Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2002

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., bytom Ž., a E. H., bytom Ž., zastúpených

advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietajú porušenie a 5 Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 10. januára 2002,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. a E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2002

doručená sťažnosť Ing. I. H. a E. H. (ďalej len „navrhovatelia“), obidvaja bytom Ž.,

zastúpených advokátom JUDr. I. M., Ž., označená ako „Sťažnosť pre porušenie základných

práv a slobôd“.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že navrhovatelia ňou namietali porušenie svojho

základného práva podľa a 5 (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. januára 2002. Krajský súd ako súd odvolací preskúmaval rozhodnutie Okresného súdu

v Žiline (ďalej len „okresný súd“), ktorý uložil navrhovateľom povinnosť vypratať byt

pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúci sa na druhom poschodí

domu č. 20 na ulici A. K. a odovzdať tento byt Slovenskému rybárskemu zväzu RADA, A.

K. 20, Žilina v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu potvrdil. Navrhovatelia namietali, že krajský súd nesprávne právne

posúdil vec, pretože sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy na dobu

určitú ani ju nijakým právne relevantným spôsobom neodôvodnil. Tým, že súd rozhodol

o povinnosti navrhovateľov vypratať byť a nepriznal im bytovú náhradu, realizáciou tohto

rozsudku by sa rodina s dvoma maloletými deťmi ocitla bez strechy nad hlavou.

Ďalej navrhovatelia uvádzajú, že „V zmysle SR je povinnosťou štátu

pomáhať rodine ako základnej jednotke spoločnosti. SR ako základný právny

dokument štátu zaručuje rodine ochranu, tým, že zakotvuje, že manželstvo, rodičovstvo

a rodina sú pod ochranou zákona... Právoplatným rozhodnutím súdu o povinnosti

sťažovateľov vypratať byt bez zabezpečenia bytovej náhrady došlo k porušeniu práv

sťažovateľov a ich maloletých detí chránených v . Napriek tomu, že SR

zaručuje maloletým deťom osobitnú ochranu, v danom prípade im hrozí, že zostanú spolu

so svojimi rodičmi bez domova“.

Podľa názoru navrhovateľov jediným spôsobom zabezpečenia ochrany rodiny

navrhovateľov a osobitne ich maloletých detí je vyhovenie ich sťažnosti.

Na základe uvedeného navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, že

ústavnej sťažnosti sa vyhovuje; základné právo navrhovateľov garantované v

ods. 1 a 5 bolo právoplatným rozsudkom krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. 5 Co

2845/01 porušené; rozsudok krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd ( ).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. „Návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, ...môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený...“ ( ).

Navrhovatelia v sťažnosti namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 41

ods. 1 a 5 rozsudkom krajského súdu. Z , ktorý obsahuje vlastné

interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov , medzi ktoré patrí aj

, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto článkoch sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základným zákonným predpisom, ktorý zásadným spôsobom upravuje otázky

manželstva, rodičovstva a rodiny je zákon o rodine, a preto navrhovatelia sa môžu domáhať

svojich práv a práv ich detí v rozsahu, ktorý im garantuje vyššie uvedený právny predpis.

Zákon o rodine v intenciách svojich zásad v jednotlivých ustanoveniach chráni

manželstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje ochranu

rodine, ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Avšak z jednotlivých ustanovení

tohto zákona pri definovaní právnych pravidiel týkajúcich sa výchovy, výživy, zastupovania

a spravovania vecí detí jednoznačne vyplýva prvoradá úloha rodičov vo vzťahu k deťom

a štát nastupuje vtedy, ak rodičia nie sú schopní plniť svoje povinnosti, resp. zneužívajú

svoje rodičovské práva. V tomto prípade nie je preukázané, že rodičia neboli schopní riadne

vykonávať svoje práva a povinnosti pri výchove detí. Ústavný súd vychádzajúc

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že majetkové pomery rodičov nie sú na

takej úrovni, aby reálne nevedeli zabezpečiť potreby celej rodiny. Z odôvodnenia

rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ je zamestnaný na Krajskom riaditeľstve Policajného

zboru Žilina na ekonomickom odbore. Navrhovateľ mal reálnu možnosť získať služobný

byt u tohto zamestnávateľa, avšak tým, že neaktualizoval svoju žiadosť o pridelenie

služobného bytu v stanovenom termíne, bol vyradený z evidencie uchádzačov ako

uchádzač, ktorý neprejavil aktuálny záujem o pridelenie služobného bytu. Navrhovatelia

majú kúpené podkrovné priestory v obytnom dome súp. č. 639 nachádzajúcom sa na parcele

KN č. 1663/1 – územie Žilina. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ navrhovatelia nemajú

dostatok finančných prostriedkov na vybudovanie bytu vo vyššie uvedených podkrovných

priestoroch, majú reálnu možnosť riešiť svoje bývanie zabezpečením podnájmu bytu

v súlade s ustanovením .

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že krajský súd sa nezaoberal

absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy na dobu určitú ani ju nijakým právne

relevantným spôsobom neodôvodnil, ústavný súd konštatuje, že úlohou ústavného súdu nie

je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. rozhodnutie

sp. zn. a sp. zn. ). Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku

vysporiadal s námietkami navrhovateľov, ktoré uplatnili aj pred ústavným súdom,

spôsobom, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že „dospel jednoznačne

k záveru, že navrhovateľ uzavrel s odporcami zmluvu o nájme predmetného bytu na dobu

určitú... Skutočnosť, že odporcovia si boli vedomí, že sa jedná o nájom na dobu určitú

nespochybniteľne potvrdzujú aj dodatky č. 1 a č. 2 k tejto nájomnej zmluve, kde v dodatku

č. 1 sa predlžuje doba nájmu na dobu určitú do 31. 12. 1996 a v dodatku č. 2 zo dňa 10. 12.

1996 sa doba nájmu predlžuje na dobu určitú do 30. 6. 1997. Aj potom, vedomý si doby

nájmu na dobu určitú, žiadal odporca 1/ o ďalšie predĺženie tejto doby navrhovateľa...“.

Na základe vyššie uvedených dôvodov bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2002