Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 216/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2006

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave č. k. -184 z 15. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2006 faxom a následne 28. februára 2006 poštovou prepravou doručená sťažnosť R. K., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“) č. k. -184 z 15. novembra 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. sa žalobca – C., s. r. o., V. (ďalej len „žalobca“), domáhal od

sťažovateľa ako žalovaného zaplatenia 242 197,30 Sk s príslušenstvom z dôvodu

nezaplatenia zročných faktúr za dodávku piva žalobcom. V predmetnom konaní

si sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 19. decembra 2003 uplatnil proti žalobcovi

na započítanie protipohľadávku vo výške 300 000 Sk, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla

tým, že túto sumu dal žalobcovi ako zálohu za vratné obaly. Okresný súd rozhodol spor

rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2004, ktorým vyhovel žalobe žalobcu

v časti istiny 232 351 Sk s príslušenstvom (úroky z omeškania) a sťažovateľa zaviazal k jej

úhrade. Vo zvyšnej časti žalobcom uplatneného nároku vo výške 9 846,20 Sk okresný súd

žalobu zamietol, pretože išlo o žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie tejto sumy

za dodávku reklamného tovaru sťažovateľovi, na dodávke ktorého sa zmluvne nedohodli.

Súčasne okresný súd rozhodol predmetným rozsudkom aj o sťažovateľom uplatnenej

protipohľadávke na započítanie 300 000 Sk, ktorú posúdil ako vzájomný návrh a ktorý

zamietol z dôvodu, že sťažovateľom uplatnená protipohľadávka nebola spôsobilá

na započítanie, pretože sťažovateľovi táto pohľadávka proti žalobcovi nemohla vzniknúť,

keďže sťažovateľ nevrátil žalobcovi vratné obaly (čo mal sťažovateľ sám priznať

vo výpovedi na pojednávaní pred okresným súdom), ktorých vrátenie bolo touto sumou

zabezpečené. Podľa názoru okresného súdu protipohľadávka sťažovateľa by bola spôsobilá

na započítanie proti žalobcom uplatnenému nároku až po vrátení vratných obalov

sťažovateľom žalobcovi.

Podľa sťažovateľa závery okresného súdu nie sú správne, pretože okresný súd pri

svojom rozhodovaní nezohľadnil listinný dôkaz svedčiaci v jeho prospech, ktorý sťažovateľ

založil do spisu na č. l. 127 a 128 a potvrdzujúci skutočnosť, že sťažovateľ vrátil žalobcovi

vratné obaly zabezpečené sumou 300 000 Sk, ktorú si v konaní uplatňoval ako

protipohľadávku na započítanie, ale ktorá v súlade s

nemala byť posúdená ako vzájomný návrh, pretože sa domáhal jej započítania iba do výšky

žalobného návrhu. Podľa sťažovateľa mal preto okresný súd žalobu po započítaní ním

uplatnenej protipohľadávky zamietnuť. Z týchto dôvodov podal sťažovateľ proti rozsudku

okresného súdu odvolanie, a to proti výroku, ktorým bol zaviazaný platiť žalobcovi istinu

s príslušenstvom, proti výroku o trovách konania, ako aj proti výroku, ktorým okresný súd

zamietol jeho protipohľadávku ako vzájomný návrh. Výrok rozsudku okresného súdu

o trovách konania napadol odvolaním aj žalobca. Krajský súd o obidvoch odvolaniach

účastníkov rozhodol rozsudkom č. k. -184 z 15. novembra 2005, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku priznanej istiny s príslušenstvom ako

aj vo výroku o trovách konania a súčasne zrušil výrok rozsudku, ktorým bol zamietnutý

vzájomný návrh sťažovateľa ako výrok „nesprávny a nadbytočný“, pretože podľa názoru

krajského súdu: „Žalovaný v rámci súdneho konania na svoju obranu navrhol započítať

jeho pohľadávku vo výške 300.000,- Sk do výšky žaloby, ktorá mu vznikla tým, že po

skončení spolupráce mu žalobca nevrátil zálohu na obaly v uvedenej výške. Súd prvého

stupňa nesprávne posúdil uvedenú obranu ako vzájomný návrh, keďže žalovaný si svojou

započítacou námietkou neuplatnil viac, ako predstavuje žalobcova pohľadávka...“

V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Súd

si pri vykonanom dokazovaní (...), preštudoval listinný dôkaz, ktorý som založil na č. listu

127 a 128 spisu o vrátení vratných obaloch po skončení zmluvného vzťahu. Súd (...)

vyniesol rozsudok vyššie uvedeného znenia. Po vynesení rozsudku ho v stručnosti odôvodnil

tým, že mal za preukázané, že k plneniu najmä tých obalov, ktoré boli vrátené na základe č.

listu 127 zo dňa 19. 03. 1999 došlo. Nakoľko však podľa jeho názoru došlo k premlčaniu

mojej pohľadávky a túto nie je možné započítať, žalobu zamietol.

V písomnom vyhotovení rozsudku sú dôvody trochu iné. (...) krajský súd uvádza,

že moja pohľadávka sa premlčala podľa ... Poukazuje

na ustanovenia , podľa ktorého nie je možné započítať

premlčanú pohľadávku. V ďalšom potom, bez akéhokoľvek poukázania na založené listiny

o vrátení obalov na č. listu 127 a 128, uviedol, že som nepreukázal, že moja pohľadávka

na vrátenie zálohy za vratné obaly vznikla a že sa stala splatnou. Takéto tvrdenie

je v rozpore s tým, čo súd ústne uviedol pri odôvodňovaní rozsudku na pojednávaní.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že: „Mám za to, že Okresný súd Bratislava I. a Krajský

súd v Bratislave svojím konaním a rozhodnutím porušili moje ústavné práva, a to právo

podľa čl. 46 ods. 1 Základné právo na súdnu ochranu, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný i krajský súd neviedli riadne dokazovanie, čo sa týka skutočnosti mojej

protipohľadávky. Okresný súd vec odbil tým, že vraj som potvrdil v zápisnici, že mám ešte

obaly a tieto som riadne žalobcovi nevrátil. Uvedený názor nekorešponduje so samotnou

zápisnicou z pojednávania tak, ako som to vysvetlil vo svojom odvolaní proti rozsudku

prvostupňového súdu. Krajský súd sa touto vecou nezaoberal a uviedol ako druhý dôvod,

prečo žaloba bola potvrdená to, že som obaly nevrátil. Neuviedol, na základe akých

skutočností k tomu došiel. Neuviedol aký názor zaujal k vráteniu obalov, o ktorých existujú

doklady na č. listu 127 a 128. Jednoducho ako keby tieto dôkazy neexistovali.

Krajský súd vychádzal najmä z toho názoru, že nie je možné započítať premlčanú

pohľadávku tak, ako to má na mysli ustanovenie . Vôbec mi

nie je jasné, prečo tento vzťah, ktorý bol na prvom stupni rozhodovaný ako obchodno-

právny spor, posúdil v zmysle ustanovenia a neaplikoval

citované ustanovenie o započítaní podľa . (...)

Už zo samotného vyplýva, že tento

zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné

vzťahy súvisiace s podnikaním. Ods. 2 hovorí o tom, že právne vzťahy uvedené v ods. 1

sa spravujú ustanoveniami tohto zákona.

Na základe uvedených skutočností mám za to, že rozhodnutie obidvoch súdov je

svojvoľné a arbitrárne.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva R. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím a konaním Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 15. 11. 2005 v konaní sp. zn. -184 a v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -184

z 15. 11. 2005 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia R. K., JUDr. I. G. vo výške 5.330 Sk

(slovom päťtisíctristotridsať slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených v čl. 46 ods. 1 a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom krajského súdu

č. k. -184 z 15. novembra 2005.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu.

Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože

jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu

okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -184,

ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie

je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia odvolania v danom prípade je predovšetkým otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení

č. k. -184. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta aj to, že krajský súd

namietaný obchodno-právny spor posúdil v zmysle ustanovení

a neaplikoval ustanovenie o započítaní podľa , t. j. sťažovateľ

namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa. Je nepochybné, že účastníci konania uzavreli kúpnu zmluvu v zmysle § 409 a nasl.

, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému tovar, prevzatie

ktorého žalovaný potvrdil na dodacích listoch, kúpnu cenu v hodnote 229.974,70 Sk však

neuhradil.

Žalovaný v rámci súdneho konania na svoju obranu navrhol započítať jeho

pohľadávku vo výške 300.000,- Sk do výšky žaloby, ktorá mu vznikla tým, že po skončení

spolupráce mu žalobca nevrátil zálohu na obaly v uvedenej výške. Súd prvého stupňa

nesprávne posúdil uvedenú obranu ako vzájomný návrh, keďže žalovaný si svojou

započítacou námietkou neuplatnil viac, ako predstavuje žalobcova pohľadávka, preto

odvolací súd výrok rozsudku o zamietnutí vzájomného návrhu a vyrúbení súdneho poplatku

za vzájomný návrh ako nesprávny a nadbytočný zrušil.

Súd prvého stupňa správne posúdil započítaciu námietku žalovaného, keď

konštatoval, že žalovanému predmetná pohľadávka doposiaľ nevznikla, keďže vratné obaly

žalobcovi nevrátil.

Podľa § 580 Obč. zák., ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých

plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý

z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom,

keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa § 581 ods. 2 Obč. zák., započítať nemožno premlčané pohľadávky,

pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti

splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

Žalovaný ani listinnými dôkazmi, na ktoré poukázal v odvolacom konaní,

nepreukázal, že žalobcovi vrátil obaly zodpovedajúce poskytnutej zálohe vo výške 300.000,-

Sk. Keďže vrátenie obalov žalobcovi žalovaný nepreukázal, jeho pohľadávka na započítanie

titulom vrátenia zálohy za vratné obaly nevznikla a nestala sa splatnou.

Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, keď žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť sumu 232.351,- Sk s príslušenstvom, pretože žalovaný neuhradil kúpnu cenu

dodaného tovaru v uvedenej výške.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu (týkajúci sa najmä

predmetného „vzájomného návrhu“) v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom,

krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho

považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie

sťažovateľa považovať za neodôvodnené.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového

a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré

sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného v . Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného

základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda

kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli

spravodlivosť, ibaže najmä jeho vzájomnému návrhu v danom prípade nevyhoveli.

zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z pritom neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania

(napr. , ). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006