Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 140/04
PDF · 161.37 KB
No categories available
II. ÚS 140/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Heleny Štubňovej, Lekáreň na sídlisku Mier, S.,
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základných práv upravených
v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva upraveného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 3/03-116
z 19. novembra 2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. Heleny Štubňovej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004
doručená sťažnosť MUDr. Heleny Štubňovej (správne malo byť uvedené Mgr.; ďalej len
„sťažovateľka“), Lekáreň na sídlisku Mier, S., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo
veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol
k dohovoru“), porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Co 3/03-116 z 19. novembra 2003 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho zariadenia bola
v rokoch 1998 a 1999 poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti aj poistencom
Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“). Perspektíva
sťažovateľke neuhrádzala faktúry za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Dňa 1. júla 1999
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo rozhodnutie č. 3215/1999-A
o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva a následne krajský súd uznesením
č. k. 7 K 70/01-30 z 30. apríla 2001 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.
Pohľadávky, ktoré mala sťažovateľka voči Perspektíve, si uplatnila súdnou cestou
proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni podľa v čase uplatnenia nároku platného znenia § 34
ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) žalobou
o zaplatenie 1 451 252,90 Sk s prísl. Okresný súd Bratislava V žalobu sťažovateľky
zamietol rozsudkom č. k. 8 C 273/01-99 z 30. októbra 2002. Krajský súd v odvolacom
konaní rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom č. k. 2 Co 3/03-116
z 19. novembra 2003.
Sťažovateľka vyslovuje v sťažnosti názor, že napadnutým rozsudkom krajský súd
porušil jej základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, právo upravené
v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a zároveň porušil čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2
Sťažovateľka namieta, že krajský súd (a predtým aj prvostupňový súd) nesprávne
posúdil vec po právnej stránke, keď ustanovenia novely zákona o zdravotnom poistení
vykonané zákonom č. 233/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť až po uplatnení pohľadávky
sťažovateľky, vykladal v rozpore s ústavou.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po
vykonaní dokazovania prijal tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 1.451.252,90 Sk s príslušenstvom rozsudkom
Krajského súdu Bratislava 2 Co 3/03-116 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1
Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu
podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je
vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 11. 2003, č. k. 2 Co 3/03-116 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 200.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11
listiny za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je názoru, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi konaním a rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením
základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť
zaručeného v čl. 11 listiny. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup
a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje
rozhodnutie vziať do úvahy iba právo a skutkový stav, ktoré tu boli v čase vyhlásenia
rozsudku. Rozsudok krajského súdu nebráni sťažovateľke v uplatnení označeného
základného práva.
K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny ústavný súd
uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na
vyslovenie porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny bez vzťahu ku
konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená
(I. ÚS 34/96).
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 84/03) po jej predbežnom prerokovaní
v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i.
f. ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prejednanie tejto
časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124
ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd
rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni
v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných
zákonoch.
Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné
súdy. Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria súčasť pojmu majetok. Ak
sťažovateľka uplatnila nárok na ochranu jej majetku (zaplatenie pohľadávok, pričom
nerozhoduje právny dôvod, a preto to môže byť aj pohľadávka vzniknutá z titulu
poskytnutej zdravotnej starostlivosti) a všeobecné súdy o jej žalobe riadne konali a rozhodli
o nej, nemožno pokračovať v ochrane jej majetku podaním sťažnosti v konaní pred
ústavným súdom. Právomoc ústavného súdu nemôže v takom prípade založiť to, že sa
sťažovateľka nestotožnila s postupom a rozsudkom krajského súdu pri ochrane jej majetku,
ak tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2
ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú upravené ústavnoprocesné princípy postupov
a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03,
IV. ÚS 141/03) ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2004