Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 53/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. T., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. V. N.,

B., ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3

a , ako aj , , a 3

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 20. januára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) 6. februára 2006, označeným ako „Ústavná sťažnosť“ Ing. A. T., bytom

R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. V. N., B., namietala porušenie

, , , a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie

uvedených článkov a listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2005 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, ako

aj priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 240 000 Sk a náhradu trov

právneho zastupovania vo výške 5 788 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa kúpnou zmluvou z 10. marca 1997 stala

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v R., a to v polovici. Ďalšia polovica patrila

obchodnej spoločnosti P. (ďalej len „úpadca“). Kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra

bol povolený 26. júla 1999, úpadca odpredal svoj polovičný podiel piatim fyzickým osobám

(ďalej len „žalovaní“) v rôznych podieloch. Po uplynutí troch rokov podal úpadca návrh na

vyhlásenie konkurzu voči sebe samému. Keďže pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1999

úpadca ako podielový spoluvlastník nerešpektoval zákonné predkupné právo sťažovateľky,

podala táto na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2002 žalobu

o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu na

žalovaných. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. novembra 2003 bola

vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalovaní podali proti rozsudku odvolanie, pričom

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len krajský súd“) sp. zn. zo

7. septembra 2004 bol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vyslovil neplatnosť

kúpnej zmluvy, potvrdený. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. septembra

2003 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Do súpisu majetku úpadcu (do konkurznej

podstaty) bol na základe právoplatného rozsudku krajského súdu zahrnutý aj sporný

nehnuteľný majetok. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. septembra

2004 podali žalovaní dovolanie a hoci rozsudok krajského súdu sa stal právoplatným až

17. januára 2005, dovolanie bolo podané už 12. januára 2005, teda pred začiatkom plynutia

zákonnej jednomesačnej lehoty na podanie odvolania. K dovolaniu žalovaných sa písomne

vyjadril aj správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý jednak namietal podanie dovolania

pred začiatkom plynutia zákonnej lehoty, ale tiež aj to, že vzhľadom na ustanovenie § 14

ods. 1 písm. d) o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) treba dovolacie konanie považovať za prerušené

ex lege, keďže sa toto konanie týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty, teda

sporných nehnuteľností. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2005 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

vyplýva, že tento sa zaoberal iba námietkami žalovaných, avšak nie námietkami

sťažovateľky a úpadcu.

Podľa právneho názoru sťažovateľky sú označené základné práva porušené z troch

rôznych hľadísk.

1. Predovšetkým je tomu tak preto, že dovolanie nebolo podané v zákonnej lehote,

keďže bolo podané ešte pred tým, ako táto zákonná lehota začala plynúť.

2. Ďalej ide o to, že hoci úpadca v dovolacom konaní namietal, že toto konanie treba

považovať vzhľadom na vyhlásený konkurz za prerušené, najvyšší súd sa s touto jeho

námietkou vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou.

3. Napokon nemožno akceptovať právne posúdenie otázky včasnosti podania žaloby

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu bola žaloba,

ktorou sa sťažovateľka dovolávala neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu úpadcu

na žalovaných z dôvodu porušenia jej zákonného predkupného práva, podaná po uplynutí

zákonnej trojročnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho

zákonníka, keďže žaloba mala byť podaná v lehote troch rokov od podpísania kúpnej

zmluvy, nie teda v lehote troch rokov od uskutočnenia vkladu vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností. Sťažovateľka je v tejto súvislosti toho názoru, že najvyšší súd sa nedôvodne

opieral o staršiu judikatúru ešte z roku 1985, pretože medzičasom došlo k výrazným

zmenám v , a to najmä k doplneniu ustanovenia ,

v zmysle ktorého má účastník zmluvy právo podať návrh na vklad vlastníckeho práva do

troch rokov od uzavretia zmluvy. Takýto výklad umožňuje obchádzanie zákonného

predkupného práva takým spôsobom, že uzavretá zmluva o prevode spoluvlastníckeho

podielu, o ktorej druhý spoluvlastník nemusí vôbec vedieť, sa predloží na vykonanie vkladu

do katastra nehnuteľností iba tesne pred uplynutím trojročnej lehoty. Druhý spoluvlastník

sa o uzavretí zmluvy o prevode spoluvlastníckeho prevodu dozvie až po vykonaní vkladu,

pričom v tom čase mu už uplynie trojročná premlčacia lehota, v rámci ktorej sa môže

neplatnosti zmluvy dovolať.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2005

vyplýva, že na základe dovolania žalovaných bol zrušený tak rozsudok krajského

súdu sp. zn. zo 7. septembra 2004, ako aj rozsudok okresného súdu

č. k. -220 z 11. novembra 2003, pričom vec bola vrátená okresnému súdu na

ďalšie konanie. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu «Súdno aplikačná prax je

jednotná v názore, že všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá podľa citovaného

zákonného ustanovenia § 101 Obč. zák. plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po

prvý raz, začína plynúť objektívne. Predmetné právo (nárok) môže byť vykonané, resp.

uplatnené v deň, kedy nárok dosiahol vo svojom vývoji najvyššie procesné štádium, ktorým

je právo (nárok) podať žalobu na súde (tzv. „actio nata“), ako správne uvádzajú

dovolatelia. Toto právo nie je nijako závislé od subjektívnej vedomosti oprávneného

subjektu o podstate práva a o jeho výkone (uplatnení). V danom prípade preto žalobkyňa

mohla reálne uplatniť predkupné právo dňa 24. 5. 1999, kedy bola uzatvorená kúpna

zmluva, ktorou bolo predkupné právo porušené. Toto právo bolo porušené už v okamžiku,

kedy došlo ku vzniku právneho úkonu (kúpnej zmluvy), pretože vtedy vznikol právny dôvod

(„titulus“), ktorý je základom porušenia predkupného práva. Okamžik, kedy došlo

k porušeniu práva, nemožno posúvať až do dňa zápisu (vkladu) vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností, pretože v takom prípade už ide o spôsob, ktorým sa úradne završuje

súkromnoprávny úkon, a ktorý má právny význam pre prevod vlastníckeho práva (nie pre

právny úkon ako taký). Aj pre daný prípade preto treba dôsledne odlišovať

obligačnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti, t. j. existenciu účinnej zmluvy ako

právneho titulu na strane jednej a vecnoprávny účinok vkladu do katastra nehnuteľností ako

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na strane druhej. Z uvedeného vyplýva, že ani

v posudzovanom prípade nie je dôvod sa odchýliť od konštantnej judikatúry a začiatku

plynutia premlčacej doby (viď predovšetkým R 50/85); takto nakoniec postupoval

prvostupňový súd v pôvodnom rozsudku z 24. októbra 2002 č. k. -54, ktorého

závery boli správne.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

1. Skutočnosť, že žalovaní podali dovolanie pred začatím plynutia zákonnej lehoty

(teda pred tým, než rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť), nemohla mať vplyv

na správnosť rozhodnutia najvyššieho súdu. Rozhodujúce je totiž iba to, že v čase

rozhodovania najvyššieho súdu bol už rozsudok krajského súdu právoplatný, a teda aj

spôsobilý na dovolacie konanie.

2. Sťažovateľka sama uvádza, že skutočnosť, podľa ktorej bolo treba dovolacie

konanie považovať za prerušené vzhľadom na prebiehajúci konkurz voči úpadcovi ako

účastníkovi dovolacieho konania, keďže dovolacie konanie sa týkalo majetku pojatého do

konkurznej podstaty, namietal v dovolacom konaní úpadca. Sťažovateľka túto námietku

neuplatnila. Práve preto z tohto dôvodu by sa mohol na ústavný súd obrátiť úpadca, a nie

sťažovateľka. Okolnosť, že sa sťažovateľka nedovolávala prerušenia dovolacieho konania,

je celkom logická, lebo dovolacie konanie sa netýkalo majetku sťažovateľky a sťažovateľka

ani nie je účastníčkou konkurzného konania vedeného ohľadne majetku úpadcu.

3. Podľa názoru ústavného súdu nemožno vyššie citované (pozri I. časť tohto

rozhodnutia) právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa začatia plynutia premlčacej lehoty

pre uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu považovať ani za arbitrárne, ani za

zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd poukazuje na platné zákonné ustanovenia a na

doterajšiu súdnu prax, v intenciách ktorej zaujal aj teraz stanovisko. Preto ústavný súd

nevidel dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasiahnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006