudovú stranu. Člen nemeckej CDU je

zároveň členom inej politickej strany, ktorou je Európska ľudová strana, za ktorú napríklad

kandiduje vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Nová právna úprava § 6 ods. 2 písm. b) bod 4 v Slovenskej republike pritom aj takéto

členstvo vylučuje.

Rovnako sú známe prípady politických strán, ktoré nemajú ašpiráciu pôsobiť na

celonárodnej úrovni a obmedzujú svoje pôsobenie iba na lokálnu politiku. Nie je dosť dobre

zrejmé, prečo by aj na Slovensku napríklad jej občania nemali mať možnosť podporovať

svojím členstvom tak politickú stranu uchádzajúcu sa o mandáty v Národnej rade

Slovenskej republiky a zároveň aj politickú stranu uchádzajúcu sa napr. o miesta v obecnom

zastupiteľstve.

Obmedzenie práva slobodne sa združovať v politických stranách ustanovením zákazu

viacnásobného členstva v politických stranách nemožno uznať ako naplnenie ktorejkoľvek

z materiálnych podmienok ustanovených na tento účel.

Zákaz členstva vo viacerých politických stranách nie je opatrením nevyhnutným

v demokratickej spoločnosti ani pre bezpečnosť štátu, ani na ochranu verejného poriadku,

ani na predchádzanie trestným činom a ani na ochranu práv a slobôd iných. Je to

obmedzenie politického charakteru, ktoré vychádza z konkrétnej politickej predstavy

o pôsobení politických strán, ide však ďaleko nad rámec, ktorým umožňuje, aby sa

právo občanov slobodne sa združovať obmedzilo.

Zo znenia odseku 3 článku 29 tiež vyplýva, že podmienky pre zákonné

obmedzenie práva slobodne sa združovať sú totožné pre obidva prípady združovania

občanov upravené tak v odseku 1, ako aj v odseku 2 citovaného článku .

To znamená, že zákonom možno obmedziť združovanie občanov tak všeobecne

v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach, ako aj v politických stranách

a politických hnutiach.

Odsek 3 citovaného článku totiž neumožňuje uplatniť iné podmienky pre obmedzenie

práva združovať sa v politických stranách, ktoré by nebolo možné použiť pre zákonné

obmedzenie práva združovať sa aj v spolkoch, spoločnostiach a združeniach.

Za tejto ústavnej situácie je zákonné obmedzenie, ktoré podľa § 6 odsek 2 písm. b)

bod 4 zákona o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v platnom znení

ukladá politickým stranám zakázať svojim členom členstvo v iných politických stranách,

úplne absurdné.

Ak totiž pripustíme, že takéto zákonné obmedzenie je prípustné, musíme potom

obdobné zákonné obmedzenie pripustiť aj pre úpravu združovania v spolkoch,

spoločnostiach a združeniach.

V takom prípade bude potom možné pripustiť, že zákon môže požadovať aj od

organizačných noriem spolkov ustanovenie, ktoré by občanom, ktorí sú členmi jedného

spolku, zakazovalo byť členmi iného, iných, alebo dokonca všetkých ďalších spolkov.

Je teda zrejmé, že takáto úprava deformuje právo občanov slobodne sa združovať

ďaleko nad rámec povolený .

Obdobným spôsobom však novela zákona o združovaní v politických stranách

v citovanom ustanovení výrazne prekročila rámec, ktorý pripúšťa pre obmedzenie

práva slobodne sa združovať, a to tak vo všeobecnosti, ako aj pre združovanie v politických

stranách a v politických hnutiach.»

2. Národná rada Slovenskej republiky sa k návrhu na začatie konania nevyjadrila.

3. Obaja účastníci súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania.

4. Dôvodová správa k návrhu , ktorým sa mení a dopĺňa

o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení

neskorších predpisov vo svojej všeobecnej ani osobitnej časti (parlamentná tlač č. 736)

neobsahuje odôvodnenie k navrhovanému zákazu viacnásobného členstva v politických

stranách a v politických hnutiach.

Táto dôvodová správa nebolo doplnená ani pri odôvodňovaní návrhu cit. zákona jej

predkladateľom – vládou Slovenskej republiky (bolo uvedené len to, že návrh novely má

zamedziť členstvu občana súčasne v dvoch politických subjektoch). Prekladateľ návrhu

novely však na záver rozpravy uviedol, že zákaz viacnásobného členstva je neuralgickým

bodom tohto návrhu, pričom by sa táto situácia nemala riešiť tak, aby porušovala ústavné

právo občana, a preto návrh zákona ponecháva na vôľu občanovi, či vstúpi alebo nevstúpi

do takej politickej strany, ktorá má v stanovách obsiahnuté obmedzenie dvojitého členstva.

Ani po rozprave nedošlo k doplneniu dôvodovej správy a návrh novely zákona

o politických stranách bol prijatý bez ohľadu na vystúpenia poslancov, ktorí kritizovali

zákonný zákaz viacnásobného členstva v politických stranách a v politických hnutiach.

II.

Východiská

1. Základné právo na zakladanie politických strán a politických hnutí

1.1. V (ústavného v znení ústavného

, ústavného a ústavného zákona

č. ) je upravené základné právo na zakladanie politických strán a politických

hnutí tak, že občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa

v nich.

V ústavných pomeroch Slovenskej republiky sa uplatňujú obmedzenia vo vzťahu

k zakladaniu, existencii, a pôsobeniu politických strán, ktoré sú vyjadrené v dvoch

základných rovinách. Prvou skupinou obmedzení sú obmedzenia, ktoré sú upravené v čl. 29

ods. 3 , podľa ktorého výkon práv podľa odsekov 1 a 2 (právo zakladať politické

strany a politické hnutia a združovať sa v nich) možno obmedziť len v prípadoch

ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť

štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv

a slobôd iných.

Druhá skupina obmedzení v tomto zmysle sa týka osôb. Podľa zákon

môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a

právo uvedené v čl. 29 ods. 2...

Iné obmedzenia práva slobodne sa združovať v politických stranách nepozná,

čo znamená, že toto právo možno obmedziť len v uvedenom ústavnom rámci.

1.2. Z vyplýva, že právo slobodne sa združovať v politických

stranách je ústavne garantované spolu s inými formami slobodného združovania sa (čl. 29

ods. 1 ), a v (ale aj v ) sú ustanovené taxatívnym spôsobom

predpoklady na obmedzenie práva na toto združovanie.

Obmedzenia v sa uplatňujú bez ohľadu na to, či ide

o združovanie podľa alebo ods. 2 . Tieto predpoklady sa však uplatňujú

odlišným spôsobom pri a odlišne pri , čo vyplýva

z pojmovej odlišnosti týchto práv. V tomto prípade však ústavný súd nepovažuje za

potrebné tieto odlišnosti definovať. Predmetom skúmania je totiž iba obsah základného

práva zakladať politické strany a politické hnutia a jeho ústavné obmedzenie.

Realizácia práva zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich je

upravená o združovaní v politických stranách a v politických

hnutiach v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky zakladania, fungovania,

hospodárenia a financovania politických strán.

Zákaz členstva vo viacerých politických stranách vyjadrený v zákonom ustanovenej

povinnosti uviesť do stanov politickej strany neprípustnosť členstva v inej politickej strane

formou výslovného zákazu členstva vo viacerých politických stranách a hnutiach je

obmedzením práva na združovanie v politických stranách. Pre prípad, že stanovy

neobsahujú tento zákaz, začne sa síce proces registrácie politickej strany, ale tento proces

skončí odmietnutím registrácie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky pre nesplnenie

zákonom ustanovených obsahových náležitostí, čo obmedzuje nielen proces vzniku

politickej strany, ale aj utváranie slobodnej autonómnej vôle členov budúcej politickej

strany. Ide o striktné obmedzenie práva na združovanie v politických stranách, pretože

zákaz viacnásobného členstva (jeho povinné uvedenie v stanovách) má priamy súvis

s prípustnosťou vzniku politickej strany, s individuálnym členstvom v tejto strane a s jej

budúcim pôsobením na politickej scéne.

To však neznamená, že slobodné zakladanie politických strán nemôže mať určité

zákonné obmedzenia. Každé takéto obmedzenie však musí byť nevyhnutné a primerané

a súčasne musí ísť o otázky, u ktorých je potrebné, aby ich reglementoval štát

a neponechával ich iba na samotných zakladateľov strany, resp. autonómiu vôle členov

(budúcich členov) strán.

Prípady obmedzenia tohto práva musia byť podľa predmetom zákonnej

úpravy, pričom sa musia rešpektovať ústavné predpoklady na takéto obmedzenie obsiahnuté

v , t. j. či ide o obmedzenie nevyhnutné a primerané v demokratickej

spoločnosti a či toto obmedzenie je nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného

poriadku, predchádzanie trestným činom alebo ochranu práv a slobôd iných.

2. K ústavnej povahe obmedzení, ktoré sú nevyhnutné a primerané v demokratickej

spoločnosti aj vo vzťahu k zakladaniu politických strán

Slobodné zakladanie politických strán, ktoré v zákonnej úprave predpokladá aj

proces registrácie, ktorý je sám osebe obmedzením pripúšťajúcim dokonca korekciu

prostredníctvom verejného súdnictva (právomoc všeobecného súdu na preskúmanie

upozornenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na nedostatky návrhu na registráciu

politickej strany), môže a niekedy musí obsahovať obmedzenia. Ak by sa pripustila úplná

sloboda zakladania politických strán bez akýchkoľvek formálnych a materiálnych

obmedzení, došlo by k popretiu princípov pluralitnej demokracie a záujmov politických

strán z hľadiska ochrany ich práv.

Úlohou práva je preto upraviť nielen ústavný, ale i zákonný rámec realizácie práva

združovať sa v politických stranách a tiež rámec činnosti (postavenia) politických strán

s dôrazom na to, aby neboli ohrozené také princípy demokracie, ako je pluralita, princíp

väčšiny a ochrany menšín, rovnosť, prípadne konsenzus. Zákonná úprava má dbať na to,

aby sa dala vykladať a používať v súlade s umožnením a ochranou slobodnej súťaže

politických síl v demokratickej spoločnosti. Významným ústavným princípom, ktorý sa

musí rešpektovať pri zákonnej úprave, je aj to, že politické strany a politické hnutia sú

oddelené od štátu, to znamená, že sa musí rešpektovať aj určitý samosprávny princíp

zakladania politických strán, ktorý sa presadzuje cez autonómiu vôle zakladateľov,

budúcich členov politických strán.

Obmedzenie práva zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich

ako jedného zo základných politických práv je prípustné rovnako ako obmedzenie iných

základných práv. Zákonodarca je povinný prijať zákon, obmedzenie musí platiť rovnako pre

tie isté prípady a obmedzenie nesmie narúšať podstatu a zmysel obmedzovaného

základného práva (aj slobody). To vyplýva z a 4 a vzťahuje sa to aj na

uplatnenie obmedzení podľa .

Z dôvodu, aby obmedzenie základného práva združovať sa v politických stranách

nenarúšalo podstatu a zmysel tohto základného práva, vymedzila predpoklady

takéhoto obmedzenia v čl. 29 ods. 3. Ak sú tieto predpoklady (hoci spojené len s niektorým

z legitímnych cieľov) obmedzenia základného práva združovať sa v politických stranách

splnené, potom prijatie zákona, ktorý obmedzuje toto základné právo, je primeraným

a nevyhnutným počinom zákonodarcu.

3. Doterajšia judikatúra ústavného súdu a nevyhnutné opatrenia

na obmedzenie základných práv

Ústavný súd sa výkladom a používaním a 3 doposiaľ priamo

nezaoberal. Vo svojej rozhodovacej činnosti sa však už zaoberal nevyhnutnosťou opatrení

slúžiacich na obmedzenie základného práva alebo slobody v spojitosti s iným základným

právom ( ).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. pri posudzovaní

nevyhnutnosti opatrení na obmedzenie základného práva alebo slobody vychádzal z toho, že

«termín nevyhnutný „nemá takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov užitočný,

primeraný alebo žiaduci. Vzťahuje sa len na existenciu naliehavej spoločenskej potreby

vykonať daný zásah“... Pritom obmedzenie ... nemožno pokladať za nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu; pri

určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale aj

podstata práva, ktoré sa má obmedziť...»

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd vyslovil, že „obmedzenie práva na

informácie je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka a dve kumulatívne

materiálne podmienky. ... Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie

slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný

poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí

preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je

podmienka nevyhnutnosti prijatého opatrenia.“ Pri výklade týchto podmienok ústavný súd

opäť odkázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ďalej uviedol, že termín

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú

potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je

nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno.“

Využitím citovanej judikatúry ústavného súdu na prípad obmedzenia práva podľa

možno dospieť k záveru, že toto právo možno obmedziť len:

- spôsobom ustanoveným zákonom,

- za účelom dosiahnutia aspoň jedného z cieľov taxatívne ustanovených v čl. 29

ods. 3 a

- ak je to nevyhnutné pre dosiahnutie sledovaného cieľa (ktorého realizáciu

vyžaduje naliehavá spoločenská potreba a nemožno ho uskutočniť inak).

III.

Závery

1. Národná rada ako jediný zákonodarný orgán v Slovenskej republike je oprávnená

prijímať aj také zákony, ktorými sa zasahuje do existencie a života politických strán. Tieto

zásahy však musia v každom prípade rešpektovať ústavné podmienky vyjadrené priamo

v ústave, ako aj ostatné ústavné hodnoty, ktoré majú význam pre utváranie demokratického

politického systému. Akceptujúc ústavnú reglementáciu roly politických strán musí aj

zákonná úprava prispievať k naplneniu tejto úlohy. V tejto spojitosti nemožno opomenúť, že

politický systém je založený na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti

( ). Nemožno obísť ani ústavne vyjadrený princíp oddelenosti politických strán

od štátu ( ). Rovnako nemožno opomínať, že politické strany vznikajú

v rámci právneho štátu ( ), ktorého princípy sa musia premietať aj do slobodného,

dobrovoľného a nad ústavný rámec neobmedzeného vzniku politických strán.

Článok 29 ods. 2 vyjadruje jednu zo základných ústavných požiadaviek na

vytváranie politických strán, a tou je demokratický princíp ich slobodného vytvárania, ktorý

nemôže byť zákonom obmedzený inak než za splnenia predpokladov uvedených v čl. 29

ods. 3 .

2. , ktorým sa mení a dopĺňa

o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení

neskorších predpisov neuviedol žiaden z cieľov ustanovených v , ktorý

by sa musel zákazom viacnásobného členstva chrániť v dôsledku naliehavej spoločenskej

potreby, pričom tento cieľ by sa nedal inak dosiahnuť. Zo strany zákonodarcu teda chýba

zdôvodnenie tohto zásahu do demokratického princípu slobodného vytvárania politických

strán.

Ústavný súd venoval pozornosť obsahu zákazu viacnásobného členstva v politických

stranách v , ktorým sa mení a dopĺňa

o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov

iba z aspektu a bez toho, aby mohol vyhodnotiť

zámer zákonodarcu pri prijímaní napadnutého ustanovenia .

Princíp demokratického a slobodného vytvárania politických strán vyjadruje čl. 29

ods. 2 , v zmysle ktorého občania majú právo zakladať politické strany a politické

hnutia a združovať sa v nich. Podľa ústavného súdu tento článok potvrdzuje

slobodné rozhodovanie občana o tom, či využije svoje základné právo na združovanie

v politických stranách a v akom rozsahu. Táto sloboda rozhodovania však nemôže byť

obmedzená len preto, že občan je už členom inej politickej strany. Riešenie tejto otázky by

nemal chrániť štát, ale politická strana. Podľa všeobecne prevládajúcich poznatkov

a politickej (ústavnej) praxe je totiž postačujúce, ak zákon obsahuje úpravu o členstve

(podmienkach vzniku a zániku), a ostatné otázky, konkrétne to platí aj pre zákaz

viacnásobného členstva v politických stranách, sú vecou prístupu politickej strany (a jej

členov) k zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti členstva v tejto strane s členstvom v inej

politickej strane.

3. Zákaz viacnásobného členstva v politickej strane v ,

ktorým sa mení a dopĺňa o združovaní v politických stranách

a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov je podľa názoru ústavného súdu

formulovaný tak (ustanovenie o neprípustnosti členstva v inej politickej strane, ktoré je

povinnou súčasťou stanov), že možno urobiť záver, že toto obmedzenie nie je v žiadnej

vecnej súvislosti s ochranou bezpečnosti štátu, s ochranou verejného poriadku

a s predchádzaním trestným činom. Preto nie je potrebné zaoberať sa týmito predpokladmi

obmedzenia základného práva združovať sa v politických stranách.

Osobitnú pozornosť však ústavný súd venoval otázke, či tento zákaz nie je

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti so zreteľom na ochranu práv a slobôd iných.

Podstatu, zmysel a cieľ členstva občana v politickej strane možno vyvodiť z § 1

ods. 1 , v ktorom sa uvádza: „Občania majú právo sa

združovať v politických stranách a v politických hnutiach (ďalej len „strany a hnutia“).

Výkon tohto práva slúži občanom na ich účasť na politickom živote spoločnosti, najmä na

vytváraní národnej rady a orgánov územnej samosprávy.“

Neprípustnosť členstva v inej politickej strane možno analyzovať, ak uvažujeme

o obmedzení v demokratickej spoločnosti nevyhnutnom na ochranu práv a slobôd iných, len

v spojitosti s ochranou a zabezpečením práv iných vyplývajúcich z a 4 a

o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o voľbách“) a o voľbách do orgánov samosprávy

obcí v znení neskorších predpisov (ďalej aj „volebné zákony“).

Ochrana pasívneho a aktívneho volebného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 a 4

však podľa názoru ústavného súdu nevyžaduje zákaz viacnásobného členstva

v politickej strane. Volebné zákony obsahujú dostatok záruk na to, aby sa tieto práva

realizovali a zabezpečovali bez ohľadu na to, či kandidát na funkciu v zastupiteľskej

demokracii je v jednej alebo vo viacerých politických stranách. Vyplýva to z viacerých

ustanovení volebných zákonov. Kandidát na poslanca národnej rady musí podľa § 17 ods. 9

zákona o voľbách ku kandidátnej listine priložiť vlastnoručne podpísané vyhlásenie, že

súhlasí s kandidatúrou, nekandiduje na inej kandidátnej listine a nie sú mu známe prekážky

voliteľnosti a potvrdenie o členstve v strane alebo čestné vyhlásenie, že nie je členom

nijakej politickej strany. Pri voľbách do obecného zastupiteľstva musí byť podľa § 16 ods. 8

o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších

predpisov ku kandidátnej listine pripojené vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že

súhlasí so svojou kandidatúrou a nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej

listine. V prípade preskúmania kandidátnych listín podľa § 18 zákona o voľbách a zistenia,

že kandidát je uvedený na viacerých kandidátnych listinách, dochádza k vyčiarknutiu takého

kandidáta na všetkých kandidátnych listinách.

Na základe týchto predpokladov každý volič môže mať istotu, že volí kandidáta,

ktorý v tom istom čase nie je voliteľný na inej kandidátnej listine, bez ohľadu na to, či je

alebo nie je v inej politickej strane než tej, ktorá ho kandidovala. Povolebné dôsledky

viacnásobného členstva už nemajú relevantný význam pre ochranu a realizáciu práv podľa

a 4 , pretože aktivita, pôsobenie a činnosť už zvolených kandidátov nie

sú vôbec závislé na ich viacnásobnom členstve v politických stranách, ako to napokon

v ústavnej praxi dokazujú tzv. nezávislí poslanci alebo poslanci, ktorí sa ešte počas trvania

svojho mandátu stávajú členmi iných politických strán. Tieto dôsledky sú len nepriamym

produktom slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. Tieto dôsledky

nemôže samy osebe odôvodniť neprípustnosť (zákaz) viacnásobného členstva v politickej

strane, tak ako bola ustanovená v , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení

neskorších predpisov, a v tejto spojitosti preto neexistuje naliehavá spoločenská potreba

prijať zákonný zákaz viacnásobného členstva v politických stranách.

Tieto východiská a závery viedli ústavný súd k tomu, aby rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu.