Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 3/01
PDF · 260.25 KB
No categories available
PL. ÚS 3/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľa skupiny 33 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených JUDr. Ing. I. Š., na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) bodu 4 zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických
stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, a 6. septembra 2001
takto
r o z h o d o l :
Ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b) bodu 4 zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní
v politických stranách a v politických hnutiach v znení zákona č. 468/1991 Zb., zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 47/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 43/1994 Z. z. a zákona č. 404/2000 Z. z. n i e j e v súlade s čl. 29 ods. 3
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh na začatie konania a stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
1. Pôvodne skupina 34 poslancov (ďalej len „navrhovateľ“) Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podala podľa čl. 125 písm. a) a čl. 130
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Po vymenovaní jedného z poslancov a zároveň právneho zástupcu navrhovateľa I. Š.
za ministra vnútra Slovenskej republiky sa stala navrhovateľom skupina 33 poslancov
národnej rady, naďalej zastúpená I. Š.
Navrhovateľ žiadal začať konanie o súlade § 6 ods. 2 písm. b) bodu 4 v spojení s § 7
ods. 2 a s § 21a ods. 1 zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách
a v politických hnutiach v znení zákona č. 468/1991 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 47/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 43/1994 Z. z.
a zákona č. 404/2000 Z. z. (ďalej len „zákon o politických stranách“) s čl. 29 ods. 3 ústavy,
avšak v návrhu na rozhodnutie vo veci samej navrhovateľ žiadal vydať nález v tomto znení:
„§ 6 odsek 2 písmeno b) bod 4 zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách
a v politických hnutiach v znení zákona č. 468/1991 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 47/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 43/1994 Z. z. a
zákona č. 404/2000 Z. z. nie je v súlade s článkom 29 odsek 3 Ústavy Slovenskej
republiky.“
V odôvodnení návrhu na začatie konania bolo uvedené:
«Základnou námietkou voči ustanoveniu o zákaze viacnásobného členstva
v politických stranách v zákone je jeho vzťah k ústavnému právu občanov združovať sa, ako
je toto právo upravené v článku 29 Ústavy Slovenskej republiky.
V odseku 1 uvedeného článku je upravené všeobecné právo každého združovať sa
v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. V odseku 2 článku 29 ústavy je
upravené špecifické právo občanov združovať sa v politických stranách a v politických
hnutiach.
Je treba zdôrazniť, že pre občanov využívajúcich právo na združovanie (podľa oboch
prvých odsekov čl. 29) platí všeobecné ústavné pravidlo uvedené v článku 2 ods. 3 ústavy,
podľa ktorého „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá“.
V článku 29 ods. 3 ústavy je možnosť obmedzenia výkonu združovacieho práva
zákonom veľmi precízne vymedzená.
V zmysle ústavy tak možno urobiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným
činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.
Každé obmedzenie, ktorým by zákon ohraničil výkon združovacieho práva nad tento
rozsah, prekračuje rámec povolený ústavou.
„... Prvou materiálnou podmienkou je obmedzenie v záujme ochrany práv a slobôd
iných, ochrany verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu. V rozsahu týchto chránených
záujmov je prvá materiálna podmienka obmedziteľnosti práva slobodne sa združovať
zhodná s prvou materiálnou podmienkou obmedziteľnosti slobody prejavu a práva na
informácie podľa čl. 26 ods. 4, ako aj práva pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ods. 2
ústavy. Osobitným dôvodom obmedzenia práva slobodne sa združovať je predchádzanie
trestným činom. Ochrana verejného zdravia, resp. zdravia nie je ústavou určeným dôvodom
pre obmedzenie práva slobodne sa združovať. Tento dôvod v obmedzenom rozsahu možno
zahrnúť do kategórie predchádzania trestným činom, predovšetkým v prípade naplnenia
znakov trestného činu šírenia nákazlivej choroby.
Druhou materiálnou podmienkou, ktorá sa musí splniť, je podmienka nevyhnutnosti
prijatia obmedzenia opatrenia v demokratickej spoločnosti.“
Obdobným spôsobom sú upravované zákonné možnosti pre prípadné obmedzenie
združovacieho práva aj v medzinárodnoprávnych dokumentoch.
Napríklad Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravuje právo
slobodne sa združovať v čl. 11, kde sa uvádza: „Každý má právo na slobodu pokojného
zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu
svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.“ Z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva jednoznačne vyplýva, že toto právo sa vzťahuje aj na politické strany (prípad
zákazu Komunistickej strany v Turecku v júli 1991 pod č. 133/1996/752/951).
Európsky súd v tejto súvislosti konštatoval, že politické strany sú formou
združovania, ktorá má zásadný význam pre riadne fungovanie demokracie. S prihliadnutím
na dôležitosť demokracie v systéme citovaného Dohovoru nemôže byť žiadna pochybnosť
o tom, že politické strany podliehajú režimu ustanovenému článkom 11.
Odsek 2 článku 11 Dohovoru ustanovuje: „Na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť
žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento
článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi
ozbrojených síl, polície a štátnej správy.“
Zákon č. 404/2000 Z. z., ktorý zmenil a doplnil zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní
v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, uložil v § 6
odsek 2 písmeno b) bod 4 politickým stranám a politickým hnutiam (ďalej len „politickým
stranám“) uviesť vo svojich stanovách (organizačných poriadkoch) ustanovenie
o neprípustnosti členstva v inej strane a hnutí.
Táto povinnosť sa vzťahuje na registráciu nových politických strán odo dňa účinnosti
novely zákona (1. 1. 2001) a zároveň sa existujúcim politickým stranám ukladá, aby si svoje
stanovy upravili podľa nového znenia § 6 odsek 2 do 28. februára 2001 (v § 21a ods. 1).
Zákon teda v platnom znení ukladá politickým stranám povinnosť uviesť vo svojich
stanovách pre svojich členov zákaz členstva v iných politických stranách a žiadna nová
politická strana bez takéhoto ustanovenia nemôže byť zaregistrovaná.
Politické strany, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti novely zákona takéto
ustanovenie vo svojich stanovách nemali, sú povinné toto ustanovenie do svojich
základných organizačných noriem vložiť do 28. februára 2001.
Platné znenie § 6 ods. 2 písm. b) bod 4 zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní
v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov teda zaväzuje
politické strany, aby pre to, aby mohli vôbec existovať, vo svojich stanovách v rozpore
s textom Ústavy Slovenskej republiky obmedzili výkon základného politického práva
občanov.
Voči povinnosti uloženej politickej strane zakázať svojim členom členstvo v inej
politickej strane možno uviesť i viacero neprávnych, politických a praktických námietok.
Vo vyspelých demokratických štátoch existuje v koncepcii členstva v politických
stranách značná pluralita.
Sú známe totiž politické strany s klasickým členstvom, s kolektívnym členstvom,
s členstvom, ktoré nie je nikde registrované, pretože za člena politickej strany sa považuje
každý, kto ju volí, alebo dokonca každý, kto súhlasí s jej programom.
Aj z uvedených dôvodov je podobné pravidlo o zákaze viacnásobného členstva
prakticky nezmyselné.
V platnej právnej úprave Slovenskej republiky má však takéto pravidlo charakter
právnej normy, s ktorou táto spája aj sankciu, ktorá má hlboký a významný dopad na
realizáciu základného ústavného práva zakladať politické strany a politické hnutia
a združovať sa v nich (v zmysle § 7 ods. 2 a § 21a ods. 1 zákona č. 424/1991 Zb.
o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov
ak návrh na registráciu nemá náležitosti podľa § 6 alebo ak sú v ňom neúplné alebo
nepresné údaje, ministerstvo najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu na registráciu zašle
prípravnému výboru písomné upozornenie, že ak tieto nedostatky neodstráni, konanie
o registráciu sa nezačne).
Príslušnosť a členstvo v politickej strane je pritom nielen jedným zo základných
politických práv našich občanov, ale aj intímnym právom každého z nich a nikto by nemal
byť povinný niekomu inému poskytovať informácie o vlastnej straníckej príslušnosti.
Slovenský zákon pritom neustanovuje žiaden mechanizmus, ako by mali politické
strany pravidlo o zákaze členstva v inej strane voči svojim členom vynucovať.
Vo vyspelých demokratických krajinách sa pritom stretávame s dvoma pomerne
častými prípadmi, keď by pravidlo o neprípustnosti viacnásobného členstva v politických
stranách obmedzovalo právo občanov združovať sa spôsobom, ktorý by bol výrazne
neobvyklý. Sú to tzv. ideové strany, ktoré vidia svoje poslanie vo vytváraní a šírení
politických ideí a ak sa ich členovia chcú zúčastniť politickej súťaže, musia byť zároveň aj
členmi inej politickej strany, ktorá má ambície zúčastňovať sa volieb. Druhým prípadom je
kolektívne členstvo politických strán v širších politických zoskupeniach, ktoré však majú
tiež povahu politických strán. Vo vnútroštátnom meradle možno uviesť ako príklad
francúzske UDF a v nadnárodnom meradle Európsku ľudovú stranu. Člen nemeckej CDU je
zároveň členom inej politickej strany, ktorou je Európska ľudová strana, za ktorú napríklad
kandiduje vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Nová právna úprava § 6 ods. 2 písm. b) bod 4 v Slovenskej republike pritom aj takéto
členstvo vylučuje.
Rovnako sú známe prípady politických strán, ktoré nemajú ašpiráciu pôsobiť na
celonárodnej úrovni a obmedzujú svoje pôsobenie iba na lokálnu politiku. Nie je dosť dobre
zrejmé, prečo by aj na Slovensku napríklad jej občania nemali mať možnosť podporovať
svojím členstvom tak politickú stranu uchádzajúcu sa o mandáty v Národnej rade
Slovenskej republiky a zároveň aj politickú stranu uchádzajúcu sa napr. o miesta v obecnom
zastupiteľstve.
Obmedzenie práva slobodne sa združovať v politických stranách ustanovením zákazu
viacnásobného členstva v politických stranách nemožno uznať ako naplnenie ktorejkoľvek
z materiálnych podmienok ustanovených ústavou na tento účel.
Zákaz členstva vo viacerých politických stranách nie je opatrením nevyhnutným
v demokratickej spoločnosti ani pre bezpečnosť štátu, ani na ochranu verejného poriadku,
ani na predchádzanie trestným činom a ani na ochranu práv a slobôd iných. Je to
obmedzenie politického charakteru, ktoré vychádza z konkrétnej politickej predstavy
o pôsobení politických strán, ide však ďaleko nad rámec, ktorým ústava umožňuje, aby sa
právo občanov slobodne sa združovať obmedzilo.
Zo znenia odseku 3 článku 29 ústavy tiež vyplýva, že podmienky pre zákonné
obmedzenie práva slobodne sa združovať sú totožné pre obidva prípady združovania
občanov upravené tak v odseku 1, ako aj v odseku 2 citovaného článku ústavy.
To znamená, že zákonom možno obmedziť združovanie občanov tak všeobecne
v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach, ako aj v politických stranách
a politických hnutiach.
Odsek 3 citovaného článku totiž neumožňuje uplatniť iné podmienky pre obmedzenie
práva združovať sa v politických stranách, ktoré by nebolo možné použiť pre zákonné
obmedzenie práva združovať sa aj v spolkoch, spoločnostiach a združeniach.
Za tejto ústavnej situácie je zákonné obmedzenie, ktoré podľa § 6 odsek 2 písm. b)
bod 4 zákona o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v platnom znení
ukladá politickým stranám zakázať svojim členom členstvo v iných politických stranách,
úplne absurdné.
Ak totiž pripustíme, že takéto zákonné obmedzenie je prípustné, musíme potom
obdobné zákonné obmedzenie pripustiť aj pre úpravu združovania v spolkoch,
spoločnostiach a združeniach.
V takom prípade bude potom možné pripustiť, že zákon môže požadovať aj od
organizačných noriem spolkov ustanovenie, ktoré by občanom, ktorí sú členmi jedného
spolku, zakazovalo byť členmi iného, iných, alebo dokonca všetkých ďalších spolkov.
Je teda zrejmé, že takáto úprava deformuje právo občanov slobodne sa združovať
ďaleko nad rámec povolený ústavou.
Obdobným spôsobom však novela zákona o združovaní v politických stranách
v citovanom ustanovení výrazne prekročila rámec, ktorý pripúšťa ústava pre obmedzenie
práva slobodne sa združovať, a to tak vo všeobecnosti, ako aj pre združovanie v politických
stranách a v politických hnutiach.»
2. Národná rada Slovenskej republiky sa k návrhu na začatie konania nevyjadrila.
3. Obaja účastníci súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania.
4. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení
neskorších predpisov vo svojej všeobecnej ani osobitnej časti (parlamentná tlač č. 736)
neobsahuje odôvodnenie k navrhovanému zákazu viacnásobného členstva v politických
stranách a v politických hnutiach.
Táto dôvodová správa nebolo doplnená ani pri odôvodňovaní návrhu cit. zákona jej
predkladateľom – vládou Slovenskej republiky (bolo uvedené len to, že návrh novely má
zamedziť členstvu občana súčasne v dvoch politických subjektoch). Prekladateľ návrhu
novely však na záver rozpravy uviedol, že zákaz viacnásobného členstva je neuralgickým
bodom tohto návrhu, pričom by sa táto situácia nemala riešiť tak, aby porušovala ústavné
právo občana, a preto návrh zákona ponecháva na vôľu občanovi, či vstúpi alebo nevstúpi
do takej politickej strany, ktorá má v stanovách obsiahnuté obmedzenie dvojitého členstva.
Ani po rozprave nedošlo k doplneniu dôvodovej správy a návrh novely zákona
o politických stranách bol prijatý bez ohľadu na vystúpenia poslancov, ktorí kritizovali
zákonný zákaz viacnásobného členstva v politických stranách a v politických hnutiach.
II.
Východiská
1. Základné právo na zakladanie politických strán a politických hnutí
1.1. V čl. 29 ods. 2 ústavy (ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení ústavného
zákona č. 244/1998 Z. z., ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a ústavného zákona
č. 90/2001 Z. z.) je upravené základné právo na zakladanie politických strán a politických
hnutí tak, že občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa
v nich.
V ústavných pomeroch Slovenskej republiky sa uplatňujú obmedzenia vo vzťahu
k zakladaniu, existencii, a pôsobeniu politických strán, ktoré sú vyjadrené v dvoch
základných rovinách. Prvou skupinou obmedzení sú obmedzenia, ktoré sú upravené v čl. 29
ods. 3 ústavy, podľa ktorého výkon práv podľa odsekov 1 a 2 (právo zakladať politické
strany a politické hnutia a združovať sa v nich) možno obmedziť len v prípadoch
ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť
štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv
a slobôd iných.
Druhá skupina obmedzení v tomto zmysle sa týka osôb. Podľa čl. 54 ústavy zákon
môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a
právo uvedené v čl. 29 ods. 2...
Iné obmedzenia práva slobodne sa združovať v politických stranách ústava nepozná,
čo znamená, že toto právo možno obmedziť len v uvedenom ústavnom rámci.
1.2. Z čl. 29 ods. 2 ústavy vyplýva, že právo slobodne sa združovať v politických
stranách je ústavne garantované spolu s inými formami slobodného združovania sa (čl. 29
ods. 1 ústavy), a v čl. 29 ods. 3 (ale aj v čl. 54) ústavy sú ustanovené taxatívnym spôsobom
predpoklady na obmedzenie práva na toto združovanie.
Obmedzenia v čl. 29 ods. 3 ústavy sa uplatňujú bez ohľadu na to, či ide
o združovanie podľa čl. 29 ods. 1 alebo ods. 2 ústavy. Tieto predpoklady sa však uplatňujú
odlišným spôsobom pri čl. 29 ods. 1 a odlišne pri čl. 29 ods. 2 ústavy, čo vyplýva
z pojmovej odlišnosti týchto práv. V tomto prípade však ústavný súd nepovažuje za
potrebné tieto odlišnosti definovať. Predmetom skúmania je totiž iba obsah základného
práva zakladať politické strany a politické hnutia a jeho ústavné obmedzenie.
Realizácia práva zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich je
upravená zákonom č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických
hnutiach v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky zakladania, fungovania,
hospodárenia a financovania politických strán.
Zákaz členstva vo viacerých politických stranách vyjadrený v zákonom ustanovenej
povinnosti uviesť do stanov politickej strany neprípustnosť členstva v inej politickej strane
formou výslovného zákazu členstva vo viacerých politických stranách a hnutiach je
obmedzením práva na združovanie v politických stranách. Pre prípad, že stanovy
neobsahujú tento zákaz, začne sa síce proces registrácie politickej strany, ale tento proces
skončí odmietnutím registrácie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky pre nesplnenie
zákonom ustanovených obsahových náležitostí, čo obmedzuje nielen proces vzniku
politickej strany, ale aj utváranie slobodnej autonómnej vôle členov budúcej politickej
strany. Ide o striktné obmedzenie práva na združovanie v politických stranách, pretože
zákaz viacnásobného členstva (jeho povinné uvedenie v stanovách) má priamy súvis
s prípustnosťou vzniku politickej strany, s individuálnym členstvom v tejto strane a s jej
budúcim pôsobením na politickej scéne.
To však neznamená, že slobodné zakladanie politických strán nemôže mať určité
zákonné obmedzenia. Každé takéto obmedzenie však musí byť nevyhnutné a primerané
a súčasne musí ísť o otázky, u ktorých je potrebné, aby ich reglementoval štát
a neponechával ich iba na samotných zakladateľov strany, resp. autonómiu vôle členov
(budúcich členov) strán.
Prípady obmedzenia tohto práva musia byť podľa ústavy predmetom zákonnej
úpravy, pričom sa musia rešpektovať ústavné predpoklady na takéto obmedzenie obsiahnuté
v čl. 29 ods. 3 ústavy, t. j. či ide o obmedzenie nevyhnutné a primerané v demokratickej
spoločnosti a či toto obmedzenie je nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného
poriadku, predchádzanie trestným činom alebo ochranu práv a slobôd iných.
2. K ústavnej povahe obmedzení, ktoré sú nevyhnutné a primerané v demokratickej
spoločnosti aj vo vzťahu k zakladaniu politických strán
Slobodné zakladanie politických strán, ktoré v zákonnej úprave predpokladá aj
proces registrácie, ktorý je sám osebe obmedzením pripúšťajúcim dokonca korekciu
prostredníctvom verejného súdnictva (právomoc všeobecného súdu na preskúmanie
upozornenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na nedostatky návrhu na registráciu
politickej strany), môže a niekedy musí obsahovať obmedzenia. Ak by sa pripustila úplná
sloboda zakladania politických strán bez akýchkoľvek formálnych a materiálnych
obmedzení, došlo by k popretiu princípov pluralitnej demokracie a záujmov politických
strán z hľadiska ochrany ich práv.
Úlohou práva je preto upraviť nielen ústavný, ale i zákonný rámec realizácie práva
združovať sa v politických stranách a tiež rámec činnosti (postavenia) politických strán
s dôrazom na to, aby neboli ohrozené také princípy demokracie, ako je pluralita, princíp
väčšiny a ochrany menšín, rovnosť, prípadne konsenzus. Zákonná úprava má dbať na to,
aby sa dala vykladať a používať v súlade s umožnením a ochranou slobodnej súťaže
politických síl v demokratickej spoločnosti. Významným ústavným princípom, ktorý sa
musí rešpektovať pri zákonnej úprave, je aj to, že politické strany a politické hnutia sú
oddelené od štátu, to znamená, že sa musí rešpektovať aj určitý samosprávny princíp
zakladania politických strán, ktorý sa presadzuje cez autonómiu vôle zakladateľov,
budúcich členov politických strán.
Obmedzenie práva zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich
ako jedného zo základných politických práv je prípustné rovnako ako obmedzenie iných
základných práv. Zákonodarca je povinný prijať zákon, obmedzenie musí platiť rovnako pre
tie isté prípady a obmedzenie nesmie narúšať podstatu a zmysel obmedzovaného
základného práva (aj slobody). To vyplýva z čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a vzťahuje sa to aj na
uplatnenie obmedzení podľa čl. 29 ods. 3 ústavy.
Z dôvodu, aby obmedzenie základného práva združovať sa v politických stranách
nenarúšalo podstatu a zmysel tohto základného práva, ústava vymedzila predpoklady
takéhoto obmedzenia v čl. 29 ods. 3. Ak sú tieto predpoklady (hoci spojené len s niektorým
z legitímnych cieľov) obmedzenia základného práva združovať sa v politických stranách
splnené, potom prijatie zákona, ktorý obmedzuje toto základné právo, je primeraným
a nevyhnutným počinom zákonodarcu.
3. Doterajšia judikatúra ústavného súdu a nevyhnutné opatrenia
na obmedzenie základných práv
Ústavný súd sa výkladom a používaním čl. 29 ods. 2 a 3 ústavy doposiaľ priamo
nezaoberal. Vo svojej rozhodovacej činnosti sa však už zaoberal nevyhnutnosťou opatrení
slúžiacich na obmedzenie základného práva alebo slobody v spojitosti s iným základným
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 28/96 pri posudzovaní
nevyhnutnosti opatrení na obmedzenie základného práva alebo slobody vychádzal z toho, že
«termín nevyhnutný „nemá takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov užitočný,
primeraný alebo žiaduci. Vzťahuje sa len na existenciu naliehavej spoločenskej potreby
vykonať daný zásah“... Pritom obmedzenie ... nemožno pokladať za nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu; pri
určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale aj
podstata práva, ktoré sa má obmedziť...»
V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd vyslovil, že „obmedzenie práva na
informácie je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka a dve kumulatívne
materiálne podmienky. ... Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie
slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný
poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí
preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je
podmienka nevyhnutnosti prijatého opatrenia.“ Pri výklade týchto podmienok ústavný súd
opäť odkázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ďalej uviedol, že termín
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú
potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je
nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno.“
Využitím citovanej judikatúry ústavného súdu na prípad obmedzenia práva podľa
čl. 29 ods. 2 ústavy možno dospieť k záveru, že toto právo možno obmedziť len:
- spôsobom ustanoveným zákonom,
- za účelom dosiahnutia aspoň jedného z cieľov taxatívne ustanovených v čl. 29
ods. 3 ústavy a
- ak je to nevyhnutné pre dosiahnutie sledovaného cieľa (ktorého realizáciu
vyžaduje naliehavá spoločenská potreba a nemožno ho uskutočniť inak).
III.
Závery
1. Národná rada ako jediný zákonodarný orgán v Slovenskej republike je oprávnená
prijímať aj také zákony, ktorými sa zasahuje do existencie a života politických strán. Tieto
zásahy však musia v každom prípade rešpektovať ústavné podmienky vyjadrené priamo
v ústave, ako aj ostatné ústavné hodnoty, ktoré majú význam pre utváranie demokratického
politického systému. Akceptujúc ústavnú reglementáciu roly politických strán musí aj
zákonná úprava prispievať k naplneniu tejto úlohy. V tejto spojitosti nemožno opomenúť, že
politický systém je založený na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti
(čl. 31 ústavy). Nemožno obísť ani ústavne vyjadrený princíp oddelenosti politických strán
od štátu (čl. 29 ods. 4 ústavy). Rovnako nemožno opomínať, že politické strany vznikajú
v rámci právneho štátu (čl. 1 ústavy), ktorého princípy sa musia premietať aj do slobodného,
dobrovoľného a nad ústavný rámec neobmedzeného vzniku politických strán.
Článok 29 ods. 2 ústavy vyjadruje jednu zo základných ústavných požiadaviek na
vytváranie politických strán, a tou je demokratický princíp ich slobodného vytvárania, ktorý
nemôže byť zákonom obmedzený inak než za splnenia predpokladov uvedených v čl. 29
ods. 3 ústavy.
2. Zákonodarca pri prijímaní zákona č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení
neskorších predpisov neuviedol žiaden z cieľov ustanovených v čl. 29 ods. 3 ústavy, ktorý
by sa musel zákazom viacnásobného členstva chrániť v dôsledku naliehavej spoločenskej
potreby, pričom tento cieľ by sa nedal inak dosiahnuť. Zo strany zákonodarcu teda chýba
zdôvodnenie tohto zásahu do demokratického princípu slobodného vytvárania politických
strán.
Ústavný súd venoval pozornosť obsahu zákazu viacnásobného členstva v politických
stranách v zákone č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 424/1991 Zb.
o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov
iba z aspektu čl. 29 ods. 2 ústavy a čl. 29 ods. 3 ústavy bez toho, aby mohol vyhodnotiť
zámer zákonodarcu pri prijímaní napadnutého ustanovenia zákona o politických stranách.
Princíp demokratického a slobodného vytvárania politických strán vyjadruje čl. 29
ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého občania majú právo zakladať politické strany a politické
hnutia a združovať sa v nich. Podľa ústavného súdu tento článok ústavy potvrdzuje
slobodné rozhodovanie občana o tom, či využije svoje základné právo na združovanie
v politických stranách a v akom rozsahu. Táto sloboda rozhodovania však nemôže byť
obmedzená len preto, že občan je už členom inej politickej strany. Riešenie tejto otázky by
nemal chrániť štát, ale politická strana. Podľa všeobecne prevládajúcich poznatkov
a politickej (ústavnej) praxe je totiž postačujúce, ak zákon obsahuje úpravu o členstve
(podmienkach vzniku a zániku), a ostatné otázky, konkrétne to platí aj pre zákaz
viacnásobného členstva v politických stranách, sú vecou prístupu politickej strany (a jej
členov) k zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti členstva v tejto strane s členstvom v inej
politickej strane.
3. Zákaz viacnásobného členstva v politickej strane v zákone č. 404/2000 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách
a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov je podľa názoru ústavného súdu
formulovaný tak (ustanovenie o neprípustnosti členstva v inej politickej strane, ktoré je
povinnou súčasťou stanov), že možno urobiť záver, že toto obmedzenie nie je v žiadnej
vecnej súvislosti s ochranou bezpečnosti štátu, s ochranou verejného poriadku
a s predchádzaním trestným činom. Preto nie je potrebné zaoberať sa týmito predpokladmi
obmedzenia základného práva združovať sa v politických stranách.
Osobitnú pozornosť však ústavný súd venoval otázke, či tento zákaz nie je
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti so zreteľom na ochranu práv a slobôd iných.
Podstatu, zmysel a cieľ členstva občana v politickej strane možno vyvodiť z § 1
ods. 1 zákona o politických stranách, v ktorom sa uvádza: „Občania majú právo sa
združovať v politických stranách a v politických hnutiach (ďalej len „strany a hnutia“).
Výkon tohto práva slúži občanom na ich účasť na politickom živote spoločnosti, najmä na
vytváraní národnej rady a orgánov územnej samosprávy.“
Neprípustnosť členstva v inej politickej strane možno analyzovať, ak uvažujeme
o obmedzení v demokratickej spoločnosti nevyhnutnom na ochranu práv a slobôd iných, len
v spojitosti s ochranou a zabezpečením práv iných vyplývajúcich z čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy a
zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o voľbách“) a zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy
obcí v znení neskorších predpisov (ďalej aj „volebné zákony“).
Ochrana pasívneho a aktívneho volebného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 a 4
ústavy však podľa názoru ústavného súdu nevyžaduje zákaz viacnásobného členstva
v politickej strane. Volebné zákony obsahujú dostatok záruk na to, aby sa tieto práva
realizovali a zabezpečovali bez ohľadu na to, či kandidát na funkciu v zastupiteľskej
demokracii je v jednej alebo vo viacerých politických stranách. Vyplýva to z viacerých
ustanovení volebných zákonov. Kandidát na poslanca národnej rady musí podľa § 17 ods. 9
zákona o voľbách ku kandidátnej listine priložiť vlastnoručne podpísané vyhlásenie, že
súhlasí s kandidatúrou, nekandiduje na inej kandidátnej listine a nie sú mu známe prekážky
voliteľnosti a potvrdenie o členstve v strane alebo čestné vyhlásenie, že nie je členom
nijakej politickej strany. Pri voľbách do obecného zastupiteľstva musí byť podľa § 16 ods. 8
zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších
predpisov ku kandidátnej listine pripojené vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že
súhlasí so svojou kandidatúrou a nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej
listine. V prípade preskúmania kandidátnych listín podľa § 18 zákona o voľbách a zistenia,
že kandidát je uvedený na viacerých kandidátnych listinách, dochádza k vyčiarknutiu takého
kandidáta na všetkých kandidátnych listinách.
Na základe týchto predpokladov každý volič môže mať istotu, že volí kandidáta,
ktorý v tom istom čase nie je voliteľný na inej kandidátnej listine, bez ohľadu na to, či je
alebo nie je v inej politickej strane než tej, ktorá ho kandidovala. Povolebné dôsledky
viacnásobného členstva už nemajú relevantný význam pre ochranu a realizáciu práv podľa
čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, pretože aktivita, pôsobenie a činnosť už zvolených kandidátov nie
sú vôbec závislé na ich viacnásobnom členstve v politických stranách, ako to napokon
v ústavnej praxi dokazujú tzv. nezávislí poslanci alebo poslanci, ktorí sa ešte počas trvania
svojho mandátu stávajú členmi iných politických strán. Tieto dôsledky sú len nepriamym
produktom slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. Tieto dôsledky
nemôže samy osebe odôvodniť neprípustnosť (zákaz) viacnásobného členstva v politickej
strane, tak ako bola ustanovená v zákone č. 404/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení
neskorších predpisov, a v tejto spojitosti preto neexistuje naliehavá spoločenská potreba
prijať zákonný zákaz viacnásobného členstva v politických stranách.
Tieto východiská a závery viedli ústavný súd k tomu, aby rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto nálezu.