Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 37/06
PDF · 206.93 KB
No categories available
I. ÚS 37/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006
predbežne prerokoval sťažnosť G. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 z 23. novembra 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť G. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2006 doručená a 8. februára 2006 doplnená, resp. upresnená sťažnosť G. R., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 To 60/05 z 23. novembra 2005 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:
„Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. 1 T 189/04 zo
dňa 11. 4. 2005, ktorý bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To 60/05 zo
dňa 23. 11. 2005, odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224
ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku prvostupňového
súdu. (...)
Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní
v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takto
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
(aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).
V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súd nevysporiadal a ani sa ňou
nezaoberal.
Sťažovateľ sa domnieva, že Krajský súd v Nitre svojím konaním porušil tiež článok
50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny
a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. (...)
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné.
Najpodstatnejšou námietkou obhajoby sťažovateľa v trestnom konaní bolo to, že
nebolo preukázané, či sťažovateľ vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si
privodil vplyvom návykovej látky, činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie
ľudí...
Sťažovateľ navrhoval, aby za týmto účelom bol do konania pribratý znalec
z príslušného odboru na prepočet alkoholu v krvi sťažovateľa v čase skutku.
Stav vylučujúci spôsobilosť je potrebné v každom konkrétnom prípade zisťovať
a dokazovať (napr. R 54/1968).
Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný
vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina
alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.
U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi
než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola
skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 201 Tr. zák.
Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v čase, keď sťažovateľ vozidlo riadil,
t. j. dňa 11. 9. 2004 o 18.40 hod., nemohol mať v krvi toľko alkoholu, ako to vo výrokovej
časti rozhodnutia súd uviedol – 0,98 mg/l. Takéto množstvo alkoholu bolo sťažovateľovi
namerané až asi 1 hodinu po nehode.
V tom čase mohla hladina alkoholu v krvi sťažovateľa stúpať alebo klesať, zisťované
to nebolo a malo byť.
Obhajoba tvrdí, zo skúsenosti z praxe, že v čase nehody mohla hladina alkoholu
v krvi sťažovateľa byť aj pod hodnotou 1 promile, všetko závisí od preskúmania toho čo
sťažovateľ pil, jedol a v akých časových súvislostiach pred meraním, od hmotnosti
sťažovateľa a pod.
V trestnom konaní nikto tieto podstatné skutočnosti nezisťoval.
K tejto ústavnej sťažnosti prikladám aj znalecký posudok z inej trestnej veci, v ktorej
takáto skutočnosť nastala.
Súčasne poukazujem na prípad z judikatúry – R 25/1988-I, podľa ktorého ak vodič
motorového vozidla, ktorý požil alkoholický nápoj a potom riadil motorové vozidlo, ale jeho
schopnosti na riadenie v čase, keď je kontrolovaný hliadkou polície, nie sú natoľko znížené,
ako to predpokladá § 201, má v úmysle pokračovať v jazde aj potom, keď tomu tak bude,
dopúšťa sa za predpokladu naplnenia niektorého z ďalších alternatívnych znakov
uvedených v písm. a) až d) pokusu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 8 ods. 1, § 201.
Zistenie hladiny alkoholu v krvi v čase riadenia motorového vozidla je preto
nevyhnutné (má význam aj z pohľadu rozhodnutia o treste).
V čase písania tejto sťažnosti nebolo ešte sťažovateľovi doručené druhostupňové
rozhodnutie, súd sa po vyhlásení rozhodnutia vysporiadal s obranou sťažovateľa vo vyššie
uvedenom smere tak, že zo skúseností súd vie, že alkohol sa odbúrava asi do 0,20 promile
za hodinu a teda, že v čase skutku sťažovateľ mohol mať iba o približne 0,2 promile menej
alkoholu v krvi, než bolo zistené meraním.
S takýmto názorom súdu sťažovateľ nemôže súhlasiť.
Súd iba hádal a napokon súd sám uznal, že v čase skutku bola hladina alkoholu
v krvi sťažovateľa iná, ale ju odmietol zisťovať.
Súd k záveru vyššie uvedenému nemohol dospieť, pretože nemohol vedieť, či hladina
alkoholu v krvi sťažovateľa v čase merania stúpala alebo klesala, túto okolnosť súd
nezisťoval, napriek tomu pri ústnom odôvodnení vyšiel z predpokladu, že vrchol hladiny
alkoholu mal sťažovateľ v krvi v čase nehody.
Prenikanie alkoholu do krvi sa deje v iných rozpätiach než je 0,2 promile za hodinu
a preto sa súd mal s obranou sťažovateľa vysporiadať a vykonať v tomto smere dôkazy.
Podľa § 125 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel
návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu.
Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Porušenie ústavných práv uvedených v časti II. tejto sťažnosti sťažovateľ vidí v tom,
že súd sa nevysporiadal s celou obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal
z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa ako boli
sťažovateľom prednesené v jeho obhajobe sa vcelku nevysporiadal.
Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú predpokladanú skutkovú
verziu, nemôžu prispôsobovať dôkaznú situáciu podľa svojej úvahy.
Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno
pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny.
Ak súd podkladá námietky sťažovateľa prednesené v rámci jeho obhajoby za
nedôvodné, ako to uviedol po vyhlásení pri ústnom odôvodňovaní svojho rozhodnutia, je na
ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo
vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú.
Všeobecná, povahou veci daná nerovnosť medzi žalobcom – prokurátorom
a obžalovaným je zákonom zmiernená a hlavne v konaní pred súdmi vyvažovaná jednak ich
procesnou rovnosťou ako na konaní zúčastnených strán, jednak ďalšími ústavným
spôsobom zaručenými právami, medzi ktoré patrí aj právo na obhajobu.
Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami
obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.
Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil.
(...)
Na základe vyššie uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo
k porušeniu jeho práv citovaných v úvode (...) tejto sťažnosti, preto navrhuje, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky vydal toto rozhodnutie:
Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 zo dňa 23. 11. 2005 v trestnej
veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom
vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To 60/05 zo dňa 23. 11. 2005 sa zrušuje
a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
(...) Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje
v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci vo výške 5 788 Sk (á 2 730 Sk
+ 164 Sk).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2
ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 z 23. novembra 2005.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým
uznesením krajského súdu a jeho skutkovým a právnym názorom uvedeným v napadnutom
rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho
veci.
Z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález
sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).
Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom
prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci
všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie
a rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 1 T 189/04
z 11. apríla 2005, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 1 To 60/05
z 23. novembra 2005 krajský súd okrem iného uviedol:
„Súd I. stupňa vykonaním dôkazov na hlavnom pojednávaní v súlade s ustanovením
XIII. hlavy Tr. por. ako aj jeho ďalšími ustanoveniami, upravujúcimi spôsob vykonávania
dôkazov, si zadovážil dostatok dôkazov potrebných z hľadiska § 2 ods. 5 Tr. por.
na rozhodnutie o podanej obžalobe. Takto si vytvoril dostatočný základ pre svoje
rozhodnutie. Jeho skutkové závery uvedené v tzv. skutkovej vete výroku o vine napadnutého
rozsudku tak vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania, sú úplné a správne.
Odvolací súd nezistil pochybenie ani pri hodnotení dôkazov vykonaného súdom
I. stupňa, pri ktorom tento postupoval v súlade s kritériami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2
ods. 6 Tr. por. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s § 125 Tr. por. popísal
obsahy jednotlivých dôkazov a uviedol aj právne úvahy akými sa pri hodnotení dôkazov,
vrátane obhajoby obžalovaného, spravoval a k akým právnym a skutkovým záverom dospel.
Na tieto ako na správne, odvolací súd v podrobnostiach len odkazuje.
Vzhľadom k tomu odvolací súd nemohol akceptovať odvolacie námietky
obžalovaného, pretože ustálenou súdnou praxou je akceptovateľné zistenie hladiny
alkoholového opojenia vykonané spravidla do 1 hodiny po dopravnej nehode. Vykonanie
znaleckého dokazovania v tomto smere by preto bolo nadbytočné, pretože ani ním by
hladina alkoholového opojenia zistená u obžalovaného 0,98 mg/l (2,04 promile) nebola
znížená pod hranicu potrebnú z hľadiska naplnenia materiálneho znaku žalovaného
trestného činu (0,49 mg/l resp. 1 promile).“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne
preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po
preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku citovaných
v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými
článkami ústavy, listiny a dohovoru. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2006