Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K.,

ako aj Heleny Lendákovej, bytom K., ktorou namietali porušenie svojich vlastníckych práv

správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn. , Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mikuláša Lendáka, Márie Lendákovej a Heleny Lendákovej v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia ich vlastníckych práv Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Mikuláša Lendáka, Márie Lendákovej a Heleny Lendákovej vo zvyšnej

časti o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej

prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2005 doručená sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K., ako aj

Heleny Lendákovej, bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich

vlastníckych práv správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na

Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. , krajským

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia uviedli, že im rozhodnutím Rady Miestneho národného výboru

v Kuzmiciach zo 6. mája 1958 bola násilne odobratá poľnohospodárska usadlosť a podľa

vládneho nariadenia č. o niektorých opatreniach na zabezpečenie

poľnohospodárskej výroby bola následne zverená do bezodplatného užívania Jednotnému

roľníckemu družstvu III. typu v Kuzmiciach na dobu 6 rokov. Sťažovatelia dodávajú, že

svoj majetok nemohli v skutočnosti užívať skoro 40 rokov.

V roku 1991 požiadali sťažovatelia o vydanie poľnohospodárskeho majetku podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“). Sťažovateľom bola vydaná poľnohospodárska pôda, neboli však uspokojené ich

nároky na náhradu živého a mŕtveho inventára a vyplatenie hodnoty majetkového podielu

v družstve. Sťažovatelia preto uplatnili uvedené práva žalobou na Okresnom súde Trebišov

(ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 24. marca 1999 uložil

Poľnohospodárskemu družstvu Roňva Kuzmice (právnemu nástupcovi Jednotného

roľníckeho družstva III. typu v Kuzmiciach) povinnosť vyplatiť sťažovateľom hodnotu ich

majetkových podielov spolu vo výške 167 757 Sk, vydať sťažovateľom náhradu za živý

a mŕtvy inventár v celkovej výške 463 000 Sk a zaplatiť sťažovateľom (ako žalobcom)

náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. mája 1999.

Pretože Poľnohospodárske družstvo Roňva Kuzmice právoplatný rozsudok

okresného súdu z 24. marca 1999 nerešpektovalo, podali sťažovatelia návrh na nútený

výkon uvedeného rozhodnutia v exekučnom konaní. Súdom poverený exekútor v uvedenej

veci JUDr. Š. V., Exekútorský úrad Trebišov, vydal 29. júna 1999 upovedomenie o začatí

exekúcie. Exekúciu však nebolo možné vykonať v dôsledku vyhlásenia konkurzu na

majetok Poľnohospodárskeho družstva Roňva Kuzmice.

V konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. prihlásili

sťažovatelia svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom okresného súdu

z 24. marca 1999 dňa 8. novembra 1999.

Sťažovatelia namietajú, že správca konkurznej podstaty „... aj napriek

právoplatnému rozsudku okresného súdu nám nevydal náš majetok, ale urobil z neho

predmet konkurzu“. Z k sťažnosti sťažovateľov priložených príloh vyplýva, že na

prieskumnom pojednávaní konanom v predmetnej veci 12. júla 2000 boli sťažovateľmi

prihlásené pohľadávky správcom konkurznej podstaty uznané čo do právneho dôvodu

a výšky, správca konkurznej podstaty však poprel ich poradie, keďže sťažovatelia ich

uplatňovali ako pohľadávky prvej triedy. Správca konkurznej podstaty zaradil prihlásené

pohľadávky sťažovateľov ako pohľadávky štvrtej triedy.

Sťažovatelia sa žalobou podanou na krajskom súde 21. februára 2001 domáhali

určenia, že nimi prihlásené pohľadávky vo výške 291 526 Sk s príslušenstvom, 116 270 Sk

s príslušenstvom a 80 824 Sk s príslušenstvom sú pohľadávkami prvej triedy.

Krajský súd rozsudkom č. k. -29 z 28. marca 2003 žalobu sťažovateľov

zamietol dôvodiac: „Súd zistil z predložených dôkazov, že na úpadcu Poľnohospodárske

družstvo „Roňva“ Kuzmice bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 1. 10. 1999 pod

sp. zn. vyhlásený konkurz. Prieskumné pojednávanie sa konalo 12. 7. 2000, na

ktorom správca konkurznej podstaty JUDr. P. K. uznal veriteľovi č. 17a - žalobcovi

v 1. rade prihlásenú pohľadávku vo výške 291.526,- Sk, ale ju zaradil do 4. triedy a nie do

1., ako to požadoval žalobca v 1. rade. Veriteľovi č. 17 - žalobcovi v 2. rade uznal celú

prihlásenú pohľadávku vo výške 241.430,- Sk, pričom sumu, ktorú žalobkyňa požadovala

zaradiť do 1. triedy, 116.270,- Sk správca zaradil do 4. triedy a u veriteľa č. 18 - žalobkyni

v 3. rade, ktorá si prihlásila celkovú sumu vo výške 117.961,- Sk s tým, že žiadala zaradiť

sumu 75.364,- Sk do 1. triedy a sumu 42.597,- Sk v 5. triede, obidve tieto sumy zaradil do

4. triedy.

Z predložených evidenčných listov, ktoré vypracoval správca vyplýva, že prihlásené

pohľadávky u žalobcov v 1., 2. a 3. rade zaradil namiesto do 1. triedy do 4. triedy z dôvodu,

že tieto pohľadávky titulom náhrady za vnesený živý a mŕtvy inventár nepatria do 1. triedy

v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV.

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení novely

č. , účinnej od 1. 2. 1998 (ďalej len ZKV), konkurzní veritelia pohľadávok,

ktoré zostali sporné, čo do pravosti, výšky, alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho

práva v lehote určenej súdom. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd.

Zo spisu sp. zn. , vedenom na Krajskom súde v Košiciach súd zistil, že

konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu v tejto veci sa začalo podaním návrhu na súde

dňa 6. 4. 1999. Žalobcovia sa nezúčastnili prieskumného pojednávania konaného dňa 12. 7.

2000, boli však upovedomení súdom o podaní žaloby, ktorú podali včas. Návrh na

vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa 6. 4. 1999, to znamená, že v tom čase platila právna

úprava Zákona o konkurze a vyrovnaní od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000,

v znení . Právna úprava v tom čase poznala päť tried. Podľa

písm. a), do 1. triedy patrili pohľadávky majiteľov hypotekárnych záložných listov

a komunálnych obligácií vydaných bankou, vykonávajúcou hypotekárne obchody,

pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia

a zeleniny od ich výrobcov. Veriteľmi týchto pohľadávok sú len prvovýrobcovia, ktorí

odpredávajú tovar iným osobám ako kupujúcim.

Z uvedeného znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že požiadavka žalobcov, aby

ich pohľadávky ako nárok za živý a mŕtvy inventár boli zaradené do 1. triedy, nie je

dôvodná, pretože nie sú dodávateľmi uvedenými v citovanom ustanovení. Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že správca správne zaradil pohľadávky

žalobcov na náhradu za živý a mŕtvy inventár do 4. triedy, do ktorej patria všetky ostatné

pohľadávky, ktoré nie sú uvedené v § 32 ods. 1 ZKV. Na základe vyššie uvedených

skutočností preto súd žalobu zamietol.“

Sťažovatelia sa proti rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 odvolali. Najvyšší

súd však rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2004 rozsudok krajského súdu č. k.

-29 z 28. marca 2003 potvrdil.

Na základe uvedených skutočností namietajú sťažovatelia porušenie svojich práv zo

strany správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod

sp. zn. , krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a najvyšším

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. poukazujúc na „nedotknuteľnosť

súkromného vlastníctva“ a medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany

ľudských práv a základných slobôd, z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť garantovať

„právo na pokojné užívanie svojho majetku“. V tejto súvislosti sťažovatelia dodávajú: „Je

veľmi smutná vec, že napriek platným zákonom a právoplatnému rozsudku Okresného súdu

Trebišov sa nemôžeme dovolať pravdy ani na Najvyššom súde SR“, žiadajúc, aby im

ústavný súd priznal náhradu vo výške 650 917 Sk „... podľa právoplatnosti rozsudku

Okresného súdu v Trebišove dňa 6. 5. 1999...“.

II.

2. 1. Podľa (ďalej len „“) ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

2. 2. Sťažnosť sťažovateľov nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na

začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona

o ústavnom súde, napriek tomu je z jej obsahu zrejmé, že námietky sťažovateľov smerujú

k porušeniu základného práva vlastniť majetok, resp. základného práva na ochranu

vlastníctva podľa , ako aj práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) postupom správcu konkurznej podstaty

v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. , rozsudkom

krajského súdu č. k. -29 z 28. marca 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2004.

Podľa prvej a druhej vety každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej

a inej právnej ochrane ustanoví zákon ( ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavné a medzinárodnoprávne garancie základného práva vlastniť majetok

zahŕňajúce taktiež právo na ochranu vlastníctva ( ) vychádzajú zo zásady,

že stanovenie obsahu vlastníckeho práva, podmienok výkonu vlastníckeho práva

(podmienok užívania majetku), ako aj stanovenie podmienok jeho ochrany patrí do sféry

normotvornej právomoci zákonodarcu, ktorý ich môže regulovať prostredníctvom zákonnej

úpravy disponujúc pritom pomerne širokou mierou uváženia. V procesnoprávnej rovine

nachádza táto skutočnosť svoj odraz aj v skutočnosti, že ochrany vlastníckeho práva na

nezávislom a nestrannom súde, prípadne inom orgáne verejnej moci sa možno domáhať

zákonom ustanoveným postupom ( ) a v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu ( v spojení s ).

Sťažnosť sťažovateľov sa týka ich majetkových práv uplatnených na základe zákona

č. pred všeobecnými súdmi. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

ochranu týmto právam sťažovateľov poskytol. Sťažovatelia sa následne

uspokojenia svojich nárokov priznaných právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 24. marca 1999) domáhali v exekučnom konaní a po

jeho prerušení v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinnej osoby v samotnom

konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. .

V uvedenom kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že právny rámec,

v rámci ktorého sa sťažovatelia môžu domáhať uspokojenia svojich majetkových nárokov,

je daný príslušnými zákonnými predpismi upravujúcimi konkurzné konanie (zákon

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), ako aj procesnými

predpismi všeobecne upravujúcimi postup súdov v občianskom súdnom konaní (Občiansky

súdny poriadok).

Ústavný súd taktiež vychádzal z názoru, že obava veriteľa ohľadne uspokojenia jeho

pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní, ba ani prípadný neúspech veriteľa

domáhajúceho sa uspokojenia svojich majetkových nárokov v konkurznom konaní (pokiaľ

nie je dôsledkom neústavného postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci) nemôžu

byť samy osebe dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva veriteľa vlastniť

majetok, resp. jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa

alebo práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

k dohovoru.

2. 3. Vychádzajúc z uvedených postulátov konštatoval ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, že proti namietanému zásahu do svojich práv postupom správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

sa sťažovatelia mohli brániť žalobou proti správcovi konkurznej podstaty na

krajskom súde (, ) a proti rozhodnutiu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. využitím riadneho opravného

prostriedku – odvolania.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Možnosť sťažovateľov domáhať sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd,

k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom správcu konkurznej podstaty, pred krajským

súdom a vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré

im na tento účel dáva k dispozícii zákon, vylučuje právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 2 výrokovej

časti rozhodnutia).

2. 4. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2004, konštatoval ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov (); inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie

základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať

(primerane ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

V kontexte uvedeného ústavný súd skúmal, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu

č. k. -29 z 28. marca 2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2004) sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V odôvodnení označeného rozhodnutia z 26. októbra 2004 najvyšší súd okrem iného

uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( )

prejednal vec podľa a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

potvrdil. Vychádzal zo zistenia, že predmetom žaloby je žalobcami 1, 2, 3

uplatnené právo na určenie poradia pohľadávok, ktoré správca konkurznej podstaty uznal

a zaradil ich ako pohľadávky štvrtej triedy. Žalobcovia s poradím pohľadávky nesúhlasia,

lebo podľa ich názoru ide o reštitučné nároky majetku, ktorý im zobral štát podľa vládneho

nariadenia č. a pridelil do užívania a správy Poľnohospodárskeho družstva

Kuzmice. Dôvodili tiež tým, že podľa a nariadenia vlády SR

č. Poľnohospodárske družstvo Kuzmice malo im vydať živý a mŕtvy inventár do

90 dní od vydania pôdy na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby. O vydanie celého ich

majetku podielov a náhradu za živý a mŕtvy inventár požiadali ešte v roku 1992. Rozsudkom

Okresného súdu v Trebišove sp. zn. zo dňa 24. 3. 1999 súd uložil povinnosť

Poľnohospodárskemu družstvu „Roňva“ Kuzmice okrem iného vydať žalobcom 1, 2, 3

náhradu za živý a mŕtvy inventár v celkovej výške 463 000,- Sk vydaním hnuteľných

a nehnuteľných vecí a zaplatiť žalobcom trovy konania. Z vykonaného dokazovania súdom

prvého stupňa ako aj z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že návrh na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo „Roňva“ Kuzmice bol podaný na Krajský súd

v Košiciach dňa 6. 4. 1999. V tomto období platila právna úprava zákona o konkurze

a vyrovnaní v čase od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000 v znení zák. 12/1998

Z. z. Táto právna úprava poznala päť tried. Podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení novely č. , účinnej od 1. 2. 1998 konkurzní

veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa

domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. O poradí popretej pohľadávky

rozhodne vždy súd. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) ZKV pohľadávky prvej triedy sú pohľadávky

majiteľov hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií vydaných bankou

vykonávajúcou hypotekárne obchody a pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup

jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov. Pohľadávky štvrtej triedy sú

ostatné pohľadávky s výnimkou pohľadávok podľa písm. e). Pohľadávky žalobcov nie sú

pohľadávkami v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV, pretože nejde o pohľadávky veriteľov

z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov.

Veriteľmi týchto pohľadávok sú len prvovýrobcovia, ktorí odpredávajú tovar iným osobám

ako kupujúcim. Správca konkurznej podstaty preto správne zaradil pohľadávky žalobcov

voči úpadcovi do štvrtej triedy pohľadávok. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preto odvolaniu žalobcov nevyhovel.“

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2004

s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 v predmetnej veci je

podľa názoru ústavného súdu zjavné, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľov.

Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s relevantnou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné s právami sťažovateľov podľa a dodatkového protokolu

k dohovoru, k porušeniu ktorých smerujú námietky sťažovateľov, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (bod 1

výrokovej časti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005