Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 129/04
PDF · 214.68 KB
No categories available
I. ÚS 129/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 129/04-23
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa
a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 12. novembra
2004 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade čl. 4 ods. 3 všeobecne záväzného nariadenia mesta Snina z 11. mája 1998
č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia
v znení doplnkov s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 71
ods. 2 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky, s § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej
rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 6 ods. 5 zákona
č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov,
s § 27 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení neskorších predpisov a s § 34 ods. 1 a 2 zákona č. 478/2002 Z. z. o ochrane
ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie
ovzdušia v znení neskorších predpisov (zákon o ovzduší) a takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenie čl. 4 ods. 3 všeobecne záväzného nariadenia mesta Snina z 11. mája
1998 č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie
ovzdušia v znení doplnkov n i e je v s ú l a d e s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 71
ods. 2 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky, s § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej
rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 34 ods. 1
písm. d) a ods. 2 zákona č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon
č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov
(zákon o ovzduší).
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 9. júla 2004
č. k. I. ÚS 129/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) vo veci vyslovenia nesúladu čl. 4 ods. 3 všeobecne záväzného
nariadenia mesta Snina z 11. mája 1998 č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta
a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení doplnkov (ďalej aj „nariadenie“) s čl. 2
ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 71 ods. 2 prvou vetou ústavy,
s § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), s § 6 ods. 5 zákona
č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia“), s § 27 ods. 3 zákona č.
50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a s § 34 ods. 1 a 2 zákona č. 478/2002 Z.
z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za
znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (zákon o ovzduší) - (ďalej len „zákon
o ovzduší“).
Navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že všeobecne záväzné nariadenie
mesta Snina č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie
ovzdušia nadobudlo účinnosť 11. mája 1998. Jeho doplnok č. 1, ktorým bolo do nariadenia
inkorporované ustanovenie čl. 4 ods. 3 tvoriace predmet tohto návrhu, nadobudol účinnosť
14. júna 2002. Mesto Snina napadnutým ustanovením nariadenia zakázalo vytvárať nové
malé zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla.
Mesto tým podľa názoru navrhovateľa pochybilo, pretože na vydanie zákazu takouto
formou nebolo oprávnené zákonom. Pôsobnosť obcí v oblasti ochrany ovzdušia a s tým
súvisiacich poplatkov je preneseným výkonom štátnej správy, a preto na vydávanie
všeobecne záväzného nariadenia v tejto oblasti je potrebná existencia zákonného
zmocnenia.
Obec je podľa navrhovateľa oprávnená vydať všeobecne záväzné nariadenie za
účelom určenia zóny s obmedzením prevádzky mobilných zdrojov [§ 34 ods. 1 písm. i)
zákona o ovzduší], určenia náležitostí oznámenia spotreby palív a ďalších skutočností
vyžadovaných zákonom (§ 6 ods. 5 zákona o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia), ako aj
vyhlásenia záväzných častí územnoplánovacej dokumentácie (§ 27 ods. 3 stavebného
zákona). Ani jedno z týchto ustanovení nedovoľuje prostredníctvom všeobecne záväzného
nariadenia zakázať „vytváranie nových malých zdrojov znečisťovania ovzdušia odpájaním
sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla“.
Obec má na druhej strane právo i povinnosť vydávať súhlas na povoľovanie malých
zdrojov vrátane ich zmien a na ich užívanie, ako i určiť podmienky ich prevádzkovania
[§ 34 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona o ovzduší]. Túto činnosť však musí vykonávať v rámci
režimu zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov. Z toho vyplýva, že nemôže paušálne zakázať vytváranie nových malých zdrojov
znečisťovania ovzdušia, ale o každej žiadosti tohto druhu musí rozhodnúť individuálnym
rozhodnutím. Iba týmto spôsobom možno zabezpečiť, aby žiadateľom neboli ukladané
povinnosti v rozpore s platnou právnou úpravou, aby ich ľudské práva a slobody neboli
obmedzované bez ohľadu na ich podstatu a zmysel, aby mohli slobodne podnikať bez
nezákonných obmedzení, ako aj aby sa mohli svojho práva zriadiť a prevádzkovať malý
zdroj znečisťovania ovzdušia domáhať na príslušnom orgáne obce a v prípade potreby aj
pred súdom.
Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenie nariadenia bráni individuálnemu
rozhodovaniu obce o povoľovaní zriaďovania a užívania malých zdrojov znečisťovania
ovzdušia, zakazuje subjektom práva aktivity, ktoré nie sú zakázané zákonom, čím odporuje
Napadnuté ustanovenie nariadenia podľa názoru navrhovateľa súčasne ukladá
negatívnu povinnosť spôsobom odporujúcim ústave, pričom bez ohľadu na zmysel a účel
práva podnikať obmedzuje jeho výkon, čo zakladá súčasne jeho nesúlad s čl. 13 ods. 1, 2 a 4
s použitím čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy. Tým, že problematiku prenesenej štátnej správy, ktorá
má byť riešená individuálnymi právnymi aktmi v rámci správneho konania, rieši paušálne
prostredníctvom nariadenia bez príslušného zákonného zmocnenia, dochádza tiež
k nesúladu s čl. 46 ods. 1 a s čl. 71 ods. 2 ústavy. Napadnuté ustanovenie nariadenia
z dôvodov vyššie uvedených nie je v súlade ani so zákonnými ustanoveniami enumeratívne
v texte návrhu uvedenými.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd v danej veci
takto rozhodol:
„Článok 4 ods. 3 všeobecne záväzného nariadenia mesta Snina č. 43/1998 na
ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení doplnkov
nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 35 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1,
čl. 71 ods. 2 vetou prvou ústavy, § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, § 6 ods. 5 zákona
o poplatkoch, § 27 ods. 3 stavebného zákona a § 34 ods. 1, ods. 2 zákona o ochrane
ovzdušia.“
Ústavný súd požiadal mesto Snina, aby zaujalo stanovisko k návrhu navrhovateľa
a aby sa vyjadrilo k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Primátor mesta Snina svojím listom z 30. augusta 2004 sp. zn. výst. 684/946/La/04
oznámil, že „na ústnom pojednávaní netrváme“, k návrhu však nezaujal stanovisko.
Navrhovateľ listom zo 16. augusta 2004 č. k. GÚs 4028/03-31 oznámil ústavnému
súdu, že „v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 129/04 netrvám na ústnom pojednávaní“.
II.
Návrh bol prerokovaný podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde na
neverejnom zasadnutí senátu.
Ústavný súd z pripojených dokumentov zistil, že všeobecne záväzné nariadenie
mesta Snina z 11. mája 1998 č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch
za znečisťovanie ovzdušia v znení doplnkov bolo prijaté zákonným spôsobom, pričom
účinnosť nadobudlo 11. mája 1998. Napadnuté ustanovenie tohto nariadenia, teda čl. 4
ods. 3, bolo do nariadenia inkorporované doplnkom č. 1 dňa 31. mája 2002, pričom tento
doplnok nadobudol účinnosť 14. júna 2002.
Záhlavie predmetného nariadenia a text napadnutého čl. 4 ods. 3 tohto nariadenia je
nasledovný:
„Mestské zastupiteľstvo v Snine na základe § 6 zákona SNR č. 134/1992 Zb. o štátnej
správe ochrany ovzdušia v znení zmien a doplnkov, zákona č. 309/1991 Zb. o ochrane
ovzdušia v znení zmien a doplnkov, zákona SNR č. 311/1992 Zb. o poplatkoch za
znečisťovanie ovzdušia a zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zmien
a doplnkov vydáva pre katastrálne územie mesta Snina toto
V Š E O B E C N E Z Á V Ä Z N É N A R I A D E N I E
NA OCHRANU OVZDUŠIA NA ÚZEMÍ MESTA A POPLATKOCH ZA
ZNEČISŤOVANIE OVZDUŠIA č. 43
(...)
DOPLNOK č. 1
k Všeobecne záväznému nariadeniu mesta Snina č. 43/1998 na ochranu ovzdušie na území
mesta a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia
Zmena v:
Čl. 4
Oprávnenia mesta
Za bod č. 2) sa dopĺňa nový bod č. 3), ktorý znie:
3) Mesto Snina v zmysle platného Územného plánu sídelného útvaru Snina z roku 1985
a prijatej koncepcie tepelného hospodárstva Mesta Snina zakazuje vytvárať nové malé
zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla.“
III.
Vzhľadom na návrh navrhovateľa predmetom konania pred ústavným súdom bolo
posúdiť súlad napadnutého ustanovenia nariadenia s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 35
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 71 ods. 2 prvou vetou ústavy, s § 6 ods. 2 zákona o obecnom
zriadení, s § 6 ods. 5 zákona o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia, s § 27 ods. 3
stavebného zákona a s § 34 ods. 1 a 2 zákona o ovzduší.
Normotvornú právomoc obce ohraničujú ústava a zákony.
Orgány územnej samosprávy majú normotvornú právomoc priznanú v čl. 68 ústavy
a v čl. 71 ods. 2 ústavy. Tieto ustanovenia však neupravujú normotvornú právomoc obce
nezávisle od ostatných ustanovení ústavy, preto obec pri jej uplatňovaní môže prijímať len
všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v súlade so všetkými
súvisiacimi ustanoveniami ústavy.
Pokiaľ ide o otázku, ktoré súvisiace ustanovenia ústavy musí obec rešpektovať pri
uplatňovaní normotvornej právomoci v zmysle čl. 68 a čl. 71 ods. 2 prvej vety ústavy,
odpoveď závisí od konkrétnych okolností každého prípadu.
Zo všeobecných ustanovení, ktorými je druhá hlava ústavy upravujúca základné
práva a slobody uvádzaná, do úvahy prichádzajú ustanovenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy,
tak ako sa ich správne dovolával navrhovateľ, ako aj čl. 13 ods. 2 ústavy. Ak sa totiž
v oblasti základných práv a slobôd ukladajú povinnosti, ústava v uvedených článkoch
ustanovuje, že sa tak môže stať zákonom alebo len na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd, pritom medze základných práv a slobôd možno
upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Z hľadiska danej veci
treba zohľadniť, ako to uvádza i navrhovateľ, aj čl. 2 ods. 3 ústavy, na základe ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
Podľa § 6 ods. 2 prvej vety zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec
plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom
a v jeho medziach.
V danej veci ústavný súd skúmal predovšetkým otázku, či napadnuté nariadenie bolo
vydané na základe pôvodnej (originálnej) normotvornej pôsobnosti mesta, teda vo veciach
územnej samosprávy (čl. 68 ústavy), alebo na základe prenesenej normotvornej pôsobnosti
mesta, teda na základe splnomocnenia zákonom (čl. 71 ods. 2 ústavy).
Už zo záhlavia napadnutého nariadenia a z jeho obsahu je zrejmé, že toto nariadenie
mesta Snina bolo Mestským zastupiteľstvom mesta Snina prijaté na základe prenesenej
normotvornej pôsobnosti mesta, teda na základe splnomocnenia zákonom podľa čl. 71
ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok
vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho
medziach všeobecne záväzné nariadenia.
Ústavný súd už judikoval, že zverenie určitej časti štátnej správy zákonom obci ešte
samo osebe nezakladá právomoc obce vydávať v tejto oblasti štátnej správy všeobecne
záväzné nariadenia. K tomu je potrebné výslovné zákonné zmocnenie na vydávanie
všeobecne záväzných nariadení v danej oblasti štátnej správy (III. ÚS 1/00).
Pri posúdení obsahu čl. 4 ods. 3 nariadenia ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. c)
ústavy preskúmal, či spĺňa ústavné podmienky pre tvorbu všeobecne záväzného nariadenia,
a dospel k záveru, že Mestské zastupiteľstvo mesta Snina pri vydaní predmetného „doplnku
č. 1“ nariadenia nepostupovalo pri tvorbe napadnutého ustanovenia nariadenia ústavne
predpísaným spôsobom a vybočilo z medzí prenesenej normotvornej pôsobnosti podľa
čl. 72 ods. 2 ústavy, pretože zákony upravujúce danú problematiku neobsahovali a ani
neobsahujú výslovné splnomocnenie pre obce, na základe ktorého by pripadal do úvahy
zákaz „vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa od jestvujúceho
centrálneho zdroja tepla“.
Z napadnutého ustanovenia nariadenia tiež vyplýva, že mesto Snina celkom
evidentne ukladá aj povinnosti, resp. zákaz fyzickým a právnickým osobám v súvislosti
s vytváraním nových malých zdrojov znečisťovania ovzdušia odpájaním od existujúceho
centrálneho zdroja tepla. Navrhovateľ preto dôvodne poukázal na porušenie čl. 13 ods. 1, 2
a 4 ústavy. Ak sa totiž - ako to už bolo uvedené - všeobecne záväzným nariadením ukladajú
povinnosti, ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a) ustanovuje, že sa tak môže stať „na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“, pritom podľa čl. 13
ods. 2 ústavy „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom“. V súvislosti s danou vecou treba túto ústavodarcom striktne
vyslovenú požiadavku doplniť ešte jeho inou požiadavkou zakotvenou v čl. 13 ods. 4
ústavy, podľa ktorej „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.
Napadnutým čl. 4 ods. 3 nariadenia mesto Snina uložilo nekonkretizovaným
subjektom taký zákaz, ktorý neukladá žiadny zákon a na uloženie ktorého nebolo
splnomocnené žiadnym zákonom, a preto postupovalo protiústavne vo vzťahu k citovaným
ustanoveniam ústavy a dostalo sa do rozporu aj s prvou vetou § 6 ods. 2 zákona o obecnom
zriadení.
Pokiaľ sa normotvornou činnosťou obce (mesta) zakladajú povinnosti fyzických
a právnických osôb, aj prenesená normotvorná pôsobnosť obce (mesta) podľa čl. 71 ods. 2
ústavy je limitovaná čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Uloženie zákazu, teda povinností v napadnutom ustanovení predmetného nariadenia
mesta nemá oporu v žiadnom zákone v právnom poriadku Slovenskej republiky, preto
v danom prípade došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 3 ústavy.
Podľa § 34 ods. 1 písm. d) zákona o ovzduší obec v prenesenom výkone štátnej
správy vo veciach ochrany ovzdušia vydáva súhlas na povoľovanie stavieb malých zdrojov
vrátane ich zmien a na ich užívanie a podľa odseku 2 tohto ustanovenia obec v súhlasoch
podľa odseku 1 môže určiť podmienky prevádzkovania malých zdrojov.
Článok 4 ods. 3 napadnutého nariadenia však vylučuje súhlas mesta Snina na
povoľovanie stavieb malých zdrojov vrátane ich zmien a na ich užívanie, pretože zakotvuje
expressis verbis iba zákaz „vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa
od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla“, a tým sa dostáva do rozporu aj s uvedenými
ustanoveniami zákona o ovzduší.
V petite svojho návrhu sa navrhovateľ domáhal aj toho, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že napadnuté nariadenie sa dostalo do nesúladu s čl. 35 ods. 1 a 2 a s čl. 46 ods. 1
ústavy, s § 6 ods. 5 zákona o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia a s § 27 ods. 3
stavebného zákona. Ústavný súd však tejto časti návrhu nevyhovel, pretože nezistil priamu
súvislosť medzi napadnutým ustanovením nariadenia a označenými ustanoveniami ústavy a
zákonov. Nad rámec uvedeného vyslovením nesúladu čl. 4 ods. 3 napadnutého nariadenia
s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4 a s čl. 71 ods. 2 prvou vetou ústavy bola v danej veci
poskytnutá účinná a dostatočná ústavnoprávna ochrana.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do
súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj
s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2004