Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej, bytom K. Ch., zastúpenej

advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu ústavnosti podľa čl. l

, princípu rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov

podľa Listiny základných práv a slobôd a a 2 Slovenskej

republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na podnikanie

podľa a 4 a a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 3. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004

doručená sťažnosť MUDr. Marty Bodnárovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie princípu ústavnosti podľa čl. l (ďalej len „“),

princípu rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov podľa čl. 11 Listiny základných

práv a slobôd a a 2 , porušenia základného práva vlastniť majetok

a základného práva na podnikanie podľa a 4 a a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 25. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. decembra 2003.

Sťažovateľka uviedla, že ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho

zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytovala zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej

Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú

zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok

poisťovne Perspektíva konkurz. Sťažovateľka vyhodnotila túto situáciu tak, že u zrušenej

zdravotnej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie,

že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky,

a preto si sťažovateľka uplatnila svoje pohľadávky voči zrušenej zdravotnej poisťovni

Perspektíva u Všeobecnej zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu

na tento subjekt, výsledkom čoho boli zamietajúce rozhodnutia všeobecných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky neuhrádzaním nákladov za poskytnutú zdravotnú

starostlivosť vzniká jej poskytovateľom bezprostredná škoda na majetku, čím podľa

sťažovateľky zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej

starostlivosti a narúša samotnú ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva.

Opierajúc sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vyhodnocuje

sťažovateľka ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení ako obmedzenie

vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom. Keďže

o citované ustanovenie oba všeobecné súdy opreli svoje rozhodnutie, došlo podľa názoru

sťažovateľky k porušeniu jej garantovaných práv a slobôd.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení,

podľa názoru sťažovateľky zásadne zmenil podmienky podnikania a retroaktívne „odkladá

podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok vzniknutých v čase, keď ich

vymožiteľnosť bola garantovaná na dobu neurčitú, čo je výrazným zásahom

do sťažovateľovej právnej istoty“.

Podľa sťažovateľky požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje predovšetkým tým,

aby sa všeobecne záväzné právne predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba

v súlade s rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Postup okresného súdu a krajského súdu v tomto prípade považuje sťažovateľka

za rozporný s . Postup zákonodarcu a označených súdov označila za rozporný

s ústavným princípom rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov vyjadreným v čl. 11

Listiny základných práv a slobôd a v a tento postup spôsobil stav, ktorý je

v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej

činnosti.

Sťažovateľka poukazuje na to, že štát právnou úpravou v tejto oblasti vytvára

nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie návrhu na zaplatenie úhrad považuje sťažovateľka za zvláštny druh

vyvlastnenia jej vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky

podľa . Sťažovateľke takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody

na majetku.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že napadnutými rozsudkami

všeobecných súdov boli porušené citované základné práva, a navrhuje ústavnému súdu, aby

po predbežnom prerokovaní jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom

dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 389.284,30 Sk s príslušenstvom rozsudkom

Krajského súdu Bratislava -80 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv

a slobôd a a 2 SR, práva na podnikanie zakotveného v čl 35 ods. 1

SR, práva vlastniť majetok upraveného v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v SR a k prekročeniu

podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v .

Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia , ktorý je

vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2003, č. k. sa

zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 70.000,- Sk k rukám

navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

Sťažovateľka odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia z titulu

nevyhnutnosti vynaloženia finančných nákladov na obhajobu svojich ústavných práv a

slobôd a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej

praxi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „”) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom

predpísané náležitosti upravené v , ako aj prípadné

dôvody na jej odmietnutie podľa . Ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je

preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom

č. k. -71 z 25. novembra 2002 zamietol návrh sťažovateľky a krajský súd

rozsudkom č. k. -94 z 3. decembra 2003 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky

v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v a v

Listiny základných práv a slobôd, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním

všeobecných súdov a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podnikať

zaručeného v ods. l a základného práva na rovnosť vlastníckeho práva

všetkých vlastníkov zaručeného v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Takúto príčinnú

súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný

skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l Občianskeho

súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba skutočnosti, ktoré tu

boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný na hmotnoprávne

posúdenie zisteného skutočného stavu vo veci podľa príslušných zákonných ustanovení

spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Ústavný súd poukazuje najmä na to, že právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté

v ods. l je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa

uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom

konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech

vo svojej činnosti. Neúspech, resp. strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje

podnikateľské riziko, ktoré musí znášať podnikateľ sám. Toto konštatovanie má oporu

v ustanoveniach v znení neskorších predpisov,

ktoré podnikateľa prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti,

ako aj v rovine právnorelevantnej. Právnorelevantná rovina je daná právnou

zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika

za komplexnú podnikateľskú činnosť (, , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4 a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127

ods. 1 i. f. a zistil, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

K tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že ochranu vlastníckemu právu

pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa

nemožno domáhať návrhom na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka si

právo na zaplatenie pohľadávky vzniknutej z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti

spadajúce do právneho inštitútu práva na ochranu vlastníckeho práva uplatnila

pred všeobecnými súdmi, ktoré o tomto práve aj rozhodli. Ústavný súd preto nie je

oprávnený konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci

všeobecných súdov. Uplatnenie ochrany označeného práva ústavným súdom podľa čl. 142

ods. 1 predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane

vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46

až 50 .

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu ( ).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne otázkou porušenia čl. 12

ods. 1 a 2 , ktorú sťažovateľka vo svojej sťažnosti neodôvodnila. Ústavný súd vo

svojej judikatúre vychádza z toho, že zásady uvedené v a 2 sú ústavné

direktívy, ktoré nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach

bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné

právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (). Z týchto dôvodov

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa osobitne

nezaoberal otázkou porušenia , keďže toto ustanovenie je spravidla vždy

porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok

porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004