Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 37/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006

predbežne prerokoval sťažnosť G. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 23. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2006 doručená a 8. februára 2006 doplnená, resp. upresnená sťažnosť G. R., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 23. novembra 2005 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

„Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. zo

dňa 11. 4. 2005, ktorý bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. zo

dňa 23. 11. 2005, odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224

ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku prvostupňového

súdu. (...)

Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní

v predmetnej veci , podľa ktorého každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takto

došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

(aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd vyhlásený pod č. a tým základné právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súd nevysporiadal a ani sa ňou

nezaoberal.

Sťažovateľ sa domnieva, že Krajský súd v Nitre svojím konaním porušil tiež článok

50 ods. 2 a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny

a a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. (...)

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné.

Najpodstatnejšou námietkou obhajoby sťažovateľa v trestnom konaní bolo to, že

nebolo preukázané, či sťažovateľ vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si

privodil vplyvom návykovej látky, činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie

ľudí...

Sťažovateľ navrhoval, aby za týmto účelom bol do konania pribratý znalec

z príslušného odboru na prepočet alkoholu v krvi sťažovateľa v čase skutku.

Stav vylučujúci spôsobilosť je potrebné v každom konkrétnom prípade zisťovať

a dokazovať (napr. R 54/1968).

Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný

vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina

alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.

U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi

než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola

skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 201 Tr. zák.

Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v čase, keď sťažovateľ vozidlo riadil,

t. j. dňa 11. 9. 2004 o 18.40 hod., nemohol mať v krvi toľko alkoholu, ako to vo výrokovej

časti rozhodnutia súd uviedol – 0,98 mg/l. Takéto množstvo alkoholu bolo sťažovateľovi

namerané až asi 1 hodinu po nehode.

V tom čase mohla hladina alkoholu v krvi sťažovateľa stúpať alebo klesať, zisťované

to nebolo a malo byť.

Obhajoba tvrdí, zo skúsenosti z praxe, že v čase nehody mohla hladina alkoholu

v krvi sťažovateľa byť aj pod hodnotou 1 promile, všetko závisí od preskúmania toho čo

sťažovateľ pil, jedol a v akých časových súvislostiach pred meraním, od hmotnosti

sťažovateľa a pod.

V trestnom konaní nikto tieto podstatné skutočnosti nezisťoval.

K tejto ústavnej sťažnosti prikladám aj znalecký posudok z inej trestnej veci, v ktorej

takáto skutočnosť nastala.

Súčasne poukazujem na prípad z judikatúry – R 25/1988-I, podľa ktorého ak vodič

motorového vozidla, ktorý požil alkoholický nápoj a potom riadil motorové vozidlo, ale jeho

schopnosti na riadenie v čase, keď je kontrolovaný hliadkou polície, nie sú natoľko znížené,

ako to predpokladá § 201, má v úmysle pokračovať v jazde aj potom, keď tomu tak bude,

dopúšťa sa za predpokladu naplnenia niektorého z ďalších alternatívnych znakov

uvedených v písm. a) až d) pokusu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa § 8 ods. 1, § 201.

Zistenie hladiny alkoholu v krvi v čase riadenia motorového vozidla je preto

nevyhnutné (má význam aj z pohľadu rozhodnutia o treste).

V čase písania tejto sťažnosti nebolo ešte sťažovateľovi doručené druhostupňové

rozhodnutie, súd sa po vyhlásení rozhodnutia vysporiadal s obranou sťažovateľa vo vyššie

uvedenom smere tak, že zo skúseností súd vie, že alkohol sa odbúrava asi do 0,20 promile

za hodinu a teda, že v čase skutku sťažovateľ mohol mať iba o približne 0,2 promile menej

alkoholu v krvi, než bolo zistené meraním.

S takýmto názorom súdu sťažovateľ nemôže súhlasiť.

Súd iba hádal a napokon súd sám uznal, že v čase skutku bola hladina alkoholu

v krvi sťažovateľa iná, ale ju odmietol zisťovať.

Súd k záveru vyššie uvedenému nemohol dospieť, pretože nemohol vedieť, či hladina

alkoholu v krvi sťažovateľa v čase merania stúpala alebo klesala, túto okolnosť súd

nezisťoval, napriek tomu pri ústnom odôvodnení vyšiel z predpokladu, že vrchol hladiny

alkoholu mal sťažovateľ v krvi v čase nehody.

Prenikanie alkoholu do krvi sa deje v iných rozpätiach než je 0,2 promile za hodinu

a preto sa súd mal s obranou sťažovateľa vysporiadať a vykonať v tomto smere dôkazy.

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží,

ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými

úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si vzájomne odporujú.

Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel

návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu.

Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Porušenie ústavných práv uvedených v časti II. tejto sťažnosti sťažovateľ vidí v tom,

že súd sa nevysporiadal s celou obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal

z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa ako boli

sťažovateľom prednesené v jeho obhajobe sa vcelku nevysporiadal.

Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú predpokladanú skutkovú

verziu, nemôžu prispôsobovať dôkaznú situáciu podľa svojej úvahy.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno

pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny.

Ak súd podkladá námietky sťažovateľa prednesené v rámci jeho obhajoby za

nedôvodné, ako to uviedol po vyhlásení pri ústnom odôvodňovaní svojho rozhodnutia, je na

ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo

vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú.

Všeobecná, povahou veci daná nerovnosť medzi žalobcom – prokurátorom

a obžalovaným je zákonom zmiernená a hlavne v konaní pred súdmi vyvažovaná jednak ich

procesnou rovnosťou ako na konaní zúčastnených strán, jednak ďalšími ústavným

spôsobom zaručenými právami, medzi ktoré patrí aj právo na obhajobu.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami

obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.

Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil.

(...)

Na základe vyššie uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo

k porušeniu jeho práv citovaných v úvode (...) tejto sťažnosti, preto navrhuje, aby Ústavný

súd Slovenskej republiky vydal toto rozhodnutie:

Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 23. 11. 2005 v trestnej

veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 a v ňom

vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50

ods. 3 .

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 23. 11. 2005 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

(...) Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje

v súlade s vyhl. č. za 2 úkony právnej pomoci vo výške 5 788 Sk (á 2 730 Sk

+ 164 Sk).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2

, a listiny a podľa dohovoru uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 23. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým

uznesením krajského súdu a jeho skutkovým a právnym názorom uvedeným v napadnutom

rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho

veci.

Z citovaného vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , pozri tiež nález

sp. zn. z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom

prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci

všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie

a rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 11. apríla 2005, sú zlučiteľné s citovanými článkami a dohovoru.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn.

z 23. novembra 2005 krajský súd okrem iného uviedol:

„Súd I. stupňa vykonaním dôkazov na hlavnom pojednávaní v súlade s ustanovením

XIII. hlavy ako aj jeho ďalšími ustanoveniami, upravujúcimi spôsob vykonávania

dôkazov, si zadovážil dostatok dôkazov potrebných z hľadiska

na rozhodnutie o podanej obžalobe. Takto si vytvoril dostatočný základ pre svoje

rozhodnutie. Jeho skutkové závery uvedené v tzv. skutkovej vete výroku o vine napadnutého

rozsudku tak vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania, sú úplné a správne.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani pri hodnotení dôkazov vykonaného súdom

I. stupňa, pri ktorom tento postupoval v súlade s kritériami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2

ods. 6 V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s popísal

obsahy jednotlivých dôkazov a uviedol aj právne úvahy akými sa pri hodnotení dôkazov,

vrátane obhajoby obžalovaného, spravoval a k akým právnym a skutkovým záverom dospel.

Na tieto ako na správne, odvolací súd v podrobnostiach len odkazuje.

Vzhľadom k tomu odvolací súd nemohol akceptovať odvolacie námietky

obžalovaného, pretože ustálenou súdnou praxou je akceptovateľné zistenie hladiny

alkoholového opojenia vykonané spravidla do 1 hodiny po dopravnej nehode. Vykonanie

znaleckého dokazovania v tomto smere by preto bolo nadbytočné, pretože ani ním by

hladina alkoholového opojenia zistená u obžalovaného 0,98 mg/l (2,04 promile) nebola

znížená pod hranicu potrebnú z hľadiska naplnenia materiálneho znaku žalovaného

trestného činu (0,49 mg/l resp. 1 promile).“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne

preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po

preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad ustanovení a citovaných

v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými

článkami , listiny a dohovoru. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006