Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46

ods. 1 a podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 116/04

z 18. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 5. augusta 2004

a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť Ing. V. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2004 doručená sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,

ktorou namietal porušenie základného práva podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. augusta 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný na základe

uznesenia Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru,

Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, B., z 15. júna 2004 sp. zn. ČVS: PPZ-

11/BOK-S-I-2004 pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 vtedy

účinného [ v znení neskorších zmien

a doplnkov (ďalej len „vtedy účinný “)] v jednočinnom súbehu s trestným

činom skrátenia dane a poistného podľa a vtedy účinného .

Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 116/04 z 18. júna 2004 z dôvodov

podľa a v tom čase účinného [

Zb. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších zmien a doplnkov

(ďalej len „vtedy účinný “)].

Rozhodnutia, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa

a a a dohovoru a ktoré preto

sťažovateľ žiadal, aby boli ústavným súdom zrušené, sú

- uznesenie okresného súdu sp. zn. 116/04 z 18. júna 2004, ktorým bol vzatý do väzby

z dôvodov uvedených v a vtedy účinného , a

- uznesenie krajského súdu sp. zn. z 5. augusta 2004, ktorým bolo predošlé

uznesenie okresného súdu v časti zrušené a sťažnosť sťažovateľa proti nemu zamietnutá

s tým, že naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného

poriadku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, B. ČVS: PPZ-

11/BOK-S-I-2004 zo dňa 15. 6. 2004 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa

§ 185a ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom krátenie dane a poistného

podľa , . (...)

Dňa 16. 6. 2004 doručila dozorujúca prokurátorka na Okresný súd v Trnave návrh

na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného

poriadku. Zdôvodnenie návrhu dozorujúcej prokurátorky pozostávalo z podrobného opisu

uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a v ďalšej časti návrhu bolo meno priezvisko

sťažovateľa uvedené len na strane 10 návrhu v znení „to isté sa týka i R. K., Ing. V. M.“

V žiadnej inej časti návrhu prokurátorky nie je meno priezvisko sťažovateľa uvedené.

O takomto návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby rozhodoval Okresný súd v Trnave dňa

18. 6. 2004. Sťažovateľ bol pri rozhodovaní okresného súdu osobne vypočutý a pri výpovedi

poprel akékoľvek páchanie trestnej činnosti. Okresný súd v Trnave dňa 18. 6. 2004 vydal

rozhodnutie sp. zn. 116/2004, na základe ktorého zistil, že u sťažovateľa sú dôvody väzby

podľa , . V odôvodnení uznesenia okresný súd

uviedol bez toho, aby uviedol vo vzťahu k sťažovateľovi konkrétne skutočnosti alebo

spomenul aspoň jeho meno a priezvisko, že prepustením obvinených zo zadržania hrozí

dôvodná obava, že obvinení budú pôsobiť na spoluobvinených, na svedkov, prípadne iným

spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie, čo odôvodňuje tá

skutočnosť, že doterajším vyšetrovaním bolo zistené, že obvinení sú činní pre zločineckú

skupinu, ktorá sa vyznačuje vysokou organizovanosťou a ktorá sa zaoberá obchodnou

činnosťou, do ktorej je, resp. bolo zapojených najmenej 680 slovenských podnikateľských

subjektov. Ďalej v odôvodnení uznesenia súd uviedol, že vzhľadom na rozsah trestnej

činnosti je potrebné vypočuť ďalších svedkov, konateľov zainteresovaných firiem, na

ktorých by obvinení v prípade ponechania na slobode mohli pôsobiť a mariť tak

vyšetrovanie. Ďalej prvostupňový súd ale len paušálne konštatoval, že obvinení sú členmi

zločineckej skupiny, ktorá sa trestnou činnosťou zaoberá prakticky od začiatku roku 2001,

pričom v nelegálnom obchode s olejmi pokračovali v podstate až doteraz ako i vzhľadom na

obchodné zamerania firiem obvinených, ktorých sú spoločníkmi, konateľmi a pracovným

zaradením hrozí, že naďalej budú vyvíjať aktivity v prospech tejto skupiny ako i svoj.

Proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

obhajcu sťažnosť zo dňa 1. 7. 2004, doručená Okresnému súdu Trnava dňa 6. 7. 2004.

V tejto sťažnosti sťažovateľ poukázal na nedôvodnosť väzby najmä pre nezákonnosť

trestného stíhania sťažovateľa, nakoľko žiadnu trestnú činnosť sťažovateľ nepáchal, ale aj

na nedôvodnosť väzby z hľadiska toho, že dôvody väzby u osoby sťažovateľa nie sú dané.

Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd len paušálne bez bližšieho

uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňuje dôvody väzby. (...) Sťažovateľ vo svojej

sťažnosti uviedol, že mu nie je zrejmé, ktorým svojím konaním dal príčinu k tomu, že toto

vzbudzuje dôvodnú obavu, že má záujem pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo

inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie resp., že má záujem

pokračovať v nejakej trestnej činnosti. (...) O podanej sťažnosti rozhodoval Krajský súd

v Trnave uznesením č. k. zo dňa 5. 8. 2004. Krajský súd v Trnave zrušil

uznesenie I. stupňového súdu a vzal sťažovateľa do väzby len z dôvodov podľa ust. § 67

ods. 1 písm. c). V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Trnave vo vzťahu k sťažovateľovi

uvádza, že konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K.

pokračovať v trestnej činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity

v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva

najmä z toho, že predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami

sústavnosti.

Dňa 26. 8. 2004 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na Krajskú

prokuratúru v T. žiadosť o prepustenie z väzby podľa . (...)

V uvedenej žiadosti sťažovateľ poukázal na to, že napriek tomu, že je presvedčený, že väzba

jeho osoby je nedôvodná uskutočnil úkony smerujúce k odstráneniu dôvodov väzby, pre

ktoré je väzobne stíhaný. V obchodných spoločnostiach, kde bol štatutárnym orgánom alebo

členom štatutárneho orgánu sa vzdal funkcie člena štatutárneho orgánu alebo bol z tejto

funkcie odvolaný valným zhromaždením spoločností. Úkony smerujúce k ukončeniu funkcie

člena štatutárneho orgánu v jednotlivých spoločnostiach uskutočnil aj v tých obchodných

spoločnostiach, ktoré nepôsobili v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania. Poukázal

na to, že nemá ďalšiu možnosť pokračovať v trestnej činnosti.

Žiadosti o prepustenie z väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry nevyhovel

a žiadosť sťažovateľa postúpil na Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho

súdu. (...) Z časti súdneho spisu (...) zistil, že žiadosti o prepustenie z väzby nebolo

prokurátorom vyhovené s odôvodnením, že vo veci prebieha vyšetrovanie, potrebné je

vypočuť veľké množstvo svedkov a realizovať ďalšie vyšetrovacie úkony, čo by prepustením

obvinených na slobodu mohlo byť zmarené a sťažené. V tejto súvislosti je dôležité

upozorniť, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry týmto spôsobom odôvodnil svoje

rozhodnutie, keď sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu .

Dňa 26. 10. 2004 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004,

ktorým podľa žiadosť sťažovateľa zamietol. Súd po

preskúmaní obsahu žiadosti sťažovateľa zistil, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej

trvajú. Súd mal za to, že sťažovateľ v prípade pobytu na slobode naďalej bude vyvíjať

aktivity smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy, prostredníctvom ktorej by sa snažil

distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa snažil realizovať účelové prevody

zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne

obchody s minerálnymi olejmi. (...)

Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave

sp. zn. 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 a proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004. Uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004 bolo vydané ako rozhodnutie konečné a obhajcovi

sťažovateľa doručené bolo dňa 6. 9. 2004. (...)

Okresný súd v Trnave ako súd prvostupňový rozhodujúci o väzbe sťažovateľa

v uznesení sp. zn. 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 sa len paušálne obmedzil na tvrdenie

o dôvodnosti sťažovateľovej väzby bez toho, aby dôvodnú obavu či už kolúzneho konania

alebo z pokračovania v trestnej činnosti vo vzťahu k sťažovateľovi bližšie konkretizoval. (...)

Krajský súd v Trnave sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004 uviedol, že konkrétna

skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K. pokračovať v trestnej

činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity v oblasti, ktorá je

predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva najmä z toho, že

predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva uvedeného v článku 17 ods.

5 SR. (...)

(...) Uznesenia tak okresného ako aj krajského súdu nie sú založené na konkrétnych

skutočnostiach, ktoré zákon k tomu, aby bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná predpokladá.

Obidve rozhodnutia sú založené na ničím nepodložených, neistých, hypotetických,

nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach vyšetrovateľa. (...)

Sťažovateľ považuje väzbu jeho osoby za nezákonnú aj z dôvodu, že rozhodnutia

súdov, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa sú založené na ničím nepodložených neistých,

hypotetických, nekonkrétnych dohadoch a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom

konaní. (...) aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho

súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004, ktorým podľa

žiadosť sťažovateľa zamietol len potvrdzuje vyššie uvedené pochybnosti sťažovateľa. Aj toto

uznesenie je založené na ničím nepodloženej abstraktnej úvahe, nakoľko doterajším

konaním sťažovateľ nedal príčinu tomu, aby súd mal za to, že v prípade pobytu na slobode

naďalej bude vyvíjať aktivity smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy,

prostredníctvom ktorej by sa snažil distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa

snažil realizovať účelové prevody zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby

vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi olejmi. (...)

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ tiež domáha ochrany svojho ústavného práva na

Ústavnom súde SR v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 5. 8. 2004 v tom zmysle, že uvedené rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám

ustanovenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako

uvedené ustanovenie chápe Európsky súd pre ľudské práva. Je zrejmé, že Krajský súd

v Trnave v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave

sp. zn. 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby

rozhodoval na neverejnom zasadnutí, pri ktorom nebol prítomný ani obhajca ani sám

obvinený – sťažovateľ. To, že o sťažnosti sťažovateľa bolo krajským súdom rozhodnuté

v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľa na neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami

pokiaľ sú vykladané v izolovanom kontexte , avšak

koliduje to s výkladom čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tak, ako ho podáva Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. V týchto

rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva právo byť vypočutý zaradil medzi základné

procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia osobnej slobody. (...) Krajský súd

v Trnave svojím rozhodnutím sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004 na základe ktorého

ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) porušil ust. čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konkrétne právo obvineného byť vypočutý

v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby.

Právo obvineného byť vypočutý v kontradiktórnom konaní patrí medzi základné

inštitucionálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia

osobnej slobody. Pokiaľ v takom konaní nie je umožnené obvinenému, aby bol vypočutý,

dochádza k ústavne neprípustnému obmedzeniu osobnej slobody. (...) Sťažovateľ je toho

názoru, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa neuplatňuje len na

preskúmavanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa vzťahuje aj na

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. (...)

Sťažovateľ namieta aj porušenie práva uvedeného v SR a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. S prihliadnutím na vyššie uvedené je

sťažovateľ toho názoru, že uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. 6. 2004

sp. zn. 116/2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa

5. 8. 2004 bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces uvedené v

SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na

odôvodnenie rozhodnutia. (...)

(...) Okresný súd aj krajský súd len strohým spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie

bez toho, aby sa riadili vyššie uvedenými ustanoveniami . Naviac

krajský súd sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby nevysporiadal. Sťažovateľ netvrdí, že by krajský súd nemal právo tak

rozhodnúť, ako v uznesení rozhodol, ale namieta to, že sa v odôvodnení uznesenia

nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu. Ku

konkrétnym námietkam sťažovateľa sa krajský súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril, ako keby

ich nebol ani sťažovateľ vôbec znášal.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004

a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004 bolo porušené

základné právo Ing. V. M., (...) bytom P. zakotvené v a v

Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Trnave

sp. zn. 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 a uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 5. 8. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ing. V. M., (...) bytom P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

2.000.000,- Sk (slovom dva milióny slovenských korún), ktoré sú odporcovia povinní

spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave ukladá spoločne a nerozdielne

zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. V. M., (...) P., za zastupovanie v konaní pre

Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., vedený v I. a. s., pobočka B. (...)

1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v samotnom texte sťažnosti napáda okrem iného uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 5. augusta 2004, ktorým mali byť porušené základné práva

a slobody podľa už uvedených ustanovení a dohovoru. Z príloh sťažnosti a z obsahu

rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci však ústavný súd zistil, že ide o zrejmú chybu pri

písaní, pretože skutočne napadnutým je uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 5. augusta 2004.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5

a a a dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. augusta 2004.

Pretože ústavný súd je podľa v zásade viazaný

návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne

rozhodnutia označené sťažovateľom, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv

uvádzaných v sťažnosti.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa od. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na

princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd v danom

prípade nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu postupom krajského súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva priznaného mu čl. 17 ods. 5

, ku ktorému malo dôjsť tým, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 5. augusta 2004 nie je založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré zákon na to, aby

bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná, predpokladá, ale je založené na ničím nepodložených,

neistých, hypotetických, nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach

vyšetrovateľa a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom konaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho právomoc v konaní o sťažnostiach,

ktorými sa napádajú rozhodovanie a postupy všeobecných súdov vo väzobných veciach, je

daná predovšetkým na preskúmanie, či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené

obvinenie, či rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, či o väzbe

rozhodol súd, či obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto

ustanovenia, či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ).

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. vyplývajú tieto

relevantné závery:

„Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného obsiahleho spisového materiálu krajský súd

nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by u obvinených (...) Ing. M. (...) odôvodňovala

obavu, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu. Všetci obvinení

sa zdržujú na známych adresách, predvolania preberajú a zo spisu nebola zistená žiadna

okolnosť, na základe ktorej by sa dalo vyvodzovať, že sa vyhýbajú trestnému stíhaniu, napr.

pobytom na neznámom mieste, nedostavovaním sa k úkonom trestného konania,

neoznámením zmeny pobytu a podobne. (...)

Krajský súd však u obvinených (...) Ing. M. (...) nezistil dôvod väzby podľa § 67

ods. 1 písm. b)

Z výpovedí spoluobvinených svedkov, zadokumentovaných prepisov telefonických

rozhovorov a ostatných doposiaľ vykonaných dôkazov nie je zistené žiadne konkrétne

konanie obvinených, z ktorého by sa dala odvodiť reálna obava, že obvinení budú vplývať

na seba navzájom alebo na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie. (...)

Dôvod väzby podľa krajský súd zistil u obvinených (...)

Ing. V. M. (...).

Konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení (...) Ing. M. (...)

pokračovať v trestnej činnosti je daná tým, že naďalej vyvíjajú podnikateľské aktivity

v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva

najmä z toho, že predmetná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.“

Ústavný súd považuje postup krajského súdu z hľadiska ústavných kritérií za

dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje

o ústavnosti väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí

sťažnosti proti tomuto uzneseniu), nie je oprávnený ani povinný zaoberať sa otázkou

prípadnej viny sťažovateľa, pretože by to odporovalo povahe tohto zabezpečovacieho

prostriedku v trestnom konaní.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli

spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti uvedeného zákonného

dôvodu väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na

tieto skutočnosti návrh sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 5. augusta

2004 nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v tom, že o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 116/04 z 18. júna 2004 rozhodoval

krajský súd na neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a bez

toho, aby v konaní o preskúmaní oprávnenosti väzby bola dotknutá osoba (sťažovateľ)

osobne vypočutá. Tým bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo ako obvineného byť

vypočutý v kontradiktórnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa

neuplatňuje len na preskúmanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa

vzťahuje aj na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do

väzby.

Z doterajšej judikatúry vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia

poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako

tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom

prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom

vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup ku

spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty

(de Wilde c. Belgicko s. 41 § 76, Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko

z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ plne využil svoje právo predložiť súdu

argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, keďže prostredníctvom svojho

obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, obsažnú a kvalifikovanú žiadosť

o prepustenie z väzby. Rovnako využil svoje práva a obšírne sa vyjadril aj v opravnom

konaní (napokon ani z ústavnej sťažnosti nevyplýva jeho obsahovo širšia skutková a právna

argumentácia než z jeho uvedených podaní adresovaných všeobecnému súdu). Preto

v tomto prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom, ale ani krajským súdom

osobne vypočutý, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces, preto bola jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Rýchlosť konania – rozhodovania všeobecných súdov v tejto konkrétnej väzobnej

veci ako procesnú záruku zakotvenú v čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ sťažnosťou

nenapáda.

4. K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ktoré podľa slov sťažovateľa v sebe zahŕňa aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia. Porušenie svojho práva vidí v tom, že krajský súd vo svojom

uznesení porušil ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 2 vtedy účinného Trestného

priadku, keď len strohým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej uviedol,

že krajský súd sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby nevysporiadal, pretože sa k nim vôbec nevyjadril, ako keby ich ani

sťažovateľ nebol vôbec namietal.

Sťažovateľ dôvodnosť väzby, ako aj kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných

súdov namieta jednak z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania

skutku, za ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a jednak z pohľadu existencie

väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného priadku.

Ústavný súd zdôrazňuje, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu treba

považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti s existenciou kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku

poukazujú všeobecné súdy na svedecké výpovede, prepisy telefonických rozhovorov, listiny

a vecné dôkazy zaistené pri domových prehliadkach a prehliadkach iných priestorov, ktoré

dôvodnosť podozrenia preukazujú.

Pokiaľ ide o obavu z pokračovania v trestnej činnosti, táto je podľa všeobecných

súdov daná tým, že obvinení naďalej vyvíjali podnikateľské aktivity v oblasti, ktorá je

predmetom trestného stíhania, a predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so

známkami sústavnosti.

Argumentáciu všeobecných súdov treba považovať za dostačujúcu. Podľa názoru

ústavného súdu použité argumenty vyhovujú požiadavkám kladeným tak ustanoveniami

, ako aj ustanoveniami dohovoru.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide o väzobné súdy

rozhodujúce v trestnom prípravnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

). Podľa názoru ústavného súdu by k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva podľa

dohovoru v namietanom rozsahu došlo len vtedy, ak by súdy odmietli odôvodniť svoje

rozhodnutia spôsobom, aký zvolili, t. j. jasne a zrozumiteľne uviedli skutkové okolnosti

a ich právne posúdenie vo vzťahu k vzatiu sťažovateľa do väzby. V prípade sťažovateľa

však zo strany krajského súdu nedošlo k takému odmietnutiu spravodlivosti. Krajský súd vo

svojom uznesení v časti zrušil a v časti dôvodnosti väzby potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu. Svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto toto rozhodnutie nemohlo

porušiť vytýkaný obsah základného práva sťažovateľa podľa a

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, odôvodnení napadnutého rozhodnutia

a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť je v časti smerujúcej proti označenému

článku a dohovoru zjavne neopodstatnená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006