Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 327/05
PDF · 186.2 KB
No categories available
III. ÚS 327/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra
2005 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., toho času vo výkone trestu odňatia
slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, jeho práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4
ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci postupom Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2005 doručená sťažnosť (z 11. septembra 2005) RNDr. E. K., toho času vo výkone trestu
odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou, poukazujúc na obsah svojho podania zo
17. augusta 2005 (doručeného ústavnému súdu 22. augusta 2005) namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
porušenie svojho práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4
ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (ďalej len „Dohovor o nútenej
práci“) postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len
„zbor“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že bol počas výkonu trestu odňatia slobody
orgánmi zboru zaradený do práce, ktorej náplňou bolo „ručné šitie topánok“. Stalo sa tak
počas výkonu sťažovateľovho trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v D. v roku
2000, ako aj po jeho premiestnení do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody B. v roku
2004. Sťažovateľ vykonával uvedenú prácu v strediskách vedľajšieho hospodárstva
označených nápravnovýchovných ústavov, ktoré mali uzatvorené zmluvy so súkromnou
obchodnou spoločnosťou, pre ktorú sa tento tovar (obuv) vyrábal. Práca teda bola
vykonávaná v záujme obchodných aktivít súkromnej obchodnej spoločnosti a podľa
sťažovateľa bolo „bežnou praxou“ orgánov zboru, že „väzni boli potrestaní samoväzbou za
nesplnenie stanovenej normy“ alebo „v prípade výroby nepodarkov“.
Sťažovateľ tvrdí, že za uvedených okolností bol proti svojej vôli zaradený do tejto
práce aj napriek tomu, že nemá „dostatočnú zručnosť na ručné šitie“ a na čítanie potrebuje
okuliare. Po odmietnutí „nútenej práce“ bol potrestaný disciplinárnymi trestami
(umiestnením do uzavretého oddelenia) tak v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v D.
(na dobu 10 dní), ako aj v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B. (na dobu 15 dní).
Navyše mu v uvedených súvislostiach bola uložená povinnosť nahradiť náklady výkonu
trestu odňatia slobody a rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Nt 730/02 bol preradený z I. nápravnovýchovnej skupiny do II. nápravnovýchovnej
skupiny, pričom prihliadal na disciplinárne tresty, ktoré mu boli uložené za odmietnutie
nútenej práce.
Sťažovateľ tvrdí, že postup orgánov zboru nie je v jeho prípade v súlade s účelom
zamestnávania odsúdených deklarovaným v § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu
odňatia slobody v znení neskorších predpisov („... najmä zabezpečovanie podmienok na
získanie alebo zvyšovanie pracovnej kvalifikácie a vytvorenie predpokladov na úspešné
zaradenie odsúdených do občianskeho života...“). Z ich strany ide iba o snahu získať „lacnú
pracovnú silu“ na výrobu tovaru v záujme súkromnej obchodnej spoločnosti.
Postup orgánov zboru preto porušuje jeho základné právo podľa čl. 18 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho právo podľa čl. 4 Dohovoru a predstavuje taktiež porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 1, čl. 2 ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej práci.
Z uvedených dôvodov žiadal sťažovateľ ústavný súd o poskytnutie ústavnej ochrany
zahŕňajúcej aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Zároveň
uviedol, že na rozdiel od svojich predchádzajúcich sťažností v uvedenej veci, ktoré boli
v rámci predbežného prerokovania odmietnuté pre neprípustnosť [naposledy uznesením
ústavného súdu č. k. III. ÚS 123/05-7 z 29. apríla 2005 podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)], túto sťažnosť podáva
po tom, ako sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“), ktoré však jeho podanie odstúpilo 16. júna 2005 pod sp. zn. 32820/05-
631sť-84/67 na „priame vybavenie“ Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky (ďalej len „generálne riaditeľstvo zboru“). Generálne
riaditeľstvo zboru odpovedalo sťažovateľovi 27. júla 2005 pod č. k. GRZVJS–sť–212/12–
05. Podľa sťažovateľa „... Moju sťažnosť považovali za nedôvodnú. Je len na škodu veci, že
odôvodnenie nebolo v logickom ani faktickom spojení so sťažovanou vecou a dokonca sa
tvárili tak, ako keby ani neexistoval Dohovor č. 29 o nútenej alebo povinnej práci. Je
zarážajúce, že ministerstvo spravodlivosti, ktoré podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.,
by malo byť orgánom konajúcim v mene štátu (aspoň vo veci zodpovednosti o škode)
postúpilo sťažnosť porušiteľovi, t. j. ZVJS, na priame vybavenie bez ďalšieho záujmu o to,
ako ZVJS napraví vlastný nezákonný úradný postup. (...)“
II.
1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania ústavný súd
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc,
či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Sťažovateľ opakovane tvrdí, že k porušovaniu jeho základných práv a slobôd
dochádza postupom orgánov zboru v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý mu
bol uložený, a to tak, že je podrobovaný nútenej práci v prospech záujmov súkromnej
obchodnej spoločnosti pod hrozbou disciplinárnych trestov a sankčných opatrení, ktoré už aj
boli v minulosti uplatnené a negatívnym spôsobom ovplyvnili podmienky výkonu jeho
trestu (napr. pokiaľ ide o hodnotenie resocializačného stupňa, zaradenie do diferenčnej
podskupiny „C“, možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu atď.).
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť
takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný
súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania,
ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.
Z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 123/05 vyplýva, že predchádzajúcu
sťažnosť sťažovateľa v uvedenej veci (podanú 30. marca 2005) ústavný súd v rámci
predbežného prerokovania odmietol uznesením č. k. III. ÚS 123/05-7 z 29. apríla 2005 pre
neprípustnosť podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení s § 3, § 9, § 15
ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že v prípade sťažnosti sťažovateľa
doručenej ústavnému súdu 30. marca 2005 ide o opakovaný návrh, pri ktorom opakovane
nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona
o ústavnom súde] pre nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti v merite veci (§ 127
ods. 1 ústavy), pretože od 1. júla 2004 disponuje sťažovateľ dostupným a účinným
prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd
(v zmysle § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), o ktorom je
v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých
prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy),
nie je vo vzťahu k sťažovateľom napádanému postupu orgánov zboru v období po 1. júli
2004 daná právomoc ústavného súdu.
Nedostatok právomoci ústavného súdu je neodstrániteľným nedostatkom, pokiaľ ide
o zákonom ustanovené podmienky konania, a vylučuje, aby o opakovanej totožnej sťažnosti
sťažovateľa ústavný súd meritórne rozhodoval (pokiaľ by k odpadnutiu tejto zákonnej
prekážky v konaní pred ústavným súdom nedošlo v dôsledku zmeny právnej úpravy
spočívajúcej v zániku právomoci všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľovi právnu
ochranu).
Sťažovateľ tvrdí, že sa podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. obrátil
na ministerstvo spravodlivosti ako orgán oprávnený konať v mene štátu podľa § 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., nie je však spokojný s jeho následným postupom v predmetnej veci.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 zákona
Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne
ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované (§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Súdom uvedeným v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je všeobecný súd [v zmysle
§ 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], a nie ústavný súd. Príslušný
všeobecný súd, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., je v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. oprávnený rozhodnúť o náhrade skutočnej
škody a ušlého zisku (ods. 1) a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, je oprávnený rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej
ujmy poškodeného v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (ods. 2).
Náhrady nemajetkovej ujmy sa sťažovateľ môže podľa citovaných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. domáhať na príslušnom všeobecnom súde.
Podľa § 250v ods. 1 OSP sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo
v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Podľa § 250v ods. 2 OSP orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa
tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného
zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký
zbor podriadený.
Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu
vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto
povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva
navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u
platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo prípustný.
Zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov
uplatnenie označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku výslovne nevylučuje.
Ani z ustanovenia § 44 ods. 1 uvedeného zákona (podľa ktorého dozor nad zachovávaním
zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody, vykonáva prokurátor podľa
ustanovení zákona o prokuratúre) nemožno vzhľadom na § 18 ods. 7 zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vyvodiť záver o vylúčení právomoci
všeobecných súdov v predmetnej veci.
Podľa § 18 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov nie sú ustanoveniami § 18 ods. 1 až 6 uvedeného zákona upravujúcimi dozor
prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené
osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená, dotknuté ustanovenia
osobitných zákonov.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje dostupnými a účinnými prostriedkami
nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd, o ktorých sú
oprávnené rozhodnúť všeobecné súdy. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k sťažovateľom
napádanému postupu orgánov zboru daná právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde konštatoval, že v prípade sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu
16. septembra 2005 (s prihliadnutím na obsah podania sťažovateľa zo 17. augusta 2005)
ide o opakovaný návrh, pri ktorom opakovane nie sú splnené zákonom ustanovené
podmienky konania [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde] pre nedostatok
právomoci na prerokovanie sťažnosti v merite veci (§ 127 ods. 1 ústavy), a preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako neprípustnú.
3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2005