Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 112/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2003

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P., bytom T., vo veci porušenia jeho základných

práv podľa , Listiny základných práv

a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 39/2001 z 25. septembra

2002 o odmietnutí dovolania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára

2003 doručené podanie JUDr. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom T., označené ako

„Návrh na začatie konania o sťažnosti podľa Čl. 127, ods. 1,

vo veci porušenia práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Slovenskej

republiky, Čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1, Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. septembra 2002 sp. zn. Obdo V 39/2001“ s prílohami. Z obsahu

sťažnosti, ako aj z pripojených príloh vyplynulo, že v prvej polovici roku 2000 sa

sťažovateľ svojím návrhom na Krajskom súde v Trnave domáhal obnovy konania vo veci

sp. zn. , keďže v tejto veci existujú nové skutočnosti a dôkazy, ktoré sú

spôsobilé pre neho (ako pre žalobcu) privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. O návrhu

na obnovu konania Krajský súd v Trnave svojím uznesením z 2. augusta 2000

() rozhodol tak, že ho zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti tomuto

uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením

z 22. marca 2001 () rozhodol, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania potvrdil. Proti tomuto uzneseniu

najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho

svojím uznesením z 25. septembra 2002 (Obdo V 39/2001) odmietol pre nesplnenie

podmienok jeho prípustnosti. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol uznesenie najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, pretože ním podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa (ďalej len „“),

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V okolnostiach

prípadu potom sťažovateľ spresnil, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho

argumentáciou zdôvodňujúcou prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) pretože na odvolacom súde rozhodovali vylúčení

sudcovia], „je nesprávny“, takže „pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že namietaní sudcovia vzťah k veci nemajú, sťažovateľ považuje jeho rozhodnutie

za také, že ním došlo k odňatiu jeho práva na spravodlivý proces a teda k porušeniu práva

na súdnu ochranu“.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 25. septembra 2002 pod

sp. zn. Obdo V 39/2001 boli porušené práva JUDr. J. P. na súdnu ochranu podľa Čl. 46

ods. 1, , Čl. 36 ods. 1, Listiny základných ľudských práv

a slobôd a Čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 25. septembra 2002 pod sp. zn. Obdo V 39/2001 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa s účinnosťou od 1. januára 2002

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo

v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Ústavný súd preto predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa a skúmal, či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Vychádzajúc zo zásady subsidiarity konania ústavného súdu o ochrane základných

práv a slobôd (vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov) ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľa predovšetkým skonštatoval, že ochranu základným

právam, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (t. j. práva na súdnu ochranu podľa ,

listiny a dohovoru), mu poskytujú všeobecné súdy na základe účinného právneho

prostriedku nápravy. Z obsahu sťažnosti, ako aj z priložených príloh ústavný súd totiž zistil,

že o návrhu sťažovateľa na obnovu konania rozhodol Krajský súd v Trnave 2. augusta 2000

() a proti tomuto uzneseniu bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj využil

(pred najvyšším súdom), hoci s výsledkom, ktorý pre neho nebol priaznivý. Hoci je

pravdou, že voči rozhodnutiu súdu o odmietnutí dovolania (ako ďalšieho opravného

prostriedku) už nie je prípustný opravný prostriedok, ústavný súd by o namietanom porušení

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu mohol v takomto prípade konať

a rozhodovať iba vtedy, ak by zjavne neopodstatnený alebo arbitrárny postup súdu (bez

opory v zákone) signalizoval jeho porušenie. Vo veci sp. zn. ústavný súd

zdôraznil, že „porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by

v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup

k tomuto súdu ustanovené neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom

zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym“.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

Obdo V 39/2001, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, avšak nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup súdu bez opory v zákone. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal

s dôvodmi sťažovateľa [ktorými podporoval prípustnosť svojho dovolania s poukazom na

], ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie sťažovateľa odmietol.

Ústavný súd preto podotýka, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny, ako aj dohovoru nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich nerešpektovanie súdom ani nemožno (a bez ďalšieho) považovať za porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. V opačnom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti a/alebo neprípustnosti podaného

dovolania boli vôbec naplnené.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , listiny a dohovoru z dôvodu, že najvyšší

súd v dovolacom konaní sp. zn. Obdo V 39/2001 neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti

dovolania podľa , a keďže súčasťou označených základných práv nie je

aj povinnosť súdu akceptovať (vyhovieť) dôvody prípustnosti dovolania uvádzané

sťažovateľom, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2003