Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 237/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3

a podľa Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -37 z 21. januára 2004 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo 17. marca 2005

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2005 doručená sťažnosť Ing. J. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 S 51/2003-

37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-

KS 74/2004 zo 17. marca 2005 (ďalej aj „najvyšší súd“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľovi bola rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo

dňa 21. 01. 2004, sp. zn. zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia D. r., pracovisko N. zo dňa 11. 06. 2003 č. III /

, a vrátenia veci mu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nezákonnosti.

Uvedeným rozhodnutím D. r. došlo k potvrdeniu platobného výmeru D. ú. V. zo dňa

01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za

nezaplatenie preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001

v sume 73.923,- Sk.

Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ odvolal pričom žiadal rozsudok

zmeniť a zrušiť rozhodnutie D. r., pracovisko N. zo dňa 11. 06. 2003 č.

ako aj rozhodnutie správcu dane – d. ú. V. zo dňa 01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma,

pretože súd neúplne zistil skutkový stav veci podľa , pri

hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa a vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa

Rozsudok Krajského súdu v Nitre však bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 potvrdený. Rozsudok NS SR bol

sťažovateľovi doručený dňa 01. 07. 2005, týmto dňom začala plynúť lehota k podaniu

ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho základné práva,

zakotvené v a ods. 2, , ods. 3 SR a Listiny

základných práv a slobôd.

Sťažovateľ na KS v Nitre k žalobe uviedol, že ako daňovník predložil dňa

12. 02. 2001 správcovi dane daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2000, v ktorom

si vypočítal daňovú povinnosť na účely platenia preddavkov v sume 1.358.300,- Sk.

Z uvedenej sumy mu vyplynula povinnosť platiť mesačné preddavky, žalobca v konaní dňa

07. 03. 2001 oznámil správcovi dane predpokladaný príjem za rok 2001, pričom sťažovateľ

oznámil aj listom dňa 02. 01. 2001, že prestal poberať príjmy, čím si splnil zákonom

stanovenú povinnosť podľa , v znení neskorších predpisov,

D. ú. V. rozhodnutím zo dňa 30. 03. 2001 č. Rozhodnutia /Mar určil

pre neho platenie preddavkov do 31. 05. 2001 vo výške 0,- Sk a po tomto termíne neurčil

povinnosť, ani výšku preddavku na daň podľa § 40 ods. 6 cit. zákona.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že je toho názoru, že správca dane, platobným výmerom

zo dňa 01. 04. 2003 na penále, nerešpektoval vlastné rozhodnutie zo dňa 30. 03. 2001

o určení preddavku v nulovej sume.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že žalovaný v danom prípade D. r., pracovisko N., pri

výpočte penále vychádzal z čiastkového základu dane za rok 2001 a vôbec sa nezaoberal

odmenou správcu konkurznej podstaty, ktorý má príjem náhodilý, príležitostný, závislý

výlučne od pokynov a príkazov súdu. Tento príjem bol do 31. 03. 2001 považovaný za

príjem podľa § 01 cit. zákona a až od 01. 04. 2001 za príjem podľa § 7 ods. 2 písm. b) cit.

zákona, vzhľadom na účinnosť novely

Sťažovateľ vidí porušenie práv v tom, že D. r., pracovisko N., nepostupoval podľa § 2

ods. 2 o správe daní a poplatkov, keď potvrdil platobný výmer správcu

dane, ktorý mal určiť platenie preddavkov i po vymedzenom období podľa rozhodnutia zo

dňa 30. 03. 2001, ak nesúhlasil so skutočným stavom a neprihliadol na jeho žiadosť podanú

podľa § 40 ods. 9 cit. zákona.

Sťažovateľ rozširuje tieto dôvody aj o skutočnosť, že:

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález,

ktorým zrušil ustanovenia § 5 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 328/1991 Sb. (zákon platný v ČR),

pričom ako vyplýva z odôvodnenia „Výkon funkcie správcu konkurznej podstaty nie je

súčasťou zamestnaneckého vzťahu a preto svojim obsahom ako i účelom a zmyslom na neho

nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej

činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený

v čl. 26 Listiny“.

Pokiaľ by ako východisko bolo akceptované vyššie uvedené, je možné správcu

konkurznej podstaty zaradiť medzi osobitné verejnoprávne orgány.

Tieto zásadné otázky sú dané normatívnym obsahom, ktorý vyplýva z ústavného

princípu rovnosti (čl. I a čl. III ods. 1 Listiny). (...)

Sťažovateľ zároveň napáda porušenie SR a Listiny

základných práv a slobôd, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu SR

30, ktorým rozhodol, že základné právo Ing. J. M. podľa cit. článkov bolo porušené,

zároveň vo výrokovej časti rozhodol o zrušení rozsudkov, ktoré predchádzali konaniu na

Ústavnom súde.

(...) Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu opätovne vykonať

dôkazy, už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej častí

druhej hlavy

Podľa ods. 3 cit. ustanovenia pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho

orgánu, súd prihliadne na tie vady konania, pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd SR, ako aj KS v Nitre sa preto neriadili dostatočne uvedenými

ustanoveniami citovanými v predchádzajúcom texte, čim porušili čl. 12 ods. 1 a ods. 2,

, ods. 3 SR a Listiny základných práv a slobôd.»

Porušenie citovaných základných práv vidí sťažovateľ predovšetkým v nasledujúcich

skutočnostiach:

«1) Podľa a ods. 2 SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a

v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že odporca nerešpektoval

vlastné rozhodnutie, ktoré vydal dňa 30. 03. 2001, č. Rozhodnutia 628/2100/55-4572/01-

Mar, ktorým určil platenie preddavkov vo výške 0.- Sk. Aj napriek tomuto rozhodnutiu

následne požadoval zaplatiť preddavky v sume 73.923,- Sk za zdaňovacie obdobie roku

2001 a to na dani z príjmov fyzických osôb.

2) Podľa SR „Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky ... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv podľa cit. ustanovenia SR

v tom, že bol znevýhodnený, poškodený na svojich právach tým, že bol povinný zaplatiť

preddavky na daň z príjmu fyzických osôb za rok 2001 aj napriek skutočnosti, že D. r.,

pracovisko N. vydalo Rozhodnutie o nulovej sadzbe.

3) Podľa SR, „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Do obsahu základného práva na súdnu

ochranu patrí aj právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej relevantnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktorými je SR viazaná, súčasne má právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladným spôsobom výklad aplikovanej právnej normy. (IV. US

č. 77/02 nález z 27. 11. 2002, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 -

II. polrok s. 791). Odkazujeme aj na nález III. US SR 119/03-30, ktorý priznal porušenie

práva sťažovateľa Ing. J. M. podľa SR a to na tom skutkovom základe,

že odôvodnenie rozhodnutia súdu nespĺňa predpoklady uvedené v ako

aj V prípade sťažovateľa ide o totožnosť veci, preto sťažovateľ

odôvodňuje porušenie svojho ústavného práva aj nerešpektovaním ustanovení § 157 ods. 2

a

4) Sťažovateľ zároveň uvádza, že osoba správcu konkurznej podstaty nemá

pravidelný príjem, ide o príjem náhodilý, nepredvídateľný, z dôvodu, že je závislý od

skutočnosti, či táto osoba nebude funkcie zbavená, z funkcie odvolaná alebo sa funkcie

nevzdá, pričom nemôže ísť o závislosť jej vôle a dosiahnutého príjmu. Na podporu tvrdenia

sťažovateľa o skutočnosti, že výkon funkcie správcu nie je podnikaním, uvádzame, že

v zmysle § 2 ods. 2 Obch. z. sa za podnikanie rozumie sústavná činnosť vykonávaná

samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Ani

jeden z uvedených zákonných predpokladov definície podnikania nie je v prípade

vykonávania funkcie správcu naplnený, uvádzame napr., že správca nevykonáva činnosť za

účelom dosiahnutia zisku, ale za účelom uvedeným v Zákone o konkurze a vyrovnaní, t. j.

účelom ZKV je majetkové usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku

(§ 1 ods. 1 ZKV), s cieľom dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku

( ZKV). Podľa o živnostenskom podnikaní, je v ustanovení §

3 pri výpočte činnosti, ktoré sa nepovažujú sa živnosť, uvedený aj výkon správcovskej

činnosti správcom ( s účinnosťou od 01. 07. 2005). Podľa rozhodnutia

Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález, ktorým zrušil ustanovenia §

5 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 328/1991 Sb. (zákon platný v ČR), pričom ako vyplýva

z odôvodnenia „Výkon funkcie správcu konkurznej podstaty nie je súčasťou

zamestnaneckého vzťahu a preto svojím obsahom ako i účelom a zmyslom na neho

nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej

činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený v čl.

26 Listiny“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým

rozsudkom Krajského súdu v Nitre a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli

porušené citované základné práva/ústavné práva a Ústavnému súdu preto navrhuje, aby

vydal tento nález:

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 01. 2004, sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS

74/2004, sa zrušuje.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a

a 3 a podľa listiny rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo 7. októbra 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom

krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna

2003, ktorým bol potvrdený platobný výmer D. ú. V. z 1. apríla 2003 č. 628/2100/55-

4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za nezaplatenie preddavkov na

daň z príjmov fyzických osôb „neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d)

, pri hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo,

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa a vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa “ Najvyšší súd

Slovenskej republiky taktiež neuznal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa zistenia

skutkového stavu uvedenú v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a tento potvrdil.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd

v zásade nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho

postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu a sťažovateľovi

zákonná možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu nebola

odňatá, a tento ju aj využil, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky

výkonu právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Sž-o-KS 74/2004 vo veci sťažovateľa o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 21. januára 2004 sú zlučiteľné s citovanými článkami a listiny.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa ().

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,

neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali

záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení

označených práv sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom

krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna

2003 „neúplne zistil skutkový stav veci podľa , pri hodnotení

dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam podľa a vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci podľa “ Najvyššiemu súdu sťažovateľ

vytýka, že neuznal jeho právny názor ani argumentáciu uvedenú v odvolaní týkajúcu sa

nesprávneho zistenia skutkového stavu rozsudkom krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:

„Zo spisu je ďalej nesporné, že žalobca v zmysle povinnosti uvedenej v § 40 ods. 3

zákona podal správcovi dane oznámenie dňa 4. 1. 2001. Obsah tohto však na posúdenie pre

potreby podľa ods. 9 zákona nebol dostatočný, a to ani po zaslaní ďalších doplnení.

Naopak, vyplynulo z nich, že žalobcova povinnosť platiť preddavky na daň pretrváva,

pretože neprestal vykonávať činnosti podliehajúce daňovej povinnosti, ani neprestal

poberať príjmy, má ísť iba o zníženie príjmov.

Vychádzajúc z uvedeného, ak žalobca predpokladal, že u neho suma preddavkov

nebude zodpovedať predpokladanej výške dane, na ktorú sú platené, mohol požiadať

správcu dane podľa odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia o zmenu tejto zákonnej

povinnosti určením platenia preddavkov na daň inak.

Na základe jeho žiadostí preto správca dane nemohol dospieť k inému záveru, iba že

má rozhodnúť podľa § 40 ods. 6 zákona, teda určiť žalobcovi platenie preddavkov na daň

v inej výške, než mu vyplývala z odseku 3 tohto ustanovenia, čo aj správca dane

rozhodnutím zo dňa 30. 3. 2001 urobil. Proti vydanému rozhodnutiu o určení inej výšky

preddavkov na daň len pre obdobie mesiacov marec až máj 2001, s upozornením na

povinnosť v zmysle § 40 zákona pre preddavky splatné po termíne 30. 5. 2001, žalobca

nenamietal, preto pre obdobie po 30. 5. 2001 na zmenu výšky preddavkov inak ako podľa

odseku 3 nemal žalobca právny podklad, čím porušil svoju povinnosť podľa § 40 ods. 3

zákona.

Keďže na postup podľa odseku 9 nemal žalobca právny dôvodov od začiatku

zdaňovacieho obdobia roku 2001, oznámenia ním podávané nemali vplyv ani na zánik tejto

povinnosti platiť preddavky na daň za obdobie mesiacov január a február 2001.

Správca dane preto v súlade s ustanovením uložil

žalobcovi zaplatiť penále.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo rozhodnutie žalovaného zákonné, vychádzalo

z dostatočne zisteného stavu veci, preto ho nebolo potrebné doplňovať a skutkové zistenia,

na základe ktorých žalovaný rozhodol, boli správne právne vyhodnotené“.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto na meritórne

preskúmanie uvedeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený. Ani po preskúmaní

spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, tak ako ich

interpretoval sťažovateľ, a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej

sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad napadnutých zákonných ustanovení, ktorý by

mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami a listiny. Preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ, ktorý je v konaní

pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, v petite svojej sťažnosti sa ani

nedomáhal vyslovenia porušenia označených základných práv, ale iba zrušenia

napadnutých uznesení, čo je samo osebe dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti

v okolnostiach daného prípadu pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005