Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 123/05
PDF · 173.16 KB
No categories available
III. ÚS 123/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v B. B., vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva podľa
čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 2,
čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej
práci postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2005
doručená sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), porušenie práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl.
4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (ďalej len „Dohovor
o nútenej práci“) postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej
len „zbor“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že počas výkonu trestu odňatia slobody bol
orgánmi zboru zaradený do práce, ktorej náplňou bolo „ručné šitie topánok“. Stalo sa tak
počas výkonu sťažovateľovho trestu v D. n. V. v roku 2000, ako aj po jeho premiestnení do
B. B. v roku 2004. Sťažovateľ vykonával uvedenú prácu v strediskách vedľajšieho
hospodárstva označených nápravnovýchovných ústavov, ktoré mali uzatvorené zmluvy so
súkromnou obchodnou spoločnosťou, pre ktorú sa tento tovar (obuv) vyrábal. Práca teda
bola vykonávaná v záujme obchodných aktivít súkromnej obchodnej spoločnosti a podľa
sťažovateľa bolo „bežnou praxou“ orgánov zboru, že „väzni boli potrestaní samoväzbou za
nesplnenie stanovenej normy“ alebo „v prípade výroby nepodarkov“.
Sťažovateľ tvrdí, že za uvedených okolností bol proti svojej vôli zaradený do tejto
práce aj napriek tomu, že nemá „dostatočnú zručnosť na ručné šitie“ a na čítanie potrebuje
okuliare. Po odmietnutí „nútenej práce“ bol však potrestaný disciplinárnymi trestami
(umiestnenia do uzavretého oddelenia) tak v D. n. V., ako aj v B. B. Navyše mu
v uvedených súvislostiach bola uložená povinnosť nahradiť náklady výkonu trestu odňatia
slobody (spolu vo výške 2 640 Sk) a rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Nt 730/02 bol preradený z I. nápravnovýchovnej skupiny do
II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom „(...) ako najzávažnejší dôkaz boli proti mne
odmietnutie nútenej práce, t. j. môj prvý disciplinárny trest“.
Sťažovateľ tvrdí, že postup orgánov zboru v jeho prípade nie je v súlade s účelom
zamestnávania odsúdených deklarovaného v § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu
odňatia slobody v znení neskorších predpisov (najmä zabezpečovanie podmienok na
získanie alebo zvyšovanie pracovnej kvalifikácie a vytvorenie predpokladov na úspešné
zaradenie odsúdených do občianskeho života), ale snahou získať „lacnú pracovnú silu“ na
výrobu tovaru v záujme súkromnej obchodnej spoločnosti.
Postup orgánov zboru preto porušuje jeho základné právo podľa čl. 18 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho právo podľa čl. 4 Dohovoru a predstavuje taktiež porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej práci.
Z uvedených dôvodov žiadal sťažovateľ ústavný súd o poskytnutie ústavnej ochrany
zahŕňajúcej aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Zároveň
uviedol, že na rozdiel od svojej predchádzajúcej sťažnosti v uvedenej veci, ktorá bola
v rámci predbežného prerokovania odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 171/04-5 z 19. mája 2004 pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), z dôvodu nevyčerpania právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, túto sťažnosť
podáva po tom, čo sa obrátil na prokurátora vykonávajúceho dozor v mieste výkonu trestu
odňatia slobody (7. septembra 2004) a následne na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici
(9. septembra 2004) a opakovane na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odpovedala sťažovateľovi listom č. k. IV/2 Gn
4081/04-5 z 30. novembra 2004 a listom č. k. IV/2 Gn 4081/04-15 zo 16. februára 2005.
K náprave sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv postupom orgánov
zboru však nedošlo.
II.
1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania ústavný súd
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či
nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Sťažovateľ tvrdí, že k porušovaniu jeho základných práv a slobôd dochádza
postupom orgánov zboru v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený, a to tak, že je podrobovaný nútenej práci v prospech záujmov súkromnej
obchodnej spoločnosti pod hrozbou disciplinárnych trestov a sankčných opatrení, ktoré už aj
boli v minulosti uplatnené a negatívnym spôsobom ovplyvnili podmienky výkonu
sťažovateľovho trestu (napr. pokiaľ ide o hodnotenie resocializačného stupňa, zaradenie do
diferenčnej podskupiny „C“, možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu atď.).
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť
takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný
súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania,
ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.
Z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 171/04 vyplýva, že predchádzajúcu
sťažnosť sťažovateľa v uvedenej veci (z 30. apríla 2004) ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 171/04-5 z 19. mája 2004 pre neprípustnosť
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z dôvodu nevyčerpania
právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov
(predovšetkým § 15 a § 44 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení
neskorších predpisov, § 18, § 31, § 34 a § 35 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
zákona č. 458/2003 Z. z. a § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej
a justičnej stráže v znení neskorších predpisov). Ústavný súd pritom vychádzal zo stavu
platného v čase jeho rozhodovania.
Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti doručenej ústavnému súdu
30. marca 2005 prihliadal ústavný súd v rámci skúmania splnenia podmienky
vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov nápravy zo strany sťažovateľa aj na
skutočnosť, že sťažovateľ sa mohol nápravy pred 1. júlom 2004 domáhať aj na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky vzhľadom na podriadenosť zboru ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky a jeho právomoc vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi
zboru vyplývajúcu z § 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení
neskorších predpisov.
V čase podania posudzovanej ústavnej sťažnosti bol už navyše platný a účinný zákon
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2004. Táto právna norma poskytuje sťažovateľovi právne prostriedky, ktorými je výrazne
posilnená možnosť domáhať sa nápravy namietaného porušenia ním označených práv
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (konajúceho v mene štátu
pri predbežnom prerokovaní nároku uplatneného podľa uvedeného zákona v súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom zboru).
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Iným nezákonným zásahom do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb je nepochybne aj taký postup orgánu verejnej moci (vrátane orgánov
zboru) pri výkone jeho právomoci, ktorým došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd
fyzických osôb a právnických osôb.
Za nesprávny úradný postup treba považovať aj taký postup orgánov zboru, ktorým
došlo k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (odsek 1).
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak (odsek 2).
Od účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (od 1. júla 2004) má teda sťažovateľ
k dispozícii účinné prostriedky nápravy na ochranu ním označených práv zaručených
v ústave a v Dohovore v zmysle ustanovení § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. Ich využitím sťažovateľ mohol a môže v prípade uznania opodstatnenosti
jeho tvrdení dosiahnuť uznanie porušenia svojich práv, ochrany ktorých sa domáha
v súčasnosti v konaní pred ústavným súdom, ako aj nápravu vo forme náhrady škody
zahŕňajúcej aj nemajetkovú ujmu (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), či už prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4,
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje od 1. júla 2004 dostupným a účinným
prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd,
o ktorom je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. Vzhľadom na
princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd
v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1
ústavy), nie je vo vzťahu k sťažovateľom napádanému postupu orgánov zboru v období po 1.
júli 2004 daná právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nútený konštatovať, že v prípade
sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 30. marca 2005 ide o opakovaný návrh,
u ktorého opakovane nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania [§ 24 ods. 1
písm. a) zákona o ústavnom súde] pre nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti
v merite veci (§ 127 ods. 1 ústavy), a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného
zákona ako neprípustnú.
3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2005