Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)IV. ÚS 52/04
PDF · 185.65 KB
No categories available
IV. ÚS 52/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 52/04-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B.,
ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave vo veci
vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave
vo veci sp. zn. 1 Pv 265/02, porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zakazujúceho mučenie, kruté, neľudské
či ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a základného práva
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry v Trnave vo veci
sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry
v Trnave sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004, za účasti Obvodného oddelenia
Policajného zboru v Trnave, Okresnej prokuratúry v Trnave a Krajskej prokuratúry
v Trnave, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. januára 2004 doručená sťažnosť V. S., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená
podaním jeho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 6. júla 2004, ktorou namieta
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného
zboru v Trnave (ďalej len „obvodné oddelenie“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-
2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave (ďalej len „okresná prokuratúra“)
vo veci sp. zn. 1 Pv 265/02, porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva
zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného
práva zakazujúceho mučenie, kruté, neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 16
ods. 2 ústavy v spojení s čl. 3 dohovoru, základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného života a základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa
čl. 19 ods. 1 až 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresnej prokuratúry vo veci sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 v spojení
s uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Obvodného
oddelenia PZ Trnava v trestnom konaní č. ORP 347/TT-2001 a postupom Okresnej
prokuratúry v Trnave v konaní č. 1 Pv 265/02 porušené. Okresnej prokuratúre sa prikazuje,
aby v konaní vedenom pod číslom 1 Pv 265/02 konala bez zbytočných prieťahov.
2. Základné práva V. S. podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1 až 3
a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo uznesením Okresnej prokuratúry zo dňa 10. 2. 2004,
č. 1 Pv 265/02 a uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 12. 3. 2004,
č. k. 2 KPt 375/03 boli porušené a z toho dôvodu sťažnosťou napadnuté rozhodnutia
Ústavný súd SR zrušuje a vracia vec Okresnej prokuratúre v Trnave na ďalšie prejednanie
a rozhodnutie.
3. V. S. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 350.000,- Sk (slovom tristo
päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je povinná mu vyplatiť Okresná prokuratúra
v Trnave do dvoch mesiacov.
4. Okresná prokuratúra v Trnave je povinná uhradiť V. S. trovy konania ako budú
vyčíslené súdom na účet advokáta JUDr. D. K., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd poznamenáva, že súc viazaný návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)], sa sťažnosťou sťažovateľa zaoberal iba v rozsahu, v akom
predmet konania vymedzil jeho právny zástupca po úprave petitu sťažnosti v podaní
z 1. júla 2004.
2. Podľa sťažovateľa (v zmysle bodu 1 petitu sťažnosti) mali obvodné oddelenie
vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 a okresná prokuratúra vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Pv 265/02 porušiť jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného tým, že:
- k jeho oznámeniu o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa stal trestný čin
(ďalej len „trestné oznámenie“), ktoré podal 12. februára 2001 okresnej prokuratúre
a rozšíril 14. mája 2001, bol vypočutý až 18. júna 2001,
- policajný orgán, menovite „práp. R. S. úmyselne robil vo veci zbytočné prieťahy
a všetky svedecké výpovede sformuloval tak, aby nebola preukázaná žiadna trestná
činnosť“.
Sťažovateľ sa zmieňuje o tom, že po podaní trestných oznámení žiadal okresnú
prokuratúru z dôvodu prieťahov pri ich vybavovaní, ako aj z dôvodu, že mu nebolo
umožnené nahliadnuť do spisov, o preskúmanie postupu policajného orgánu. V súvislosti
s tým podal aj „Žiadosť o pridelenie veci inému vyšetrovateľovi z dôvodu podozrenia
zo zaujatosti...“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že „Predmet namietaného konania nie je fakticky ani
právne tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia vo veci
samej“.
Keďže obvodné oddelenie a okresná prokuratúra bez toho, aby im v tom bránili
nejaké dôvody, vo veci naďalej nekonajú, spôsobujú pretrvávanie protiprávneho stavu.
Sťažovateľ tvrdí, že dlhodobý stav právnej neistoty vyvolal u neho vážne dôsledky a jeho
psychická záťaž vyústila až do duševnej poruchy.
3. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal
od Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave kompletný spisový materiál,
t. j. príslušné trestné spisy, a od okresnej prokuratúry dozorový spis, ktoré súvisia s trestným
oznámením sťažovateľa podľa § 158 Trestného poriadku, resp. s jeho opakovanými
žiadosťami o preskúmanie postupu policajného orgánu. Uvedené spisy mu boli doručené
14. apríla 2004 a 6. mája 2004.
Z obsahu týchto spisov okrem iného vyplynulo, že uznesením okresnej prokuratúry
sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci trestného
činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona začatého na základe trestného
oznámenia sťažovateľa po tom, ako okresná prokuratúra dospela k záveru, že predmetný
skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ
(ako poškodený) napadol toto uznesenie včas podanou sťažnosťou, ktorú krajská
prokuratúra uznesením sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených orgánov činných v trestnom
konaní ústavný súd predovšetkým pripomína, že účelom, podstatou a zmyslom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote (ďalej len „základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
Domáhanie sa ochrany základného práva pred iným orgánom ochrany práva
prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné
právo, porušenie ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba namieta, existuje.
Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie
ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe
označenej v trestnom oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj keď podľa § 2 ods. 3
Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel,
posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci
(na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených
preverovaním trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom
konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Takéto právo nemožno
odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy
(m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto
základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom
sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané,
nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ
začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal
zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením, či sťažnosťou kompetentný
orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave
(II. ÚS 88/99).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že absencia existencie práva
na začatie trestného stíhania, resp. pokračovanie v trestnom stíhaní vylučuje aj možnosť
porušenia sťažovateľom označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(m. m. II. ÚS 223/03).
Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na už vyššie uvedený účel, podstatu
a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana
sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru,
že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka
konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie
je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci
pri prejednaní veci účastníka.
Vecou samou v konaní pred obvodným oddelením a okresnou prokuratúrou,
v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, bolo preverovanie trestných oznámení smerujúcich proti
sťažovateľom označeným osobám a následne trestné stíhanie inej osoby, než je sťažovateľ,
ktorý mal v tomto konaní postavenie poškodeného.
Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom
konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Podľa § 1 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť
postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené
a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku
nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných
činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku
ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej
povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.
Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom
konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, keďže tento
má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným
v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako je to ponímané v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 4/02), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady,
na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo
na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov
v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie
je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného.
Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok,
a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho
súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže
uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného konania (§ 1 Trestného poriadku), vyjadrujú
viaceré ustanovenia Trestného poriadku [§ 44 ods. 4 (v znení účinnom do 31. júla 2004),
podľa ktorého výkonom práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly priebeh trestného
stíhania; § 229 ods. 1, podľa ktorého ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie
povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti
na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného
stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na konanie
o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom]“.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že namietaný postup obvodného oddelenia
a okresnej prokuratúry v označených konaniach nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne
garantovaným základným právom na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných
prieťahov. Pod vecou sťažovateľa totiž treba v okolnostiach prípadu rozumieť nárok
na náhradu škody, rozhodovanie o ktorom neprináleží k účelu trestného konania, a navyše
takýto nárok môže sťažovateľ uplatňovať za predpokladu splnenia zákonných podmienok
v konaní pred občianskoprávnym súdom v rozsahu jeho právomoci podľa § 7 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Žalobu o náhradu škody považuje ústavný súd za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd poškodeného a takáto žaloba
vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako
jeho vec (záležitosť), vo vzťahu ku ktorej už má garantované základné právo na konanie bez
zbytočných prieťahov.
Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
označeným orgánom činným v trestnom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5. Sťažovateľ ďalej tvrdí (bod 2 petitu sťažnosti), že uznesením okresnej prokuratúry
sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 v spojení s uznesením krajskej prokuratúry
sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 bol porušený čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, jeho základné
práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 až 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 3
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
Ako už bolo uvedené, v danom prípade okresná prokuratúra uznesením
sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 zastavila trestné stíhanie vo veci trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona začatého na základe trestného
oznámenia sťažovateľa po tom, ako dospela k záveru, že predmetný skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ (ako poškodený) napadol toto
uznesenie včas podanou sťažnosťou, ktorú krajská prokuratúra uznesením
sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú. Podľa tvrdenia sťažovateľa
mu bolo toto uznesenie doručené 19. marca 2004.
Pôvodná sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 5. januára 2004
nesmerovala proti označeným uzneseniam okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry,
keďže tieto boli vydané až neskôr (10. februára 2004, resp. 12. marca 2004). Právny
zástupca sťažovateľa však rozšíril sťažnosť aj proti predmetným uzneseniam, avšak
až podaním označeným ako „Úprava petitu a doplnenie návrhu“ doručeným ústavnému
súdu 6. júla 2004.
V okolnostiach tohto prípadu je ostatným rozhodnutím, ktorým mali byť porušené
základné práva sťažovateľa, uznesenie krajskej prokuratúry sp. zn. 2 Kpt 375/03
z 12. marca 2004 doručené sťažovateľovi 19. marca 2004. Z uvedeného je zrejmé,
že sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento
typ konania pred ústavným súdom, a preto ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní
odmietol ako návrh podaný oneskorene.
Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez
právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2004