Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 45/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci

porušenia základného práva podľa , ako aj a 2 Slovenskej

republiky postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava III z 28. júna 2001

a 14. septembra 2001 vo veci vedenej pod sp. zn. , ako aj postupom

a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2002 vo veciach vedených pod

sp. zn. a a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I., a. s., B. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára

2003 doručené podanie I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

P. A., B., označené ako „Sťažnosť proti porušeniu základných práv vyplývajúcich z

Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy podľa “

s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo:

„Návrhom na začatie konania – žalobou – zo dňa 14. 10. 1998, č. 10218/130-1998,

ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava III dňa 23. 10. 1998, sa S. v. p., štátny

podnik, B. Š., ako navrhovateľ, domáhal proti odporcovi I., akciová spoločnosť, B.

zaplatenia čiastky 572 315,30 Sk titulom odplaty za odber podzemnej vody podľa

ustanovenia nariadenia vlády č. a tiež zaplatenia 61 775,- Sk titulom

poplatku z omeškania podľa ustanovenia vládneho nariadenia č.

Napriek tomu, že z ustanovenia o štátnej správe

vo vodnom hospodárstve jednoznačne vyplýva právomoc konať vo veciach upravených

vodným zákonom ( o vodách) pre vodohospodárske orgány a na

konanie sa majú použiť ustanovenia správneho poriadku ( o správnom

konaní), čo v zmysle ustanovenia (záver vety) vylučuje právomoc súdu na

konanie a rozhodovanie týchto vecí, Okresný súd Bratislava III vo veci konal a dňa 19. 11.

1998 vydal platobný rozkaz (sp. zn. ), po zrušení ktorého, v dôsledku včas

podaného odporu, vec prejednal na pojednávaní a dňa 28. 06. 2001 rozsudkom č. k.

-76 žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď odporcu zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi žalované čiastky a nahradiť trovy konania.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15. 10. 2002, č. k.

-111, v časti poplatku z omeškania vo výške 61 775,- Sk a trov konania

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a vo zvyšku pripustil späťvzatie návrhu a v tejto

časti konanie zastavil. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.

Uznesením zo dňa 14. 09. 2001, č. k. -97, Okresný súd Bratislava III

zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 25 525,- Sk.

Toto uznesenie nebolo súdom prvého stupňa nijako odôvodnené.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15. 10. 2002, č. k.

-115 pravdepodobne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (zrejmá chyba

v písaní v druhostupňovom rozhodnutí v označení potvrdzovaného uznesenia). Obe

uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.

K otázke právomoci súdov na prejednávanie a rozhodovanie vecí upravených

vodným zákonom, resp. k otázke absencie tejto právomoci, poukazujeme na priložené

stanovisko Katedry správneho a enviromentálneho práva Univerzity Komenského

v Bratislave zo dňa 16. 12. 2002, z ktorého tiež jednoznačne vyplýva, že daný vzťah

nemožno zaradiť pod žiadny zo vzťahov uvedených v ustanovení

(občianskoprávny, pracovný rodinný, družstevný, či obchodný vrátanie podnikateľského

a hospodárskeho vzťahu), takže aj v prípade absencie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona

č. si súdy nemôžu osobovať právomoc v týchto veciach konať a rozhodovať.

O prípadnej aplikácii ustanovenia nemožno podľa sťažovateľa uvažovať

nakoľko neexistuje ustanovenie platného zákona, ktoré by prejednávanie a rozhodovanie

týchto vecí zverovalo do právomoci súdov (iba ak v konaní podľa piatej časti ).

Opakovane poukazujúc na nedostatok právomoci súdov na konanie a rozhodovanie

veci upravených vodným zákonom, pripomínajúc na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. mája 1994, je sťažovateľ toho názoru, že označené

všeobecné súdy postupovali v danej veci v rozpore so zákonom ak napriek nedostatku

právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili zaručené právo sťažovateľa na

súdnu ochranu v zmysle , ktorého obsahom je

nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho

právomoci, resp. je z jeho právomoci zákonom vylúčená.

Tiež skutočnosť, že uznesenie Okresného súdu Bratislava III o poplatkovej povinnosti

nebolo odôvodnené treba považovať za konanie súdu odporujúce zákonu (zhodne konštatujú

JUDr. Ján Mazák a JUDr. Ľudovít Šoltýs na strane 94 komentovaného vydania zákona

o súdnych poplatkoch vydanom Slovenskou advokátkou komorou v roku 1995 ako

mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie), rovnako ako jeho potvrdenie

odvolacím súdom, a v zmysle vyššie spomenutého nálezu ústavného súdu teda za odňatie

zaručeného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ týmto predkladá Ústavnému súdu Slovenskej republiky tiež sťažnosť proti

porušeniu práva, ktoré mu zaručuje v , prípadne aj

v čl. 2 ods. 3, podľa ktorých možno povinnosti ukladať len na základe zákona a v jeho

medziach a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Nárok na poplatok z omeškania vo výške 61 775,- Sk uplatnil navrhovateľ podľa

nariadenia vlády č. Tento právny predpis sám nie je zákonom a v dotknutej časti

(§ 7 ods. 6) nebol ani na základe zákona vydaný, nakoľko zmocňovacie ustanovenie § 45

oprávňovalo vládu k stanoveniu platiť odplaty za odbery

podzemných vôd a dajme tomu aj výšku a rozsah odplát, nie však k stanoveniu majetkových

sankcií za omeškanie s platením týchto odplát. Ak teda vláda, v rozpore so zákonným

zmocnením stanovila nariadením aj povinnosť platiť majetkové sankcie a ich výšku, konala

tak v rozpore so zákonom a nie v medziach zákona, a teda o povinnosti uloženej podľa

ustanovenia vládneho nariadenia č. nemožno povedať, že je ukladaná

na základe zákona a v medziach zákona, na druhej strane však možno nepochybne tvrdiť, že

ak súd sťažovateľa zaviazal k plneniu podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia

č. , núti ho konať niečo, čo neukladá zákon.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na ustanovenie

Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné

právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tie ustanovenia vládneho nariadenia č. , ktoré

ukladajú povinnosť platiť majetkové sankcie odporujú ,

minimálne jej čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1, nakoľko ukladajú povinnosti nie na základe zákona

a v jeho medziach a nútia konať niečo, čo zákon neukladá. Z tohto potom logicky vyplýva,

že v dotknutých častiach (ukladajúcich povinnosť platiť majetkové sankcie) nie je

súčasťou platného práva Slovenskej republiky. Porušenie

zaručených práv sťažovateľa, ku ktorému došlo konaním označených súdov a ich

označenými rozhodnutiami je teda podľa sťažovateľa zjavné.

Poukazujúc na vyššie uvedené sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vydal nález, v ktorom vysloví, že v konaní Okresného súdu Bratislava III spis. zn.

a jeho rozhodnutiami č. k. -76 zo dňa 28. 06. 2001 a č. k.

-97 zo dňa 14. 09. 2001 a v konaní Krajského súdu v Bratislave a jeho

rozhodnutiami č. k. -111 zo dňa 15. 10. 2002 a č. k. -115

rovnako z 15. 10. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1,

v a v . Súčasne sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na

ďalšie konanie.

Sťažovateľ tiež ústavný súd žiada, aby rozhodol o predbežnom opatrení, ktorým

odloží vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí a uloží Okresnému súdu

Bratislava III, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržal vykonávania

svojich právoplatných rozhodnutí č. k. -76 zo dňa 28. 06. 2001 a č. k.

-97 zo dňa 14. 09. 2001. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd uložil S. v. p.,

štátnemu podniku so sídlom B. Š., aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III

zo dňa 28. 06. 2001 č. k. -76 (podľa platnej právnej úpravy po uskutočnení

výkonu rozhodnutia, či po vykonaní exekúcie totiž neexistuje možnosť navrátenia do

predošlého stavu, vykonaním dotknutých rozhodnutí všeobecných súdov by teda

sťažovateľovi vznikla nenapraviteľná ujma).“

II.

Ústavný súd je podľa [ďalej len „ústava“

(a s účinnosťou od 1. januára 2002)] oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické

osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky

konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa .

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní

každej sťažnosti, patrí aj jeho právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže na

konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby

je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preto skúmal, či

ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietala (t. j. právu na súdnu ochranu

podľa ), neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných právnych

prostriedkov nápravy, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky ochrany

namietaného porušenia jej základného práva. Hoci z priložených rozhodnutí Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 15. októbra 2002 a sp. zn. z 15. októbra

2002 (ktoré vzhľadom na dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde jedine prichádzali do úvahy) ústavný súd zistil, že proti nim odvolanie nie je prípustné,

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti súčasne skonštatoval, že sťažovateľka nevyužila

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že spory o právomoc medzi

súdmi a orgánmi štátnej správy sa rozhodujú v rámci všeobecného súdnictva a rozhoduje

o nich Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ). Hoci v priebehu súdneho konania

nemá jeho účastník k dispozícii prostriedok, použitím ktorého by mohol iniciovať konanie

a rozhodnutie, či vec patrí do právomoci súdov alebo orgánov štátnej správy, § 237 písm. a)

mu priznáva právo podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

„sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov“. O takúto situáciu práve ide

v prípade sťažovateľky, pretože dôvodom podania jej sťažnosti ústavnému súdu bolo, že

„označené všeobecné súdy postupovali v danej veci v rozpore so zákonom, ak napriek

nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili zaručené právo

sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle , ktorého obsahom je

nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho

právomoci“. Napriek tejto skutočnosti však sťažovateľka nevyužila dovolanie podľa § 237

písm. a) a s vecou sa obrátila priamo na ústavný súd.

Keďže ústavný súd je o namietanom porušení základného práva alebo slobody

v konaní o sťažnostiach oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje

iný súd, a keďže v tomto prípade mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , podľa

bolo treba jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo už bez významu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľky

v časti namietajúcej porušenie a 2 postupom označených súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003