Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 155/04
PDF · 180.75 KB
No categories available
IV. ÚS 155/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej, bytom K. Ch., zastúpenej
advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu ústavnosti podľa čl. l
Ústavy Slovenskej republiky, princípu rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov
podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na podnikanie
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 8 C 226/01
z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 5/03
z 3. decembra 2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004
doručená sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie princípu ústavnosti podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
princípu rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov podľa čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušenia základného práva vlastniť majetok
a základného práva na podnikanie podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 8 C 226/01 z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 5/03 z 3. decembra 2003.
Sťažovateľka uviedla, že ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho
zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytovala zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej
Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú
zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok
poisťovne Perspektíva konkurz. Sťažovateľka vyhodnotila túto situáciu tak, že u zrušenej
zdravotnej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie,
že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky,
a preto si sťažovateľka uplatnila svoje pohľadávky voči zrušenej zdravotnej poisťovni
Perspektíva u Všeobecnej zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu
na tento subjekt, výsledkom čoho boli zamietajúce rozhodnutia všeobecných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky neuhrádzaním nákladov za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť vzniká jej poskytovateľom bezprostredná škoda na majetku, čím podľa
sťažovateľky zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej
starostlivosti a narúša samotnú ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva.
Opierajúc sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyhodnocuje
sťažovateľka ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení ako obmedzenie
vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom. Keďže
o citované ustanovenie oba všeobecné súdy opreli svoje rozhodnutie, došlo podľa názoru
sťažovateľky k porušeniu jej garantovaných práv a slobôd.
Zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení,
podľa názoru sťažovateľky zásadne zmenil podmienky podnikania a retroaktívne „odkladá
podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich
vymožiteľnosť bola garantovaná na dobu neurčitú, čo je výrazným zásahom
do sťažovateľovej právnej istoty“.
Podľa sťažovateľky požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje predovšetkým tým,
aby sa všeobecne záväzné právne predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba
v súlade s ústavou rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.
Postup okresného súdu a krajského súdu v tomto prípade považuje sťažovateľka
za rozporný s čl. 1 ústavy. Postup zákonodarcu a označených súdov označila za rozporný
s ústavným princípom rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov vyjadreným v čl. 11
Listiny základných práv a slobôd a v čl. 12 ústavy a tento postup spôsobil stav, ktorý je
v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej
činnosti.
Sťažovateľka poukazuje na to, že štát právnou úpravou v tejto oblasti vytvára
nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.
Zamietnutie návrhu na zaplatenie úhrad považuje sťažovateľka za zvláštny druh
vyvlastnenia jej vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody
na majetku.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že napadnutými rozsudkami
všeobecných súdov boli porušené citované základné práva, a navrhuje ústavnému súdu, aby
po predbežnom prerokovaní jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom
dokazovaní vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 389.284,30 Sk s príslušenstvom rozsudkom
Krajského súdu Bratislava 3 Co 5/03-80 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl 35 ods. 1
Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu
podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je
vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2003, č. k. 4 Co 5/03 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 70.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
Sťažovateľka odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia z titulu
nevyhnutnosti vynaloženia finančných nákladov na obhajobu svojich ústavných práv a
slobôd a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej
praxi.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je
preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom
č. k. 8 C 226/01-71 z 25. novembra 2002 zamietol návrh sťažovateľky a krajský súd
rozsudkom č. k. 4 Co 5/03-94 z 3. decembra 2003 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11
Listiny základných práv a slobôd, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním
všeobecných súdov a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podnikať
zaručeného v čl. 35 ods. l ústavy a základného práva na rovnosť vlastníckeho práva
všetkých vlastníkov zaručeného v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Takúto príčinnú
súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný
skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l Občianskeho
súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba skutočnosti, ktoré tu
boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný na hmotnoprávne
posúdenie zisteného skutočného stavu vo veci podľa príslušných zákonných ustanovení
spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.
Ústavný súd poukazuje najmä na to, že právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté
v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa
uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom
konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech
vo svojej činnosti. Neúspech, resp. strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje
podnikateľské riziko, ktoré musí znášať podnikateľ sám. Toto konštatovanie má oporu
v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov,
ktoré podnikateľa prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti,
ako aj v rovine právnorelevantnej. Právnorelevantná rovina je daná právnou
zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika
za komplexnú podnikateľskú činnosť (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 100/03, IV. ÚS 141/03).
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127
ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.
K tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu
pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa
nemožno domáhať návrhom na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka si
právo na zaplatenie pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti
spadajúce do právneho inštitútu práva na ochranu vlastníckeho práva uplatnila
pred všeobecnými súdmi, ktoré o tomto práve aj rozhodli. Ústavný súd preto nie je
oprávnený konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov. Uplatnenie ochrany označeného práva ústavným súdom podľa čl. 142
ods. 1 ústavy predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane
vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46
až 50 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne otázkou porušenia čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy, ktorú sťažovateľka vo svojej sťažnosti neodôvodnila. Ústavný súd vo
svojej judikatúre vychádza z toho, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú ústavné
direktívy, ktoré nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach
bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné
právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (II. ÚS 123/02). Z týchto dôvodov
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa osobitne
nezaoberal otázkou porušenia čl. 1 ústavy, keďže toto ustanovenie je spravidla vždy
porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok
porušenia základného práva alebo slobody.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2004