Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 45/03
PDF · 173.44 KB
No categories available
II. ÚS 45/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava III z 28. júna 2001
a 14. septembra 2001 vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Cb 29/99, ako aj postupom
a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2002 vo veciach vedených pod
sp. zn. 26 Cob 442/01 a 26 Cob 443/01 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I., a. s., B. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára
2003 doručené podanie I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
P. A., B., označené ako „Sťažnosť proti porušeniu základných práv vyplývajúcich z Ústavy
Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“
s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo:
„Návrhom na začatie konania – žalobou – zo dňa 14. 10. 1998, č. 10218/130-1998,
ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava III dňa 23. 10. 1998, sa S. v. p., štátny
podnik, B. Š., ako navrhovateľ, domáhal proti odporcovi I., akciová spoločnosť, B.
zaplatenia čiastky 572 315,30 Sk titulom odplaty za odber podzemnej vody podľa
ustanovenia § 7 ods. 5 nariadenia vlády č. 2/1989 Zb. a tiež zaplatenia 61 775,- Sk titulom
poplatku z omeškania podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb.
Napriek tomu, že z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 135/1974 Zb. o štátnej správe
vo vodnom hospodárstve jednoznačne vyplýva právomoc konať vo veciach upravených
vodným zákonom (zákon č. 138/1973 Zb. o vodách) pre vodohospodárske orgány a na
konanie sa majú použiť ustanovenia správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní), čo v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p. (záver vety) vylučuje právomoc súdu na
konanie a rozhodovanie týchto vecí, Okresný súd Bratislava III vo veci konal a dňa 19. 11.
1998 vydal platobný rozkaz (sp. zn. ROB/2253/98), po zrušení ktorého, v dôsledku včas
podaného odporu, vec prejednal na pojednávaní a dňa 28. 06. 2001 rozsudkom č. k.
16 Cb 29/99-76 žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi žalované čiastky a nahradiť trovy konania.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15. 10. 2002, č. k.
26 Cob 442/01-111, v časti poplatku z omeškania vo výške 61 775,- Sk a trov konania
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a vo zvyšku pripustil späťvzatie návrhu a v tejto
časti konanie zastavil. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.
Uznesením zo dňa 14. 09. 2001, č. k. 16 Cb 29/99-97, Okresný súd Bratislava III
zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 25 525,- Sk.
Toto uznesenie nebolo súdom prvého stupňa nijako odôvodnené.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15. 10. 2002, č. k.
26 Cob 443/01-115 pravdepodobne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (zrejmá chyba
v písaní v druhostupňovom rozhodnutí v označení potvrdzovaného uznesenia). Obe
uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.
K otázke právomoci súdov na prejednávanie a rozhodovanie vecí upravených
vodným zákonom, resp. k otázke absencie tejto právomoci, poukazujeme na priložené
stanovisko Katedry správneho a enviromentálneho práva Univerzity Komenského
v Bratislave zo dňa 16. 12. 2002, z ktorého tiež jednoznačne vyplýva, že daný vzťah
nemožno zaradiť pod žiadny zo vzťahov uvedených v ustanovení § 7 ods. 1 O. s. p.
(občianskoprávny, pracovný rodinný, družstevný, či obchodný vrátanie podnikateľského
a hospodárskeho vzťahu), takže aj v prípade absencie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona
č. 135/1974 Zb. si súdy nemôžu osobovať právomoc v týchto veciach konať a rozhodovať.
O prípadnej aplikácii ustanovenia § 7 ods. 2 O. s. p. nemožno podľa sťažovateľa uvažovať
nakoľko neexistuje ustanovenie platného zákona, ktoré by prejednávanie a rozhodovanie
týchto vecí zverovalo do právomoci súdov (iba ak v konaní podľa piatej časti O. s. p.).
Opakovane poukazujúc na nedostatok právomoci súdov na konanie a rozhodovanie
veci upravených vodným zákonom, pripomínajúc na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994, je sťažovateľ toho názoru, že označené
všeobecné súdy postupovali v danej veci v rozpore so zákonom ak napriek nedostatku
právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili ústavou zaručené právo sťažovateľa na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého obsahom je
nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho
právomoci, resp. je z jeho právomoci zákonom vylúčená.
Tiež skutočnosť, že uznesenie Okresného súdu Bratislava III o poplatkovej povinnosti
nebolo odôvodnené treba považovať za konanie súdu odporujúce zákonu (zhodne konštatujú
JUDr. Ján Mazák a JUDr. Ľudovít Šoltýs na strane 94 komentovaného vydania zákona
o súdnych poplatkoch vydanom Slovenskou advokátkou komorou v roku 1995 ako
mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie), rovnako ako jeho potvrdenie
odvolacím súdom, a v zmysle vyššie spomenutého nálezu ústavného súdu teda za odňatie
ústavou zaručeného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Sťažovateľ týmto predkladá Ústavnému súdu Slovenskej republiky tiež sťažnosť proti
porušeniu práva, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 13 ods. 1, prípadne aj
v čl. 2 ods. 3, podľa ktorých možno povinnosti ukladať len na základe zákona a v jeho
medziach a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Nárok na poplatok z omeškania vo výške 61 775,- Sk uplatnil navrhovateľ podľa
nariadenia vlády č. 2/1989 Zb. Tento právny predpis sám nie je zákonom a v dotknutej časti
(§ 7 ods. 6) nebol ani na základe zákona vydaný, nakoľko zmocňovacie ustanovenie § 45
zákona č. 138/1973 Zb. oprávňovalo vládu k stanoveniu platiť odplaty za odbery
podzemných vôd a dajme tomu aj výšku a rozsah odplát, nie však k stanoveniu majetkových
sankcií za omeškanie s platením týchto odplát. Ak teda vláda, v rozpore so zákonným
zmocnením stanovila nariadením aj povinnosť platiť majetkové sankcie a ich výšku, konala
tak v rozpore so zákonom a nie v medziach zákona, a teda o povinnosti uloženej podľa
ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb. nemožno povedať, že je ukladaná
na základe zákona a v medziach zákona, na druhej strane však možno nepochybne tvrdiť, že
ak súd sťažovateľa zaviazal k plneniu podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia
č. 2/1989 Zb., núti ho konať niečo, čo neukladá zákon.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na ustanovenie čl. 152 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že tie ustanovenia vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb., ktoré
ukladajú povinnosť platiť majetkové sankcie odporujú Ústave Slovenskej republiky,
minimálne jej čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1, nakoľko ukladajú povinnosti nie na základe zákona
a v jeho medziach a nútia konať niečo, čo zákon neukladá. Z tohto potom logicky vyplýva,
že v dotknutých častiach (ukladajúcich povinnosť platiť majetkové sankcie) nie je
nariadenie vlády č. 2/1989 Zb. súčasťou platného práva Slovenskej republiky. Porušenie
ústavou zaručených práv sťažovateľa, ku ktorému došlo konaním označených súdov a ich
označenými rozhodnutiami je teda podľa sťažovateľa zjavné.
Poukazujúc na vyššie uvedené sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky vydal nález, v ktorom vysloví, že v konaní Okresného súdu Bratislava III spis. zn.
16 Cb 29/99 a jeho rozhodnutiami č. k. 16 Cb 29/99-76 zo dňa 28. 06. 2001 a č. k.
16 Cb 29/99-97 zo dňa 14. 09. 2001 a v konaní Krajského súdu v Bratislave a jeho
rozhodnutiami č. k. 26 Cob 442/01-111 zo dňa 15. 10. 2002 a č. k. 26 Cob 443/01-115
rovnako z 15. 10. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1,
v čl. 13 ods. 1 a v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasne sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na
ďalšie konanie.
Sťažovateľ tiež ústavný súd žiada, aby rozhodol o predbežnom opatrení, ktorým
odloží vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí a uloží Okresnému súdu
Bratislava III, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržal vykonávania
svojich právoplatných rozhodnutí č. k. 16 Cb 29/99-76 zo dňa 28. 06. 2001 a č. k.
16 Cb 29/99-97 zo dňa 14. 09. 2001. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd uložil S. v. p.,
štátnemu podniku so sídlom B. Š., aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 28. 06. 2001 č. k. 16 Cb 29/99-76 (podľa platnej právnej úpravy po uskutočnení
výkonu rozhodnutia, či po vykonaní exekúcie totiž neexistuje možnosť navrátenia do
predošlého stavu, vykonaním dotknutých rozhodnutí všeobecných súdov by teda
sťažovateľovi vznikla nenapraviteľná ujma).“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“
(a s účinnosťou od 1. januára 2002)] oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické
osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky
konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní
každej sťažnosti, patrí aj jeho právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže na
konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby
je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preto skúmal, či
ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietala (t. j. právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných právnych
prostriedkov nápravy, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky ochrany
namietaného porušenia jej základného práva. Hoci z priložených rozhodnutí Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 26 Cob 442/01 z 15. októbra 2002 a sp. zn. 26 Cob 443/01 z 15. októbra
2002 (ktoré vzhľadom na dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde jedine prichádzali do úvahy) ústavný súd zistil, že proti nim odvolanie nie je prípustné,
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti súčasne skonštatoval, že sťažovateľka nevyužila
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že spory o právomoc medzi
súdmi a orgánmi štátnej správy sa rozhodujú v rámci všeobecného súdnictva a rozhoduje
o nich Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 8a OSP). Hoci v priebehu súdneho konania
nemá jeho účastník k dispozícii prostriedok, použitím ktorého by mohol iniciovať konanie
a rozhodnutie, či vec patrí do právomoci súdov alebo orgánov štátnej správy, § 237 písm. a)
OSP mu priznáva právo podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
„sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov“. O takúto situáciu práve ide
v prípade sťažovateľky, pretože dôvodom podania jej sťažnosti ústavnému súdu bolo, že
„označené všeobecné súdy postupovali v danej veci v rozpore so zákonom, ak napriek
nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili ústavou zaručené právo
sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsahom je
nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho
právomoci“. Napriek tejto skutočnosti však sťažovateľka nevyužila dovolanie podľa § 237
písm. a) OSP a s vecou sa obrátila priamo na ústavný súd.
Keďže ústavný súd je o namietanom porušení základného práva alebo slobody
v konaní o sťažnostiach oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje
iný súd, a keďže v tomto prípade mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo treba jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo už bez významu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľky
v časti namietajúcej porušenie čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy postupom označených súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2003