Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 96/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného komerčnou právničkou

JUDr. D. Š., B. B., ktorou namietal porušenie

personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 97 z 12. apríla 1999

v spojení s rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo

14. júna 1999, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. septembra 2002 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) 16. septembra 2002, označeným ako „Návrh na začatie konania

o ústavnej sťažnosti“ D. P., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený komerčnou

právničkou JUDr. D. Š., B. B., požaduje vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie (ďalej len „“) a zrušil personálny

rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 97 z 12. apríla 1999 v spojení s rozhodnutím

ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo 14. júna 1999. Týmto

personálnym rozkazom bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru. Po týchto rozhodnutiach podaniami zo 6. marca 2001, 10. apríla 2001,

19. mája 2001 a napokon 26. marca 2002 vždy znova požadoval od Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky zrušenie personálneho rozkazu s poukazom na to, že jeho prepustenie

nebolo oprávnené. Keďže jeho žiadosti neboli úspešné, obrátil sa na Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. z 1.

augusta 2002 zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí

s odôvodnením, že rozhodnutia nadobudli právoplatnosť ešte 18. júna 1999, a preto žaloba

bola na najvyšší súd podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Najvyšší súd pritom

neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ sa medzičasom domáhal zrušenia právoplatných

rozhodnutí v rámci mimoodvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa prepustením zo

služby bolo porušené aj jeho základné právo na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú

povesť a meno v zmysle .

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. augusta 2002, ktoré sťažovateľ

ústavnému súdu predložil, vyplýva, že najvyšší súd konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo 14. júna 1999

zastavil s poukazom na to, že žalobou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

18. júna 1999, a preto zákonná dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podanie žaloby uplynula 18. augusta 1999, pričom

zmeškanie lehoty nebolo možné odpustiť.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho

pojednávania.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa je podanie

sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť

spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Keďže sťažovateľom napadnuté rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky

nadobudli právoplatnosť 18. júna 1999 a sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

12. septembra 2002, treba považovať sťažnosť za oneskorene podanú. Na tom nič nemení

skutočnosť, že sťažovateľ podával návrhy na preskúmanie napadnutých rozhodnutí

v mimoodvolacom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné

právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (, ).

Ďalej treba kvôli úplnosti uviesť, že z vyššie citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1

vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne, a to

v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovenia v spojení s sa dá nepochybne

vyvodiť, že rozhodnutia správnych orgánov o disciplinárnych trestoch príslušníkov

ozbrojených zborov, pokiaľ majú za následok zánik služobného vzťahu, podliehajú

preskúmaniu všeobecným súdom na základe žalôb proti rozhodnutiam správnych orgánov.

Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľovu žalobu nemohol najvyšší súd

vecne prejednať, lebo sťažovateľ svoje právo na súdne preskúmanie neuplatnil v zákonnej

lehote.

Treba preto urobiť záver, že aj keby bola sťažnosť podaná v zákonnej lehote, nebola

by daná právomoc ústavného súdu o nej konať a rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2002