Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 237/05
PDF · 216.8 KB
No categories available
I. ÚS 237/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., B., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 51/2003-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo 17. marca 2005
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. J. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2005 doručená sťažnosť Ing. J. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 S 51/2003-
37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-
KS 74/2004 zo 17. marca 2005 (ďalej aj „najvyšší súd“).
Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľovi bola rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo
dňa 21. 01. 2004, sp. zn. 11 S 51/2003 zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia D. r., pracovisko N. zo dňa 11. 06. 2003 č. III /
256/3551/2003, a vrátenia veci mu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nezákonnosti.
Uvedeným rozhodnutím D. r. došlo k potvrdeniu platobného výmeru D. ú. V. zo dňa
01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za
nezaplatenie preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001
v sume 73.923,- Sk.
Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ odvolal pričom žiadal rozsudok
zmeniť a zrušiť rozhodnutie D. r., pracovisko N. zo dňa 11. 06. 2003 č. III/256/3551/2003
ako aj rozhodnutie správcu dane – d. ú. V. zo dňa 01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma,
pretože súd neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., pri
hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. e) O. s. p. a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre však bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 potvrdený. Rozsudok NS SR bol
sťažovateľovi doručený dňa 01. 07. 2005, týmto dňom začala plynúť lehota k podaniu
ústavnej sťažnosti.
Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho základné práva,
zakotvené v čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd.
Sťažovateľ na KS v Nitre k žalobe uviedol, že ako daňovník predložil dňa
12. 02. 2001 správcovi dane daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2000, v ktorom
si vypočítal daňovú povinnosť na účely platenia preddavkov v sume 1.358.300,- Sk.
Z uvedenej sumy mu vyplynula povinnosť platiť mesačné preddavky, žalobca v konaní dňa
07. 03. 2001 oznámil správcovi dane predpokladaný príjem za rok 2001, pričom sťažovateľ
oznámil aj listom dňa 02. 01. 2001, že prestal poberať príjmy, čím si splnil zákonom
stanovenú povinnosť podľa § 40 ods. 9 Zák. č. 366/1999 Z. z., v znení neskorších predpisov,
D. ú. V. rozhodnutím zo dňa 30. 03. 2001 č. Rozhodnutia 628/2100/55-4572/01/Mar určil
pre neho platenie preddavkov do 31. 05. 2001 vo výške 0,- Sk a po tomto termíne neurčil
povinnosť, ani výšku preddavku na daň podľa § 40 ods. 6 cit. zákona.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že je toho názoru, že správca dane, platobným výmerom
zo dňa 01. 04. 2003 na penále, nerešpektoval vlastné rozhodnutie zo dňa 30. 03. 2001
o určení preddavku v nulovej sume.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že žalovaný v danom prípade D. r., pracovisko N., pri
výpočte penále vychádzal z čiastkového základu dane za rok 2001 a vôbec sa nezaoberal
odmenou správcu konkurznej podstaty, ktorý má príjem náhodilý, príležitostný, závislý
výlučne od pokynov a príkazov súdu. Tento príjem bol do 31. 03. 2001 považovaný za
príjem podľa § 01 cit. zákona a až od 01. 04. 2001 za príjem podľa § 7 ods. 2 písm. b) cit.
zákona, vzhľadom na účinnosť novely zákonom č. 358/2000 Z. z.
Sťažovateľ vidí porušenie práv v tom, že D. r., pracovisko N., nepostupoval podľa § 2
ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, keď potvrdil platobný výmer správcu
dane, ktorý mal určiť platenie preddavkov i po vymedzenom období podľa rozhodnutia zo
dňa 30. 03. 2001, ak nesúhlasil so skutočným stavom a neprihliadol na jeho žiadosť podanú
podľa § 40 ods. 9 cit. zákona.
Sťažovateľ rozširuje tieto dôvody aj o skutočnosť, že:
Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález,
ktorým zrušil ustanovenia § 5 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 328/1991 Sb. (zákon platný v ČR),
pričom ako vyplýva z odôvodnenia „Výkon funkcie správcu konkurznej podstaty nie je
súčasťou zamestnaneckého vzťahu a preto svojim obsahom ako i účelom a zmyslom na neho
nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej
činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený
v čl. 26 Listiny“.
Pokiaľ by ako východisko bolo akceptované vyššie uvedené, je možné správcu
konkurznej podstaty zaradiť medzi osobitné verejnoprávne orgány.
Tieto zásadné otázky sú dané normatívnym obsahom, ktorý vyplýva z ústavného
princípu rovnosti (čl. I a čl. III ods. 1 Listiny). (...)
Sťažovateľ zároveň napáda porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu SR III. US 119/03-
30, ktorým rozhodol, že základné právo Ing. J. M. podľa cit. článkov bolo porušené,
zároveň vo výrokovej časti rozhodol o zrušení rozsudkov, ktoré predchádzali konaniu na
Ústavnom súde.
(...) Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu opätovne vykonať
dôkazy, už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej častí
druhej hlavy O. s. p.
Podľa ods. 3 cit. ustanovenia O. s. p. pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho
orgánu, súd prihliadne na tie vady konania, pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd SR, ako aj KS v Nitre sa preto neriadili dostatočne uvedenými
ustanoveniami citovanými v predchádzajúcom texte, čim porušili čl. 12 ods. 1 a ods. 2,
čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.»
Porušenie citovaných základných práv vidí sťažovateľ predovšetkým v nasledujúcich
skutočnostiach:
«1) Podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a
v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že odporca nerešpektoval
vlastné rozhodnutie, ktoré vydal dňa 30. 03. 2001, č. Rozhodnutia 628/2100/55-4572/01-
Mar, ktorým určil platenie preddavkov vo výške 0.- Sk. Aj napriek tomuto rozhodnutiu
následne požadoval zaplatiť preddavky v sume 73.923,- Sk za zdaňovacie obdobie roku
2001 a to na dani z príjmov fyzických osôb.
2) Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR „Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky ... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv podľa cit. ustanovenia Ústavy SR
v tom, že bol znevýhodnený, poškodený na svojich právach tým, že bol povinný zaplatiť
preddavky na daň z príjmu fyzických osôb za rok 2001 aj napriek skutočnosti, že D. r.,
pracovisko N. vydalo Rozhodnutie o nulovej sadzbe.
3) Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Do obsahu základného práva na súdnu
ochranu patrí aj právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej relevantnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo
v takých medzinárodných zmluvách, ktorými je SR viazaná, súčasne má právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladným spôsobom výklad aplikovanej právnej normy. (IV. US
č. 77/02 nález z 27. 11. 2002, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 -
II. polrok s. 791). Odkazujeme aj na nález III. US SR 119/03-30, ktorý priznal porušenie
práva sťažovateľa Ing. J. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a to na tom skutkovom základe,
že odôvodnenie rozhodnutia súdu nespĺňa predpoklady uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. ako
aj § 250i ods. 1 O. s. p. V prípade sťažovateľa ide o totožnosť veci, preto sťažovateľ
odôvodňuje porušenie svojho ústavného práva aj nerešpektovaním ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p. a § 205i ods. 1 O. s. p.
4) Sťažovateľ zároveň uvádza, že osoba správcu konkurznej podstaty nemá
pravidelný príjem, ide o príjem náhodilý, nepredvídateľný, z dôvodu, že je závislý od
skutočnosti, či táto osoba nebude funkcie zbavená, z funkcie odvolaná alebo sa funkcie
nevzdá, pričom nemôže ísť o závislosť jej vôle a dosiahnutého príjmu. Na podporu tvrdenia
sťažovateľa o skutočnosti, že výkon funkcie správcu nie je podnikaním, uvádzame, že
v zmysle § 2 ods. 2 Obch. z. sa za podnikanie rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Ani
jeden z uvedených zákonných predpokladov definície podnikania nie je v prípade
vykonávania funkcie správcu naplnený, uvádzame napr., že správca nevykonáva činnosť za
účelom dosiahnutia zisku, ale za účelom uvedeným v Zákone o konkurze a vyrovnaní, t. j.
účelom ZKV je majetkové usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku
(§ 1 ods. 1 ZKV), s cieľom dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku
(§ 2 ods. 2 ZKV). Podľa zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, je v ustanovení §
3 pri výpočte činnosti, ktoré sa nepovažujú sa živnosť, uvedený aj výkon správcovskej
činnosti správcom (Zák. č. 8/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. 07. 2005). Podľa rozhodnutia
Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález, ktorým zrušil ustanovenia §
5 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 328/1991 Sb. (zákon platný v ČR), pričom ako vyplýva
z odôvodnenia „Výkon funkcie správcu konkurznej podstaty nie je súčasťou
zamestnaneckého vzťahu a preto svojím obsahom ako i účelom a zmyslom na neho
nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej
činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený v čl.
26 Listiny“.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým
rozsudkom Krajského súdu v Nitre a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli
porušené citované základné práva/ústavné práva a Ústavnému súdu preto navrhuje, aby
vydal tento nález:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 01. 2004, sp. zn. 11 S 51/2003
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS
74/2004, sa zrušuje.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
11 S 51/2003-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo 7. októbra 2004.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom
krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna
2003, ktorým bol potvrdený platobný výmer D. ú. V. z 1. apríla 2003 č. 628/2100/55-
4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za nezaplatenie preddavkov na
daň z príjmov fyzických osôb „neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d)
O. s. p., pri hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo,
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. e) O. s. p. a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.“ Najvyšší súd
Slovenskej republiky taktiež neuznal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa zistenia
skutkového stavu uvedenú v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a tento potvrdil.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ
napadol tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
v zásade nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho
postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto
dôvodu bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu a sťažovateľovi
zákonná možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu nebola
odňatá, a tento ju aj využil, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky
výkonu právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sž-o-KS 74/2004 vo veci sťažovateľa o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 11 S 51/2003 z 21. januára 2004 sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a listiny.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).
Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní
pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,
neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali
záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení
označených práv sťažovateľa.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom
krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna
2003 „neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., pri hodnotení
dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. e) O. s. p. a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.“ Najvyššiemu súdu sťažovateľ
vytýka, že neuznal jeho právny názor ani argumentáciu uvedenú v odvolaní týkajúcu sa
nesprávneho zistenia skutkového stavu rozsudkom krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:
„Zo spisu je ďalej nesporné, že žalobca v zmysle povinnosti uvedenej v § 40 ods. 3
zákona podal správcovi dane oznámenie dňa 4. 1. 2001. Obsah tohto však na posúdenie pre
potreby podľa ods. 9 zákona nebol dostatočný, a to ani po zaslaní ďalších doplnení.
Naopak, vyplynulo z nich, že žalobcova povinnosť platiť preddavky na daň pretrváva,
pretože neprestal vykonávať činnosti podliehajúce daňovej povinnosti, ani neprestal
poberať príjmy, má ísť iba o zníženie príjmov.
Vychádzajúc z uvedeného, ak žalobca predpokladal, že u neho suma preddavkov
nebude zodpovedať predpokladanej výške dane, na ktorú sú platené, mohol požiadať
správcu dane podľa odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia o zmenu tejto zákonnej
povinnosti určením platenia preddavkov na daň inak.
Na základe jeho žiadostí preto správca dane nemohol dospieť k inému záveru, iba že
má rozhodnúť podľa § 40 ods. 6 zákona, teda určiť žalobcovi platenie preddavkov na daň
v inej výške, než mu vyplývala z odseku 3 tohto ustanovenia, čo aj správca dane
rozhodnutím zo dňa 30. 3. 2001 urobil. Proti vydanému rozhodnutiu o určení inej výšky
preddavkov na daň len pre obdobie mesiacov marec až máj 2001, s upozornením na
povinnosť v zmysle § 40 zákona pre preddavky splatné po termíne 30. 5. 2001, žalobca
nenamietal, preto pre obdobie po 30. 5. 2001 na zmenu výšky preddavkov inak ako podľa
odseku 3 nemal žalobca právny podklad, čím porušil svoju povinnosť podľa § 40 ods. 3
zákona.
Keďže na postup podľa odseku 9 nemal žalobca právny dôvodov od začiatku
zdaňovacieho obdobia roku 2001, oznámenia ním podávané nemali vplyv ani na zánik tejto
povinnosti platiť preddavky na daň za obdobie mesiacov január a február 2001.
Správca dane preto v súlade s ustanovením § 55 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z. z. uložil
žalobcovi zaplatiť penále.
Podľa názoru odvolacieho súdu bolo rozhodnutie žalovaného zákonné, vychádzalo
z dostatočne zisteného stavu veci, preto ho nebolo potrebné doplňovať a skutkové zistenia,
na základe ktorých žalovaný rozhodol, boli správne právne vyhodnotené“.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto na meritórne
preskúmanie uvedeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený. Ani po preskúmaní
spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, tak ako ich
interpretoval sťažovateľ, a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej
sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad napadnutých zákonných ustanovení, ktorý by
mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a listiny. Preto bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ, ktorý je v konaní
pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, v petite svojej sťažnosti sa ani
nedomáhal vyslovenia porušenia označených základných práv, ale iba zrušenia
napadnutých uznesení, čo je samo osebe dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti
v okolnostiach daného prípadu pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2005