Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2002

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. L., P., a maloletej N. L., P, zastúpených advokátom

Mgr. V. Z., P., vo veci porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 3, čl. 46 ods. 1

a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkami Okresného súdu v Piešťanoch č. k. -145 zo

17. septembra 2001 a Krajského súdu v Trnave č. k. -171 z 31. januára 2002

v konaní o zvýšenie a zníženie výživného pre N. Š. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. L. a maloletej N. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2002

doručená sťažnosť Ing. O. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), a maloletej N. L., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpených advokátom Mgr. V. Z., P., vo veci porušenia základných práv

zaručených , a (ďalej len

„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 27

ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkami

Okresného súdu v Piešťanoch (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -145 zo

17. septembra 2001 a Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.

171 z 31. januára 2002 v konaní o zvýšenie a zníženie výživného pre N. Š. Sťažnosť

smeruje proti okresnému súdu a krajskému súdu ako ďalším účastníkom konania.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

1. Prejednaním veci krajským súdom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

písm. g) (ďalej len „OSP“) boli porušené práva sťažovateľa

zakotvené v , prvej vete a v prvej vete Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. -145 zo 17. septembra

2001 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -171 z 31. januára 2002 boli

porušené práva sťažovateľky zakotvené v čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a v čl. 31

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a v .

Ďalej žiadajú, aby boli oba citované rozsudky ústavným súdom zrušené a vec vrátená

na ďalšie konanie.

Obaja sťažovatelia požadujú podľa finančné zadosťučinenie

v sume 100 000,-- Sk pre každého z nich.

Uvádzajú, že N. Š., nar. 1983, je dieťaťom sťažovateľa. Na návrh matky tohto

dieťaťa Ľ. Š. sa na okresnom súde viedlo konanie o zvýšenie výživného na maloleté dieťa,

v rámci ktorého sa konalo aj o vzájomnom návrhu sťažovateľa na zníženie tohto výživného.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -145 zo 17. septembra 2001 bolo výživné na

maloleté dieťa zvýšené zo sumy 1 400,-- Sk na sumu 1 600,-- Sk, pričom návrh sťažovateľa

na zníženie výživného bol zamietnutý.

V odvolacom konaní postupoval krajský súd v zmysle

a odvolania sťažovateľa a Ľ. Š. prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom

rozsudkom č. k. -171 z 31. januára 2002 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Rozsudok nadobudol podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 27. marca 2002.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu, ktorý vec prejednal bez

nariadenia pojednávania, došlo k porušeniu a prvej vety ,

ako aj čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je

síce pravdou, že umožňuje prejednať odvolanie aj bez nariadenia

pojednávania, pokiaľ smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého

dieťaťa, avšak z ustanovenia vyplýva, že vo veciach, v ktorých konanie

možno začať aj bez návrhu, môžu účastníci konania predložiť alebo označiť dôkazy aj po

tom, ako súd prvého stupňa vo veci vyhlási rozhodnutie. Krajský súd svojím postupom

znemožnil sťažovateľovi predložiť súdu prípadné ďalšie dôkazy vo veci, ako aj vyjadriť sa

k veci. Odvoláva sa na nález ústavného súdu sp. zn. . Zdôrazňuje, že

rozhodnutie krajského súdu je konečné, keďže ani dovolanie, ale ani obnova konania

neprichádzajú do úvahy. Zmenu nemožno dosiahnuť ani postupom podľa .

Vyplýva z toho záver, že sťažovateľovi sa odňala akákoľvek právna možnosť nápravy stavu

spôsobeného namietaným porušením jeho ústavných práv.

Sťažovateľ poukazuje na to, že uvedeným postupom krajského súdu bol porušený aj

čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo právo

na spravodlivé prejednanie veci priznané týmto ustanovením obsahuje v sebe povinnosť

súdu rozhodnúť vo veci samej na pojednávaní.

Sťažovateľka, ktorá je tiež dcérou sťažovateľa, namieta porušenie svojich práv

vyplývajúcich z čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a z čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa. Podľa jej presvedčenia rešpektovali súdy tieto práva v plnej šírke len u N. Š., nie

však u sťažovateľky, hoci ona má rovnaké práva. Pritom neprihliadli napríklad na to, že

musela vzhľadom na zlú finančnú situáciu sťažovateľa ukončiť účinkovanie v tanečnom

súbore.

Porušené bolo aj právo sťažovateľky zakotvené v , zaručujúce

rovnoprávnosť detí narodených v manželstve a mimo manželstva. Súdy vytvorili stav, ktorý

sťažovateľku diskriminuje a naopak N. Š. zvýhodňuje. Stalo sa tak vo viacerých ohľadoch.

V ďalšom sťažovateľka konkrétnymi číselnými údajmi odôvodňuje svoje nerovnoprávne

postavenie voči N. Š.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľ namieta porušenie , prvej vety a

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že odvolací

súd prejednal podané odvolania bez nariadenia ústneho pojednávania, hoci citované

základné práva takýto postup krajskému súdu neumožňovali.

Ústavný súd konštatuje, že s názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Je pravdou, že tak z prvej vety , ako aj z Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva právo účastníka súdneho konania,

aby súd jeho vec prejednal na pojednávaní za jeho prítomnosti, ako aj za prítomnosti

ostatných účastníkov konania. Toto základné právo však nemožno chápať tak, že by bolo

povinnosťou súdov takto postupovať na všetkých inštanciách, na ktorých súdne konanie

prebieha, ale prihliada sa aj na povahu a predmet konania na tej ktorej súdnej inštancii

(pozri napr. , resp. Hakanson z roku 1986 A-99).

Sťažovateľ nenamieta, že by bol okresný súd konal v jeho veci bez nariadenia

pojednávania. Takýto postup vytýka iba krajskému súdu. Krajský súd využil možnosť

prejednať odvolanie podľa bez nariadenia pojednávania, pritom

nevykonal nové dokazovanie, ale rozhodol len na základe skutkového stavu zisteného

súdom prvého stupňa. A navyše konanie o určenie výživného nie je takej povahy, aby si za

tejto situácie vyžadovalo v odvolacom konaní nariadenie a uskutočnenie ústneho

pojednávania.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd mal s ohľadom na

ustanovenie a postupovať odlišným spôsobom. Z rozhodnutia krajského

súdu č. k. -171 nevyplýva, že si krajský súd nesprávne vyložil a uplatnil

ustanovenie .

Za daného stavu ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že námietky uvedené v sťažnosti z hľadiska

označených článkov a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa

svojou povahou týkajú dovolacieho dôvodu uvedeného v , ktorý možno

uplatniť voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. S ohľadom na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné ospravedlniť nevyužitie tohto

opravného prostriedku (napr. ). Aj z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť pre

neprípustnosť odmietnuť ( ).

Sťažovateľka namietala, že rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli

porušené jednak jej práva zakotvené v čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a v čl. 31 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a jednak jej právo zakotvené v .

S názorom sťažovateľky nemožno súhlasiť.

Účastníkmi konania o zvýšenie, resp. zníženie výživného pre N. Š. boli jednak

sťažovateľ ako otec tohto dieťaťa, ďalej Ľ. Š. ako matka dieťaťa a napokon samotná N. Š.

Sťažovateľka účastníčkou tohto konania nebola.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Keďže sťažovateľka účastníčkou súdneho konania nebola, z právoplatného rozsudku

nijaké práva a nijaké povinnosti pre ňu nevyplývajú. Jej právne postavenie nie je tým nijako

dotknuté. Právoplatný rozsudok nie je pre ňu ani záväzný.

Vzhľadom na uvedené treba považovať aj sťažnosť sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2002