Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 112/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2004

predbežne prerokoval sťažnosť J. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., K., vo veci

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 13. januára 2004 č. k. 13

Co 95/03-139 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2004

doručená sťažnosť J. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

porušenie základného práva podľa postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 13. januára 2004 č. k. -139.

Sťažovateľ uvedený rozsudok k sťažnosti pripojil a uviedol, že toto rozhodnutie mu

bolo doručené 18. februára 2004.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že JUDr. J. B., správca konkurznej podstaty

Kovové konštrukcie – TTD, s. r. o. v konkurze, so sídlom v Prešove (ďalej len „žalobca“

alebo „úpadca“) sa žalobným návrhom podaným proti sťažovateľovi na Okresnom súde

v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia vlastníckeho práva k

rekreačnej chate č. 425 nachádzajúcej sa na parc. č. 555 v kat. úz. Kaluža a k vnútornému

zariadeniu tejto chaty v prospech žalobcu.

Okresný súd rozsudkom z 15. januára 2003 č. k. -113 tomuto žalobnému

návrhu sčasti vyhovel a určil, že žalobca je vlastníkom rekreačnej chaty č. 425

nachádzajúcej sa na parc. č. 555 zapísanej na LV č. 383 kat. úz. Kaluža. Návrh na určenie

vlastníckeho práva k vnútornému zariadeniu tejto chaty zamietol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým

navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že predmetnú

žalobu o určenie vlastníckeho práva zamieta.

Krajský súd rozsudkom z 13. januára 2004 č. k. -139 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudok okresného súdu z

15. januára 2003 č. k. -113 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa „Rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní, sp. zn. -139 v spojitosti s rozhodnutím a postupom Okresného súdu

v Michalovciach, v konaní, sp. zn. -113, bolo porušené základné právo

sťažovateľa vlastniť majetok v súlade s čl. 20 ods. 1 a základné právo na spravodlivý proces

v súlade s článkom 46 ods. 1 ústavného

v znení neskorších právnych predpisov“ z týchto relevantných dôvodov:

«Krajský súd (...) nebral do úvahy tvrdenia a dôkazy sťažovateľa. Občiansky súdny

poriadok v § 80 písm. c) úplne jednoznačne a nespochybniteľne stanovuje súdu povinnosť

zaoberať sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu (...) vždy pokiaľ súd

rozhoduje o návrhu, ktorým je určovacia žaloba, no i napriek tomu tak neurobil. Súd sa mal

zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu tým skôr, že v uvedenom prípade

sa na právny vzťah subjektov aplikuje lex specialis, ktorým je

o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý v § 1 ods. 1 uvádza, že „Účelom tohto

zákona je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku“. Sťažovateľ

zaplatil úpadcovi riadne a včas pri podpise kúpnu cenu, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy

bola ekvivalentná hodnote chatky, s ohľadom na dezolátny stav spornej chatky, a ktorej

výška bola 3.000,- Sk. Táto suma sa po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu stala

súčasťou konkurznej podstaty. Z uvedeného úplne jednoznačne vyplýva, že niet najmenšieho

dôvodu, aby sa sporná chatka opätovne zahrnula do konkurznej podstaty úpadcu a veritelia

z jej predaja boli uspokojení v rámci konkurzného konania, keďže jej ekvivalent (kúpna

cena) už bola súčasťou majetku úpadcu. Z uvedeného vyplýva, že na strane úpadcu

neexistuje ani ten najmenší náznak naliehavého právneho záujmu. Práve naopak.

Z takéhoto výsledku konania by mal úpadca neoprávnený prospech, pretože takto by sa do

konkurznej podstaty dostala nielen kúpna cena, ale aj cena za speňaženú chatku, ktorá ako

predmet z hľadiska stavu ani neexistuje. V uvedenom prípade by šlo jednoznačne

o bezdôvodné obohatenie podľa a nasl. umocnené tým, že sťažovateľ v priebehu

rokov investoval do chatky nemalé finančné prostriedky, ktoré by takýmto spôsobom mal

bez akéhokoľvek právneho dôvodu získať úpadca, resp. v konečnom dôsledku jeho veritelia.

V súlade s uvedeným, v danom prípade neexistoval, a ani v súčasnosti neexistuje

naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k spornej chatke, pričom tento je

základnou podmienkou pre vydanie takéhoto druhu rozhodnutia súdu, neboli splnené

podmienky na jeho vydanie. Uvedeným konaním a postupom spočívajúcim v nerešpektovaní

zákonných povinností a v rozhodnutí zo dňa 13. januára 2004 sa Krajský súd v Košiciach

v konaní sp. zn. -139 v spojitosti s konaním a postupom Okresného súdu

v Michalovciach spočívajúcom v rozhodnutí zo dňa 15. januára 2003 v konaní sp. zn. 9 C

515/01-113 dopustili porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré

je zakotvené v článku 46 ods. 1 .

Z článku 46 ods. 1 vyplýva okrem práva na prístup

k súdu tak isto aj právo na spravodlivý proces, čo znamená, že toto ustanovenie kladie

požiadavku aj na určitú kvalitu samotného súdneho konania. Z vyššie uvedených

skutočností vyplýva, že popísané konanie pred súdmi oboch stupňov nevykazuje požadovanú

kvalitu, ba práve naopak. Uvedené súdne konanie a jeho výsledok vo forme právoplatného

rozhodnutia vychádzajúceho z porušenia zákonnej povinnosti súdom, je nielenže v rozpore

so základnými zásadami občianskeho súdneho konania, ale znamená aj porušenie

základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Okrem porušenia práva na spravodlivý proces, bolo porušené aj právo sťažovateľa,

ktoré mu zaručuje v článku 20 ods. 1 a síce základné právo

vlastniť majetok. Sťažovateľ kúpil chatku v dobrej viere. Zaplatil úpadcovi kúpnu cenu vo

výške 3.000,- Sk, ktorá sa stala po vyhlásení konkurzu súčasťou konkurznej podstaty

úpadcu. Po nadobudnutí vlastníckeho práva k chatke investoval sťažovateľ do jej opravy,

čím ju zhodnotil. Právoplatným rozhodnutím súdu bolo vlastnícke právo k zhodnotenej

chatke prisúdené úpadcovi, ktorý sa dostal do tej pozície, že bez právneho dôvodu by do

jeho konkurznej podstaty mala patriť aj kúpna cena vo výške 3.000,- Sk, ktorú zaplatil

úpadcovi a súčasne aj zhodnotená chatka, do ktorej sťažovateľ investoval svoje peniaze

a ktorá by mu rozhodnutím súdu nemala patriť. Z uvedeného vyplýva, že uvedeným konaním

a postupom spočívajúcim v rozhodnutí zo dňa 13. januára 2004 sa Krajský súd v Košiciach

v konaní sp. zn. -139 v spojitosti s konaním a postupom Okresného súdu

v Michalovciach spočívajúcom v rozhodnutí zo dňa 15. januára 2003 v konaní sp. zn. 9 C

515/01-113 dopustili porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok, ktoré je

zakotvené v článku 20 ods. 1 . »

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„Rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. januára 2004

v konaní vedenom pod sp. zn. -139 v spojitosti s rozhodnutím a postupom

Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9

C 515/01-113 bolo porušené základné právo J. A., trvale bytom P., právne zastúpeného

JUDr. F. K., advokátom, vlastniť majetok podľa .

Rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. januára 2004

v konaní vedenom pod sp. zn. -139 v spojitosti s rozhodnutím a postupom

Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 9

C 515/01-113 bolo porušené základné právo J. A., trvale bytom P., právne zastúpeného

JUDr. F. K., advokátom, na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. januára 2004 v konaní vedenom

pod sp. zn. -139 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach zo

dňa 15. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. -113 zrušuje a vec vracia

súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a rozsudkom krajského súdu z 13. januára 2004 č. k. -139.

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľ ohľadom tohto

rozhodnutia v podstate namietal, že „ v úplne

jednoznačne a nespochybniteľne stanovuje súdu povinnosť zaoberať sa otázkou existencie

naliehavého právneho záujmu (...) vždy pokiaľ súd rozhoduje o návrhu, ktorým je určovacia

žaloba, no i napriek tomu tak neurobil. Súd sa mal zaoberať otázkou existencie naliehavého

právneho záujmu“ (...).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že

by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia

vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu

z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. Napokon nie je

opodstatnené tvrdenie sťažovateľa, že by sa všeobecné súdy v danom prípade nezaoberali

otázkou existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku, pretože z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:

„(...) Dôvody podaného odvolania sú v celom rozsahu neopodstatnené. Odvolací súd

sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom zmysle, že žalobca má naliehavý právny

záujem na určení vlastníctva, keďže bez takéhoto rozhodnutia nie je možné dosiahnuť

zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy

medzi Kovovými konštrukciami – TTD, s. r. o. a žalovanými došlo k porušeniu zákona

a preto sú zmluvy neplatné. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť ani tá skutočnosť, že žalovaní

boli pri uzatváraní zmluvy dobromyseľní. Naliehavosť právneho záujmu môže byť aj v tom,

že po navrátení vlastníctva pôvodnému vlastníkovi, teraz už v konkurze, môže správca

konkurznej podstaty preveriť, či boli dodržané predpisy aj z hľadiska cenových relácií,

a teda či k predaju nehnuteľnosti nedošlo na úkor veriteľov úpadcu .“

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý bol kvalifikovane zastúpený pred

všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by

bolo možné usudzovať, že rozhodnutie krajského súdu č. k. -139, ktoré

obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali

záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o

porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to

tvrdil vo svojej sťažnosti. Ohľadom zistenia skutkového stavu vo svojej sťažnosti

nenamietal žiadne konkrétne skutočnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základných práv podľa

označených článkov , preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2004