Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)PL. ÚS 22/02
PDF · 139.57 KB
No categories available
PL. ÚS 22/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 22/02-10
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 2. decembra
2002 o návrhu KS v B., zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. A. H., na začatie konania
o súlade § 45 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších
predpisov s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto
r o z h o d o l :
Návrh KS v B. na začatie konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a ako
podaný zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa obrátil KS v B.
(ďalej len „krajský súd“), zastúpený predsedníčkou senátu JUDr. A. H. (ďalej len
„predsedníčka senátu“), s podaním z 31. júla 2002 označeným ako „Návrh na začatie
konania o súlade § 45 ods. 1, 2 Vyhlášky MS SR č. 66/92 Zb. s článkom 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky“.
Podanie súvisí s trestnou vecou vedenou proti obžalovanému JUDr. E. B. (ďalej aj
„obžalovaný“) pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné vedenou na krajskom súde v súčasnosti
pod sp. zn. 1 T 34/01 a problémom procesného využitia zvukových záznamov
a videozáznamu (ďalej len „informačno-technické prostriedky“) získaných políciou pred
začatím trestného stíhania, na základe súhlasu sudcu krajského súdu v zmysle § 45 ods. 1
a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb.
o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška ministerstva spravodlivosti“).
Krajský súd sa v súvislosti s týmto problémom už obrátil na ústavný súd s návrhom
z 25. februára 2002 na začatie konania o súlade čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) s vyhláškou ministerstva spravodlivosti, ktorý však ústavný súd
odmietol pre nedostatok právomoci uznesením č. k. PL. ÚS 15/02-9 z 20. mája 2002.
Predsedníčka senátu v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
z 31. júla 2002 v podstate zopakovala argumentáciu z návrhu z 25. februára 2002. Okrem
iného poukázala na dôvody vedúce krajský súd k uznaniu procesnej hodnoty dôkazov
získaných využitím informačno-technických prostriedkov, pri odsúdení obžalovaného
rozsudkom sp. zn. 1 T 20/99 z 9. septembra 1999, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Tzo V 5/2001 z 21. júna 2001 (ďalej len „najvyšší súd“
a „rozsudok z 21. júna 2001“), ktorým bol v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona
zrušený aj označený rozsudok krajského súdu, pričom vec bola tomuto súdu prikázaná, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Pretože najvyšší súd v rozsudku
z 21. júna 2001 považoval za nevyhnutné, aby ústavný súd posúdil, či ustanovenie vyhlášky
ministerstva spravodlivosti, na základe ktorého bolo rozhodnuté o použití informačno-
technických prostriedkov, je v súlade s ústavou, pričom krajský súd je viazaný týmto
právnym názorom súdu vyššieho stupňa, opätovne podal tento návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov.
2. Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu z 21. júna 2001 vyplýva, že procesnou
otázkou s hmotnoprávnym dopadom je, či zvukové záznamy získané odposluchom
obžalovaného, na ktoré dal súhlas sudca krajského súdu, sú v súlade so zákonom, keďže je
spornou otázka, či o žiadosti rozhodol zákonný sudca. Príslušnosť sudcu oprávneného
rozhodovať o vydávaní súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov totiž
upravuje iba vyhláška ministerstva spravodlivosti v § 45 ods. 1. Z čl. 48 ods. 1 ústavy však
vyplýva zásada, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a jeho príslušnosť
môže upraviť iba zákon. Najvyšší súd potom na strane 5 rozsudku doslova uviedol:
„Rozhodnutie o tom, či časť vyššie uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu
odporuje Ústave Slovenskej republiky však neprislúcha Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky ako všeobecnému súdu. Krajský súd bude preto musieť zvážiť, či v posudzovanej
veci trestné stíhanie preruší podľa § 224 ods. 5 Tr. por. a podá návrh na začatie konania
pred Ústavným súdom. Posúdenie tejto otázky v danej trestnej veci je nevyhnutné pre
rozhodovanie o vine a treste, pričom do rozhodnutia Ústavného súdu o tejto otázke platí
zásada prezumpcie ústavnosti.“
3. Po výzve ústavného súdu z 23. septembra 2002 na odstránenie nedostatkov
podania z 31. júla 2002 predsedníčka senátu v podaní z 10. októbra 2002 okrem iného
navrhla, aby ústavný súd po prejednaní veci rozhodol „že ustanovenie § 45 ods. 1 vyhl.
66/92 Zb. neodporuje článku 48 ods. 1 Ústavy SR a že obžalovaný JUDr. E. B. nebol
odňatý zákonnému sudcovi v súvislosti s použitím informačno technických prostriedkov“.
II.
1. Krajský súd, zastúpený predsedníčkou senátu konajúcou v trestnej veci, v ktorej
bolo trestné stíhanie prerušené, podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
ako osoba oprávnená podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. d) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
predpísané zákonom o ústavnom súde a tiež existenciu okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (medzi tieto patrí
aj podanie návrhu niekým zjavne neoprávneným).
2. Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov
nižšieho stupňa právnej sily s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily vrátane
ústavy. Podľa písmena b) tohto ustanovenia rozhoduje okrem iného o súlade všeobecne
záväzných právnych predpisov ministerstiev s ústavou.
Z vyvrátiteľného predpokladu ústavnosti právnych predpisov nižšieho stupňa právnej
sily vyplýva, že „ústavný súd rozhoduje o súlade“ v zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy vtedy, ak
osoby označené ako oprávnené „dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie
je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou“ (§ 37
ods. 1 zákona o ústavnom súde), podajú návrh na začatie konania a požiadajú ústavný súd,
aby vyslovil nesúlad.
Osobou oprávnenou podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol vo veci samej, je preto len
ten, kto je označený ako oprávnený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, resp. § 18 ods. 1
písm. a) až e) zákona o ústavnom súde a zároveň dospel k názoru o nesúlade právneho
predpisu nižšieho stupňa právnej sily s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily.
Tento právny názor vychádza tiež z osobitnej úpravy týkajúcej sa súdu v čl. 144
ods. 2 ústavy a § 224 ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“
Podľa § 224 ods. 5 Trestného poriadku: „Súd preruší trestné stíhanie, ak sa
domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, ktorého použitie je v danej trestnej
veci rozhodné pre rozhodovanie o vine a treste, je v rozpore so zákonom, a podá návrh na
začatie konania pred ústavným súdom. Nález ústavného súdu je preň a pre ostatné
všeobecné súdy záväzný.“
3. V konaní všeobecných súdov je súdom oprávneným podať ústavnému súdu návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol
vo veci samej, len ten súd, ktorý dospel k názoru alebo sa domnieva, že právny predpis
nižšieho stupňa právnej sily nie je v súlade, resp. odporuje právnemu predpisu vyššieho
stupňa právnej sily.
V trestnom konaní v súvislosti s riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami
nemôže túto zásadu prelomiť ani viazanosť nižšieho súdu právnym názorom vyššieho súdu
a povinnosť vykonať úkony, ktorých vykonanie tento súd nariadil (§ 149 ods. 6, § 264
ods. 1 a § 270 ods. 4 Trestného poriadku), lebo by to bolo v rozpore so sudcovskou
nezávislosťou v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy a § 2 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ teda vyšší súd dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov, má podať
sám ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pričom nie je
oprávnený v tomto smere vysloviť záväzný právny názor a uložiť nižšiemu súdu nejakú
povinnosť.
4. Predsedníčka senátu podala návrh na začatie konania o súlade § 45 ods. 1 a 2
vyhlášky ministerstva spravodlivosti s čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom v návrhu rozhodnutia,
ktorého sa od ústavného súdu domáha (petite), uviedla, aby bolo rozhodnuté, že:
- ustanovenie § 45 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti neodporuje čl. 48
ods. 1 ústavy,
- obžalovaný nebol odňatý zákonnému sudcovi v súvislosti s použitím informačno-
technických prostriedkov.
Pretože predsedníčka senátu nedospela k názoru o nesúlade § 45 ods. 1 vyhlášky
ministerstva spravodlivosti s čl. 48 ods. 1 ústavy a ústavný súd požiadala, aby v podstate
deklaroval súlad, bolo potrebné jej návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako podaný osobou zjavne neoprávnenou.
K časti petitu týkajúcej sa neodňatia obžalovaného zákonnému sudcovi treba uviesť,
že v konaní ústavného súdu o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ide
o abstraktnú kontrolu ústavnosti, a nie o ochranu základného práva individuálnej osoby
v konkrétnej veci prejednávanej súdom, ktorej sa môže domáhať len osoba, ktorej svedčí
základné právo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2002