Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 45/06
PDF · 323.14 KB
No categories available
I. ÚS 45/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 45/06-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,
B., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 116/04
z 18. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004
a takto
r o z h o d o l
Sťažnosť Ing. V. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2004 doručená sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,
ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný na základe
uznesenia Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru,
Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, B., z 15. júna 2004 sp. zn. ČVS: PPZ-
11/BOK-S-I-2004 pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 vtedy
účinného Trestného zákona [zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov (ďalej len „vtedy účinný Trestný zákon“)] v jednočinnom súbehu s trestným
činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 vtedy účinného Trestného zákona.
Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 z dôvodov
podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) v tom čase účinného Trestného poriadku [zákon č. 141/1961
Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len „vtedy účinný Trestný poriadok“)].
Rozhodnutia, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré preto
sťažovateľ žiadal, aby boli ústavným súdom zrušené, sú
- uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004, ktorým bol vzatý do väzby
z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) vtedy účinného Trestného poriadku, a
- uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004, ktorým bolo predošlé
uznesenie okresného súdu v časti zrušené a sťažnosť sťažovateľa proti nemu zamietnutá
s tým, že naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného
poriadku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, B. ČVS: PPZ-
11/BOK-S-I-2004 zo dňa 15. 6. 2004 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom krátenie dane a poistného
podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona. (...)
Dňa 16. 6. 2004 doručila dozorujúca prokurátorka na Okresný súd v Trnave návrh
na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného
poriadku. Zdôvodnenie návrhu dozorujúcej prokurátorky pozostávalo z podrobného opisu
uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a v ďalšej časti návrhu bolo meno priezvisko
sťažovateľa uvedené len na strane 10 návrhu v znení „to isté sa týka i R. K., Ing. V. M.“
V žiadnej inej časti návrhu prokurátorky nie je meno priezvisko sťažovateľa uvedené.
O takomto návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby rozhodoval Okresný súd v Trnave dňa
18. 6. 2004. Sťažovateľ bol pri rozhodovaní okresného súdu osobne vypočutý a pri výpovedi
poprel akékoľvek páchanie trestnej činnosti. Okresný súd v Trnave dňa 18. 6. 2004 vydal
rozhodnutie sp. zn. Tp 116/2004, na základe ktorého zistil, že u sťažovateľa sú dôvody väzby
podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V odôvodnení uznesenia okresný súd
uviedol bez toho, aby uviedol vo vzťahu k sťažovateľovi konkrétne skutočnosti alebo
spomenul aspoň jeho meno a priezvisko, že prepustením obvinených zo zadržania hrozí
dôvodná obava, že obvinení budú pôsobiť na spoluobvinených, na svedkov, prípadne iným
spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie, čo odôvodňuje tá
skutočnosť, že doterajším vyšetrovaním bolo zistené, že obvinení sú činní pre zločineckú
skupinu, ktorá sa vyznačuje vysokou organizovanosťou a ktorá sa zaoberá obchodnou
činnosťou, do ktorej je, resp. bolo zapojených najmenej 680 slovenských podnikateľských
subjektov. Ďalej v odôvodnení uznesenia súd uviedol, že vzhľadom na rozsah trestnej
činnosti je potrebné vypočuť ďalších svedkov, konateľov zainteresovaných firiem, na
ktorých by obvinení v prípade ponechania na slobode mohli pôsobiť a mariť tak
vyšetrovanie. Ďalej prvostupňový súd ale len paušálne konštatoval, že obvinení sú členmi
zločineckej skupiny, ktorá sa trestnou činnosťou zaoberá prakticky od začiatku roku 2001,
pričom v nelegálnom obchode s olejmi pokračovali v podstate až doteraz ako i vzhľadom na
obchodné zamerania firiem obvinených, ktorých sú spoločníkmi, konateľmi a pracovným
zaradením hrozí, že naďalej budú vyvíjať aktivity v prospech tejto skupiny ako i svoj.
Proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave podal sťažovateľ prostredníctvom svojho
obhajcu sťažnosť zo dňa 1. 7. 2004, doručená Okresnému súdu Trnava dňa 6. 7. 2004.
V tejto sťažnosti sťažovateľ poukázal na nedôvodnosť väzby najmä pre nezákonnosť
trestného stíhania sťažovateľa, nakoľko žiadnu trestnú činnosť sťažovateľ nepáchal, ale aj
na nedôvodnosť väzby z hľadiska toho, že dôvody väzby u osoby sťažovateľa nie sú dané.
Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd len paušálne bez bližšieho
uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňuje dôvody väzby. (...) Sťažovateľ vo svojej
sťažnosti uviedol, že mu nie je zrejmé, ktorým svojím konaním dal príčinu k tomu, že toto
vzbudzuje dôvodnú obavu, že má záujem pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo
inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie resp., že má záujem
pokračovať v nejakej trestnej činnosti. (...) O podanej sťažnosti rozhodoval Krajský súd
v Trnave uznesením č. k. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004. Krajský súd v Trnave zrušil
uznesenie I. stupňového súdu a vzal sťažovateľa do väzby len z dôvodov podľa ust. § 67
ods. 1 písm. c). V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Trnave vo vzťahu k sťažovateľovi
uvádza, že konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K.
pokračovať v trestnej činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity
v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva
najmä z toho, že predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami
sústavnosti.
Dňa 26. 8. 2004 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na Krajskú
prokuratúru v T. žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 72 Trestného poriadku. (...)
V uvedenej žiadosti sťažovateľ poukázal na to, že napriek tomu, že je presvedčený, že väzba
jeho osoby je nedôvodná uskutočnil úkony smerujúce k odstráneniu dôvodov väzby, pre
ktoré je väzobne stíhaný. V obchodných spoločnostiach, kde bol štatutárnym orgánom alebo
členom štatutárneho orgánu sa vzdal funkcie člena štatutárneho orgánu alebo bol z tejto
funkcie odvolaný valným zhromaždením spoločností. Úkony smerujúce k ukončeniu funkcie
člena štatutárneho orgánu v jednotlivých spoločnostiach uskutočnil aj v tých obchodných
spoločnostiach, ktoré nepôsobili v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania. Poukázal
na to, že nemá ďalšiu možnosť pokračovať v trestnej činnosti.
Žiadosti o prepustenie z väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry nevyhovel
a žiadosť sťažovateľa postúpil na Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho
súdu. (...) Z časti súdneho spisu (...) zistil, že žiadosti o prepustenie z väzby nebolo
prokurátorom vyhovené s odôvodnením, že vo veci prebieha vyšetrovanie, potrebné je
vypočuť veľké množstvo svedkov a realizovať ďalšie vyšetrovacie úkony, čo by prepustením
obvinených na slobodu mohlo byť zmarené a sťažené. V tejto súvislosti je dôležité
upozorniť, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry týmto spôsobom odôvodnil svoje
rozhodnutie, keď sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Dňa 26. 10. 2004 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004,
ktorým podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa zamietol. Súd po
preskúmaní obsahu žiadosti sťažovateľa zistil, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej
trvajú. Súd mal za to, že sťažovateľ v prípade pobytu na slobode naďalej bude vyvíjať
aktivity smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy, prostredníctvom ktorej by sa snažil
distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa snažil realizovať účelové prevody
zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne
obchody s minerálnymi olejmi. (...)
Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave
sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 a proti uzneseniu Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004. Uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 bolo vydané ako rozhodnutie konečné a obhajcovi
sťažovateľa doručené bolo dňa 6. 9. 2004. (...)
Okresný súd v Trnave ako súd prvostupňový rozhodujúci o väzbe sťažovateľa
v uznesení sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 sa len paušálne obmedzil na tvrdenie
o dôvodnosti sťažovateľovej väzby bez toho, aby dôvodnú obavu či už kolúzneho konania
alebo z pokračovania v trestnej činnosti vo vzťahu k sťažovateľovi bližšie konkretizoval. (...)
Krajský súd v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 uviedol, že konkrétna
skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K. pokračovať v trestnej
činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity v oblasti, ktorá je
predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva najmä z toho, že
predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva uvedeného v článku 17 ods.
5 Ústavy SR. (...)
(...) Uznesenia tak okresného ako aj krajského súdu nie sú založené na konkrétnych
skutočnostiach, ktoré zákon k tomu, aby bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná predpokladá.
Obidve rozhodnutia sú založené na ničím nepodložených, neistých, hypotetických,
nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach vyšetrovateľa. (...)
Sťažovateľ považuje väzbu jeho osoby za nezákonnú aj z dôvodu, že rozhodnutia
súdov, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa sú založené na ničím nepodložených neistých,
hypotetických, nekonkrétnych dohadoch a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom
konaní. (...) aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho
súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004, ktorým podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku
žiadosť sťažovateľa zamietol len potvrdzuje vyššie uvedené pochybnosti sťažovateľa. Aj toto
uznesenie je založené na ničím nepodloženej abstraktnej úvahe, nakoľko doterajším
konaním sťažovateľ nedal príčinu tomu, aby súd mal za to, že v prípade pobytu na slobode
naďalej bude vyvíjať aktivity smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy,
prostredníctvom ktorej by sa snažil distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa
snažil realizovať účelové prevody zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby
vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi olejmi. (...)
Touto sťažnosťou sa sťažovateľ tiež domáha ochrany svojho ústavného práva na
Ústavnom súde SR v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04
zo dňa 5. 8. 2004 v tom zmysle, že uvedené rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám
ustanovenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako
uvedené ustanovenie chápe Európsky súd pre ľudské práva. Je zrejmé, že Krajský súd
v Trnave v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave
sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby
rozhodoval na neverejnom zasadnutí, pri ktorom nebol prítomný ani obhajca ani sám
obvinený – sťažovateľ. To, že o sťažnosti sťažovateľa bolo krajským súdom rozhodnuté
v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľa na neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku pokiaľ sú vykladané v izolovanom kontexte Trestného poriadku, avšak
koliduje to s výkladom čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
tak, ako ho podáva Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. V týchto
rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva právo byť vypočutý zaradil medzi základné
procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia osobnej slobody. (...) Krajský súd
v Trnave svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 na základe ktorého
ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) porušil ust. čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konkrétne právo obvineného byť vypočutý
v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby.
Právo obvineného byť vypočutý v kontradiktórnom konaní patrí medzi základné
inštitucionálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia
osobnej slobody. Pokiaľ v takom konaní nie je umožnené obvinenému, aby bol vypočutý,
dochádza k ústavne neprípustnému obmedzeniu osobnej slobody. (...) Sťažovateľ je toho
názoru, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa neuplatňuje len na
preskúmavanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa vzťahuje aj na
rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. (...)
Sťažovateľ namieta aj porušenie práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. S prihliadnutím na vyššie uvedené je
sťažovateľ toho názoru, že uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 6. 2004
sp. zn. Tp 116/2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa
5. 8. 2004 bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na
odôvodnenie rozhodnutia. (...)
(...) Okresný súd aj krajský súd len strohým spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie
bez toho, aby sa riadili vyššie uvedenými ustanoveniami Trestného poriadku. Naviac
krajský súd sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby nevysporiadal. Sťažovateľ netvrdí, že by krajský súd nemal právo tak
rozhodnúť, ako v uznesení rozhodol, ale namieta to, že sa v odôvodnení uznesenia
nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu. Ku
konkrétnym námietkam sťažovateľa sa krajský súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril, ako keby
ich nebol ani sťažovateľ vôbec znášal.
Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004
a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 bolo porušené
základné právo Ing. V. M., (...) bytom P. zakotvené v čl. 17 ods. 5 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Trnave
sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 a uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.
Ing. V. M., (...) bytom P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
2.000.000,- Sk (slovom dva milióny slovenských korún), ktoré sú odporcovia povinní
spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave ukladá spoločne a nerozdielne
zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. V. M., (...) P., za zastupovanie v konaní pre
Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., vedený v I. a. s., pobočka B. (...)
1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ v samotnom texte sťažnosti napáda okrem iného uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 Tpo 62/04 z 5. augusta 2004, ktorým mali byť porušené základné práva
a slobody podľa už uvedených ustanovení ústavy a dohovoru. Z príloh sťažnosti a z obsahu
rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci však ústavný súd zistil, že ide o zrejmú chybu pri
písaní, pretože skutočne napadnutým je uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04
z 5. augusta 2004.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5
a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04
z 5. augusta 2004.
Pretože ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade viazaný
návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne
rozhodnutia označené sťažovateľom, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv
uvádzaných v sťažnosti.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 od. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ
napadol uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na
princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom
prípade nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup
a rozhodnutie preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy postupom krajského súdu
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva priznaného mu čl. 17 ods. 5
ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04
z 5. augusta 2004 nie je založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré zákon na to, aby
bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná, predpokladá, ale je založené na ničím nepodložených,
neistých, hypotetických, nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach
vyšetrovateľa a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom konaní.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho právomoc v konaní o sťažnostiach,
ktorými sa napádajú rozhodovanie a postupy všeobecných súdov vo väzobných veciach, je
daná predovšetkým na preskúmanie, či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené
obvinenie, či rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, či o väzbe
rozhodol súd, či obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto
ustanovenia, či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04 vyplývajú tieto
relevantné závery:
„Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného obsiahleho spisového materiálu krajský súd
nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by u obvinených (...) Ing. M. (...) odôvodňovala
obavu, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu. Všetci obvinení
sa zdržujú na známych adresách, predvolania preberajú a zo spisu nebola zistená žiadna
okolnosť, na základe ktorej by sa dalo vyvodzovať, že sa vyhýbajú trestnému stíhaniu, napr.
pobytom na neznámom mieste, nedostavovaním sa k úkonom trestného konania,
neoznámením zmeny pobytu a podobne. (...)
Krajský súd však u obvinených (...) Ing. M. (...) nezistil dôvod väzby podľa § 67
ods. 1 písm. b) Tr. por.
Z výpovedí spoluobvinených svedkov, zadokumentovaných prepisov telefonických
rozhovorov a ostatných doposiaľ vykonaných dôkazov nie je zistené žiadne konkrétne
konanie obvinených, z ktorého by sa dala odvodiť reálna obava, že obvinení budú vplývať
na seba navzájom alebo na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie. (...)
Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. krajský súd zistil u obvinených (...)
Ing. V. M. (...).
Konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení (...) Ing. M. (...)
pokračovať v trestnej činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity
v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva
najmä z toho, že predmetná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.“
Ústavný súd považuje postup krajského súdu z hľadiska ústavných kritérií za
dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje
o ústavnosti väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí
sťažnosti proti tomuto uzneseniu), nie je oprávnený ani povinný zaoberať sa otázkou
prípadnej viny sťažovateľa, pretože by to odporovalo povahe tohto zabezpečovacieho
prostriedku v trestnom konaní.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal
v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli
spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti uvedeného zákonného
dôvodu väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na
tieto skutočnosti návrh sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený
3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu
Sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta
2004 nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v tom, že o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 rozhodoval
krajský súd na neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a bez
toho, aby v konaní o preskúmaní oprávnenosti väzby bola dotknutá osoba (sťažovateľ)
osobne vypočutá. Tým bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo ako obvineného byť
vypočutý v kontradiktórnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa
neuplatňuje len na preskúmanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa
vzťahuje aj na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do
väzby.
Z doterajšej judikatúry vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia
poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako
tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom
prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom
vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.
Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup ku
spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty
(de Wilde c. Belgicko s. 41 § 76, Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko
z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ plne využil svoje právo predložiť súdu
argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, keďže prostredníctvom svojho
obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, obsažnú a kvalifikovanú žiadosť
o prepustenie z väzby. Rovnako využil svoje práva a obšírne sa vyjadril aj v opravnom
konaní (napokon ani z ústavnej sťažnosti nevyplýva jeho obsahovo širšia skutková a právna
argumentácia než z jeho uvedených podaní adresovaných všeobecnému súdu). Preto
v tomto prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom, ale ani krajským súdom
osobne vypočutý, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces, preto bola jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.
Rýchlosť konania – rozhodovania všeobecných súdov v tejto konkrétnej väzobnej
veci ako procesnú záruku zakotvenú v čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ sťažnosťou
nenapáda.
4. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré podľa slov sťažovateľa v sebe zahŕňa aj právo
na odôvodnenie rozhodnutia. Porušenie svojho práva vidí v tom, že krajský súd vo svojom
uznesení porušil ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 2 vtedy účinného Trestného
priadku, keď len strohým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej uviedol,
že krajský súd sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby nevysporiadal, pretože sa k nim vôbec nevyjadril, ako keby ich ani
sťažovateľ nebol vôbec namietal.
Sťažovateľ dôvodnosť väzby, ako aj kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných
súdov namieta jednak z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania
skutku, za ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a jednak z pohľadu existencie
väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného priadku.
Ústavný súd zdôrazňuje, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu treba
považovať za jeden celok a tak ich skúmať.
V súvislosti s existenciou kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku
poukazujú všeobecné súdy na svedecké výpovede, prepisy telefonických rozhovorov, listiny
a vecné dôkazy zaistené pri domových prehliadkach a prehliadkach iných priestorov, ktoré
dôvodnosť podozrenia preukazujú.
Pokiaľ ide o obavu z pokračovania v trestnej činnosti, táto je podľa všeobecných
súdov daná tým, že obvinení naďalej vyvíjali podnikateľské aktivity v oblasti, ktorá je
predmetom trestného stíhania, a predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so
známkami sústavnosti.
Argumentáciu všeobecných súdov treba považovať za dostačujúcu. Podľa názoru
ústavného súdu použité argumenty vyhovujú požiadavkám kladeným tak ustanoveniami
ústavy, ako aj ustanoveniami dohovoru.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide o väzobné súdy
rozhodujúce v trestnom prípravnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02). Podľa názoru ústavného súdu by k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v namietanom rozsahu došlo len vtedy, ak by súdy odmietli odôvodniť svoje
rozhodnutia spôsobom, aký zvolili, t. j. jasne a zrozumiteľne uviedli skutkové okolnosti
a ich právne posúdenie vo vzťahu k vzatiu sťažovateľa do väzby. V prípade sťažovateľa
však zo strany krajského súdu nedošlo k takému odmietnutiu spravodlivosti. Krajský súd vo
svojom uznesení v časti zrušil a v časti dôvodnosti väzby potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu. Svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto toto rozhodnutie nemohlo
porušiť vytýkaný obsah základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, odôvodnení napadnutého rozhodnutia
a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť je v časti smerujúcej proti označenému
článku ústavy a dohovoru zjavne neopodstatnená.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. februára 2006