Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 83/02
PDF · 116.05 KB
No categories available
III. ÚS 83/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2002
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., bytom Ž., a E. H., bytom Ž., zastúpených
advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietajú porušenie čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 2845/01 z 10. januára 2002,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. I. H. a E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2002
doručená sťažnosť Ing. I. H. a E. H. (ďalej len „navrhovatelia“), obidvaja bytom Ž.,
zastúpených advokátom JUDr. I. M., Ž., označená ako „Sťažnosť pre porušenie základných
práv a slobôd“.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že navrhovatelia ňou namietali porušenie svojho
základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 2845/01
z 10. januára 2002. Krajský súd ako súd odvolací preskúmaval rozhodnutie Okresného súdu
v Žiline (ďalej len „okresný súd“), ktorý uložil navrhovateľom povinnosť vypratať byt
pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúci sa na druhom poschodí
domu č. 20 na ulici A. K. a odovzdať tento byt Slovenskému rybárskemu zväzu RADA, A.
K. 20, Žilina v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu potvrdil. Navrhovatelia namietali, že krajský súd nesprávne právne
posúdil vec, pretože sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy na dobu
určitú ani ju nijakým právne relevantným spôsobom neodôvodnil. Tým, že súd rozhodol
o povinnosti navrhovateľov vypratať byť a nepriznal im bytovú náhradu, realizáciou tohto
rozsudku by sa rodina s dvoma maloletými deťmi ocitla bez strechy nad hlavou.
Ďalej navrhovatelia uvádzajú, že „V zmysle čl. 41 Ústavy SR je povinnosťou štátu
pomáhať rodine ako základnej jednotke spoločnosti. Ústava SR ako základný právny
dokument štátu zaručuje rodine ochranu, tým, že zakotvuje, že manželstvo, rodičovstvo
a rodina sú pod ochranou zákona... Právoplatným rozhodnutím súdu o povinnosti
sťažovateľov vypratať byt bez zabezpečenia bytovej náhrady došlo k porušeniu práv
sťažovateľov a ich maloletých detí chránených v čl. 41. Napriek tomu, že Ústava SR
zaručuje maloletým deťom osobitnú ochranu, v danom prípade im hrozí, že zostanú spolu
so svojimi rodičmi bez domova“.
Podľa názoru navrhovateľov jediným spôsobom zabezpečenia ochrany rodiny
navrhovateľov a osobitne ich maloletých detí je vyhovenie ich sťažnosti.
Na základe uvedeného navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, že
ústavnej sťažnosti sa vyhovuje; základné právo navrhovateľov garantované ústavou v čl. 41
ods. 1 a 5 bolo právoplatným rozsudkom krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. 5 Co
2845/01 porušené; rozsudok krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. 5 Co 2845/01 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy).
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. „Návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, ...môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navrhovatelia v sťažnosti namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 41
ods. 1 a 5 ústavy rozsudkom krajského súdu. Z čl. 51 ústavy, ktorý obsahuje vlastné
interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov ústavy, medzi ktoré patrí aj čl. 41
ústavy, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto článkoch sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Základným zákonným predpisom, ktorý zásadným spôsobom upravuje otázky
manželstva, rodičovstva a rodiny je zákon o rodine, a preto navrhovatelia sa môžu domáhať
svojich práv a práv ich detí v rozsahu, ktorý im garantuje vyššie uvedený právny predpis.
Zákon o rodine v intenciách svojich zásad v jednotlivých ustanoveniach chráni
manželstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje ochranu
rodine, ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Avšak z jednotlivých ustanovení
tohto zákona pri definovaní právnych pravidiel týkajúcich sa výchovy, výživy, zastupovania
a spravovania vecí detí jednoznačne vyplýva prvoradá úloha rodičov vo vzťahu k deťom
a štát nastupuje vtedy, ak rodičia nie sú schopní plniť svoje povinnosti, resp. zneužívajú
svoje rodičovské práva. V tomto prípade nie je preukázané, že rodičia neboli schopní riadne
vykonávať svoje práva a povinnosti pri výchove detí. Ústavný súd vychádzajúc
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že majetkové pomery rodičov nie sú na
takej úrovni, aby reálne nevedeli zabezpečiť potreby celej rodiny. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ je zamestnaný na Krajskom riaditeľstve Policajného
zboru Žilina na ekonomickom odbore. Navrhovateľ mal reálnu možnosť získať služobný
byt u tohto zamestnávateľa, avšak tým, že neaktualizoval svoju žiadosť o pridelenie
služobného bytu v stanovenom termíne, bol vyradený z evidencie uchádzačov ako
uchádzač, ktorý neprejavil aktuálny záujem o pridelenie služobného bytu. Navrhovatelia
majú kúpené podkrovné priestory v obytnom dome súp. č. 639 nachádzajúcom sa na parcele
KN č. 1663/1 – územie Žilina. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ navrhovatelia nemajú
dostatok finančných prostriedkov na vybudovanie bytu vo vyššie uvedených podkrovných
priestoroch, majú reálnu možnosť riešiť svoje bývanie zabezpečením podnájmu bytu
v súlade s ustanovením § 719 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že krajský súd sa nezaoberal
absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy na dobu určitú ani ju nijakým právne
relevantným spôsobom neodôvodnil, ústavný súd konštatuje, že úlohou ústavného súdu nie
je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. rozhodnutie
sp. zn. I. ÚS 24/00 a sp. zn. I. ÚS 15/01). Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku
vysporiadal s námietkami navrhovateľov, ktoré uplatnili aj pred ústavným súdom,
spôsobom, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že „dospel jednoznačne
k záveru, že navrhovateľ uzavrel s odporcami zmluvu o nájme predmetného bytu na dobu
určitú... Skutočnosť, že odporcovia si boli vedomí, že sa jedná o nájom na dobu určitú
nespochybniteľne potvrdzujú aj dodatky č. 1 a č. 2 k tejto nájomnej zmluve, kde v dodatku
č. 1 sa predlžuje doba nájmu na dobu určitú do 31. 12. 1996 a v dodatku č. 2 zo dňa 10. 12.
1996 sa doba nájmu predlžuje na dobu určitú do 30. 6. 1997. Aj potom, vedomý si doby
nájmu na dobu určitú, žiadal odporca 1/ o ďalšie predĺženie tejto doby navrhovateľa...“.
Na základe vyššie uvedených dôvodov bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2002