Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 131/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004

predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. B. Š.,

Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa Slovenskej

republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. februára 2000 rozsudkom Okresného súdu Prešov

č. k. -92 z 31. marca 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-107 z 10. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. Š. v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2000

a rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -92 z 31. marca 2003 o d m i e t a

ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť E. Š. vo zvyšnej časti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2004

doručená sťažnosť E. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. B. Š., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46

ods. 3 a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. februára

2000 o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. júna 1999 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

dohodou a náhradu mzdy, rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu náhrady škody

spôsobenej advokátom v rámci výkonu svojho povolania a rozsudkom krajského súdu č. k.

-107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného

súdu č. k. -92 z 31. marca 2003.

Podľa tvrdenia sťažovateľky najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 22. februára 2000 odmietol dovolanie sťažovateľky, ktoré podala v zastúpení svojím

právnym zástupcom z dôvodu oneskoreného podania dovolania. Najvyšší súd v tomto

uznesení označil ako účastníka konania (odporcu) Strojservis, štátny podnik v likvidácii,

pričom účastník mal byť správne označený Stavoservis, štátny podnik v likvidácii. Okresný

súd a krajský súd opreli svoje rozhodnutia o toto nulitné rozhodnutie najvyššieho súdu. Tým

boli zmarené všetky nároky sťažovateľky. Vzhľadom na to sa javili ako splnené zmluvné

podmienky z uzatvorenej poistnej zmluvy medzi Slovenskou advokátskou komorou

a KOOPERATIVA poisťovňou, a. s., podľa ktorej nastupuje zodpovednosť advokáta za

škodu spôsobenú klientovi z titulu výkonu povolania. Sťažovateľka sa snažila riešiť túto

poistnú udalosť dohodou so zodpovedným advokátom a poisťovacou spoločnosťou, avšak

bezvýsledne. Advokát sťažovateľky podal aj podnet na mimoriadne dovolanie, avšak

tomuto podnetu nebolo vyhovené. Sťažovateľke neostávalo nič iné, iba obrátiť sa na

okresný súd so žalobou o náhradu škody voči advokátovi, ktorý zmeškal lehotu na podanie

dovolania. Okresný súd vo svojom rozsudku konštatoval, že advokát porušil svoju

povinnosť, avšak náhradu škody sťažovateľke nepriznal. Krajský súd v odvolacom konaní

potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka sa dožadovala, aby krajský súd vo svojom

rozhodnutí vyslovil prípustnosť dovolania, čomu krajský súd nevyhovel a v odôvodnení

rozhodnutia o tom nie je ani zmienka.

Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľka v tom, že postupom najvyššieho

súdu bolo porušené právo stanovené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru – teda právo na

súdne rozhodnutie bez prieťahov v konaní vzhľadom na to, že podľa názoru sťažovateľky

nulitné rozhodnutie súdu nemôže vstúpiť ani do právoplatnosti, ani do účinnosti. Postupom

okresného súdu a krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľky porušené právo stanovené

v a v a súčasne bolo porušené aj právo zakotvené v

ods. 1 prvej vete dohovoru. Týmito konaniami bolo podľa tvrdenia sťažovateľky porušené

základné právo na súdnu právnu ochranu bez prieťahov v konaní, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie a náhradu škody.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk

z dôvodu, že utrpela škodu vo výške 353 053 Sk, ktorej sa nemohla úspešne domôcť,

a súčasne trpela psychickou traumou spôsobenou spormi o svoje práva. Sťažovateľka

strádala aj finančne, pretože ďalší potenciálni zamestnávatelia ju priamo či nepriamo

odmietli zamestnať z dôvodu existencie pracovného sporu sťažovateľky s jej posledným

zamestnávateľom. Tým sa sťažovateľka dostala aj do nedôstojného sociálneho postavenia.

Stav psychickej záťaže vyvoláva u sťažovateľky stres, ktorý negatívne ovplyvňuje jej

zdravotný stav.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. uznesenie Najvyššieho súdu SR č. sp. je nulitné z dôvodu absencie

právoplatnosti a účinnosti tohoto uznesenia, ku ktorej došlo nesprávnym označením

účastníka konania – žalovaného. Žalovaný, tak ako ho označilo citované uznesenie

neexistuje a z toho dôvodu nebol a ani nemohol byť účastníkom konania. Týmto konaním

spôsobil Najvyšší súd SR prieťahy v súdnom konaní č. , čím porušil základné

právo sťažovateľky stanovené v čl. 6 ods. 1 prvá veta medzinárodného Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd SR ukladá

Najvyššiemu súdu SR prejednať dovolanie sťažovateľky – navrhovateľky zn. A-Jn-Si-56/97-

S zo dňa 26. 8. 1999 v spore vedenom na NS SR pod spisovou značkou

a rozhodnúť o tomto dovolaní do 6-tich mesiacov od vyhlásenia tohoto nálezu.

2. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove vedeného pod spisovou značkou

zo dňa 31. 3. 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. zo dňa 10. 12.

2003 boli porušené základné práva sťažovateľky – navrhovateľky stanovené v čl. 46 ods. 1

a SR, ako aj ustanovenie medzinárodného Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to tým, že uvedené súdy:

a) nepreverili právoplatnosť a účinnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR

č. , aj keď sa ho vo svojich rozsudkoch dovolávali.

b) neuplatnili v týchto konaniach procesné postupy, ktoré by zabezpečili náležitú

súdnu ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľky – navrhovateľky.

c) nepriznali sťažovateľke – navrhovateľke nárok na náhradu škody, aj keď

zodpovednosť za škodu bola preukázaná.

d) pričom Krajský súd v Prešove v odvolacom konaní nevyhovel návrhu sťažovateľky

– navrhovateľky na vyslovenie prípustnosti dovolania v rozsudku, čím neprípustne obmedzil

jej základné právo na súdnu ochranu a tým aj bolo sťažovateľke upreté práv na spravodlivé

súdne konanie. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu v Prešove č. zo dňa

31. 3. 2003 a rovnako tak ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. zo dňa

10. 12. 2003 a vracia vec na opätovné prejednanie súdu prvého stupňa.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk,

ktoré sú povinní zaplatiť všetci porušovatelia spoločne a nerozdielne do 15 dní od

vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo

slobôd (napr. , ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie

na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa.

1. V časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. februára 2000, sa sťažovateľka domáha ústavnej ochrany

až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Ide o uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté

o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 1999

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a náhradu mzdy. Taktiež aj v časti,

v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základných práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-92 z 31. marca 2003 nebola sťažnosť podaná v zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa

a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

okresného súdu č. k. -92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu

náhrady škody spôsobenej advokátom v rámci výkonu svojho povolania a rozsudkom

krajského súdu č. k. -107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu č. k. -92 z 31. marca 2003.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky podľa

skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom

sú totiž oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné

podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná

neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal sťažovateľ (, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu na predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,

ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na súdnu

ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata tohto práva

spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde,

že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita

ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania

vyplývajúceho z . Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam

a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu

v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesným práv účastníkov konania

chránených zákonmi (napr. ) je súčasne aj porušením

základného práva alebo slobody upravených alebo medzinárodnou zmluvou

(, ).

Čl. 46 ods. 3 sa zaručuje základné právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom. Tejto ochrany sa možno domáhať len v medziach zákona.

Týmto o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V danom prípade ústavný súd

nemá právomoc rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím všeobecného súdu (). Ak sa sťažovateľka domnieva, že ide

o nezákonné rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, prípadne najvyššieho súdu,

v dôsledku ktorého jej vznikla škoda, tejto ochrany sa mala domáhať podľa vyššie

uvedeného zákona.

Čl. 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo, aby vec

bola prejednaná spravodlivo, je jednou, i keď zrejme ústrednou zložkou širšieho pojmu

práva na spravodlivý proces popri iných zárukách, ktoré sú obsahom tohto všeobecného

pojmu. Právo na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie

z nich sú princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórneho prejednania veci, právo byť

prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami

práva na spravodlivé prejednanie veci je úzka súvislosť a vzájomná podmienenosť. Právo na

spravodlivé prejednanie veci sa vzťahuje na každé konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskom práve alebo záväzku. Nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Čl. 6 ods. 1 dohovoru sa každému

zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov pred súdom.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup na súd,

pričom k nemu sa pridávajú záruky, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napadla v konaní pred ústavným súdom rozsudok

okresného súdu č. k. -92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu

náhrady škody spôsobenej advokátom v rámci výkonu svojho povolania a rozsudok

krajského súdu č. k. -107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu č. k. -92 z 31. marca 2003.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k uvedenej judikatúre, ktorá je

relevantná aj pre danú vec, dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (). Len výnimočne by otázka splnenia

podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

S poukázaním na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto prípad

nejde. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom si sťažovateľka uplatnila náhradu

škody, ktorú jej mal spôsobiť advokát, ktorý zmeškal lehotu na podanie dovolania proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2000. Zodpovednosť

advokáta za škodu spôsobenú pri výkone povolania je upravená v § 21 zákona Slovenskej

národnej rady č. o advokácii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie,

pričom tejto zodpovednosti sa zbaví, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri

vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno žiadať. Sťažovateľka nepreukázala vznik

škody a dostala sa tak do stavu dôkaznej núdze pri jej tvrdení, že by mala úspech pred

dovolacím súdom. Nevyplatená náhrada mzdy, ktorú si sťažovateľka uplatnila ako náhradu

škody proti advokátovi, bola by možná iba v spojení s vyhovujúcim rozhodnutím súdu v jej

prospech. To by však predpokladalo zrušenie rozhodnutia najvyšším súdom a stav, že by

novo rozhodli súdy (okresný a krajský) tak, že by sťažovateľke priznali náhradu mzdy.

Takýto postup však sťažovateľka nevedela preukázať. Avšak nepreukázala ďalšie dva

predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, a to vznik škody a príčinnú

súvislosť. Vzhľadom na to rozhodnutie okresného súdu, ktorým sa zamietla žaloba

sťažovateľky o náhradu škody spôsobenej pri výkone advokátskeho povolania,

a rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok, považuje

ústavný súd za rozhodnutie, ktoré nie je arbitrárne a je i náležite zdôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti (bod 2 výrokovej časti

uznesenia) po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004