Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 213/03
PDF · 145.99 KB
No categories available
III. ÚS 213/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. K., bytom Ž., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š.,
B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s porušením čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V č. k. 5 C 177/01-42 z 29. októbra 2002 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Co 556/02-60 z 10. apríla 2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. E. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003
doručená sťažnosť MUDr. E. K., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2,
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol
k dohovoru“) v spojení s porušením čl. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava
V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 177/01-42 z 29. októbra 2002 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 556/02-60 z 10. apríla 2003
Porušenie svojich uvedených práv vidí sťažovateľka v nasledovnom, ňou opísanom
skutkovom stave. Uvedenými rozsudkami bola zamietnutá jej žaloba proti Všeobecnej
zdravotnej poisťovni Bratislava (ďalej len „VZP“) o zaplatenie 140 504,73 Sk
s príslušenstvom. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. apríla 2003.
Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“) dlhovala
sťažovateľke 140 504,73 Sk s príslušenstvom z toho titulu, že sťažovateľka ako
prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho zariadenia poskytovala v rokoch 1998 a 1999
zdravotnú starostlivosť aj poistencom Perspektívy, ale náhrada za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť jej nebola v zákonnej lehote 30 dní uhradená.
Dňa 1. júla 1999 bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na majetok Perspektívy
vyhlásený súdom konkurz. Tým nastala u zrušenej poisťovne zákonom predpokladaná
právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo
tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.
Súdy zamietli žalobu sťažovateľky s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo
zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho
nástupcu. Na prechod záväzkov a pohľadávok Perspektívy na VZP musí byť splnená
podmienka, že zostávajúce záväzky a pohľadávky neboli v rámci likvidácie uspokojené
z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na
právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto
súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.
Sťažovateľka uviedla v sťažnosti hlavne nasledovné právne argumenty:
Tvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, treba
považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona
č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť
ihneď po prechode záväzku. Súd nemôže v dôsledku prijatia zákona č. 233/2001 Z. z.
dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto
zákona. Právne normy v podmienkach demokratického štátu pôsobia a majú pôsobiť
v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Pritom zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje
žiadne intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola ustanovená výnimka z princípu
zákazu retroaktivity, a preto jeho použitie nie je dôvodné.
Okrem toho podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd pochybil aj pri právnom
posúdení použitého zákona č. 233/2001 Z. z. V tomto zákone sú stanovené lehoty na
uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade
má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do
likvidácie alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na
Perspektívu. Z toho vyplýva, že záväzky Perspektívy museli prejsť na VZP najneskôr
vyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa
konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je
konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.
Sťažovateľka považuje aplikáciu zákona č. 233/2001 Z. z. za porušenie inštitútu
právnej istoty, ktorý je súčasťou právneho štátu, za aký treba považovať Slovenskú
republiku v zmysle čl. 1 ústavy. V danom prípade došlo k odňatiu už legálne
nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy, ako aj čl. 1 listiny, ktoré deklarujú neodňateľnosť, nescudziteľnosť,
nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je
tomu tak o to viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001
Z. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda
nielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001
Z. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.
Samotné ustanovenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona
č. 233/2001 Z. z. je porušením čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1
dodatkového protokolu k dohovoru, resp. všeobecné súdy vyložili toto ustanovenie
v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Sťažovateľka totiž nemôže svoje základné právo
podnikať a vlastniť majetok riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za
svoje pohľadávky, pričom na druhej strane je ona sama povinná poistencom
zákonom predpokladané zdravotnícke služby poskytnúť.
Zamietnutie návrhu na zaplatenie úhrad považuje sťažovateľka za zvláštny druh
vyvlastnenia jej vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody
na majetku.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práv, zrušil oba
uvedené rozsudky všeobecných súdov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
100 000 Sk.
Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné ustanovenia ústavy,
iných zákonov a jeho vlastné predchádzajúce rozhodnutia.
Článok 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“
Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“): „Návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.“
Ústavný súd predbežne preskúmal oba napadnuté rozsudky všeobecných súdov
a zistil, že sťažovateľkina žaloba zo 17. septembra 2001 bola zamietnutá v celom rozsahu.
Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné
uspokojiť jej záväzky, prechádzajú tieto na VZP alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala
poistencov. Zrušením povolenia na zriadenie Perspektívy vstupuje táto do likvidácie.
Určený likvidátor musí majetkový zostatok, ktorý vznikne z likvidácie po uspokojení
záväzkov a pohľadávok, vrátiť zriaďovateľovi. O tom, či prejdú záväzky a pohľadávky
Perspektívy na VZP, bude možné zaujať stanovisko až po ukončení likvidácie. Skutočnosť,
že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje. Žalobu
sťažovateľky treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov
VZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka týkajúca sa retroaktivity,
pretože podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozhodovanie súdu je
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného
súdu alebo krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci okresného súdu aj krajského súdu príslušné
zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad
všeobecných súdov z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. V tejto
súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie
žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky
sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa
sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií.
Ústavný súd vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych poisťovní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o poisťovniach“). Ústavný súd nemôže v rámci konania
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov, ale musí vychádzať
z prezumpcie ich ústavnosti. Sťažovateľka ako fyzická osoba nepatrí medzi subjekty, ktoré
sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov,
ktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd
neskúmal sťažovateľkinu argumentáciu týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých
ustanovení zákona o poisťovniach.
Podľa doterajšej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).
Napadnuté rozsudky všeobecných súdov nie sú zjavne svojvoľné a neodôvodnené.
Okresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia
platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili. Ústavný súd teda na
základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako
súd ďalšieho stupňa o napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2003