Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 89/03
PDF · 175.56 KB
No categories available
III. ÚS 89/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého T. Š., bytom K., v zastúpení svojím zákonným
zástupcom – otcom O. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K.,
ktorou namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1
a čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, porušenie svojich základných práv zaručených
v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie
svojho práva zaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I a súdneho exekútora L. K., Exekútorský úrad, K.,
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. Er 2512/00, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť T. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2003 doručená sťažnosť maloletého T. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), v zastúpení
svojím zákonným zástupcom – otcom O. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 2
ods. 2, čl. 3 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, porušenie
svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva zaručeného v čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) a súdneho exekútora L. K., Exekútorský úrad, K. (ďalej
len „exekútor“), v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Er 2512/00
(na exekútorskom úrade exekútora bola exekúcia vykonávaná pod sp. zn. EX 261/2000).
Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 C 52/94
zo 17. septembra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
16 Co 44/97 zo 4. septembra 1997 bolo rozvedené manželstvo jeho rodičov O. Š. a D. Š.
a sťažovateľ spolu s bratom L. Š. boli na čas po rozvode zverení do výchovy matky. V roku
1995 na základe vlastného rozhodnutia odišiel bývať k otcovi, u ktorého je doposiaľ.
Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. P 734/88 zo 17. mája 2001, ktorý nadobudol
právoplatnosť 20. júna 2001, zveril sťažovateľa do výchovy otca.
Rozsudkom sp. zn. 18 C 396/97 z 25. septembra 1998 okresný súd zrušil právo
spoločného nájmu O. Š. a D. Š. k družstevnému bytu nachádzajúcemu sa na druhom
poschodí bytového domu na V. v K. a za výlučného nájomcu a člena Územného bytového
družstva K. – K. určil matku sťažovateľa, D. Š. (ďalej len „oprávnená“). O. Š., otcovi
sťažovateľa (ďalej len „povinný“), uložil povinnosť vysťahovať sa z predmetného bytu
v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uvedeného rozsudku bez bytovej náhrady. Rozsudok
okresného súdu potvrdil v odvolacom konaní aj Krajský súd v Košiciach, a to rozsudkom
sp. zn. 16 Co 87/99 z 23. septembra 1999. Povinný podal 9. októbra 2001 návrh na obnovu
konania v uvedenej právnej veci.
Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie (pozn. doručeného okresnému
súdu 9. mája 2000) a žiadosti exekútora o udelenie poverenia vydal okresný súd 12. júna
2000 poverenie č. 5802*017055, ktorým poveril exekútora vykonaním exekúcie vyprataním
predmetného bytu na základe exekučného titulu - rozsudku okresného súdu sp. zn.
18 C 396/97 z 25. septembra 1998. Po prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn.
EX 261/2000 z 12. júna 2000, podal povinný 19. októbra 2001 námietky proti exekúcii,
ktoré okresný súd uznesením sp. zn. Er 2512/00 z 3. októbra 2002 zamietol. Povinný podal
15. októbra 2002 návrh na odklad exekúcie podľa § 56 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„exekučný poriadok“).
Sťažovateľ okrem iného namietal, že „nie z vlastnej viny“ alebo „v dôsledku
špekulatívneho konania“ ale „len z dôvodu“, že žije so svojim otcom v byte, ktorý bol
bytom jeho rodičov, sa ocitol v situácii, v ktorej každú chvíľu hrozí, že „(...) budem
násilným spôsobom v dôsledku exekúcie vedenej síce v súlade so zákonnými ustanoveniami
na ňu sa vzťahujúcimi, vysťahovaný z tohto bytu bez toho, žeby mi bola poskytnutá náhrada
za tento domov“.
Sťažovateľ, namietajúc, že v už zmienenom exekučnom konaní mu nie je
„poskytnutá žiadna ochrana“, žiadal, aby ústavný súd po prerokovaní veci takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na ochranu pred všetkými formami diskriminácie a trestania, ktoré
vyplývajú z postavenia činnosti vyjadrených názorov alebo presvedčenia jeho rodičov,
zakotvené v článku 2 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
na ochranu nevyhnutnú pre jeho blaho zakotvené v článku 3 ods. 2 Dohovoru
o právach dieťaťa
na ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny a domova
zakotvené v článku 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný
a sociálny rozvoj zakotvené v článku 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
zakotvené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR
na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v článku 21 ods. 1 Ústavy SR
na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy SR
na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia zakotvené v článku 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bolo v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom L. K. Exekútorského úradu pri
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 261/2000, na ktoré bolo vydané poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5802*017055 Okresným súdom Košice I dňa 12. 6. 2000, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje súdnemu exekútorovi L. K. vo veci
vedenej u neho pod sp. zn. EX 261/2000 pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa
uvedených v predchádzajúcom odseku.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo
výške 300.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Zároveň žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
o dočasnom opatrení tohto znenia: „Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje súdnemu
exekútorovi L. K vo veci vedenej u neho pod sp. zn. EX 261/2000, aby sa dočasne zdržal
vykonávania exekúcie až do právoplatného skončenia konania o sťažnosti mal. T. Š. pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných
práv okresným súdom a exekútorom v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. Er 2512/00 a u exekútora pod sp. zn. EX 261/2000.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že zákonný zástupca
sťažovateľa napadol exekučný titul (rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C 396/97
z 25. septembra 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
16 Co 87/99 z 23. septembra 1999), na základe ktorého je predmetné exekučné konanie
vedené návrhom na obnovu konania.
Návrh odôvodnil vydaním rozsudku okresného súdu sp. zn. P 734/88 zo 17. mája
2001, právoplatného od 20. júna 2001, ktorým mu bol sťažovateľ zverený do výchovy,
poukazujúc na skutočnosť, že v konaní sp. zn. 18 C 396/97 o zrušenie práva spoločného
nájmu oprávnenej a povinného k družstevnému bytu okresný súd na túto okolnosť nemohol
prihliadať a vychádzal z právneho stavu determinovaného rozhodnutím okresného súdu
sp. zn. 23 C 52/94 zo 17. septembra 1996, ktorým boli obe maloleté deti oprávnenej
a povinného zverené do výchovy matke (oprávnenej).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zákonný zástupca
sťažovateľa mohol priamo v konaní o obnove žiadať o odklad vykonateľnosti exekučného
titulu v zmysle § 233 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je pravdepodobné,
že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti
rozhodnutia o veci.
Konanie o povolení obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
18 C 396/97 bolo aj dôvodom, pre ktorý podal povinný (ktorý je zároveň zákonným
zástupcom sťažovateľa) 15. októbra 2002 návrh na odklad exekúcie podľa § 56 exekučného
poriadku. V uvedenom návrhu povinný okrem iného uviedol: „Týmto žiadam o odklad
exekúcie podľa (...) pretože bývam v tomto byte, na ktorý má byť vykonaná exekúcia sám so
svojim mal. dieťaťom, ktoré mi bolo zverené do výchovy a takýto výkon exekúcie by mal pre
mňa a zvlášť pre moje dieťa zvlášť nepriaznivý následok s tým, že by sme sa ocitli na ulici
a nemali by sme kde bývať. Navyše ani oprávnená by týmto odkladom exekúcie nebola
poškodená, pretože má kde bývať a predmetný byt nepotrebuje za účelom bývania, ale za
tým účelom, aby ho predala. Na základe týchto skutočností som dával aj návrh na obnovu
konania ohľadne bytovej otázky, pretože vyšli najavo nové okolnosti a to tie, že mal. T. bol
zverený do mojej výchovy a bolo rozhodnuté o zmene výchovy u neho na základe
právoplatného rozsudku OS Košice I č. k.: P 734/88, pričom predtým súd pri určovaní
bytovej otázky vychádzal z pôvodného rozsudku, kde boli obe deti zverené do výchovy
oprávnenej (...).“
Podľa § 56 ods. 1 exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť
odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by
neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad
exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.
Zo spisového materiálu okresného súdu sp. zn. Er 2512/00 týkajúceho sa
sťažovateľom napadnutého exekučného konania vyplýva, že okresný súd o návrhu
zákonného zástupcu sťažovateľa (povinného) na povolenie odkladu exekúcie, doručeného
mu 15. októbra 2002, doposiaľ nerozhodol.
Z týchto skutočností možno vyvodiť záver, že o ochrane práv sťažovateľa, porušenie
ktorých namieta v konaní pred ústavným súdom, rozhoduje na základe využitia
relevantných procesných prostriedkov jeho zákonným zástupcom (povinným) v súčasnom
období všeobecný súd, čo však vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1
ústavy, podľa ktorého ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti poskytuje
ústavnú ochranu rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len
za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vylučuje paralelné
uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti na ústavnom súde vzhľadom na nedostatok jeho
právomoci vo veci konať.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Vzhľadom na túto skutočnosť sa
rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde stalo bezpredmetným (III. ÚS 157/02, III. ÚS 193/02).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2003