Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 223/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2005 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo

veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení

s a v spojení s postupom

Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003

o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

) a takto

r o z h o d o l :

1. Krajská prokuratúra v Trenčíne postupom v súvislosti so žiadosťou Ing. J. M.

z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. ) p o r u š i l a jeho právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo podľa

Slovenskej republiky.

2. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 630 Sk

(slovom trinásťtisícšesťstotridsať slovenských korún), ktorú je Krajská prokuratúra

v Trenčíne p o v i n n á mu vyplatiť na účet advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 25. novembra 2004 č. k. -18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2,

v spojení s a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská

prokuratúra“) v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie

z väzby na slobodu [v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. ].

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov zo dňa

14. 8. 2002, ČVS KUV-76/OVVK-2002 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa KÚV PZ

Prešov“) bolo podľa o trestnom konaní súdnom

() v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začaté trestné stíhanie

pre trestný čin podvodu podľa , Trestného

zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrZ“) na skutkovom základe uvedenom

v Uznesení vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov.

Uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9. 10. 2002, č. k. IV/2

GPt 111/02-7, v trestnej veci podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 TrZ vedenej na Krajskej

prokuratúre v Prešove pod sp. zn. bola táto vec podľa (per

analogiam) Krajskej prokuratúre Prešov odňatá a prikázaná na výkon prokurátorského

dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní Krajskej prokuratúre Trenčín

(ďalej len „Uznesenie GP“).

Opatrením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. 11. 2002, č. k. -3,

bola podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZoP“) vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TrZ

v súvislosti s D., a. s. v konkurze, v ktorej koná Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej

trestnej činnosti oddelenie vyšetrovania B. pod číslom konania CVS: VKE-14/ÚV-

OVOZTČ-BB-2002, bola poverená výkonom prokurátorského dozoru Krajská prokuratúra

v Trenčíne (ďalej len „Opatrenie GP“).

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť

závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa

9. 12. 2002, ČVS VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa“)

bolo podľa začaté trestné stíhanie a zároveň mi podľa

bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5

TrZ v znení účinnom do 30. 9. 2002 na skutkovom základe uvedenom v Uznesení

vyšetrovateľa.

Dňa 13. 12. 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal Okresnému súdu

v Trenčíne návrh na moje vzatie do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa

14. 12. 2002, sp. zn. (ďalej len „Uznesenie OS“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. (ďalej len „Uznesenie

KS“) som bol podľa vzatý do väzby z dôvodov uvedených v

písm. b) a c) .

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť

závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa

24. 4. 2003, ČVS VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, boli podľa (per analogiam)

s poukazom na spojené na spoločné trestné konanie s mojou trestnou vecou

(trestnou vecou sprenevery) aj trestné veci vraždy A. B., vraždy Š. H. a vraždy Z. N. (ďalej

len „Uznesenie vyšetrovateľa o spojení“).

1. 2. Podaním zo dňa 25. 8. 2003 som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal

o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad nevyhovenia

Žiadosti prvej žiadosť o nahradenie väzby mojím sľubom (ďalej len „Žiadosť druhá“;

Žiadosť prvá a Žiadosť druhá spolu ďalej aj ako „Žiadosti“). Žiadosti boli Krajskej

prokuratúre Trenčín doručené dňa 27. 8. 2003.

Okresný súd v Trenčíne bez nariadenia verejného zasadnutia dňa 9. 10. 2003

uznesením, sp. zn. (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol tak, že podľa §

72 ods. 2 moju Žiadosť prvú zamietol. Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10.

2003 rovnako ako mojím dvom obhajcom.

Z odôvodnenia Uznesenia OSoŽ vyplýva, že som Žiadosti podal na Okresný súd

v Trenčíne dňa 12. 9. 2003.»

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v súvislosti s jeho žiadosťou z 25. augusta 2003

o prepustenie z väzby na slobodu bolo postupom krajskej prokuratúry porušené

predovšetkým jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov,

pričom svoje tvrdenie aj takto zdôvodnil: «Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4

Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou

Trenčín predložené Okresnému súdu Trenčín až dňa 12. 9. 2003, hoci Krajskej prokuratúre

Trenčín boli doručené už dňa 27. 8. 2003. Krajská prokuratúra Trenčín teda predložila

Žiadosti Okresnému súdu Trenčín až 17-ty deň po ich obdržaní, čo nezodpovedá pojmu

„bez meškania“ v zmysle ods. ani pojmu „urýchlene“ v zmysle

Dohovoru. Takéto prieťahy spôsobené Krajskou prokuratúrou Trenčín v súvislosti

s rozhodovaním o mojich Žiadostiach Okresným súdom Trenčín nemožno odôvodniť ani

konkrétnymi okolnosťami danej trestnej veci.»

V súvislosti s namietaným porušením jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

bez zbytočných prieťahov sťažovateľ poukázal i na to, že „vzhľadom na právnu úpravu

podľa tým, že predloženie Žiadostí Krajskou prokuratúrou Trenčín

Okresnému súdu Trenčín trvalo 17 dní, bolo mi tým Krajskou prokuratúrou Trenčín

neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné

kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite“.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie princípu právneho štátu, práva na súdnu

ochranu a práva na obhajobu postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s jeho žiadosťou

z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu, poukázal aj na to, že „tým, že

predloženie Žiadostí Krajskou prokuratúrou Trenčín Okresnému súdu Trenčín od ich

obdržania trvalo 17 dní, Krajská prokuratúra Trenčín mi bránila opätovne požiadať

o prepustenie z väzby (...).

Z posledne uvedeného vyplýva, že Krajská prokuratúra Trenčín zjavne svojvoľným

(právom neregulovaným) spôsobom porušovala povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu

možnosť uplatnenia základných práv a slobôd tými subjektami, ktorým boli priznané. Svojvôľu

a bránenie v uplatnení práv možno považovať za porušenie jednak SR,

ods. 2 SR, ale aj a SR“.

1.3. Vzhľadom na uvedené podstatné okolnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po

predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vyniesol

tento nález:

„1. Krajská prokuratúra Trenčín porušila práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru a v spojení s SR.

2. Krajská prokuratúra Trenčín porušila práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1

v spojení s SR a práva sťažovateľa podľa v spojení s

ods. 3 SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 20.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Krajská prokuratúra

Trenčín do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajská prokuratúra Trenčín je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta

Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

1. 4. Sťažovateľ priznanie požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodnil nasledovne:

„1. Postupom Krajskej prokuratúry Trenčín došlo k porušeniu niekoľkých mojich

ústavných práv, ako aj k porušeniu mojich práv chránených Dohovorom.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3. Porušenie práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno

z najzávažnejších porušení Dohovoru.

4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany Krajskej prokuratúry Trenčín dolieha

na mňa osobitne nepriaznivo, nakoľko od 12. 12. 2002 som zbavený osobnej slobody

a nachádzam sa vo väzbe odlúčený od svojej rodiny a priateľov, to všetko za osobitne

sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod kolúznej väzby.

5. K porušeniu mojich práv došlo postupom orgánu, ktorého úlohou je práve opak,

a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb ( ,

§ 3 ods. 1, ods. 2 ZoP, § 18 ods. 1, ods. 2 ZoP). Vzhľadom na to som trpel pocitmi

bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť

poskytnutia spravodlivosti v štáte.

6. Krajská prokuratúra Trenčín vyššie uvedeným spôsobom postupovala napriek

tomu, že som ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa vo väzbe mohol

legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv

a práv zaručených Dohovorom.

7. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú Krajská prokuratúra Trenčín

svojvoľne nekonala.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

krajská prokuratúra, zastúpená krajskou prokurátorkou JUDr. V. K., vyjadrením

z 27. decembra 2004 č. k. -18 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom

z 20. januára 2005.

2. 1. Krajská prokurátorka vo svojom vyjadrení uviedla, že: «(...) Preskúmaním

obsahu ústavnej sťažnosti Ing. J. M. zo dňa 27. októbra 2003 v súvislosti s relevantnými

skutočnosťami vyplývajúcimi z dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka

mám za to, že v sťažnosti poukazovaným postupom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne neboli porušené práva Ing. J. M. na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez

zbytočných prieťahov ani princíp právneho štátu na jeho právo na súdnu ochranu

a obhajobu. (...)

Sťažovateľom uvádzané žiadosti boli Krajskej prokuratúre v Trenčíne doručené dňa

27. augusta 2003. (číslo listu 1006-1014 dozorového spisu Krajskej prokuratúry Trenčín

zn. ).

Dňa 10. septembra 2003 boli predmetné žiadosti predložené podľa § 72 odsek 2

Okresnému súdu v Trenčíne (číslo listu 1019), nakoľko dozorujúci

prokurátor týmto nevyhovel. Žiadosti boli Okresnému súdu v Trenčíne doručené dňa

12. septembra 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza (...) „Vzhľadom na uvedené mám za to, že

postup Krajskej prokuratúry Trenčín ohľadne mojich žiadostí, keď ich predložila

Okresnému súdu Trenčín na rozhodnutie 17-ty deň po ich obdržaní a z toho vyplývajúce

neprimerané predĺženie celkovej dĺžky konania o mojich Žiadostiach nebol súladný s čl. 5

ods. 4 Dohovoru“, na ktorom tvrdení stavia svoju ústavnú sťažnosť a namieta porušenie

svojich práv garantovaných mu Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

z roku 1950 v znení dodatkových protokolov a .

V (...) ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie princípu právneho štátu,

práva na súdnu ochranu a právo na obhajobu zaručenú článkami 1 odsek 1 v spojení

s článkom 2 odsek 2 SR a článkom 46 odsek 1 v spojení s článkom 50 odsek 3

SR. Uvedené porušenie odôvodňuje tým, že predloženie jeho žiadosti Krajskou

prokuratúrou v Trenčíne Okresnému súdu Trenčín trvalo 17 dní od ich obdržania, Krajská

prokuratúra v Trenčíne mu bránila opätovne požiadať o prepustenie z väzby.

Uvedené tvrdenie je však jednak nepravdivé a jednak zavádzajúce, pretože

nerešpektuje technickú realizovateľnosť konania a rozhodovania orgánov činných

v trestnom konaní.

Tvrdenie sťažovateľa nie je pravdivé, nakoľko uvedenie lehoty „17-ty deň po

obdržaní“ nezodpovedá skutočnosti a počítaniu lehôt podľa relevantných ustanovení

procesnoprávnych noriem.

Podľa sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava

deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. V danom prípade to bol deň

doručenia Žiadostí sťažovateľa Krajskej prokuratúre v Trenčíne, teda 27. august 2003.

Počítajúc lehoty počnúc daným dňom a končiac dňom doručenia žiadosti na Okresný

súd v Trenčíne môžeme preto hovoriť maximálne o dĺžke 16-tich dní, kedy žiadosti boli súdu

doručené v daný 16-ty deň, teda 12. septembra 2003.

Vezmúc však na vedomie konkrétne dni, u ktorých táto lehota plynula, je potrebné

uviesť, že z týchto dní pripadlo šesť dní na dni pracovného pokoja a pracovného voľna,

keďže 29. august a 1. september sú štátnymi sviatkami ( v znení

neskorších zmien), 31. august a 7. september pripadli na nedele a 30. augusta

a 6. september na soboty. Navyše dozorujúci prokurátor Žiadosti sťažovateľa vybavil už

dňa 10. septembra 2004 (správne 2003 pozn. ústavného súdu). V tento deň však zároveň

došlo k zadržaniu ďalšieho obvineného v trestnej veci sťažovateľa podľa § 75 Trestného

poriadku a začala plynúť 48 – hodinový lehota na rozhodnutie o zadržanej osobe, (čísla

listov 1022 až 1050 dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka ).

Písomnosti týkajúce sa zadržanej osoby boli na Krajskej prokuratúre v Trenčíne

prioritne vybavované práve vzhľadom na plynutie lehoty 48 hodín a až následne boli

vyexpedované žiadosti sťažovateľa na Okresný súd v Trenčíne.

Po prihliadnutí na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno preto konštatovať, že

o Žiadostiach sťažovateľa bolo na Krajskej prokuratúre v Trenčíne rozhodnuté v lehote 14-

tich dní, presnejšie v lehote 8-ich pracovných dní.

V uvedenej lehote dozorujúci prokurátor okrem vybavovania ďalších trestných vecí

za účelom rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa musel preštudovať vyšetrovací spis

Prezídia Policajného zboru SR, Odboru boja proti korupcii Stred ČVS: VKE-14/OVOZTČ-

BB-2002 a preskúmaním dovtedy vykonaných vyšetrovacích úkonov vyhodnotiť dôvodnosť

ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa. (...)

Citujúc sťažovateľa (...) „i keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych

okolností, tieto sú v zásade veľmi krátke, pričom z hľadiska čl. 5 odsek 4 Dohovoru

nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné prieťahy. Za zodpovedajúce čl. 5 odsek 4

považoval súd lehoty 14, resp. 18 dní (rozhodnutie súdu Touroude proti Francúzsku z 3. 10.

2000) nie však už lehotu 23 dní (rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000)

a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudok vo veci GB. a MB. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000).

Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania od podania žiadosti až po právoplatnosť

rozhodnutia“.

V danom prípade je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti danej trestnej veci.

Takýmito okolnosťami je najmä rozsiahlosť spisového materiálu. V predmetnej veci

týkajúcej sa obzvlášť závažnej trestnej činnosti stíhaných štrnásť osôb, bolo vykonané

množstvo vyšetrovacích úkonov, ktoré boli obsiahnuté vo vyšetrovacom spise. Všetky

dôkazné prostriedky bolo potrebné pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľa zohľadniť

a vyhodnotiť. O žiadostiach sťažovateľa dozorujúci prokurátor rozhodol, i keď formálne

rozhodnutie sa v takom prípade nevydáva, iba sa žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

predloží súdu. Uvedené rozhodnutie prokurátor urobil v lehote 14 dní, čo nijako nevybočuje

z lehôt, ktoré za zodpovedajúce považuje i Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že

konaním Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa Ing. J. M. zo

dňa 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu práva sťažovateľa podľa článku 5

odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení

dodatkových protokolov a článku 17 odsek 2 v spojení s článkom 48 odsek 2 z SR,

článkov 1 odsek 1 v spojení s článkom 2 odsek 2 SR a článkov 46 odsek 1 v spojení

s článkom 50 odsek 3 SR, porušené neboli.

Podľa o Ústavnom súde v platnom znení

súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.»

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

krajskej prokuratúry uviedol, že: «Dňa 5. 1. 2005 mi bolo prostredníctvom právneho

zástupcu doručené vyjadrenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2004 (ďalej len

„Vyjadrenie KP“) vo vyššie uvedenej veci. Podľa môjho názoru námietky Krajskej

prokuratúry Trenčín (ďalej aj ako „odporca“) nie sú dôvodné.

Vo vyjadrení KP sa v súvislosti s mojimi tvrdeniami o porušení mojich práv

garantovaných SR a Dohovorom postupom odporcu okrem iného uvádza, že „(...)

Uvedené tvrdenie je však nepravdivé a jednak zavádzajúce, pretože nerešpektuje technickú

realizovateľnosť konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní. (...)“

V rozsudku G. B. proti Švajčiarsku Súd konštatoval, že ak si štát v prípadoch

zahrňujúcich prepustenie z väzby vyberie dvojúrovňové konanie obsahujúce na prvej úrovni

rozhodovanie prokurátorom a na druhej rozhodovanie súdom, toto nemôže slúžiť ako

ospravedlnenie pozbavenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Je vecou štátu,

aby si organizoval súdny systém spôsobom umožňujúcim jeho súdom vyhovieť požiadavkám

vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku

z 30. 11. 2000, § 38).

Žiadosti som doručil odporcovi dňa 27. 8. 2003, ktorý ich dňa 12. 9. 2003 predložil

Okresnému súdu v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne bez nariadenia verejného zasadnutia

dňa 9. 10. 2003 uznesením, sp. zn. (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol

tak, že podľa moju Žiadosť prvú zamietol a o Žiadosti druhej nerozhodol.

Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10. 2003 rovnako ako mojim dvom obhajcom.

Proti Uzneseniu OSoŽ som dňa 17. 10. 2003 podal prostredníctvom môjho obhajcu

sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť“). O mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský

súd v Trenčíne uznesením sp. zn. na neverejnom zasadnutí konanom dňa

29. 10. 2003 tak, že Uznesenie OSoŽ podľa zrušil a podľa

ods. 2 moju Žiadosť prvú zamietol s tým, že u mňa trvá dôvod väzby v zmysle

ods. 1 písm. b) (ďalej len „Uznesenie KSoS“). O Žiadosti druhej nerozhodol ani

Krajský súd v Trenčíne. Uznesenie KSoS mi bolo doručené dňa 11. 11. 2003 rovnako ako

mojím obhajcom (Uznesenie KSoS pripájam v prílohe).

Z uvedeného vyplýva, že konanie o preskúmaní zákonnosti môjho pozbavenia osobnej

slobody celkovo trvalo od 27. 8. 2003 do 11. 11. 2003 (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo

veci Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54), teda 76 dní, čo nezodpovedá

zárukám na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru

a SR. Prieťahy v konaní o Žiadostiach spôsobil a moje práva

vyplývajúce z Dohovoru a SR porušil práve odporca, keď

mu 16 dní (10 pracovných dní) trvalo predloženie Žiadostí súdu (mutatis mutandis rozsudky

Súdu vo veciach G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 37; M. B. proti Švajčiarsku

z 30. 11. 2000, §§ 40 – 41). Tieto prieťahy spôsobené odporcom neboli následným

postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne odstránené, aby konanie

o Žiadostiach bolo možné ako celok považovať za urýchlené. Z týchto dôvodov neobstojí ani

argumentácia odporcu, že „Uvedené rozhodnutie prokurátor urobil v lehote 14 dní, čo

nijako nevybočuje z lehôt, ktoré za zodpovedajúce považuje i Európsky súd pre ľudské

práva v Štrasburgu“.

Pokiaľ ide o odporcom tvrdenú rozsiahlosť spisového materiálu, táto námietka

taktiež neobstojí. V prvom rade je potrebné uviesť, že je vecou odporcu, aby svoje

oprávnenia a povinnosti ako dozorujúceho orgánu nad prípravným konaním trestným

organizoval spôsobom, aby konanie o preskúmaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

ako celok vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo

veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 38). Z toho potom pre odporcu vyplývala

povinnosť priebežne sa oboznamovať s vyšetrovacím spisom, aby i v rozsiahlych trestných

veciach vrátane mojej spojených na spoločné konanie, v ktorých sú obvinení stíhaní

väzobne, bolo rozhodované o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody urýchlene.

Z identických dôvodov neobstojí ani argumentácia odporcu týkajúca sa plynutia lehoty na

rozhodnutie o zadržanej osobne, ktorou bol ďalší obvinený, v čase vybavovania mojich

Žiadostí. Pre úplnosť je potrebné dodať, že predkladanie Žiadostí odporcom Okresnému

súdu v Trenčíne po dobu 2 dní (od 10. 9. 2003 do 12. 9. 2003) za situácie, keď tak odporca

ako aj Okresný súd v Trenčíne sídlia v tom istom meste, je v rozpore s povinnosťou konať vo

väzobných veciach urýchlene.

Argumentácia odporcu rozsiahlosťou spisového materiálu neobstojí aj z ďalšieho

dôvodu. Návrhom zo dňa 23. 5. 2003, č. k. -763 odporca žiadal okrem iného aj

predĺženie lehoty trvania mojej väzby do 30. 11. 2003 (ďalej len „Návrh KP zo dňa

23. 5. 2003“; pripájam v prílohe). Nie pochýb, že pred podaním Návrhu KP zo dňa

23. 5. 2003 Okresnému súdu v Trenčíne sa odporca musel podrobne oboznámiť s celým

spisovým materiálom. Odo dňa 24. 5. 2003 do dňa 27. 8. 2003 uplynuli tri mesiace

a v tomto období boli vykonané nasledovné vyšetrovacie úkony:

- výsluch obvinených L., N. dňa 27. 5. 2003 v ÚVV L.

- výsluch svedkov – spolupracovníci Z. N. dňa 28. 5. 2003 v OR PZ P.

- výsluch svedkov R. Š., príslušníci OO PZ T., A. B. dňa 29. 5. 2003 na OO PZ T.

- rekonštrukcia a obhliadka miesta činu s obvineným J. L. dňa 30. 5. 2003 v obci Z.

- skúška na detektore lži s JUDr. M. H. dňa 10. 6. 2003 na KEÚ PZ P.

- konfrontácia G. – H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.

- výsluch svedka H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.

- rekonštrukcia s obvineným M. J. k vražde A. B., dňa 17. 6. 2003 na KR PZ K.

- konfrontácia S. – S. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

- výsluch svedka N. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

- výsluch svedka K. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

- výsluch svedka MUDr. Ď. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

- výsluch svedka K. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

- výsluch riaditeľa pobočky Ľ., P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

- výsluch pracovníka DÚ P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

- výsluch malol. N. dňa 23. 6. 2003 na OVOZTČ B.

- rekognícia N. – S. + opoznanie osobných vecí poškodeného N. dňa 23. 6. 2003 na

OVOZTČ B.

- výsluch svedka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

- výsluch svedka – pracovník DÚ P. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

- výsluch JUDr. V. B. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

- výsluch spolupracovníka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

- výsluch Š. dňa 26. 6. 2003 v ÚVV B.

- výsluch rodičov obvinených, G., F. dňa 2. 7. 2003 na KÚJP PZ K.

- výsluch rodiča obvineného A. dňa 2. 7. 2003 na OO PZ S.

- výsluch rodičov obvinených L., S., N., J. dňa 3. 7. 2003 v OR PZ P.

- vydanie zbrane obvineným L. dňa 16. 7. 2003 na OR PZ P.

- výsluch obvineného G., H. k zmluve medzi spol. I. a S. dňa 17. 7. 2003 v ÚVV L.

Väčšina uvedených úkonov sa týkala iných skutkov, z ktorých boli v tom čase už

obvinené konkrétne osoby, a ktoré boli spojené na spoločné konanie so skutkom, pre ktorý

som trestne stíhaný. Pre úplnosť dodávam, že pre podozrenie z mojej účasti na týchto

ďalších skutkoch neexistovali žiadne dôvody. Zápisnice o úkonoch týkajúcich sa týchto

iných skutkov pre rozhodnutie (opatrenie) odporcu o Žiadostiach relevantné neboli, takže

odporca sa nemusel s nimi oboznamovať, a zohľadniť a vyhodnotiť skutočnosti z nich

vyplývajúce. I ak by som nebral do úvahy posledne uvedenú argumentáciu, oboznamovanie

sa so všetkými zápisnicami o úkonoch vykonaných v období od 24. 5. 2003 do 27. 8. 2003,

vyhodnotenie skutočností z nich vyplývajúcich a predloženie Žiadosti Okresnému súdu

v Trenčíne trvalo 16 dní (10 pracovných dní), čo nezodpovedá zárukám vyplývajúcim z čl. 5

ods. 4 Dohovoru a SR.

Pokiaľ ide o moju požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 20.000,- Sk (bod 3. petitu ústavnej sťažnosti) v súvislosti s porušením mojich práv,

túto i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdu považujem za primeranú (napr. bod 2.

písm. a) výroku rozsudku Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000), pričom len

konštatovanie porušenia namietaných ustanovení Dohovoru a SR nepovažujem za

dostatočnú satisfakciu.

I z dôvodov uvedených v tomto podaní zotrvávam na svojej sťažnosti.

Zároveň týmto udeľujem svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci, nakoľko od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ďalej v súlade s o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 11 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb žiadam o priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia od odporcu za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, II. písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej –

spísanie ústavnej sťažnosti, III. stanovisko k vyjadreniu Krajskej prokuratúry Trenčín zo

dňa 20. 1. 2001 - správne 20. 1. 2005 pozn. ústavného súdu), pričom odmena za prevzatie

a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti je po 4.270,- Sk spolu s režijným paušálom vo

výške 128,- Sk za jeden úkon právnej služby a odmena za spísanie stanoviska k vyjadreniu

Krajskej prokuratúry Trenčín je 2.510,- Sk spolu s režijným paušálom vo výške 150,- Sk, t. j.

sumu 11.456,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % - 2.176,60 Sk, celkom

teda sumu 13.632,60 Sk.

Vzhľadom na posledne uvedené upravujem bod 4. petitu ústavnej sťažnosti a žiadam,

aby Ústavný súd SR v bode 4. petitu ústavnej sťažnosti rozhodol takto:

4. Ing. J. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.632,50 Sk

(slovom trinásťtisícšesťstotridsaťdva korún slovenských šesťdesiat halierov), ktorú je

Krajská prokuratúra Trenčín povinná uhradiť jeho advokátovi Mgr. R. T.. na účet do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a z dozorového spisu krajskej

prokuratúry sp. zn. vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Sťažovateľ podaním z 25. augusta 2003 prostredníctvom svojho obhajcu požiadal

o prepustenie z väzby eventuálne (pre prípad nevyhovenia tejto žiadosti) o nahradenie väzby

jeho sľubom. Uvedené žiadosti boli krajskej prokuratúre doručené 27. augusta 2003.

2. Pretože dozorujúci prokurátor uvedeným žiadostiam sťažovateľa nevyhovel,

predmetné žiadosti podľa (ďalej len „“) predložil

okresnému súdu na rozhodnutie. Predloženie „žiadosti o prepustenie z väzby“ bolo

okresnému súdu doručené 12. septembra 2003.

3. Okresný súd bez nariadenia verejného zasadnutia 9. októbra 2003 uznesením

sp. zn. rozhodol tak, že podľa žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o nahradenie

väzby jeho sľubom uvedeným uznesením nerozhodol. Uznesenie bolo doručené

sťažovateľovi 14. októbra 2003, rovnako ako jeho dvom obhajcom.

4. Proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2003 sp. zn.

sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu 17. októbra 2003 sťažnosť.

5. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o uvedenom opravnom

prostriedku sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

29. októbra 2003 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 149 ods. 1 písm. a)

zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u neho naďalej trvá

dôvod väzby v zmysle . O žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby

jeho sľubom ani krajský súd uvedeným uznesením nerozhodol. Uznesenie krajského súdu

bolo sťažovateľovi ako i jeho obhajcom doručené 11. novembra 2003.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajskej

prokuratúry v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby

na slobodu (v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. ) došlo

k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48

ods. 2, v spojení s a v spojení s .

1. K porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly

v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“

a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo

musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú

akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku

1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-

107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Vychádzajúc z vyššie uvedených konkrétnych okolností prípadu a z judikatúry ESĽP

bolo treba trvanie konania o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby na krajskej

prokuratúre sťažovateľa považovať v kontexte celkovej dĺžky tohto konania za neprimerané.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ vytýkal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru iba vo vzťahu

ku krajskej prokuratúre, bolo potrebné predovšetkým zaoberať sa napadnutým konaním

vedeným na krajskej prokuratúre. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na

krajskej prokuratúre bol 16 dní, ktorá skutočnosť by sama osebe nemusela znamenať

porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže krajský prokurátor žiadostiam sťažovateľa

o prepustenie z väzby, eventuálne o nahradenie väzby jeho sľubom nevyhovel, predmetné

žiadosti predložil okresnému súdu na rozhodnutie. Napokon v dôsledku odvolania

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o predmetných žiadostiach sťažovateľa

rozhodol krajský súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi a jeho obhajcom doručené po

uplynutí 76 dní od podania týchto žiadostí. Ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na

viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale posudzuje sa globálne

(napr. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra 1993). Ústavný súd preto

zdôrazňuje, že postup krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu v danej veci

bolo treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať. Vychádzajúc z takéhoto kontextu

potom napadnutý postup krajskej prokuratúry vzhľadom na všetky okolnosti danej veci (aj

na to, že súdy svojím liknavým postupom tiež neodstránili postup krajskej prokuratúry

poznačený prieťahmi) nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajská

prokuratúra porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako to je uvedené pod bodom 1 tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1

v spojení s a v spojení s

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. (...)

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa názoru sťažovateľa pomalým postupom krajskej prokuratúry došlo aj

k porušeniu jeho základného práva podľa , práva na súdnu ochranu

podľa a práva obhajovať sa podľa . Tým zároveň mal

byť porušený aj a . Sťažovateľ svoj názor zakladá na tej

skutkovej okolnosti, že zdĺhavosťou konania o preskúmanie dôvodnosti trvania väzby

krajskou prokuratúrou bol pozbavený možnosti každých 14 dní žiadať nanovo o prepustenie

z väzby.

Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako

aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v .

Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1,

a “ (mutatis mutandis ).

Ústavný súd už v bode III. 1 tohto nálezu vyslovil, že krajská prokuratúra

v napadnutom konaní porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, a teda postup krajskej prokuratúry

nezodpovedá ani kritériám urýchleného rozhodovania o väzbe vyplývajúcim z čl. 17 ods. 2

, keďže toto ustanovenie zabezpečuje obdobnú ochranu.

Okrem dosiaľ uvedeného treba konštatovať, že pomalým postupom krajskej

prokuratúry bol sťažovateľ zbavený aj možnosti opakovať svoju žiadosť o prepustenie

z väzby v periodických lehotách vyplývajúcich zo zákona, lebo táto možnosť je viazaná na

právoplatné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby a sťažovateľ bol zbavený aj

možnosti opakovať svoju žiadosť o prepustenie z väzby v periodických lehotách

vyplývajúcich z , a preto rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 1

tohto nálezu.

Naproti tomu nebolo možné v tejto súvislosti vysloviť aj porušenie čl. 46 ods. 1,

a , lebo tieto ustanovenia sú v pomere generality

k špeciálnemu ustanoveniu zakotvenému v . Preto v tejto časti ústavný

súd sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd napokon nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať ani otázkou

porušenia a , keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy

porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok

porušenia základného práva alebo slobody.

3. K primeranému finančnému zadosťučineniu

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného

práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy

zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu ().

Napriek vyššie citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval

za súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade podiel krajskej prokuratúry

na porušení práv sťažovateľa podľa dohovoru a podľa je

relatívne najmenší, pričom všeobecné súdy, ktoré tiež rozhodovali o predmetnej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, za účastníkov tohto konania označené neboli.

Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie priznať sťažovateľovi právo na primerané

finančné zadosťučinenie. Z rovnakých dôvodov už samotné vyslovenie porušenia

základných práv považoval ústavný súd za postačujúce.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

4. K náhrade trov konania

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške zaokrúhlene 13 630 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 31. októbra 2003

a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 20. januára 2005). Za dva

úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a režijný paušál

dvakrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha

sťažovateľovi suma 8 796 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk

a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu

11 447 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 2 174,93 Sk, t. j. trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 13 630 Sk, tak ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005