Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 29/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti I. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M.

K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T

112/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov.

3. I. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom

osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť I. B. trovy konania 9 342 Sk

(slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. septembra

2004 doručené podanie I. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., K., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním

namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

vedenom pod sp. zn. , v ktorom je obžalovaný zo spáchania trestného činu

sprenevery, pričom:

„1. Sťažovateľ je v pozícii obžalovaného v konaní vedenom pred Okresným súdom

Košice II vedenom pod sp. zn. .

2. Obvodný súd Košice 2 svojím rozsudkom zo dňa 3. 6. 1996 ho uznal vinným zo

spáchania trestného činu sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1, 2 Tr. Zákona za čo mu

uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon sa podmienečne odložil na

skúšobnú dobu v trvaní 1 roka a uložil mu zároveň povinnosť nahradiť poškodenej -

spoločnosti U., s. r. o., K. škodu vo výške 46.251,25 Sk.

3. Voči predmetnému odsudzujúcemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie

a následne uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -187 zo dňa 4. 12.

1996 došlo v predmetnej trestnej veci k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

a vec mu bola vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

4. Okresný súd Košice II svojím rozsudkom zo dňa 24. 1. 2000 sp. zn.

242 opätovne uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 9

ods. 2 k § 248 ods. 1, 2 Tr. Zákona za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov, ktorého výkon sa podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka

a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti U., s. r. o., K. škodu vo výške

46.251,25 Sk.

5. Voči predmetnému odsudzujúcemu rozsudku Okresný súd Košice II svojím

rozsudkom zo dňa 24. 1. 2000 sp. zn. -242 opätovne podal sťažovateľ odvolanie

a následne uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -255 zo dňa 31. 8.

2000 došlo v predmetnej trestnej veci znova k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa a vec mu bola vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie s tým, že Krajský súd

v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia uložil povinnosť súdu prvého stupňa upriamiť

dokazovanie na sporné otázky v predmetnej veci, okrem iného poukázal na potrebu doplniť

dokazovanie pribratím znalca.

6. Uznesenie krajského súdu zo dňa 31. 8. 2000 bolo sťažovateľovi doručené

Okresným súdom Košice II prostredníctvom obhajcu až dňa 19. 12. 2000, hoci z podacej

pečiatky je zrejmé, že ho Okresný súd obdržal dňa 5. 10. 2000, teda s odstupom 75 dní a

súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. 3. 2001, rozhodol o potrebe

pribratia znalca z odboru ekonomiky, hoci z uznesenia Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -255 mu táto jeho povinnosť bola zrejmá odo dňa jeho doručenia t. j. od

5. 10. 2000. (...)

10. Znalecký posudok č. 12/2001 zo dňa 19. 11. 2001 vypracovaný pribratým

súdnym znalcom Ing. Ľ. G. bol sťažovateľovi doručený až 8. 1. 2002, teda s odstupom 225

dní od vydania uznesenia Okresným súdom Košice II o jeho pribratí do trestného konania a

vyplýva z neho že ho samotný poverený súdny znalec vypracoval v lehote 170 dní namiesto

30 dňovej lehoty určenej v uznesení zo dňa 28. 5. 2001. (...)

13. Predpokladajúc, že posledne zmieňované uznesenie bolo doručené poverenému

znalcovi v približne rovnaký termín ako sťažovateľovi teda 1. 6. 2002 a súdnemu znalcovi

bol podľa informácií obsiahnutom v liste predsedu OS Košice II zo dňa 23. 6. 2004

predložený súdny spis, ktorý znalec - svojvoľne si predĺžiac lehotu na vypracovanie

doplňujúceho posudku o viac ako 619 dní vrátil súdu dňa 10. 2. 2004!!!

14. Okresný súd Košice II vo veci samotnej po uplynutí viac ako 2 rokov nariadil

termín hlavného pojednávania na deň 7. 4. 2004, ktoré však bolo opätovne odročené na

neurčito.

15. Obhajca sťažovateľa preto upozornil na existenciu prieťahov v prebiehajúcom

súdnom konaní predsedu Okresného súdu Košice II, listom zo dňa 28. 4. 2004, doručeným

dňa 30. 4. 2004, na ktorý obdržal dňa 1. 7. 2004 odpoveď, že jediným dôvodom je potreba

vypátrania pobytu poškodeného a táto okolnosť bráni rozhodnutiu vo veci samej. (...)

Je potrebné poukázať na okolnosť, že domnelým poškodeným v tejto veci nie je

fyzická osoba - M. J., ktorý bol predvolávaný a vyzývaný na podanie súčinnosti, ale

spoločnosť s ručením obmedzeným U., s. r. o., Košice, ktorej podľa úplného výpisu

z obchodného registra bol konateľom až do dňa 8. 6. 2004. (...)

Sťažovateľ má za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že po uplynutí takmer 9 rokov od

spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu ako údajný trestný čin a ktorý je predmetom

trestného konania pred súdom už po dobu viac ako 8 rokov nedošlo k meritórnemu

uzavretiu celej veci, čo bolo vyvolané prieťahmi v postupe Okresného súdu Košice II

v konaní vedenom pod sp. zn. . (...)“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo I. B., bytom K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených

v a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. sa prikazuje

konať bez prieťahov.

I. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je

Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

I. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice II

povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a po zistení, že spĺňa všetky

zákonom predpísané náležitosti a neexistujú dôvody na jej odmietnutie, ju podľa § 25 ods. 3

citovaného zákona 2. februára 2005 prijal na ďalšie konanie.

Podľa sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadril

predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 228/05 z 18. marca 2005, v ktorom uviedol:

„(...) Dňa 7. 3. 2005 bola Okresnému súdu Košice II doručená na vyjadrenie

sťažnosť I. B., bytom v K., právne zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K. vo

veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na

Okresnom súde Košice II pod sp. zn. .

Predmetom konania je trestná vec proti obžalovaným I. B. a P. P., na ktorých podal

dňa 9. 4. 1996 obvodný prokurátor obžalobu pre trestný čin sprenevery, spáchaný

v spolupáchateľstve podľa k a .

Považujeme za dôležité poukázať na to, že pod spisovou značkou

prejednal Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť obžalovaného P. P. vo veci porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote

v tom istom trestnom konaní. V tomto konaní bolo Ústavnému súdu SR dňa 26. 11. 2004

zaslané podrobné vyjadrenie k ústavnej sťažnosti, ktorá je obsahovo zhodná so sťažnosťou

sťažovateľa I. B. Obsahom vyjadrenia bol aj chronologický priebeh jednotlivých úkonov

súdu v uvedenom trestnom konaní.

V celom rozsahu sa odvolávame na obsah vyjadrenia zo dňa 26. 11. 2004, ktorého

rovnopis v prílohe zasielame. K jednotlivým úkonom súdu, uvedeným v tomto vyjadrení

doplňujeme, že dňa 19. 1. 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom bol vypočutý

zástupca poškodeného. Dňa 8. 3. 2005 bol spis zaslaný znalcovi na vypracovanie posudku.

Vzhľadom na doterajší priebeh trestného konania máme za to, že vec je skutkovo

náročná na dokazovanie. Vo veci bolo na základe pokynov odvolacieho súdu opakovane

nariadené znalecké dokazovanie, ktoré však bolo márne pre nemožnosť zabezpečenia

potrebných podkladov pre znalca. Skutková náročnosť spočíva aj v ťažkostiach pri

zabezpečení prítomnosti svedkov na jednotlivých pojednávaniach.

Za prekážky postupu v konaní objektívneho charakteru považujeme neposkytnutie

súčinnosti znalcovi zo strany poškodeného.

Sťažovateľ svojím konaním dĺžku konania v zásade neovplyvnil.

Podľa nášho názoru súd v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov v období od

podania obžaloby do vydania uznesenia o doplnení znaleckého dokazovania. V období od

júna 2002 do februára 2004 sa spis nachádzal u znalca, súd pritom opakovane žiadal

znalca o vypracovanie posudku. Toto obdobie je možné považovať za prieťahy v konaní,

avšak posúdenie, či tieto prieťahy boli zbytočné, ponechávame Ústavnému súdu Slovenskej

republiky. (...)“

Predseda okresného súdu zároveň navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Z vyjadrenia okresného súdu k súvisiacej veci ústavný súd uvádza

predovšetkým chronologický priebeh konania:

„Obžaloba bola podaná na súde dňa 9. 4. 1996. Prvé pojednávanie vo veci bolo

nariadené na deň 13. 5. 1996, po vykonaní časti dokazovania bolo odročené za účelom

predvolania svedka na 3. 6. 1996. Na tomto pojednávaní súd rozsudkom uznal sťažovateľa

za vinného zo žalovaného skutku a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok. Zároveň súd uložil obžalovanému

povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.

Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, dňa 1. 10. 1996 bol spis predložený

Krajskému súdu v Košiciach na odvolacie konanie. Uznesením zo dňa 4. 12. 1996

č. k. -187 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená

na ďalšie konanie.

Hlavné pojednávanie bolo nariadené na 30. 4. 1997, pred pojednávaním bola súdu

doručená námietka zaujatosti obžalovaného B. proti konajúcej sudkyni. Pojednávanie bolo

preročené na 3. 7. 1997 a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia veci na

rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd v Košiciach rozhodol dňa 22. 7. 1997,

uznesenie bolo doručené súdu prvého stupňa 25. 8. 1997. Ďalšie pojednávanie bolo

nariadené na 13. 10. 1997, pre neprítomnosť štatutárneho zástupcu poškodeného a väčšiny

predvolaných svedkov bolo pojednávanie odročené na 10. 11. 1997. Toto pojednávanie

bolo preročené bez jeho uskutočnenia na deň 15. 12. 1997. Po vykonaní časti dokazovania

bolo pojednávanie odročené na 12. 2. 1998 za účelom predvolania neprítomných svedkov

a zistenia adresy pobytu novonavrhnutého svedka. Toto pojednávanie bolo pre

práceneschopnosť sudkyne odročené na 26. 3. 1998. Po vypočutí ďalších svedkov bolo

pojednávanie odročené na 7. 9. 1998 za účelom predvolania ďalších svedkov a vzhľadom

na vyhlásenie štatutárneho zástupcu poškodeného, že predloží súdu listinné dôkazy. Ďalšie

pojednávania boli vykonané dňa 15. 10. 1998, 30. 11. 1998 a 1. 2. 1999, ostatné

pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti obžalovaných na neurčito.

Súd nariadil ďalšie pojednávanie na deň 4. 10. 1999, pre opätovnú neprítomnosť

svedka Ing. K. bolo odročené na 10. 1. 2000 a na 24. 1. 2000, kedy sa svedok

na pojednávanie dostavil. Súd dňa 24. 1. 2000 rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného

zo žalovaného skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným

odkladom na jeden rok a uložil mu povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.

Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, dňa 6. 4. 2000 bol spis predložený

Krajskému súdu v Košiciach na odvolacie konanie. Uznesením zo dňa 31. 8. 2000

č. k. -255 bol rozsudok súdu prvého stupňa opäť zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na opätovné prejednanie. Spis bol vrátený súdu prvého stupňa dňa

5. 10. 2000. V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd nariadil znova vypočuť obžalovaných,

prehodnotiť výpovede svedkov a v prípade potreby pribrať znalca na vyčíslenie schodku.

Hlavné pojednávanie bolo nariadené na deň 11. 1. 2001, pre neprítomnosť

právneho zástupcu obžalovaných bolo odročené na 5. 3. 2001, po výsluchu obžalovaných a

svedka bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude pribratý znalec z

odboru ekonomiky.

Dňa 11. 4. 2001 súd vyzval obhajcu obžalovaných a poškodeného, aby uviedli

prípadné otázky, ktoré by mali byť položené znalcovi. Dňa 28. 5. 2001 súd vydal uznesenie

o pribratí znalca z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo, spis bol znalcovi odoslaný

25. 6. 2001.

Znalec podal posudok dňa 22. 11. 2001. Súd nariadil pojednávanie na deň

31. 1. 2002, ktoré bolo preročené na 7. 2. 2002. Na pojednávaní obhajca a prokurátor

zhodne navrhli doplniť znalecký posudok, znalec uviedol, že potrebuje podklady

pre posudok od poškodeného.

Uznesením z 29. 4. 2002 súd uložil znalcovi doplniť znalecký posudok do 30 dní

od právoplatnosti uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 6. 2002.

Po uplynutí určenej lehoty na podanie posudku súd urgoval znalca na podanie

posudku dňa 20. 11. 2002 a 8. 1. 2003. Dňa 4. 11. 2003 znalec požiadal súd o predĺženie

lehoty na vypracovanie posudku do 25. 12. 2003. Napokon znalec spis vrátil súdu dňa

10. 2. 2004 bez podania posudku, pretože znalcovi neboli predložené žiadne nové podklady

pre podanie posudku, štatutárny zástupca poškodeného sa so znalcom neskontaktoval

a sám znalec sa s ním nedokázal spojiť.

Súd nariadil pojednávanie na 7. 4. 2004, ktoré odročil na neurčito za účelom

vypátrania štatutárneho zástupcu poškodeného. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na

deň 19. 1. 2005.

Listom zo dňa 28. 4. 2004 upozornil právny zástupca sťažovateľa predsedu

Okresného súdu na prieťahy v konaní a žiadal o podanie informácie, čo bráni zabezpečeniu

prítomnosti svedka na pojednávaní a vytýčeniu pojednávania.

Predseda okresného súdu listom zo dňa 23. 6. 2004 Spr. 2435/04 oznámil právnemu

zástupcovi sťažovateľa, že pre ďalšie konanie je nevyhnutné vypátrať pobyt poškodeného,

od ktorého je potrebné zabezpečiť podklady potrebné pre doplnenie znaleckého posudku.“

Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania,

ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v (ďalej len „“), podľa

ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov...“, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho

vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. .

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho priebehu konania sp. zn. pred okresným

súdom na základe predložených dokumentov, z vykonaného dokazovania a zo spisu ústavný

súd zistil nasledujúce skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že ide o trestné

konanie proti sťažovateľovi vedené pod sp. zn. . Sťažovateľ bol spolu

s obvineným P. P. obžalovaný, že ako zamestnanci spoločnosti U., spol. s r. o., K. (ďalej len

„spoločnosť“) - hmotne zodpovední pracovníci konsignačného skladu - si po vzájomnej

predchádzajúcej dohode nabalili hračky, vyviezli zo skladu a na trhoch ich predávali za

účelom získania finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu i napriek tomu, že nemali na

to súhlas svojho zamestnávateľa. Sťažovateľ vyplatil za uvedené odpredaje hračiek P. P.

celkom 1 200 Sk, pričom ostatné peniaze sťažovateľ použil pre vlastnú potrebu, čím takto

bola spoločnosti spôsobená škoda v celkovej hodnote 46 251,25 Sk. Tým podľa obžaloby

obvodného (okresného) prokurátora spáchali trestný čin sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248

v znení neskorších predpisov.

Pri hodnotení právnej a faktickej zložitosti veci treba vziať do úvahy osobitosti

trestného konania. Zásady trestného procesu, hlavne zásada oficiality a zásada

vyhľadávacia, znamenajú, že súd si musí niekedy aj sám zadovažovať dôkazy, tak aby

nadobudol presvedčenie či už o vine alebo naopak nevine obžalovaného. To spolu

s uplatňovaním práv obžalovaných, ktoré majú ústavný základ, môže komplikovať aj

zdanlivo jednoduchý prípad.

Druhovo nie je preskúmavaný prípad fakticky zložitý. Zložitým pre okresný súd sa

stal vzhľadom na protichodné výpovede obžalovaných vo vzťahu k zástupcovi poškodeného

a vzhľadom na neurčitosť škody. Ústavný súd ho však vzhľadom na druh trestného činu,

počet svedkov a potrebu znalca nepovažuje za fakticky zložitý. Ak by bol správne zistený

skutkový stav (vrátane prípadného zistenia, že vinu nemožno dokázať), aplikácia práva by

už nemala byť náročná. Vec preto nemožno považovať ani za právne zložitú (ESĽP

sťažnosť 64384/01, Uhl v. Nemecko, 10. február 2005)

2. Prieťahy spôsobené sťažovateľom sú v porovnaní s tými na strane súdu

zanedbateľné. Sťažovateľ sa nezúčastnil len jedného hlavného pojednávania a uplatnil raz

podanie námietky zaujatosti, ktorej nebolo vyhovené. Ak sa pripojil k návrhu na odročenie,

bolo to za účelom doplnenia dokazovania a objasnenia veci.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v označenej veci, nemožno uprieť, že nariadil

množstvo hlavných pojednávaní (18), z ktorých však z dôvodu neúčasti niektorých

predvolaných osôb malo len osem meritórny význam. Ako zreteľný prieťah možno hodnotiť

doteraz „posledné“ obdobie, keď od konca roka 2001 neboli urobené dostatočné opatrenia

na získanie znaleckého posudku.

Okresný súd vec po prvýkrát rozhodol už na druhom hlavnom pojednávaní. Obidvaja

obžalovaní sa proti rozsudku odvolali. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudok okresného súdu zrušil a nariadil doplniť dokazovanie smerujúce k zisteniu škody

(1996). Ďalej nasledovala séria hlavných pojednávaní. Najprv sa ich nezúčastňoval zástupca

poškodeného, ktorého bolo podľa uznesenia potrebné dopočuť (tretie a štvrté hlavné

pojednávanie počas roka 1997). Odročenie pojednávaní žiadali okresný prokurátor aj

obhajoba. Na piatom hlavnom pojednávaní dokazovanie pokročilo výsluchom

obžalovaných, svedkyne a najmä zástupcu poškodeného (1997). Šieste hlavné pojednávanie

bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Nasledovali ďalšie tri hlavné

pojednávania, na ktorých okresný súd výsluchmi objasňoval skutkový stav (1998). Ďalšie

štyri pojednávania boli odročované pre neúčasť svedka, ktorý bol navrhnutý už na štvrtom

hlavnom pojednávaní (1998 - 2000). Na štrnáste hlavné pojednávanie sa svedok dostavil

a pojednávanie vyústilo do v poradí už druhého odsudzujúceho rozsudku s rovnakým

trestom ako v prvom prípade. Obidvaja obžalovaní využili právo odvolať sa. Krajský súd

rozsudok okresného súdu zrušil, pretože tento nepostupoval tak, ako mu to nariadil

v minulom kasačnom rozhodnutí (2000). Po jednom odročenom nasledovalo šestnáste

hlavné pojednávanie, kde sa rozhodlo, že bude vypracované uznesenie o pribratí znalca

z odboru ekonomiky (2001). Po šiestich mesiacoch bol vypracovaný znalecký posudok.

Sedemnáste hlavné pojednávanie bolo odročené, pretože okresný prokurátor žiadal

vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku (2002). Uplynulo 17 mesiacov a znalec

žiadal o predĺženie lehoty (2003), pričom neskôr v stanovisku uvádza, že posudok nebolo

možné vyhotoviť, pretože v spise nenašiel žiadne nové doklady a zástupca poškodeného sa

s ním nekontaktoval (2004). Znalec oboznámil súd s týmito problémami. Na zatiaľ

poslednom – devätnástom hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo už po podaní

sťažnosti ústavnému súdu a na ktoré sa dostavil aj zástupca poškodeného, bol tento

upozornený na povinnosť súčinnosti so znalcom.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní je zreteľný kontrast medzi rýchlym rozhodnutím

na začiatku konania v porovnaní s jeho neskoršou dĺžkou. Krajský súd zrušil po druhý raz

rozsudok okresného súdu prakticky z rovnakých dôvodov. Znalec bol pribratý až po druhom

zrušení rozsudku, hoci výška škody bola sporná od začiatku konania. Aj v súčasnom stave

konania nie je škoda ustálená a sporný je aj úmysel trestného činu – subjektívna stránka.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil, že postup súdu bol neefektívny. Ústavný súd uvádza, že

znalcovi, ktorý si neplní povinnosti, možno uložiť poriadkovú pokutu podľa § 66 Trestného

poriadku. Taktiež možno znalcovi znížiť odmenu, vymenovať okrem neho iného znalca

alebo dokonca navrhnúť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky prejednanie

iného správneho deliktu podľa a nasl. o znalcoch,

tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn.

pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov. Zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia podľa . Uvedené ustanovenie uvádza: „Ústavný súd

môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa

odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, pričom

tento rozsah odôvodnil celkovou dĺžkou konania.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné

rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania

okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti vo veci

vedenej pod sp. zn. , berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie

tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že

sumu 80 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3

.

2. Ústavný súd podľa rozhodol aj o úhrade trov

konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred

ústavným súdom advokátom JUDr. M. K., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania

v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku

každému úkonu právnej služby podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a

v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005