Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 52/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004

predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B.,

ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave vo veci

vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave

vo veci sp. zn. , porušenie a 4 ,

základného práva zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1

, základného práva zakazujúceho mučenie, kruté, neľudské

či ponižujúce zaobchádzanie podľa v spojení

s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a základného práva

na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním

údajov o svojej osobe podľa až 3 , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry v Trnave vo veci

sp. zn. z 10. februára 2004 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry

v Trnave sp. zn. z 12. marca 2004, za účasti Obvodného oddelenia

Policajného zboru v Trnave, Okresnej prokuratúry v Trnave a Krajskej prokuratúry

v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. januára 2004 doručená sťažnosť V. S., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená

podaním jeho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 6. júla 2004, ktorou namieta

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného

zboru v Trnave (ďalej len „obvodné oddelenie“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP

2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave (ďalej len „okresná prokuratúra“)

vo veci sp. zn. , porušenie a 4 , základného práva

zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa , základného

práva zakazujúceho mučenie, kruté, neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 16

ods. 2 v spojení s dohovoru, základného práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného života a základného práva na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa

až 3 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa dohovoru

uznesením okresnej prokuratúry vo veci sp. zn. z 10. februára 2004 v spojení

s uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. z 12. marca 2004.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Obvodného

oddelenia PZ Trnava v trestnom konaní č. ORP 347/TT-2001 a postupom Okresnej

prokuratúry v Trnave v konaní č. porušené. Okresnej prokuratúre sa prikazuje,

aby v konaní vedenom pod číslom konala bez zbytočných prieťahov.

2. Základné práva V. S. podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1 až 3

a SR a podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo uznesením Okresnej prokuratúry zo dňa 10. 2. 2004,

č. a uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 12. 3. 2004,

č. k. boli porušené a z toho dôvodu sťažnosťou napadnuté rozhodnutia

Ústavný súd SR zrušuje a vracia vec Okresnej prokuratúre v Trnave na ďalšie prejednanie

a rozhodnutie.

3. V. S. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 350.000,- Sk (slovom tristo

päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je povinná mu vyplatiť Okresná prokuratúra

v Trnave do dvoch mesiacov.

4. Okresná prokuratúra v Trnave je povinná uhradiť V. S. trovy konania ako budú

vyčíslené súdom na účet advokáta JUDr. D. K., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd poznamenáva, že súc viazaný návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)], sa sťažnosťou sťažovateľa zaoberal iba v rozsahu, v akom

predmet konania vymedzil jeho právny zástupca po úprave petitu sťažnosti v podaní

z 1. júla 2004.

2. Podľa sťažovateľa (v zmysle bodu 1 petitu sťažnosti) mali obvodné oddelenie

vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 a okresná prokuratúra vo veci vedenej

pod sp. zn. porušiť jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného tým, že:

- k jeho oznámeniu o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sa stal trestný čin

(ďalej len „trestné oznámenie“), ktoré podal 12. februára 2001 okresnej prokuratúre

a rozšíril 14. mája 2001, bol vypočutý až 18. júna 2001,

- policajný orgán, menovite „práp. R. S. úmyselne robil vo veci zbytočné prieťahy

a všetky svedecké výpovede sformuloval tak, aby nebola preukázaná žiadna trestná

činnosť“.

Sťažovateľ sa zmieňuje o tom, že po podaní trestných oznámení žiadal okresnú

prokuratúru z dôvodu prieťahov pri ich vybavovaní, ako aj z dôvodu, že mu nebolo

umožnené nahliadnuť do spisov, o preskúmanie postupu policajného orgánu. V súvislosti

s tým podal aj „Žiadosť o pridelenie veci inému vyšetrovateľovi z dôvodu podozrenia

zo zaujatosti...“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Predmet namietaného konania nie je fakticky ani

právne tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia vo veci

samej“.

Keďže obvodné oddelenie a okresná prokuratúra bez toho, aby im v tom bránili

nejaké dôvody, vo veci naďalej nekonajú, spôsobujú pretrvávanie protiprávneho stavu.

Sťažovateľ tvrdí, že dlhodobý stav právnej neistoty vyvolal u neho vážne dôsledky a jeho

psychická záťaž vyústila až do duševnej poruchy.

3. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal

od Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave kompletný spisový materiál,

t. j. príslušné trestné spisy, a od okresnej prokuratúry dozorový spis, ktoré súvisia s trestným

oznámením sťažovateľa podľa , resp. s jeho opakovanými

žiadosťami o preskúmanie postupu policajného orgánu. Uvedené spisy mu boli doručené

14. apríla 2004 a 6. mája 2004.

Z obsahu týchto spisov okrem iného vyplynulo, že uznesením okresnej prokuratúry

sp. zn. z 10. februára 2004 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci trestného

činu ublíženia na zdraví podľa začatého na základe trestného

oznámenia sťažovateľa po tom, ako okresná prokuratúra dospela k záveru, že predmetný

skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ

(ako poškodený) napadol toto uznesenie včas podanou sťažnosťou, ktorú krajská

prokuratúra uznesením sp. zn. z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú.

4. Ústavný súd podľa zákona o súde každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených orgánov činných v trestnom

konaní ústavný súd predovšetkým pripomína, že účelom, podstatou a zmyslom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote (ďalej len „základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Domáhanie sa ochrany základného práva pred iným orgánom ochrany práva

prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné

právo, porušenie ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba namieta, existuje.

Z ustanovení však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie

ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe

označenej v trestnom oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj keď podľa § 2 ods. 3

je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel,

posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci

(na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených

preverovaním trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom

konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Takéto právo nemožno

odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy

(m. m. , , , ). Rovnako súčasťou týchto

základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom

sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané,

nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ

začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal

zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením, či sťažnosťou kompetentný

orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave

().

V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že absencia existencie práva

na začatie trestného stíhania, resp. pokračovanie v trestnom stíhaní vylučuje aj možnosť

porušenia sťažovateľom označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(m. m. ).

Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na už vyššie uvedený účel, podstatu

a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana

sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru,

že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka

konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie

je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci

pri prejednaní veci účastníka.

Vecou samou v konaní pred obvodným oddelením a okresnou prokuratúrou,

v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, bolo preverovanie trestných oznámení smerujúcich proti

sťažovateľom označeným osobám a následne trestné stíhanie inej osoby, než je sťažovateľ,

ktorý mal v tomto konaní postavenie poškodeného.

Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení o trestnom

konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Podľa prvej vety je účelom tohto zákona upraviť

postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel

nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných

činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa a

ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej

povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať

občianske práva zaručené . Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom

konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, keďže tento

má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným

v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako je to ponímané v zmysle

, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu

(napr. ), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady,

na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo

na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov

v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie

je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného.

Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok,

a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho

súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže

uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného konania ( ), vyjadrujú

viaceré ustanovenia [ (v znení účinnom do 31. júla 2004),

podľa ktorého výkonom práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly priebeh trestného

stíhania; § 229 ods. 1, podľa ktorého ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie

povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti

na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného

stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na konanie

o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom]“.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že namietaný postup obvodného oddelenia

a okresnej prokuratúry v označených konaniach nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne

garantovaným základným právom na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných

prieťahov. Pod vecou sťažovateľa totiž treba v okolnostiach prípadu rozumieť nárok

na náhradu škody, rozhodovanie o ktorom neprináleží k účelu trestného konania, a navyše

takýto nárok môže sťažovateľ uplatňovať za predpokladu splnenia zákonných podmienok

v konaní pred občianskoprávnym súdom v rozsahu jeho právomoci podľa § 7 ods. 1

. Žalobu o náhradu škody považuje ústavný súd za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd poškodeného a takáto žaloba

vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako

jeho vec (záležitosť), vo vzťahu ku ktorej už má garantované základné právo na konanie bez

zbytočných prieťahov.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

označeným orgánom činným v trestnom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5. Sťažovateľ ďalej tvrdí (bod 2 petitu sťažnosti), že uznesením okresnej prokuratúry

sp. zn. z 10. februára 2004 v spojení s uznesením krajskej prokuratúry

sp. zn. z 12. marca 2004 bol porušený a 4 , jeho základné

práva podľa a 2, až 3 a a právo podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

).

Ako už bolo uvedené, v danom prípade okresná prokuratúra uznesením

sp. zn. z 10. februára 2004 zastavila trestné stíhanie vo veci trestného činu

ublíženia na zdraví podľa začatého na základe trestného

oznámenia sťažovateľa po tom, ako dospela k záveru, že predmetný skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ (ako poškodený) napadol toto

uznesenie včas podanou sťažnosťou, ktorú krajská prokuratúra uznesením

sp. zn. z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú. Podľa tvrdenia sťažovateľa

mu bolo toto uznesenie doručené 19. marca 2004.

Pôvodná sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 5. januára 2004

nesmerovala proti označeným uzneseniam okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry,

keďže tieto boli vydané až neskôr (10. februára 2004, resp. 12. marca 2004). Právny

zástupca sťažovateľa však rozšíril sťažnosť aj proti predmetným uzneseniam, avšak

až podaním označeným ako „Úprava petitu a doplnenie návrhu“ doručeným ústavnému

súdu 6. júla 2004.

V okolnostiach tohto prípadu je ostatným rozhodnutím, ktorým mali byť porušené

základné práva sťažovateľa, uznesenie krajskej prokuratúry sp. zn.

z 12. marca 2004 doručené sťažovateľovi 19. marca 2004. Z uvedeného je zrejmé,

že sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento

typ konania pred ústavným súdom, a preto ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní

odmietol ako návrh podaný oneskorene.

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez

právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004