Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 53/06
PDF · 163.81 KB
No categories available
I. ÚS 53/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 53/06-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. T., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. V. N.,
B., ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 27/2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. A. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podaním z 20. januára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) 6. februára 2006, označeným ako „Ústavná sťažnosť“ Ing. A. T., bytom
R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. V. N., B., namietala porušenie
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Cdo 27/2005.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie
uvedených článkov ústavy a listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 27/2005
z 22. novembra 2005 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, ako
aj priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 240 000 Sk a náhradu trov
právneho zastupovania vo výške 5 788 Sk.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa kúpnou zmluvou z 10. marca 1997 stala
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v R., a to v polovici. Ďalšia polovica patrila
obchodnej spoločnosti P. (ďalej len „úpadca“). Kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra
bol povolený 26. júla 1999, úpadca odpredal svoj polovičný podiel piatim fyzickým osobám
(ďalej len „žalovaní“) v rôznych podieloch. Po uplynutí troch rokov podal úpadca návrh na
vyhlásenie konkurzu voči sebe samému. Keďže pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1999
úpadca ako podielový spoluvlastník nerešpektoval zákonné predkupné právo sťažovateľky,
podala táto na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2002 žalobu
o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu na
žalovaných. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 188/02 z 11. novembra 2003 bola
vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalovaní podali proti rozsudku odvolanie, pričom
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len krajský súd“) sp. zn. 23 Co 61/04 zo
7. septembra 2004 bol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vyslovil neplatnosť
kúpnej zmluvy, potvrdený. Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 K 3/03 z 23. septembra
2003 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Do súpisu majetku úpadcu (do konkurznej
podstaty) bol na základe právoplatného rozsudku krajského súdu zahrnutý aj sporný
nehnuteľný majetok. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 61/04 zo 7. septembra
2004 podali žalovaní dovolanie a hoci rozsudok krajského súdu sa stal právoplatným až
17. januára 2005, dovolanie bolo podané už 12. januára 2005, teda pred začiatkom plynutia
zákonnej jednomesačnej lehoty na podanie odvolania. K dovolaniu žalovaných sa písomne
vyjadril aj správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý jednak namietal podanie dovolania
pred začiatkom plynutia zákonnej lehoty, ale tiež aj to, že vzhľadom na ustanovenie § 14
ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) treba dovolacie konanie považovať za prerušené
ex lege, keďže sa toto konanie týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty, teda
sporných nehnuteľností. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 27/2005
z 22. novembra 2005 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu
vyplýva, že tento sa zaoberal iba námietkami žalovaných, avšak nie námietkami
sťažovateľky a úpadcu.
Podľa právneho názoru sťažovateľky sú označené základné práva porušené z troch
rôznych hľadísk.
1. Predovšetkým je tomu tak preto, že dovolanie nebolo podané v zákonnej lehote,
keďže bolo podané ešte pred tým, ako táto zákonná lehota začala plynúť.
2. Ďalej ide o to, že hoci úpadca v dovolacom konaní namietal, že toto konanie treba
považovať vzhľadom na vyhlásený konkurz za prerušené, najvyšší súd sa s touto jeho
námietkou vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou.
3. Napokon nemožno akceptovať právne posúdenie otázky včasnosti podania žaloby
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu bola žaloba,
ktorou sa sťažovateľka dovolávala neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu úpadcu
na žalovaných z dôvodu porušenia jej zákonného predkupného práva, podaná po uplynutí
zákonnej trojročnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníka, keďže žaloba mala byť podaná v lehote troch rokov od podpísania kúpnej
zmluvy, nie teda v lehote troch rokov od uskutočnenia vkladu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností. Sťažovateľka je v tejto súvislosti toho názoru, že najvyšší súd sa nedôvodne
opieral o staršiu judikatúru ešte z roku 1985, pretože medzičasom došlo k výrazným
zmenám v Občianskom zákonníku, a to najmä k doplneniu ustanovenia § 47 ods. 2,
v zmysle ktorého má účastník zmluvy právo podať návrh na vklad vlastníckeho práva do
troch rokov od uzavretia zmluvy. Takýto výklad umožňuje obchádzanie zákonného
predkupného práva takým spôsobom, že uzavretá zmluva o prevode spoluvlastníckeho
podielu, o ktorej druhý spoluvlastník nemusí vôbec vedieť, sa predloží na vykonanie vkladu
do katastra nehnuteľností iba tesne pred uplynutím trojročnej lehoty. Druhý spoluvlastník
sa o uzavretí zmluvy o prevode spoluvlastníckeho prevodu dozvie až po vykonaní vkladu,
pričom v tom čase mu už uplynie trojročná premlčacia lehota, v rámci ktorej sa môže
neplatnosti zmluvy dovolať.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005
vyplýva, že na základe dovolania žalovaných bol zrušený tak rozsudok krajského
súdu sp. zn. 23 Co 61/04 zo 7. septembra 2004, ako aj rozsudok okresného súdu
č. k. 5 C 188/02-220 z 11. novembra 2003, pričom vec bola vrátená okresnému súdu na
ďalšie konanie. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu «Súdno aplikačná prax je
jednotná v názore, že všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá podľa citovaného
zákonného ustanovenia § 101 Obč. zák. plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po
prvý raz, začína plynúť objektívne. Predmetné právo (nárok) môže byť vykonané, resp.
uplatnené v deň, kedy nárok dosiahol vo svojom vývoji najvyššie procesné štádium, ktorým
je právo (nárok) podať žalobu na súde (tzv. „actio nata“), ako správne uvádzajú
dovolatelia. Toto právo nie je nijako závislé od subjektívnej vedomosti oprávneného
subjektu o podstate práva a o jeho výkone (uplatnení). V danom prípade preto žalobkyňa
mohla reálne uplatniť predkupné právo dňa 24. 5. 1999, kedy bola uzatvorená kúpna
zmluva, ktorou bolo predkupné právo porušené. Toto právo bolo porušené už v okamžiku,
kedy došlo ku vzniku právneho úkonu (kúpnej zmluvy), pretože vtedy vznikol právny dôvod
(„titulus“), ktorý je základom porušenia predkupného práva. Okamžik, kedy došlo
k porušeniu práva, nemožno posúvať až do dňa zápisu (vkladu) vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností, pretože v takom prípade už ide o spôsob, ktorým sa úradne završuje
súkromnoprávny úkon, a ktorý má právny význam pre prevod vlastníckeho práva (nie pre
právny úkon ako taký). Aj pre daný prípade preto treba dôsledne odlišovať
obligačnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti, t. j. existenciu účinnej zmluvy ako
právneho titulu na strane jednej a vecnoprávny účinok vkladu do katastra nehnuteľností ako
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na strane druhej. Z uvedeného vyplýva, že ani
v posudzovanom prípade nie je dôvod sa odchýliť od konštantnej judikatúry a začiatku
plynutia premlčacej doby (viď predovšetkým R 50/85); takto nakoniec postupoval
prvostupňový súd v pôvodnom rozsudku z 24. októbra 2002 č. k. 5 C 188/02-54, ktorého
závery boli správne.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
1. Skutočnosť, že žalovaní podali dovolanie pred začatím plynutia zákonnej lehoty
(teda pred tým, než rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť), nemohla mať vplyv
na správnosť rozhodnutia najvyššieho súdu. Rozhodujúce je totiž iba to, že v čase
rozhodovania najvyššieho súdu bol už rozsudok krajského súdu právoplatný, a teda aj
spôsobilý na dovolacie konanie.
2. Sťažovateľka sama uvádza, že skutočnosť, podľa ktorej bolo treba dovolacie
konanie považovať za prerušené vzhľadom na prebiehajúci konkurz voči úpadcovi ako
účastníkovi dovolacieho konania, keďže dovolacie konanie sa týkalo majetku pojatého do
konkurznej podstaty, namietal v dovolacom konaní úpadca. Sťažovateľka túto námietku
neuplatnila. Práve preto z tohto dôvodu by sa mohol na ústavný súd obrátiť úpadca, a nie
sťažovateľka. Okolnosť, že sa sťažovateľka nedovolávala prerušenia dovolacieho konania,
je celkom logická, lebo dovolacie konanie sa netýkalo majetku sťažovateľky a sťažovateľka
ani nie je účastníčkou konkurzného konania vedeného ohľadne majetku úpadcu.
3. Podľa názoru ústavného súdu nemožno vyššie citované (pozri I. časť tohto
rozhodnutia) právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa začatia plynutia premlčacej lehoty
pre uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu považovať ani za arbitrárne, ani za
zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd poukazuje na platné zákonné ustanovenia a na
doterajšiu súdnu prax, v intenciách ktorej zaujal aj teraz stanovisko. Preto ústavný súd
nevidel dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasiahnuť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. februára 2006