Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 111/02
PDF · 136.56 KB
No categories available
II. ÚS 111/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2002
predbežne prerokoval sťažnosť H. C., bytom P., M. S., bytom J., M. G., bytom V. Š.,
M. M., bytom V. Š., H. S., bytom P., a Ľ. P., bytom P., vo veci porušenia ich základných
práv podľa čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 89/93, Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Co 455/99, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 87/2000, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
VI Pz 1077/00, ako aj postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 328/98 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co 310/00, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť H. C., M. S., M. G., M. M., H. S. a Ľ. P. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. júna 2002
doručené podanie H. C., bytom P., M. S., bytom J., M. G., bytom V. Š., M. M., bytom V. Š.,
H. S., bytom P., a Ľ. P., bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), označené ako „Návrh na
konanie na ochranu ústavného práva a slobody občana“ s prílohami. Z jeho obsahu
vyplynulo, že sťažovatelia sa (spolu s A. S.) v konaní pred „Okresným súdom v Prešove
(OS) č. 14 C 89-93 domáhali vydania nehnuteľnosti – lesa Maglovec – v k. ú. Vyšná
Šebastová z titulu reštitúcie podľa zák. č. 403/1990 Zb. V konaní boli zastupovaní
spoločným zástupcom.
V priebehu konania spoločný zástupca bez súhlasu a účasti navrhovateľov
a v protiklade s ich záujmom podal ďalší žalobný návrh tak, že vydanie nehnuteľnosti
požadoval len v mene odporcu v 1. rade, a to v celosti, aj na podiely navrhovateľov.
Rozhodujúci OS alternatívny žalobný návrh spoločného zástupcu akceptoval bez
toho, aby preveril, či zástupca bol navrhovateľmi k nemu splnomocnený alebo inak
oprávnený a v ďalšom konaní už navrhovateľov na pojednávania ani neprizýval, rozhodol
podľa tohoto ďalšieho návrhu, pričom navrhovateľov, ktorí boli naďalej účastníkmi
konania neprizval ani na vyhlásenie rozsudku ani im tento rozsudok nedoručil.
Navrhovatelia sa o existencii rozsudku vo veci dozvedeli mimosúdnou cestou až
v roku 1999 a majúc zato, že jeho nedoručením im neuplynula lehota na odvolanie, toto
podali. Krajský súd v Prešove uznesením 1 Co 455/99 z 20. 12. 1999 ich odvolanie zamietol
z dôvodu, že bolo podané oneskorene a konštatoval, že rozsudok OS im bol riadne
doručený.
Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia dovolanie na Najvyšší súd SR potom, čo
im bolo priamo doručené. NS SR uznesením 5 Cdo 87/2000 z 25. 10. 2000 dovolanie
odmietol s odôvodnením, že bolo tiež podané oneskorene.
S rovnakým odôvodnením bol odložený podnet navrhovateľov na podanie
mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou SR (spis GP VI /z 1077/00-14 z 19. 2.
2001).
Týmto postupom súdov a GP boli porušené ústavné práva navrhovateľov, uvedené
v článkach 46 až 50 Ústavy SR.“
Sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd „z uvedených dôvodov, po preskúmaní
spisových súdnych materiálov... vyslovil, že boli porušené práva navrhovateľov,
garantované čl. 46 až 50 Ústavy SR“.
Sťažovatelia takisto napadli ďalšie konanie pred Okresným súdom Prešov (ďalej len
„okresný súd“) o ich návrhu na určenie vlastníckeho práva (sp. zn. 14 C 328//98), o ktorom
okresný súd rozhodol 23. augusta 1999 tak, že ich žalobu zamietol, a Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom z 23. júla 2001 (sp. zn. 1 Co 310/00) toto jeho
rozhodnutie potvrdil. Ohľadom tohto konania sťažovatelia spresnili, že požadujú
vyslovenie, resp. určenie neplatnosti označených kúpnych zmlúv, v dôsledku čoho
požiadali, aby ústavný súd zrušil „rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CO 310/00-
135“ a uložil mu, „aby vo veci ďalej konal a znova rozhodol aj ohľadne platnosti právneho
úkonu uzavretého medzi našou starou matkou a A. S.“.
II.
Ústavný súd návrh sťažovateľov predbežne prerokoval a kvalifikoval ho ako
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
fyzické osoby namietali porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 až 50
ústavy v súdnych konaniach (sp. zn. 14 C 89/93 a 14 C 328/98) a žiadali, aby ústavný súd
vyslovil, že v prvom z nich došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd a pokiaľ ide
o druhé, aby tiež zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 310/00 a uložil mu, aby vo
veci určenia vlastníckeho práva znova rozhodol.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými
fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky
konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v závislosti od označených orgánov, ktoré mali
porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
1. Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných
práv podľa čl. 46 až 50 ústavy postupom súdnych orgánov, ako aj postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v označených konaniach, z príloh pripojených k sťažnosti
ústavný súd zistil, že k ich údajnému porušeniu malo dochádzať v období rokov 1993 až
2001, t. j. pred 1. januárom 2002. Keďže podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „novú“
ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za „prostriedok ochrany
ľudských práv a základných slobôd nahrádzajúci individuálne konanie o ochrane ľudských
práv dostupné sťažovateľovi pred ústavným súdom do 31. decembra 2001“ (II. ÚS 1/02,
II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02), bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,
že identickým podaním sťažovateľa M. S. sa ústavný súd zaoberal už v roku 2000
(Rvp 977/00) a v rámci jeho vybavenia ho tiež informoval o podmienkach konania
ústavného súdu a o namietanom porušení základných práv označeným postupom súdov.
2. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 14 C 328/98, keďže toto sa začalo v decembri 1998
a skončilo v júli 2001 (rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 310/00 z 23. júla 2001), t. j.
takisto pred 1. januárom 2002, bolo treba aj túto časť sťažnosti sťažovateľov (a z dôvodov
uvedených vyššie) odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2002