Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 290/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júna

2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005

doručená sťažnosť D. P., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. D. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 2

(ďalej len „“) rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. júna 2005, ktoré

nebolo písomne vyhotovené ani doručené.

Sťažovateľ uviedol, že na základe podnetu ministra vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „minister vnútra“) podal 4. apríla 2005 minister spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) „Sťažnosť pre porušenie zákona

v neprospech sťažovateľa vo výroku o treste“. Podľa názoru sťažovateľa sťažnosť pre

porušenie zákona nebola dôvodná a dostatočne odôvodnená, čím podľa neho došlo

k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa , pretože

minister spravodlivosti v nej dôvodil: „Súd nebral do úvahy ani tú skutočnosť, že obvinený

skutky spáchal ako príslušník Policajného zboru. Obvinený stál na strane zákona pri výkone

svojho oficiálneho povolania, ale na druhej strane sám páchal trestnú činnosť, a to nielen

majetkového charakteru, ale navyše aj proti slobode a ľudskej dôstojnosti.“ Sťažovateľ

vníma sťažnosť pre porušenie zákona podanú v jeho neprospech ako diskrimináciu pre

výkon povolania. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd z uvedeného dôvodu sťažnosť pre

porušenie zákona podanú ministrom spravodlivosti zamietnuť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci

rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Ústavné práva sťažovateľa zakotvené v

boli porušené, zrušuje sa v celom rozsahu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky číslo zo dňa 1. júna 2005 (ktoré ešte nebolo písomne vyhotovené ani

doručené), ktorým tento súd vyhovel sťažnosti ministra v rozpore s Slovenskej

republiky.

Ústavný súd až do rozhodnutia o tejto sťažnosti predbežne pozastavuje výkon

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení právoplatného rozsudku

Okresného súdu vo Zvolene číslo konania vo výroku o treste.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

JUDr. D. Š., advokátky.“

Ústavný súd 29. júna 2005 podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. b) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vyzval sťažovateľa na predloženie namietaného rozhodnutia

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ 14. septembra 2005 predložil ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. júna 2005 spolu s doplnením sťažnosti, v ktorej uviedol, že v zmysle

a , ak bol obvinený právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod

obžaloby, nemožno ho za tieto skutky znovu stíhať a ani odsúdiť (...) a ak bol sťažovateľ

prvostupňovým súdom odsúdený za znásilnenie 27. júla 1998 a obžaloba tvrdí, že skutok

spáchal 26. júla 1998, nemôže najvyšší súd konštatovať spáchanie skutku 26. júla 1998 bez

opravy rozsudku, a teda bez vrátenia veci (...).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti

„predbežne pozastavil výkon rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení

právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Zvolene číslo konania o výroku

o treste a z toho dôvodu zrušil pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici vedené

pod č. k. dňa 20. 9. 2005 o 8.30 hod.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto

prípade sťažnosti) podľa až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že na základe podnetu

ministra vnútra podal 4. apríla 2005 minister spravodlivosti v trestnej veci sťažovateľa

vedenej na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 6. októbra 2004, pretože podľa ministra spravodlivosti

bol týmto rozsudkom porušený zákon v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného

zákona a v ustanovení a v v prospech

sťažovateľa.

V sťažnosti pre porušenie zákona zo 4. apríla 2005 minister spravodlivosti uviedol

podrobne a chronologicky rozhodovací proces v sťažovateľovej trestnej veci, pričom

v rámci tohto procesu rozhodoval okresný súd, na základe podaného odvolania krajský súd,

ako aj najvyšší súd v súvislosti so sťažnosťou pre porušenie zákona, v prvom prípade

podanou generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v neprospech sťažovateľa.

Zo sťažnosti pre porušenie zákona je zrejmé, že po tom, ako najvyšší súd v prvom

prípade na základe skôr podanej sťažnosti pre porušenie zákona zrušil skorší rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho, krajský súd opäť vec prerokoval a svojím

rozhodnutím sp. zn. zo 6. októbra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil miernejší trest odňatia slobody ako súd prvého

stupňa. Podľa názoru ministra spravodlivosti krajský súd pri určovaní výmery trestu

podcenil spoločenskú nebezpečnosť sťažovateľom spáchaných trestných činov. V tejto

súvislosti argumentoval tým, že sťažovateľ ako príslušník Policajného zboru stál na strane

zákona, ale aj napriek tomu páchal trestnú činnosť nielen majetkového charakteru, ale aj

trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti. Z uvedených dôvodov sa minister

spravodlivosti domnieval, že krajský súd pri určovaní výmery trestu sťažovateľovi porušil

zákon v jeho prospech, pretože uložený trest bol „v zrejmom nepomere k stupňu

nebezpečnosti činov pre spoločnosť, k pomerom páchateľa a v zrejmom rozpore s účelom

trestu“.

Na základe ministrom spravodlivosti podanej sťažnosti pre porušenie zákona

rozhodol najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. z 1. júna 2005. Predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené sťažovateľom 14. septembra 2005.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 1. júna 2005 rozhodol, že rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 6. októbra 2004 bol porušený zákon v ustanoveniach

a a a Trestného

poriadku v prospech sťažovateľa. Rozsudok krajského súdu zrušil a zrušil aj „ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad“. Krajskému súdu zároveň prikázal, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „je však toho názoru, že trest odňatia

slobody uložený obvinenému vo výmere dva roky je neprimerane mierny a nezohľadňuje

v dostatočnej miere skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov,

nezohľadňuje dostatočne ich spoločenskú nebezpečnosť ako aj postoj páchateľa k trestnej

činnosti. Obvinený sa dopustil štyroch trestných činov, trestného činu vydierania ako

pokračujúceho, viacerými skutkami. Za dva z týchto trestných činov (trestný čin znásilnenia

podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b)

Tr. zák. je stanovená trestná sadzba dva až osem rokov odňatia slobody. Obvinenému teda

bol uložený trest odňatia slobody na samej dolnej hranici stanovenej trestnej sadzby. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že rozhodnutie krajského súdu o výmere trestu pre

obvineného D. P. bolo predčasné“.

Ústavný súd z citovaného rozhodnutia nezistil, že by najvyšší súd vo veci nemal

právomoc konať, ako namietal sťažovateľ v doplnení sťažnosti; takýto postup by znamenal

popretie existencie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ videl porušenie , ktoré viedlo k jeho

diskriminácii v nezákonnom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré malo byť i nedostatočne

odôvodnené.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júna

2005, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa

a predmetným rozhodnutím najvyššieho súdu. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná

neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal sťažovateľ (napr. , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

rozhodol o jej odmietnutí pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na to, že ústavný súd

sťažnosť odmietol, návrhom sťažovateľa o odloženie vykonateľnosti namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005