Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 290/05
PDF · 164.58 KB
No categories available
III. ÚS 290/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B.,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna
2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť D. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005
doručená sťažnosť D. P., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. D. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005, ktoré
nebolo písomne vyhotovené ani doručené.
Sťažovateľ uviedol, že na základe podnetu ministra vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „minister vnútra“) podal 4. apríla 2005 minister spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) „Sťažnosť pre porušenie zákona
v neprospech sťažovateľa vo výroku o treste“. Podľa názoru sťažovateľa sťažnosť pre
porušenie zákona nebola dôvodná a dostatočne odôvodnená, čím podľa neho došlo
k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože
minister spravodlivosti v nej dôvodil: „Súd nebral do úvahy ani tú skutočnosť, že obvinený
skutky spáchal ako príslušník Policajného zboru. Obvinený stál na strane zákona pri výkone
svojho oficiálneho povolania, ale na druhej strane sám páchal trestnú činnosť, a to nielen
majetkového charakteru, ale navyše aj proti slobode a ľudskej dôstojnosti.“ Sťažovateľ
vníma sťažnosť pre porušenie zákona podanú v jeho neprospech ako diskrimináciu pre
výkon povolania. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd z uvedeného dôvodu sťažnosť pre
porušenie zákona podanú ministrom spravodlivosti zamietnuť.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci
rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:
„Ústavné práva sťažovateľa zakotvené v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
boli porušené, zrušuje sa v celom rozsahu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky číslo 1 Tz 5/05 zo dňa 1. júna 2005 (ktoré ešte nebolo písomne vyhotovené ani
doručené), ktorým tento súd vyhovel sťažnosti ministra v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky.
Ústavný súd až do rozhodnutia o tejto sťažnosti predbežne pozastavuje výkon
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení právoplatného rozsudku
Okresného súdu vo Zvolene číslo konania 2 T 123/99 vo výroku o treste.
Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
JUDr. D. Š., advokátky.“
Ústavný súd 29. júna 2005 podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. b) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vyzval sťažovateľa na predloženie namietaného rozhodnutia
najvyššieho súdu.
Sťažovateľ 14. septembra 2005 predložil ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005 spolu s doplnením sťažnosti, v ktorej uviedol, že v zmysle
ústavy a Trestného poriadku, ak bol obvinený právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod
obžaloby, nemožno ho za tieto skutky znovu stíhať a ani odsúdiť (...) a ak bol sťažovateľ
prvostupňovým súdom odsúdený za znásilnenie 27. júla 1998 a obžaloba tvrdí, že skutok
spáchal 26. júla 1998, nemôže najvyšší súd konštatovať spáchanie skutku 26. júla 1998 bez
opravy rozsudku, a teda bez vrátenia veci (...).
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti
„predbežne pozastavil výkon rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení
právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Zvolene číslo konania 2 T 123/99 o výroku
o treste a z toho dôvodu zrušil pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici vedené
pod č. k. 5 To 351/05 dňa 20. 9. 2005 o 8.30 hod.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto
prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že na základe podnetu
ministra vnútra podal 4. apríla 2005 minister spravodlivosti v trestnej veci sťažovateľa
vedenej na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 123/99
sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 To 56/03 zo 6. októbra 2004, pretože podľa ministra spravodlivosti
bol týmto rozsudkom porušený zákon v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného
zákona a v ustanovení § 258 ods. 1 písm. e) a v § 259 ods. 3 Trestného poriadku v prospech
sťažovateľa.
V sťažnosti pre porušenie zákona zo 4. apríla 2005 minister spravodlivosti uviedol
podrobne a chronologicky rozhodovací proces v sťažovateľovej trestnej veci, pričom
v rámci tohto procesu rozhodoval okresný súd, na základe podaného odvolania krajský súd,
ako aj najvyšší súd v súvislosti so sťažnosťou pre porušenie zákona, v prvom prípade
podanou generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v neprospech sťažovateľa.
Zo sťažnosti pre porušenie zákona je zrejmé, že po tom, ako najvyšší súd v prvom
prípade na základe skôr podanej sťažnosti pre porušenie zákona zrušil skorší rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho, krajský súd opäť vec prerokoval a svojím
rozhodnutím sp. zn. 1 To 56/03 zo 6. októbra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu
vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil miernejší trest odňatia slobody ako súd prvého
stupňa. Podľa názoru ministra spravodlivosti krajský súd pri určovaní výmery trestu
podcenil spoločenskú nebezpečnosť sťažovateľom spáchaných trestných činov. V tejto
súvislosti argumentoval tým, že sťažovateľ ako príslušník Policajného zboru stál na strane
zákona, ale aj napriek tomu páchal trestnú činnosť nielen majetkového charakteru, ale aj
trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti. Z uvedených dôvodov sa minister
spravodlivosti domnieval, že krajský súd pri určovaní výmery trestu sťažovateľovi porušil
zákon v jeho prospech, pretože uložený trest bol „v zrejmom nepomere k stupňu
nebezpečnosti činov pre spoločnosť, k pomerom páchateľa a v zrejmom rozpore s účelom
trestu“.
Na základe ministrom spravodlivosti podanej sťažnosti pre porušenie zákona
rozhodol najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005. Predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené sťažovateľom 14. septembra 2005.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005 rozhodol, že rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 To 56/03 zo 6. októbra 2004 bol porušený zákon v ustanoveniach
§ 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona a § 258 ods. 1 písm. e) a § 259 ods. 3 Trestného
poriadku v prospech sťažovateľa. Rozsudok krajského súdu zrušil a zrušil aj „ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad“. Krajskému súdu zároveň prikázal, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „je však toho názoru, že trest odňatia
slobody uložený obvinenému vo výmere dva roky je neprimerane mierny a nezohľadňuje
v dostatočnej miere skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov,
nezohľadňuje dostatočne ich spoločenskú nebezpečnosť ako aj postoj páchateľa k trestnej
činnosti. Obvinený sa dopustil štyroch trestných činov, trestného činu vydierania ako
pokračujúceho, viacerými skutkami. Za dva z týchto trestných činov (trestný čin znásilnenia
podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Tr. zák. je stanovená trestná sadzba dva až osem rokov odňatia slobody. Obvinenému teda
bol uložený trest odňatia slobody na samej dolnej hranici stanovenej trestnej sadzby. (...)
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že rozhodnutie krajského súdu o výmere trestu pre
obvineného D. P. bolo predčasné“.
Ústavný súd z citovaného rozhodnutia nezistil, že by najvyšší súd vo veci nemal
právomoc konať, ako namietal sťažovateľ v doplnení sťažnosti; takýto postup by znamenal
popretie existencie mimoriadnych opravných prostriedkov.
Sťažovateľ videl porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré viedlo k jeho
diskriminácii v nezákonnom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré malo byť i nedostatočne
odôvodnené.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna
2005, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa
čl. 12 ods. 2 ústavy a predmetným rozhodnutím najvyššieho súdu. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná
neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal sťažovateľ (napr. I. ÚS 20/97, III. ÚS 143/03).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
rozhodol o jej odmietnutí pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na to, že ústavný súd
sťažnosť odmietol, návrhom sťažovateľa o odloženie vykonateľnosti namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2005