Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 104/05
PDF · 123.58 KB
No categories available
III. ÚS 104/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ladislava Schlossera, B., zastúpeného advokátkou
JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 213/04
z 29. septembra 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. Ladislava Schlossera o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2005
doručená sťažnosť Ing. Ladislava Schlossera, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004.
Sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu
družstevného bytu vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 5 C 51/02. Žaloba v tejto veci bola podaná Ing. M. S., bývalou manželkou
sťažovateľa (ďalej len „žalobkyňa“).
Porušenie svojho uvedeného práva vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne
opísanom skutkovom stave.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 51/02 z 10. marca 2004 zrušil vyššie uvedeným
účastníkom konania právo spoločného nájmu k 3-izbovému družstevnému bytu na ulici...
a zároveň určil, že byt bude ďalej užívať žalobkyňa ako výlučná nájomníčka a členka
Stavebného bytového družstva Bratislava IV (ďalej len „stavebné bytové družstvo“).
Okresný súd zaviazal sťažovateľa predmetný byt vypratať do 15 dní odo dňa zabezpečenia
náhradného bytu žalobkyňou.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 213/04
z 29. septembra 2004 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok s tým, že sťažovateľovi uložil
povinnosť byt vypratať do 45 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou.
K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
odvolacieho krajského súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd pri rozhodovaní
o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nevykonal, nevyhodnotil dôkazy svedčiace
v jeho prospech, najmä ten z nich, že v čase domnelého vzniku spoločného užívacieho práva
k družstevnému bytu už nežil s manželkou v spoločnej domácnosti, lebo ich manželstvo
bolo rozvrátené. Rozhodovanie súdu, keď si tento súd podľa neho vyberal jednostranne
dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové závery, sťažovateľ považoval za svojvoľné
a neprípustné.
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho
základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04
z 29. septembra 2004, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra
2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť trovy
právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa vo výške 6 312 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že jej predmetom je tvrdenie
sťažovateľa o porušení jeho základného práva na spravodlivý proces pri hodnotení dôkazov
rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004 v konaní o odvolaní
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 51/02 z 10. marca 2004.
Prvostupňovým rozsudkom zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu
žalobkyne a sťažovateľa s jeho povinnosťou vypratať byt bolo napadnutým rozsudkom
krajského súdu potvrdené s tou zmenou, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť byt
vypratať do 45 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. Krajský súd tým napravil
pochybenie prvostupňového súdu vo veci stanovenia lehoty na vypratanie bytu (tento ju
sťažovateľovi stanovil len 15-dňovú), čím ju zosúladil so znením Občianskeho zákonníka
platnom po 1. septembri 2001.
Aktívna legitimácia niektorého z rozvedených manželov domáhať sa zrušenia práva
spoločného nájmu družstevného bytu závisí od riešenia otázky, kedy bolo nadobudnuté
právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu a je daná len vtedy, ak toto právo
bolo nadobudnuté za trvania manželstva (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 156/96).
V prejednávanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd
nespochybnil, zrejmé, že sťažovateľovi ako členovi stavebného bytového družstva toto
družstvo pridelilo rozhodnutím z 21. marca 1991 do užívania 3-izbový družstevný byt, teda
za trvania manželstva so žalobkyňou, uzavretého 30. septembra 1989. Uzavretím dohody
o odovzdaní a prevzatí bytu z 28. mája 1991 vzniklo spoločné užívacie právo manželov,
ktoré sa účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, t. j. od 1. januára 1992,
pretransformovalo na spoločný nájom družstevného bytu nezaniknuvší rozvodom
manželstva. V súlade s § 175 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do
31. decembra 1991 s právom spoločného užívania vzniklo i spoločné členstvo manželov
v družstve.
Zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu po rozvode manželstva
okresným súdom v prospech žalobkyne s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu
odvolací krajský súd potvrdil, keď práve vzhľadom na ne (absencia dohody o ďalšom nájme
bytu, zverenie dieťaťa do výchovy žalobkyni po rozvode) došiel k záveru, že spravodlivému
vyporiadaniu zodpovedá také riešenie, aby nájomcom ostala žalobkyňa.
Úlohou ústavného súdu nie je naprávať prípadné skutkové a právne omyly
všeobecných súdov. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie
krajského súdu potvrdzujúce sťažovateľovi len právo na bytovú náhradu, nie je zjavne
svojvoľné. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zrušenia spoločného nájmu na
návrh žalobkyne rozumným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku sp. zn. 10 Co 213/04
z 29. septembra 2004 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd
vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol. Z rozhodnutia
krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa argumentáciou
sťažovateľa (uvádzanou v ústavnej sťažnosti) v predmetnom konaní zaoberal a vysporiadal
sa s ňou (najmä skutočnosťou opustenia spoločnej domácnosti žalobkyňou).
V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „Ústava Slovenskej republiky
neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na
procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“ (I. ÚS 52/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej
sťažnosti ani z k nej priloženého napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo
by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským
súdom, a teda o porušení základného práva sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého
rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom
rozsahu namietaného porušenia základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd už
nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku krajského
súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004, ako aj priznania trov právneho zastúpenia
právnej zástupkyni sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2005