Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. S., bytom K., ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1

a 2 , práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd „nečinnosťou Úradu pre finančný trh pri výkone

dohľadu nad investičnými fondmi a investičnými spoločnosťami pri poskytovaní ochrany

vlastníctva sťažovateľa a zamietnutím návrhu Najvyšším súdom SR na preskúmanie

nečinnosti Úradu pre finančný trh SR“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. januára

2006 (doplnené na základe výzvy ústavného súdu 24. februára 2006) doručené podanie

JUDr. V. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) „nečinnosťou Úradu pre finančný trh pri výkone dohľadu nad

investičnými fondmi a investičnými spoločnosťami pri poskytovaní ochrany vlastníctva

sťažovateľa a zamietnutím návrhu Najvyšším súdom SR na preskúmanie nečinnosti Úradu

pre finančný trh SR“.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 9. januára 2006 uviedol, že je akcionárom bývalých

investičných fondov, ktoré sa transformovali na akciové spoločnosti. Sťažovateľ uviedol, že

6. januára 2005 v súlade s príslušnými ustanoveniami

o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) podal Úradu pre finančný trh Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad“) sťažnosť na jeho nečinnosť v súvislosti s dohľadom nad

investičnými fondmi. V podanej sťažnosti sťažovateľ argumentoval príslušnými

ustanoveniami o kolektívnom investovaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom

investovaní“). Podľa vyjadrenia sťažovateľa úrad listom z 8. februára 2005 reagoval na jeho

sťažnosť, pričom uviedol, že „nie je v súčasnom období oprávnený urobiť žiadne kroky

smerujúce k zmene terajšieho stavu, ktorý vznikol transformáciou investičných fondov

a akokoľvek postup pri transformácii zneplatniť“. Sťažovateľ však poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 44/2002

z 25. februára 2004, z ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že investičné fondy

v súvislosti s transformáciou na akciové spoločnosti porušili zákon, a teda že táto

transformácia je neplatná, čo vedie k záveru, že uvedené akciové spoločnosti sú aj naďalej

investičnými fondmi, nad ktorými úrad vykonáva dohľad. Sťažovateľ argumentoval ďalej

tým, že z predmetného rozsudku jednoznačne vyplýva, „že pri zlúčení investičného fondu

so spoločnosťou, ktorá nemá charakter investičného fondu môže vzniknúť len investičný

fond podľa tohto zákona“.

Na základe uvedených zistení podal sťažovateľ 16. februára 2005 najvyššiemu súdu

návrh týkajúci sa preskúmania nečinnosti úradu ako správneho orgánu, v ktorom žiadal,

aby najvyšší súd uložil úradu povinnosť vykonať dohľad nad investičnými fondmi do 5 dní

od právoplatnosti rozhodnutia. Uznesením sp. zn. z 25. októbra 2005

najvyšší súd návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd v namietanom

uznesení konštatoval, že „z ustanovenia a vyplýva, že tieto

ustanovenia umožňujú súdu uložiť žalovanému konať len v prípadoch, ak tento nekoná

vo veci navrhovateľa vydať rozhodnutie, na ktoré má nárok. (...) Navrhovateľ nie je

účastníkom tohto vzťahu a finálnym aktom výkonu dohľadu nemôže byť rozhodnutie, ktorým

sa navrhovateľovi ako účastníkovi priznáva určité konkrétne právo, či povinnosť.“

Sťažovateľ zároveň uviedol: „Jediným aktívne legitimovaným orgánom na odstránenie

protiprávneho stavu vzniknutým pri transformácii fondov bol do 31. 12. 2005 Úrad

pre finančný trh SR a od 1. 1. 2006 je to Národná banka SR.“ Sťažovateľ sa domnieva,

že tým, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. októbra 2005 jeho návrh

zamietol, a teda odmietol preskúmať zákonnosť postupu správneho orgánu, odmietol

zároveň aj spravodlivosť.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 50 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Sťažnosť nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu predovšetkým z dôvodu,

že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje .

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť ďalej neobsahovala kvalifikovaný návrh

rozhodnutia (petit), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s

a ), aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného

súdu v uvedenej veci (napr. , ). Z podania bolo evidentné,

že sťažnosť sťažovateľa smerovala proti úradu z dôvodu jeho nečinnosti, ako aj proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na uloženie povinnosti úradu

vykonať dohľad nad investičnými fondmi zamietnutý. Sťažovateľ však v tejto súvislosti

neidentifikoval namietané konanie spisovou značkou, respektíve nekonkretizoval

rozhodnutie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť mala smerovať.

Ústavný súd v liste z 8. februára 2006 (doručenom podľa doručenky 14. februára

2006) poučil a upozornil sťažovateľa na to, aké predpoklady musí spĺňať kvalifikovaný

návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jeho sťažnosť tieto

zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy

nedostatky svojej sťažnosti odstránil (s poučením, ako je potrebné doplnenie náležitostí

urobiť), pretože v opačnom prípade môže ústavný súd návrh odmietnuť a uznesenie

sa nemusí odôvodňovať ( ).

Na výzvu reagoval sťažovateľ listom z 22. februára 2006 doručeným ústavnému súdu

24. februára 2006. V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Všetky

skutočnosti, ktoré súd vo svojej výzve požaduje doplniť, vyplývajú zo sťažnosti alebo

zo spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. .“ Inak sťažovateľ petit sťažnosti nijako

nedoplnil, ale zotrval na predchádzajúcom návrhu. K svojej sťažnosti nepredložil

splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,

ale „Osvedčenie o vykonaní záverečnej skúšky“ právneho čakateľa prokuratúry.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zároveň žiadal ústavný súd o nezverejnenie jeho mena

a priezviska.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Aj napriek tomu, že ústavný súd výslovne poučil sťažovateľa o tom, že jeho

zastupovanie advokátom je v konaní pred ústavným súdom povinné, čo predpokladá aj § 20

ods. 2 , takéto splnomocnenie sťažovateľ ústavnému súdu

nepredložil. Namiesto toho v liste z 22. februára 2006 vyjadril názor, že ustanovenie § 20

ods. 2 „explicitne nezakotvuje povinnosť byť zastúpený advokátom

pre všetkých sťažovateľov. (...) Je teda zrejmé, že sťažovateľ musí byť zastúpený advokátom

len vtedy, ak nemá sám právnické vzdelanie. Vo veci poznamenávam, že mám rovnaké

vzdelanie ako advokát a absolvoval som aj rovnaké skúšky ako advokát“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala nielen náležitosť

kvalifikovaného návrhu uvedenú v (splnomocnenie pre

advokáta), ale ani jeho ďalšie náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 a v § 50 zákona o ústavnom

súde (petit, z ktorého by bolo zrejmé označenie namietaného konania, respektíve

namietaného rozhodnutia). Ústavný súd listom z 8. februára 2006 podrobne poučil

sťažovateľa o náležitostiach kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom. Sťažovateľ listom z 22. februára 2006 svoje podanie doplnil, ale nie v súlade

s požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu. Doplnenie jeho podania hodnotí

ústavný súd ako podanie nespôsobilé niesť charakter kvalifikovaného návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom.

Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach

v konaní o sťažnosti podľa s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť

na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí sťažovateľa o tom,

ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa

a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti

v nej obsiahnuté rešpektovať (napr. ).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietne pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. ).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006