Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 223/04
PDF · 393.27 KB
No categories available
I. ÚS 223/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 223/04-41
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2005 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo
veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení
s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003
o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
r o z h o d o l :
1. Krajská prokuratúra v Trenčíne postupom v súvislosti so žiadosťou Ing. J. M.
z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 5 Tp 105/2003) p o r u š i l a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 630 Sk
(slovom trinásťtisícšesťstotridsať slovenských korún), ktorú je Krajská prokuratúra
v Trenčíne p o v i n n á mu vyplatiť na účet advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 25. novembra 2004 č. k. I. ÚS 223/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2,
čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská
prokuratúra“) v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie
z väzby na slobodu [v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 5 Tp 105/2003].
1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov zo dňa
14. 8. 2002, ČVS KUV-76/OVVK-2002 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa KÚV PZ
Prešov“) bolo podľa § 160 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrP“) začaté trestné stíhanie
pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného
zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrZ“) na skutkovom základe uvedenom
v Uznesení vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov.
Uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9. 10. 2002, č. k. IV/2
GPt 111/02-7, v trestnej veci podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 TrZ vedenej na Krajskej
prokuratúre v Prešove pod sp. zn. Kv 47/02 bola táto vec podľa § 25 ods. 1 TrP (per
analogiam) Krajskej prokuratúre Prešov odňatá a prikázaná na výkon prokurátorského
dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní Krajskej prokuratúre Trenčín
(ďalej len „Uznesenie GP“).
Opatrením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. 11. 2002, č. k. IV Gn 3146/02-3,
bola podľa § 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoP“) vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TrZ
v súvislosti s D., a. s. v konkurze, v ktorej koná Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti oddelenie vyšetrovania B. pod číslom konania CVS: VKE-14/ÚV-
OVOZTČ-BB-2002, bola poverená výkonom prokurátorského dozoru Krajská prokuratúra
v Trenčíne (ďalej len „Opatrenie GP“).
Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa
9. 12. 2002, ČVS VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa“)
bolo podľa § 160 ods. 1 TrP začaté trestné stíhanie a zároveň mi podľa § 163 ods. 1 TrP
bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5
TrZ v znení účinnom do 30. 9. 2002 na skutkovom základe uvedenom v Uznesení
vyšetrovateľa.
Dňa 13. 12. 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal Okresnému súdu
v Trenčíne návrh na moje vzatie do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa
14. 12. 2002, sp. zn. 1 Tp 114/02 (ďalej len „Uznesenie OS“) v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 (ďalej len „Uznesenie
KS“) som bol podľa § 68 ods. 1 TrP vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. b) a c) TrP.
Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa
24. 4. 2003, ČVS VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, boli podľa § 23 ods. 3 TrP (per analogiam)
s poukazom na § 20 ods. 1 TrP spojené na spoločné trestné konanie s mojou trestnou vecou
(trestnou vecou sprenevery) aj trestné veci vraždy A. B., vraždy Š. H. a vraždy Z. N. (ďalej
len „Uznesenie vyšetrovateľa o spojení“).
1. 2. Podaním zo dňa 25. 8. 2003 som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal
o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad nevyhovenia
Žiadosti prvej žiadosť o nahradenie väzby mojím sľubom (ďalej len „Žiadosť druhá“;
Žiadosť prvá a Žiadosť druhá spolu ďalej aj ako „Žiadosti“). Žiadosti boli Krajskej
prokuratúre Trenčín doručené dňa 27. 8. 2003.
Okresný súd v Trenčíne bez nariadenia verejného zasadnutia dňa 9. 10. 2003
uznesením, sp. zn. 5 Tp 105/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol tak, že podľa §
72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol. Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10.
2003 rovnako ako mojím dvom obhajcom.
Z odôvodnenia Uznesenia OSoŽ vyplýva, že som Žiadosti podal na Okresný súd
v Trenčíne dňa 12. 9. 2003.»
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v súvislosti s jeho žiadosťou z 25. augusta 2003
o prepustenie z väzby na slobodu bolo postupom krajskej prokuratúry porušené
predovšetkým jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov,
pričom svoje tvrdenie aj takto zdôvodnil: «Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4
Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou
Trenčín predložené Okresnému súdu Trenčín až dňa 12. 9. 2003, hoci Krajskej prokuratúre
Trenčín boli doručené už dňa 27. 8. 2003. Krajská prokuratúra Trenčín teda predložila
Žiadosti Okresnému súdu Trenčín až 17-ty deň po ich obdržaní, čo nezodpovedá pojmu
„bez meškania“ v zmysle § 72 ods. TrP ani pojmu „urýchlene“ v zmysle čl. 5 ods. 4
Dohovoru. Takéto prieťahy spôsobené Krajskou prokuratúrou Trenčín v súvislosti
s rozhodovaním o mojich Žiadostiach Okresným súdom Trenčín nemožno odôvodniť ani
konkrétnymi okolnosťami danej trestnej veci.»
V súvislosti s namietaným porušením jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
bez zbytočných prieťahov sťažovateľ poukázal i na to, že „vzhľadom na právnu úpravu
podľa § 72 ods. 2 TrP tým, že predloženie Žiadostí Krajskou prokuratúrou Trenčín
Okresnému súdu Trenčín trvalo 17 dní, bolo mi tým Krajskou prokuratúrou Trenčín
neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné
kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite“.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie princípu právneho štátu, práva na súdnu
ochranu a práva na obhajobu postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s jeho žiadosťou
z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu, poukázal aj na to, že „tým, že
predloženie Žiadostí Krajskou prokuratúrou Trenčín Okresnému súdu Trenčín od ich
obdržania trvalo 17 dní, Krajská prokuratúra Trenčín mi bránila opätovne požiadať
o prepustenie z väzby (...).
Z posledne uvedeného vyplýva, že Krajská prokuratúra Trenčín zjavne svojvoľným
(právom neregulovaným) spôsobom porušovala povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu
možnosť uplatnenia základných práv a slobôd tými subjektami, ktorým boli priznané. Svojvôľu
a bránenie v uplatnení práv možno považovať za porušenie jednak čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR“.
1.3. Vzhľadom na uvedené podstatné okolnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po
predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vyniesol
tento nález:
„1. Krajská prokuratúra Trenčín porušila práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Krajská prokuratúra Trenčín porušila práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1
v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50
ods. 3 Ústavy SR.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 20.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Krajská prokuratúra
Trenčín do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajská prokuratúra Trenčín je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta
Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.
1. 4. Sťažovateľ priznanie požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil nasledovne:
„1. Postupom Krajskej prokuratúry Trenčín došlo k porušeniu niekoľkých mojich
ústavných práv, ako aj k porušeniu mojich práv chránených Dohovorom.
2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.
3. Porušenie práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno
z najzávažnejších porušení Dohovoru.
4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany Krajskej prokuratúry Trenčín dolieha
na mňa osobitne nepriaznivo, nakoľko od 12. 12. 2002 som zbavený osobnej slobody
a nachádzam sa vo väzbe odlúčený od svojej rodiny a priateľov, to všetko za osobitne
sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod kolúznej väzby.
5. K porušeniu mojich práv došlo postupom orgánu, ktorého úlohou je práve opak,
a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb (§ 174 ods. 1 TrP,
§ 3 ods. 1, ods. 2 ZoP, § 18 ods. 1, ods. 2 ZoP). Vzhľadom na to som trpel pocitmi
bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť
poskytnutia spravodlivosti v štáte.
6. Krajská prokuratúra Trenčín vyššie uvedeným spôsobom postupovala napriek
tomu, že som ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa vo väzbe mohol
legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv
a práv zaručených Dohovorom.
7. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú Krajská prokuratúra Trenčín
svojvoľne nekonala.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
krajská prokuratúra, zastúpená krajskou prokurátorkou JUDr. V. K., vyjadrením
z 27. decembra 2004 č. k. 1 Kn 4035/2004-18 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom
z 20. januára 2005.
2. 1. Krajská prokurátorka vo svojom vyjadrení uviedla, že: «(...) Preskúmaním
obsahu ústavnej sťažnosti Ing. J. M. zo dňa 27. októbra 2003 v súvislosti s relevantnými
skutočnosťami vyplývajúcimi z dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka
1 Kv 59/02 mám za to, že v sťažnosti poukazovaným postupom Krajskej prokuratúry
v Trenčíne neboli porušené práva Ing. J. M. na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez
zbytočných prieťahov ani princíp právneho štátu na jeho právo na súdnu ochranu
a obhajobu. (...)
Sťažovateľom uvádzané žiadosti boli Krajskej prokuratúre v Trenčíne doručené dňa
27. augusta 2003. (číslo listu 1006-1014 dozorového spisu Krajskej prokuratúry Trenčín
zn. 1 Kv 59/02).
Dňa 10. septembra 2003 boli predmetné žiadosti predložené podľa § 72 odsek 2
Trestného poriadku Okresnému súdu v Trenčíne (číslo listu 1019), nakoľko dozorujúci
prokurátor týmto nevyhovel. Žiadosti boli Okresnému súdu v Trenčíne doručené dňa
12. septembra 2003.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza (...) „Vzhľadom na uvedené mám za to, že
postup Krajskej prokuratúry Trenčín ohľadne mojich žiadostí, keď ich predložila
Okresnému súdu Trenčín na rozhodnutie 17-ty deň po ich obdržaní a z toho vyplývajúce
neprimerané predĺženie celkovej dĺžky konania o mojich Žiadostiach nebol súladný s čl. 5
ods. 4 Dohovoru“, na ktorom tvrdení stavia svoju ústavnú sťažnosť a namieta porušenie
svojich práv garantovaných mu Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
z roku 1950 v znení dodatkových protokolov a Ústavou Slovenskej republiky.
V (...) ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie princípu právneho štátu,
práva na súdnu ochranu a právo na obhajobu zaručenú článkami 1 odsek 1 v spojení
s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR a článkom 46 odsek 1 v spojení s článkom 50 odsek 3
Ústavy SR. Uvedené porušenie odôvodňuje tým, že predloženie jeho žiadosti Krajskou
prokuratúrou v Trenčíne Okresnému súdu Trenčín trvalo 17 dní od ich obdržania, Krajská
prokuratúra v Trenčíne mu bránila opätovne požiadať o prepustenie z väzby.
Uvedené tvrdenie je však jednak nepravdivé a jednak zavádzajúce, pretože
nerešpektuje technickú realizovateľnosť konania a rozhodovania orgánov činných
v trestnom konaní.
Tvrdenie sťažovateľa nie je pravdivé, nakoľko uvedenie lehoty „17-ty deň po
obdržaní“ nezodpovedá skutočnosti a počítaniu lehôt podľa relevantných ustanovení
procesnoprávnych noriem.
Podľa § 60 odsek 1 Trestného poriadku sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava
deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. V danom prípade to bol deň
doručenia Žiadostí sťažovateľa Krajskej prokuratúre v Trenčíne, teda 27. august 2003.
Počítajúc lehoty počnúc daným dňom a končiac dňom doručenia žiadosti na Okresný
súd v Trenčíne môžeme preto hovoriť maximálne o dĺžke 16-tich dní, kedy žiadosti boli súdu
doručené v daný 16-ty deň, teda 12. septembra 2003.
Vezmúc však na vedomie konkrétne dni, u ktorých táto lehota plynula, je potrebné
uviesť, že z týchto dní pripadlo šesť dní na dni pracovného pokoja a pracovného voľna,
keďže 29. august a 1. september sú štátnymi sviatkami (§ 1 zákona č. 241/1993 Z. z. v znení
neskorších zmien), 31. august a 7. september pripadli na nedele a 30. augusta
a 6. september na soboty. Navyše dozorujúci prokurátor Žiadosti sťažovateľa vybavil už
dňa 10. septembra 2004 (správne 2003 pozn. ústavného súdu). V tento deň však zároveň
došlo k zadržaniu ďalšieho obvineného v trestnej veci sťažovateľa podľa § 75 Trestného
poriadku a začala plynúť 48 – hodinový lehota na rozhodnutie o zadržanej osobe, (čísla
listov 1022 až 1050 dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka 1 Kv 59/02).
Písomnosti týkajúce sa zadržanej osoby boli na Krajskej prokuratúre v Trenčíne
prioritne vybavované práve vzhľadom na plynutie lehoty 48 hodín a až následne boli
vyexpedované žiadosti sťažovateľa na Okresný súd v Trenčíne.
Po prihliadnutí na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno preto konštatovať, že
o Žiadostiach sťažovateľa bolo na Krajskej prokuratúre v Trenčíne rozhodnuté v lehote 14-
tich dní, presnejšie v lehote 8-ich pracovných dní.
V uvedenej lehote dozorujúci prokurátor okrem vybavovania ďalších trestných vecí
za účelom rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa musel preštudovať vyšetrovací spis
Prezídia Policajného zboru SR, Odboru boja proti korupcii Stred ČVS: VKE-14/OVOZTČ-
BB-2002 a preskúmaním dovtedy vykonaných vyšetrovacích úkonov vyhodnotiť dôvodnosť
ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa. (...)
Citujúc sťažovateľa (...) „i keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych
okolností, tieto sú v zásade veľmi krátke, pričom z hľadiska čl. 5 odsek 4 Dohovoru
nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné prieťahy. Za zodpovedajúce čl. 5 odsek 4
považoval súd lehoty 14, resp. 18 dní (rozhodnutie súdu Touroude proti Francúzsku z 3. 10.
2000) nie však už lehotu 23 dní (rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000)
a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudok vo veci GB. a MB. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000).
Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania od podania žiadosti až po právoplatnosť
rozhodnutia“.
V danom prípade je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti danej trestnej veci.
Takýmito okolnosťami je najmä rozsiahlosť spisového materiálu. V predmetnej veci
týkajúcej sa obzvlášť závažnej trestnej činnosti stíhaných štrnásť osôb, bolo vykonané
množstvo vyšetrovacích úkonov, ktoré boli obsiahnuté vo vyšetrovacom spise. Všetky
dôkazné prostriedky bolo potrebné pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľa zohľadniť
a vyhodnotiť. O žiadostiach sťažovateľa dozorujúci prokurátor rozhodol, i keď formálne
rozhodnutie sa v takom prípade nevydáva, iba sa žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
predloží súdu. Uvedené rozhodnutie prokurátor urobil v lehote 14 dní, čo nijako nevybočuje
z lehôt, ktoré za zodpovedajúce považuje i Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že
konaním Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa Ing. J. M. zo
dňa 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu práva sťažovateľa podľa článku 5
odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení
dodatkových protokolov a článku 17 odsek 2 v spojení s článkom 48 odsek 2 z Ústavy SR,
článkov 1 odsek 1 v spojení s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR a článkov 46 odsek 1 v spojení
s článkom 50 odsek 3 Ústavy SR, porušené neboli.
Podľa § 30 odsek 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde v platnom znení
súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.»
2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
krajskej prokuratúry uviedol, že: «Dňa 5. 1. 2005 mi bolo prostredníctvom právneho
zástupcu doručené vyjadrenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2004 (ďalej len
„Vyjadrenie KP“) vo vyššie uvedenej veci. Podľa môjho názoru námietky Krajskej
prokuratúry Trenčín (ďalej aj ako „odporca“) nie sú dôvodné.
Vo vyjadrení KP sa v súvislosti s mojimi tvrdeniami o porušení mojich práv
garantovaných Ústavou SR a Dohovorom postupom odporcu okrem iného uvádza, že „(...)
Uvedené tvrdenie je však nepravdivé a jednak zavádzajúce, pretože nerešpektuje technickú
realizovateľnosť konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní. (...)“
V rozsudku G. B. proti Švajčiarsku Súd konštatoval, že ak si štát v prípadoch
zahrňujúcich prepustenie z väzby vyberie dvojúrovňové konanie obsahujúce na prvej úrovni
rozhodovanie prokurátorom a na druhej rozhodovanie súdom, toto nemôže slúžiť ako
ospravedlnenie pozbavenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Je vecou štátu,
aby si organizoval súdny systém spôsobom umožňujúcim jeho súdom vyhovieť požiadavkám
vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku
z 30. 11. 2000, § 38).
Žiadosti som doručil odporcovi dňa 27. 8. 2003, ktorý ich dňa 12. 9. 2003 predložil
Okresnému súdu v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne bez nariadenia verejného zasadnutia
dňa 9. 10. 2003 uznesením, sp. zn. 5 Tp 105/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol
tak, že podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol a o Žiadosti druhej nerozhodol.
Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10. 2003 rovnako ako mojim dvom obhajcom.
Proti Uzneseniu OSoŽ som dňa 17. 10. 2003 podal prostredníctvom môjho obhajcu
sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť“). O mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský
súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 22 Tpo 26/03 na neverejnom zasadnutí konanom dňa
29. 10. 2003 tak, že Uznesenie OSoŽ podľa § 149 ods. 1 písm. a) TrP zrušil a podľa § 72
ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol s tým, že u mňa trvá dôvod väzby v zmysle § 67
ods. 1 písm. b) TrP (ďalej len „Uznesenie KSoS“). O Žiadosti druhej nerozhodol ani
Krajský súd v Trenčíne. Uznesenie KSoS mi bolo doručené dňa 11. 11. 2003 rovnako ako
mojím obhajcom (Uznesenie KSoS pripájam v prílohe).
Z uvedeného vyplýva, že konanie o preskúmaní zákonnosti môjho pozbavenia osobnej
slobody celkovo trvalo od 27. 8. 2003 do 11. 11. 2003 (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo
veci Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54), teda 76 dní, čo nezodpovedá
zárukám na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru
a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Prieťahy v konaní o Žiadostiach spôsobil a moje práva
vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR porušil práve odporca, keď
mu 16 dní (10 pracovných dní) trvalo predloženie Žiadostí súdu (mutatis mutandis rozsudky
Súdu vo veciach G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 37; M. B. proti Švajčiarsku
z 30. 11. 2000, §§ 40 – 41). Tieto prieťahy spôsobené odporcom neboli následným
postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne odstránené, aby konanie
o Žiadostiach bolo možné ako celok považovať za urýchlené. Z týchto dôvodov neobstojí ani
argumentácia odporcu, že „Uvedené rozhodnutie prokurátor urobil v lehote 14 dní, čo
nijako nevybočuje z lehôt, ktoré za zodpovedajúce považuje i Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu“.
Pokiaľ ide o odporcom tvrdenú rozsiahlosť spisového materiálu, táto námietka
taktiež neobstojí. V prvom rade je potrebné uviesť, že je vecou odporcu, aby svoje
oprávnenia a povinnosti ako dozorujúceho orgánu nad prípravným konaním trestným
organizoval spôsobom, aby konanie o preskúmaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
ako celok vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo
veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 38). Z toho potom pre odporcu vyplývala
povinnosť priebežne sa oboznamovať s vyšetrovacím spisom, aby i v rozsiahlych trestných
veciach vrátane mojej spojených na spoločné konanie, v ktorých sú obvinení stíhaní
väzobne, bolo rozhodované o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody urýchlene.
Z identických dôvodov neobstojí ani argumentácia odporcu týkajúca sa plynutia lehoty na
rozhodnutie o zadržanej osobne, ktorou bol ďalší obvinený, v čase vybavovania mojich
Žiadostí. Pre úplnosť je potrebné dodať, že predkladanie Žiadostí odporcom Okresnému
súdu v Trenčíne po dobu 2 dní (od 10. 9. 2003 do 12. 9. 2003) za situácie, keď tak odporca
ako aj Okresný súd v Trenčíne sídlia v tom istom meste, je v rozpore s povinnosťou konať vo
väzobných veciach urýchlene.
Argumentácia odporcu rozsiahlosťou spisového materiálu neobstojí aj z ďalšieho
dôvodu. Návrhom zo dňa 23. 5. 2003, č. k. 1 Kv 59/02-763 odporca žiadal okrem iného aj
predĺženie lehoty trvania mojej väzby do 30. 11. 2003 (ďalej len „Návrh KP zo dňa
23. 5. 2003“; pripájam v prílohe). Nie pochýb, že pred podaním Návrhu KP zo dňa
23. 5. 2003 Okresnému súdu v Trenčíne sa odporca musel podrobne oboznámiť s celým
spisovým materiálom. Odo dňa 24. 5. 2003 do dňa 27. 8. 2003 uplynuli tri mesiace
a v tomto období boli vykonané nasledovné vyšetrovacie úkony:
- výsluch obvinených L., N. dňa 27. 5. 2003 v ÚVV L.
- výsluch svedkov – spolupracovníci Z. N. dňa 28. 5. 2003 v OR PZ P.
- výsluch svedkov R. Š., príslušníci OO PZ T., A. B. dňa 29. 5. 2003 na OO PZ T.
- rekonštrukcia a obhliadka miesta činu s obvineným J. L. dňa 30. 5. 2003 v obci Z.
- skúška na detektore lži s JUDr. M. H. dňa 10. 6. 2003 na KEÚ PZ P.
- konfrontácia G. – H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.
- výsluch svedka H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.
- rekonštrukcia s obvineným M. J. k vražde A. B., dňa 17. 6. 2003 na KR PZ K.
- konfrontácia S. – S. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.
- výsluch svedka N. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.
- výsluch svedka K. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.
- výsluch svedka MUDr. Ď. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.
- výsluch svedka K. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.
- výsluch riaditeľa pobočky Ľ., P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.
- výsluch pracovníka DÚ P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.
- výsluch malol. N. dňa 23. 6. 2003 na OVOZTČ B.
- rekognícia N. – S. + opoznanie osobných vecí poškodeného N. dňa 23. 6. 2003 na
OVOZTČ B.
- výsluch svedka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.
- výsluch svedka – pracovník DÚ P. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.
- výsluch JUDr. V. B. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.
- výsluch spolupracovníka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.
- výsluch Š. dňa 26. 6. 2003 v ÚVV B.
- výsluch rodičov obvinených, G., F. dňa 2. 7. 2003 na KÚJP PZ K.
- výsluch rodiča obvineného A. dňa 2. 7. 2003 na OO PZ S.
- výsluch rodičov obvinených L., S., N., J. dňa 3. 7. 2003 v OR PZ P.
- vydanie zbrane obvineným L. dňa 16. 7. 2003 na OR PZ P.
- výsluch obvineného G., H. k zmluve medzi spol. I. a S. dňa 17. 7. 2003 v ÚVV L.
Väčšina uvedených úkonov sa týkala iných skutkov, z ktorých boli v tom čase už
obvinené konkrétne osoby, a ktoré boli spojené na spoločné konanie so skutkom, pre ktorý
som trestne stíhaný. Pre úplnosť dodávam, že pre podozrenie z mojej účasti na týchto
ďalších skutkoch neexistovali žiadne dôvody. Zápisnice o úkonoch týkajúcich sa týchto
iných skutkov pre rozhodnutie (opatrenie) odporcu o Žiadostiach relevantné neboli, takže
odporca sa nemusel s nimi oboznamovať, a zohľadniť a vyhodnotiť skutočnosti z nich
vyplývajúce. I ak by som nebral do úvahy posledne uvedenú argumentáciu, oboznamovanie
sa so všetkými zápisnicami o úkonoch vykonaných v období od 24. 5. 2003 do 27. 8. 2003,
vyhodnotenie skutočností z nich vyplývajúcich a predloženie Žiadosti Okresnému súdu
v Trenčíne trvalo 16 dní (10 pracovných dní), čo nezodpovedá zárukám vyplývajúcim z čl. 5
ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.
Pokiaľ ide o moju požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 20.000,- Sk (bod 3. petitu ústavnej sťažnosti) v súvislosti s porušením mojich práv,
túto i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdu považujem za primeranú (napr. bod 2.
písm. a) výroku rozsudku Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000), pričom len
konštatovanie porušenia namietaných ustanovení Dohovoru a Ústavy SR nepovažujem za
dostatočnú satisfakciu.
I z dôvodov uvedených v tomto podaní zotrvávam na svojej sťažnosti.
Zároveň týmto udeľujem svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnej veci, nakoľko od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ďalej v súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb žiadam o priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia od odporcu za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, II. písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej –
spísanie ústavnej sťažnosti, III. stanovisko k vyjadreniu Krajskej prokuratúry Trenčín zo
dňa 20. 1. 2001 - správne 20. 1. 2005 pozn. ústavného súdu), pričom odmena za prevzatie
a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti je po 4.270,- Sk spolu s režijným paušálom vo
výške 128,- Sk za jeden úkon právnej služby a odmena za spísanie stanoviska k vyjadreniu
Krajskej prokuratúry Trenčín je 2.510,- Sk spolu s režijným paušálom vo výške 150,- Sk, t. j.
sumu 11.456,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % - 2.176,60 Sk, celkom
teda sumu 13.632,60 Sk.
Vzhľadom na posledne uvedené upravujem bod 4. petitu ústavnej sťažnosti a žiadam,
aby Ústavný súd SR v bode 4. petitu ústavnej sťažnosti rozhodol takto:
4. Ing. J. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.632,50 Sk
(slovom trinásťtisícšesťstotridsaťdva korún slovenských šesťdesiat halierov), ktorú je
Krajská prokuratúra Trenčín povinná uhradiť jeho advokátovi Mgr. R. T.. na účet do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a z dozorového spisu krajskej
prokuratúry sp. zn. 1 Kv 59/02 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:
1. Sťažovateľ podaním z 25. augusta 2003 prostredníctvom svojho obhajcu požiadal
o prepustenie z väzby eventuálne (pre prípad nevyhovenia tejto žiadosti) o nahradenie väzby
jeho sľubom. Uvedené žiadosti boli krajskej prokuratúre doručené 27. augusta 2003.
2. Pretože dozorujúci prokurátor uvedeným žiadostiam sťažovateľa nevyhovel,
predmetné žiadosti podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) predložil
okresnému súdu na rozhodnutie. Predloženie „žiadosti o prepustenie z väzby“ bolo
okresnému súdu doručené 12. septembra 2003.
3. Okresný súd bez nariadenia verejného zasadnutia 9. októbra 2003 uznesením
sp. zn. 5 Tp 105/2003 rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 TP žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o nahradenie
väzby jeho sľubom uvedeným uznesením nerozhodol. Uznesenie bolo doručené
sťažovateľovi 14. októbra 2003, rovnako ako jeho dvom obhajcom.
4. Proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2003 sp. zn. 5 Tp 105/2003
sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu 17. októbra 2003 sťažnosť.
5. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o uvedenom opravnom
prostriedku sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 22 Tpo 26/03
29. októbra 2003 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 149 ods. 1 písm. a)
TP zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u neho naďalej trvá
dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) TP. O žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby
jeho sľubom ani krajský súd uvedeným uznesením nerozhodol. Uznesenie krajského súdu
bolo sťažovateľovi ako i jeho obhajcom doručené 11. novembra 2003.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajskej
prokuratúry v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby
na slobodu (v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 Tp 105/2003) došlo
k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48
ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.
1. K porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly
v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“
a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo
musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú
akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku
1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-
107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).
Vychádzajúc z vyššie uvedených konkrétnych okolností prípadu a z judikatúry ESĽP
bolo treba trvanie konania o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby na krajskej
prokuratúre sťažovateľa považovať v kontexte celkovej dĺžky tohto konania za neprimerané.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ vytýkal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru iba vo vzťahu
ku krajskej prokuratúre, bolo potrebné predovšetkým zaoberať sa napadnutým konaním
vedeným na krajskej prokuratúre. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na
krajskej prokuratúre bol 16 dní, ktorá skutočnosť by sama osebe nemusela znamenať
porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže krajský prokurátor žiadostiam sťažovateľa
o prepustenie z väzby, eventuálne o nahradenie väzby jeho sľubom nevyhovel, predmetné
žiadosti predložil okresnému súdu na rozhodnutie. Napokon v dôsledku odvolania
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o predmetných žiadostiach sťažovateľa
rozhodol krajský súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi a jeho obhajcom doručené po
uplynutí 76 dní od podania týchto žiadostí. Ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na
viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale posudzuje sa globálne
(napr. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra 1993). Ústavný súd preto
zdôrazňuje, že postup krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu v danej veci
bolo treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať. Vychádzajúc z takéhoto kontextu
potom napadnutý postup krajskej prokuratúry vzhľadom na všetky okolnosti danej veci (aj
na to, že súdy svojím liknavým postupom tiež neodstránili postup krajskej prokuratúry
poznačený prieťahmi) nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajská
prokuratúra porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako to je uvedené pod bodom 1 tohto nálezu.
2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1
v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. (...)
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. (...)
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa názoru sťažovateľa pomalým postupom krajskej prokuratúry došlo aj
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva obhajovať sa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Tým zároveň mal
byť porušený aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ svoj názor zakladá na tej
skutkovej okolnosti, že zdĺhavosťou konania o preskúmanie dôvodnosti trvania väzby
krajskou prokuratúrou bol pozbavený možnosti každých 14 dní žiadať nanovo o prepustenie
z väzby.
Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako
aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy.
Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).
Ústavný súd už v bode III. 1 tohto nálezu vyslovil, že krajská prokuratúra
v napadnutom konaní porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, a teda postup krajskej prokuratúry
nezodpovedá ani kritériám urýchleného rozhodovania o väzbe vyplývajúcim z čl. 17 ods. 2
ústavy, keďže toto ustanovenie ústavy zabezpečuje obdobnú ochranu.
Okrem dosiaľ uvedeného treba konštatovať, že pomalým postupom krajskej
prokuratúry bol sťažovateľ zbavený aj možnosti opakovať svoju žiadosť o prepustenie
z väzby v periodických lehotách vyplývajúcich zo zákona, lebo táto možnosť je viazaná na
právoplatné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti (mutatis mutandis I. ÚS 34/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby a sťažovateľ bol zbavený aj
možnosti opakovať svoju žiadosť o prepustenie z väzby v periodických lehotách
vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 1
tohto nálezu.
Naproti tomu nebolo možné v tejto súvislosti vysloviť aj porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, lebo tieto ustanovenia sú v pomere generality
k špeciálnemu ustanoveniu zakotvenému v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto v tejto časti ústavný
súd sťažnosti nevyhovel.
Ústavný súd napokon nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať ani otázkou
porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy
porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok
porušenia základného práva alebo slobody.
3. K primeranému finančnému zadosťučineniu
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného
práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy
zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).
Napriek vyššie citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval
za súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade podiel krajskej prokuratúry
na porušení práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy je
relatívne najmenší, pričom všeobecné súdy, ktoré tiež rozhodovali o predmetnej žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, za účastníkov tohto konania označené neboli.
Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie priznať sťažovateľovi právo na primerané
finančné zadosťučinenie. Z rovnakých dôvodov už samotné vyslovenie porušenia
základných práv považoval ústavný súd za postačujúce.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
4. K náhrade trov konania
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške zaokrúhlene 13 630 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 31. októbra 2003
a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 20. januára 2005). Za dva
úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a režijný paušál
dvakrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha
sťažovateľovi suma 8 796 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk
a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu
11 447 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 2 174,93 Sk, t. j. trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 13 630 Sk, tak ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.
5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2005