Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 93/05
PDF · 241.1 KB
No categories available
III. ÚS 93/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K.,
ako aj Heleny Lendákovej, bytom K., ktorou namietali porušenie svojich vlastníckych práv
správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde
v Košiciach pod sp. zn. 4 K 75/99, Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Cb 135/01 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obo 178/03, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť Mikuláša Lendáka, Márie Lendákovej a Heleny Lendákovej v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia ich vlastníckych práv Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 178/03 o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Sťažnosť Mikuláša Lendáka, Márie Lendákovej a Heleny Lendákovej vo zvyšnej
časti o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2005 doručená sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K., ako aj
Heleny Lendákovej, bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich
vlastníckych práv správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na
Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 K 75/99, krajským
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 178/03.
Sťažovatelia uviedli, že im rozhodnutím Rady Miestneho národného výboru
v Kuzmiciach zo 6. mája 1958 bola násilne odobratá poľnohospodárska usadlosť a podľa
§ 6 vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie
poľnohospodárskej výroby bola následne zverená do bezodplatného užívania Jednotnému
roľníckemu družstvu III. typu v Kuzmiciach na dobu 6 rokov. Sťažovatelia dodávajú, že
svoj majetok nemohli v skutočnosti užívať skoro 40 rokov.
V roku 1991 požiadali sťažovatelia o vydanie poľnohospodárskeho majetku podľa
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991
Zb.“). Sťažovateľom bola vydaná poľnohospodárska pôda, neboli však uspokojené ich
nároky na náhradu živého a mŕtveho inventára a vyplatenie hodnoty majetkového podielu
v družstve. Sťažovatelia preto uplatnili uvedené práva žalobou na Okresnom súde Trebišov
(ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 6 C 18/99 z 24. marca 1999 uložil
Poľnohospodárskemu družstvu Roňva Kuzmice (právnemu nástupcovi Jednotného
roľníckeho družstva III. typu v Kuzmiciach) povinnosť vyplatiť sťažovateľom hodnotu ich
majetkových podielov spolu vo výške 167 757 Sk, vydať sťažovateľom náhradu za živý
a mŕtvy inventár v celkovej výške 463 000 Sk a zaplatiť sťažovateľom (ako žalobcom)
náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. mája 1999.
Pretože Poľnohospodárske družstvo Roňva Kuzmice právoplatný rozsudok
okresného súdu z 24. marca 1999 nerešpektovalo, podali sťažovatelia návrh na nútený
výkon uvedeného rozhodnutia v exekučnom konaní. Súdom poverený exekútor v uvedenej
veci JUDr. Š. V., Exekútorský úrad Trebišov, vydal 29. júna 1999 upovedomenie o začatí
exekúcie. Exekúciu však nebolo možné vykonať v dôsledku vyhlásenia konkurzu na
majetok Poľnohospodárskeho družstva Roňva Kuzmice.
V konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99 prihlásili
sťažovatelia svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom okresného súdu
z 24. marca 1999 dňa 8. novembra 1999.
Sťažovatelia namietajú, že správca konkurznej podstaty „... aj napriek
právoplatnému rozsudku okresného súdu nám nevydal náš majetok, ale urobil z neho
predmet konkurzu“. Z k sťažnosti sťažovateľov priložených príloh vyplýva, že na
prieskumnom pojednávaní konanom v predmetnej veci 12. júla 2000 boli sťažovateľmi
prihlásené pohľadávky správcom konkurznej podstaty uznané čo do právneho dôvodu
a výšky, správca konkurznej podstaty však poprel ich poradie, keďže sťažovatelia ich
uplatňovali ako pohľadávky prvej triedy. Správca konkurznej podstaty zaradil prihlásené
pohľadávky sťažovateľov ako pohľadávky štvrtej triedy.
Sťažovatelia sa žalobou podanou na krajskom súde 21. februára 2001 domáhali
určenia, že nimi prihlásené pohľadávky vo výške 291 526 Sk s príslušenstvom, 116 270 Sk
s príslušenstvom a 80 824 Sk s príslušenstvom sú pohľadávkami prvej triedy.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 žalobu sťažovateľov
zamietol dôvodiac: „Súd zistil z predložených dôkazov, že na úpadcu Poľnohospodárske
družstvo „Roňva“ Kuzmice bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 1. 10. 1999 pod
sp. zn. 4 K 75/99 vyhlásený konkurz. Prieskumné pojednávanie sa konalo 12. 7. 2000, na
ktorom správca konkurznej podstaty JUDr. P. K. uznal veriteľovi č. 17a - žalobcovi
v 1. rade prihlásenú pohľadávku vo výške 291.526,- Sk, ale ju zaradil do 4. triedy a nie do
1., ako to požadoval žalobca v 1. rade. Veriteľovi č. 17 - žalobcovi v 2. rade uznal celú
prihlásenú pohľadávku vo výške 241.430,- Sk, pričom sumu, ktorú žalobkyňa požadovala
zaradiť do 1. triedy, 116.270,- Sk správca zaradil do 4. triedy a u veriteľa č. 18 - žalobkyni
v 3. rade, ktorá si prihlásila celkovú sumu vo výške 117.961,- Sk s tým, že žiadala zaradiť
sumu 75.364,- Sk do 1. triedy a sumu 42.597,- Sk v 5. triede, obidve tieto sumy zaradil do
4. triedy.
Z predložených evidenčných listov, ktoré vypracoval správca vyplýva, že prihlásené
pohľadávky u žalobcov v 1., 2. a 3. rade zaradil namiesto do 1. triedy do 4. triedy z dôvodu,
že tieto pohľadávky titulom náhrady za vnesený živý a mŕtvy inventár nepatria do 1. triedy
v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení novely
č. 12/1998 Z. z., účinnej od 1. 2. 1998 (ďalej len ZKV), konkurzní veritelia pohľadávok,
ktoré zostali sporné, čo do pravosti, výšky, alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho
práva v lehote určenej súdom. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd.
Zo spisu sp. zn. 4 K 75/99, vedenom na Krajskom súde v Košiciach súd zistil, že
konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu v tejto veci sa začalo podaním návrhu na súde
dňa 6. 4. 1999. Žalobcovia sa nezúčastnili prieskumného pojednávania konaného dňa 12. 7.
2000, boli však upovedomení súdom o podaní žaloby, ktorú podali včas. Návrh na
vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa 6. 4. 1999, to znamená, že v tom čase platila právna
úprava Zákona o konkurze a vyrovnaní od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000, zák. č. 328/1991 Zb.
v znení zák. č. 12/1998 Z. z.. Právna úprava v tom čase poznala päť tried. Podľa § 32 ods. 2
písm. a), do 1. triedy patrili pohľadávky majiteľov hypotekárnych záložných listov
a komunálnych obligácií vydaných bankou, vykonávajúcou hypotekárne obchody,
pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia
a zeleniny od ich výrobcov. Veriteľmi týchto pohľadávok sú len prvovýrobcovia, ktorí
odpredávajú tovar iným osobám ako kupujúcim.
Z uvedeného znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že požiadavka žalobcov, aby
ich pohľadávky ako nárok za živý a mŕtvy inventár boli zaradené do 1. triedy, nie je
dôvodná, pretože nie sú dodávateľmi uvedenými v citovanom ustanovení. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že správca správne zaradil pohľadávky
žalobcov na náhradu za živý a mŕtvy inventár do 4. triedy, do ktorej patria všetky ostatné
pohľadávky, ktoré nie sú uvedené v § 32 ods. 1 ZKV. Na základe vyššie uvedených
skutočností preto súd žalobu zamietol.“
Sťažovatelia sa proti rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 odvolali. Najvyšší
súd však rozsudkom sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004 rozsudok krajského súdu č. k.
9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 potvrdil.
Na základe uvedených skutočností namietajú sťažovatelia porušenie svojich práv zo
strany správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod
sp. zn. 4 K 75/99, krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 a najvyšším
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 178/03 poukazujúc na „nedotknuteľnosť
súkromného vlastníctva“ a medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany
ľudských práv a základných slobôd, z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť garantovať
„právo na pokojné užívanie svojho majetku“. V tejto súvislosti sťažovatelia dodávajú: „Je
veľmi smutná vec, že napriek platným zákonom a právoplatnému rozsudku Okresného súdu
Trebišov sa nemôžeme dovolať pravdy ani na Najvyššom súde SR“, žiadajúc, aby im
ústavný súd priznal náhradu vo výške 650 917 Sk „... podľa právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu v Trebišove dňa 6. 5. 1999...“.
II.
2. 1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný
súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
2. 2. Sťažnosť sťažovateľov nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na
začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona
o ústavnom súde, napriek tomu je z jej obsahu zrejmé, že námietky sťažovateľov smerujú
k porušeniu základného práva vlastniť majetok, resp. základného práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) postupom správcu konkurznej podstaty
v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99, rozsudkom
krajského súdu č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej
a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Ústavné a medzinárodnoprávne garancie základného práva vlastniť majetok
zahŕňajúce taktiež právo na ochranu vlastníctva (čl. 20 ods. 1 ústavy) vychádzajú zo zásady,
že stanovenie obsahu vlastníckeho práva, podmienok výkonu vlastníckeho práva
(podmienok užívania majetku), ako aj stanovenie podmienok jeho ochrany patrí do sféry
normotvornej právomoci zákonodarcu, ktorý ich môže regulovať prostredníctvom zákonnej
úpravy disponujúc pritom pomerne širokou mierou uváženia. V procesnoprávnej rovine
nachádza táto skutočnosť svoj odraz aj v skutočnosti, že ochrany vlastníckeho práva na
nezávislom a nestrannom súde, prípadne inom orgáne verejnej moci sa možno domáhať
zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré
vykonávajú ustanovenia ústavy týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Sťažnosť sťažovateľov sa týka ich majetkových práv uplatnených na základe zákona
č. 229/1991 Zb. pred všeobecnými súdmi. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 18/99 ochranu týmto právam sťažovateľov poskytol. Sťažovatelia sa následne
uspokojenia svojich nárokov priznaných právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 6 C 18/99 z 24. marca 1999) domáhali v exekučnom konaní a po
jeho prerušení v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinnej osoby v samotnom
konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99.
V uvedenom kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že právny rámec,
v rámci ktorého sa sťažovatelia môžu domáhať uspokojenia svojich majetkových nárokov,
je daný príslušnými zákonnými predpismi upravujúcimi konkurzné konanie (zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), ako aj procesnými
predpismi všeobecne upravujúcimi postup súdov v občianskom súdnom konaní (Občiansky
súdny poriadok).
Ústavný súd taktiež vychádzal z názoru, že obava veriteľa ohľadne uspokojenia jeho
pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní, ba ani prípadný neúspech veriteľa
domáhajúceho sa uspokojenia svojich majetkových nárokov v konkurznom konaní (pokiaľ
nie je dôsledkom neústavného postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci) nemôžu
byť samy osebe dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva veriteľa vlastniť
majetok, resp. jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
alebo práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
k dohovoru.
2. 3. Vychádzajúc z uvedených postulátov konštatoval ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, že proti namietanému zásahu do svojich práv postupom správcu
konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
4 K 75/99 sa sťažovatelia mohli brániť žalobou proti správcovi konkurznej podstaty na
krajskom súde (§ 19 ods. 2, § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.) a proti rozhodnutiu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 využitím riadneho opravného
prostriedku – odvolania.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Možnosť sťažovateľov domáhať sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd,
k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom správcu konkurznej podstaty, pred krajským
súdom a vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré
im na tento účel dáva k dispozícii zákon, vylučuje právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o tejto časti sťažnosti.
Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 2 výrokovej
časti rozhodnutia).
2. 4. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004, konštatoval ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní jej zjavnú neopodstatnenosť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej
moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov (I. ÚS 66/98); inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie
základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať
(primerane II. ÚS 70/99).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
V kontexte uvedeného ústavný súd skúmal, či účinky výkonu právomoci najvyššieho
súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu
č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 178/03
z 26. októbra 2004) sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V odôvodnení označeného rozhodnutia z 26. októbra 2004 najvyšší súd okrem iného
uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.)
prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 219 O. s. p. potvrdil. Vychádzal zo zistenia, že predmetom žaloby je žalobcami 1, 2, 3
uplatnené právo na určenie poradia pohľadávok, ktoré správca konkurznej podstaty uznal
a zaradil ich ako pohľadávky štvrtej triedy. Žalobcovia s poradím pohľadávky nesúhlasia,
lebo podľa ich názoru ide o reštitučné nároky majetku, ktorý im zobral štát podľa vládneho
nariadenia č. 50/1955 Zb. a pridelil do užívania a správy Poľnohospodárskeho družstva
Kuzmice. Dôvodili tiež tým, že podľa zákona č. 229/1991 Zb. a nariadenia vlády SR
č. 97/1992 Zb. Poľnohospodárske družstvo Kuzmice malo im vydať živý a mŕtvy inventár do
90 dní od vydania pôdy na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby. O vydanie celého ich
majetku podielov a náhradu za živý a mŕtvy inventár požiadali ešte v roku 1992. Rozsudkom
Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C 18/99 zo dňa 24. 3. 1999 súd uložil povinnosť
Poľnohospodárskemu družstvu „Roňva“ Kuzmice okrem iného vydať žalobcom 1, 2, 3
náhradu za živý a mŕtvy inventár v celkovej výške 463 000,- Sk vydaním hnuteľných
a nehnuteľných vecí a zaplatiť žalobcom trovy konania. Z vykonaného dokazovania súdom
prvého stupňa ako aj z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že návrh na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo „Roňva“ Kuzmice bol podaný na Krajský súd
v Košiciach dňa 6. 4. 1999. V tomto období platila právna úprava zákona o konkurze
a vyrovnaní v čase od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000 zák. č. 328/1991 Zb. v znení zák. 12/1998
Z. z. Táto právna úprava poznala päť tried. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení novely č. 12/1998 Z. z., účinnej od 1. 2. 1998 konkurzní
veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa
domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. O poradí popretej pohľadávky
rozhodne vždy súd. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) ZKV pohľadávky prvej triedy sú pohľadávky
majiteľov hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií vydaných bankou
vykonávajúcou hypotekárne obchody a pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup
jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov. Pohľadávky štvrtej triedy sú
ostatné pohľadávky s výnimkou pohľadávok podľa písm. e). Pohľadávky žalobcov nie sú
pohľadávkami v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV, pretože nejde o pohľadávky veriteľov
z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov.
Veriteľmi týchto pohľadávok sú len prvovýrobcovia, ktorí odpredávajú tovar iným osobám
ako kupujúcim. Správca konkurznej podstaty preto správne zaradil pohľadávky žalobcov
voči úpadcovi do štvrtej triedy pohľadávok. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preto odvolaniu žalobcov nevyhovel.“
Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004
s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 v predmetnej veci je
podľa názoru ústavného súdu zjavné, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľov.
Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s relevantnou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlučiteľné s právami sťažovateľov podľa ústavy a dodatkového protokolu
k dohovoru, k porušeniu ktorých smerujú námietky sťažovateľov, sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 1
výrokovej časti rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2005