Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 96/02
PDF · 100.92 KB
No categories available
I. ÚS 96/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného komerčnou právničkou
JUDr. D. Š., B. B., ktorou namietal porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 97 z 12. apríla 1999
v spojení s rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo
14. júna 1999, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť D. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 3. septembra 2002 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) 16. septembra 2002, označeným ako „Návrh na začatie konania
o ústavnej sťažnosti“ D. P., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený komerčnou
právničkou JUDr. D. Š., B. B., požaduje vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zrušil personálny
rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 97 z 12. apríla 1999 v spojení s rozhodnutím
ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo 14. júna 1999. Týmto
personálnym rozkazom bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru. Po týchto rozhodnutiach podaniami zo 6. marca 2001, 10. apríla 2001,
19. mája 2001 a napokon 26. marca 2002 vždy znova požadoval od Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky zrušenie personálneho rozkazu s poukazom na to, že jeho prepustenie
nebolo oprávnené. Keďže jeho žiadosti neboli úspešné, obrátil sa na Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 5 Sž 67/02 z 1.
augusta 2002 zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí
s odôvodnením, že rozhodnutia nadobudli právoplatnosť ešte 18. júna 1999, a preto žaloba
bola na najvyšší súd podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Najvyšší súd pritom
neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ sa medzičasom domáhal zrušenia právoplatných
rozhodnutí v rámci mimoodvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa prepustením zo
služby bolo porušené aj jeho základné právo na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú
povesť a meno v zmysle čl. 19 ods. 1 ústavy.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 67/02 z 1. augusta 2002, ktoré sťažovateľ
ústavnému súdu predložil, vyplýva, že najvyšší súd konanie o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo 14. júna 1999
zastavil s poukazom na to, že žalobou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
18. júna 1999, a preto zákonná dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podanie žaloby uplynula 18. augusta 1999, pričom
zmeškanie lehoty nebolo možné odpustiť.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho
pojednávania.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie
sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť
spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).
Keďže sťažovateľom napadnuté rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky
nadobudli právoplatnosť 18. júna 1999 a sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
12. septembra 2002, treba považovať sťažnosť za oneskorene podanú. Na tom nič nemení
skutočnosť, že sťažovateľ podával návrhy na preskúmanie napadnutých rozhodnutí
v mimoodvolacom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné
právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01).
Ďalej treba kvôli úplnosti uviesť, že z vyššie citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1
ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne, a to
v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z ustanovenia § 247 ods. 1 v spojení s § 248 ods. 2 písm. f) OSP sa dá nepochybne
vyvodiť, že rozhodnutia správnych orgánov o disciplinárnych trestoch príslušníkov
ozbrojených zborov, pokiaľ majú za následok zánik služobného vzťahu, podliehajú
preskúmaniu všeobecným súdom na základe žalôb proti rozhodnutiam správnych orgánov.
Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľovu žalobu nemohol najvyšší súd
vecne prejednať, lebo sťažovateľ svoje právo na súdne preskúmanie neuplatnil v zákonnej
lehote.
Treba preto urobiť záver, že aj keby bola sťažnosť podaná v zákonnej lehote, nebola
by daná právomoc ústavného súdu o nej konať a rozhodnúť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2002