Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 308/06
PDF · 209.86 KB
No categories available
II. ÚS 308/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97, za účasti Okresného súdu Levice a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2006
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalovaného je
účastníkom konania vedeného okresným súdom pod označenou spisovou značkou. Okresný
súd uznesením z 8. apríla 1998 schválil v predmetnom konaní podľa § 99 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdny zmier uzavretý medzi účastníkmi
konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že vo všetkých prílohách návrhu na začatie konania
bola uvedená adresa jeho trvalého pobytu (...) L. Okresný súd mu však napriek tomu
doručoval uznesenie o schválení súdneho zmieru na inú adresu, ktorá nikdy nebola adresou
jeho trvalého pobytu a taktiež nebola známa zo žiadnej písomnosti založenej v súdnom
spise. Z toho dôvodu nebola sťažovateľovi zásielka s uznesením o schválení súdneho
zmieru doručená.
Nadväzne na to okresný súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru L. (ďalej
len „obvodné oddelenie“) o doručenie zásielky, pričom v žiadosti o jej doručenie znovu
uviedol nesprávnu adresu, na ktorú sťažovateľovi už predtým neúspešne doručoval.
Obvodné oddelenie v odpovedi na žiadosť okresného súdu mu podaním z 27. júla
1998 oznámilo, že sťažovateľ je prihlásený na trvalý pobyt na vyššie uvedenej adrese,
a pretože v mieste trvalého bydliska nebol zastihnutý, doručenie zásielky nebolo vykonané.
Opakovaný pokus o doručenie zásielky už zo strany obvodného oddelenia nebol
urobený a ani okresný súd sa ju znovu nepokúšal doručiť na správnu adresu, ktorá mu bola
oznámená obvodným oddelením, pričom sťažovateľ tvrdí, že sa na uvedenej adrese v tom
čase zdržiaval.
Namiesto pokusu o opakované doručenie zásielky okresný súd ustanovil
sťažovateľovi vyhláškou sp. zn. 7 C 149/97 zo 16. septembra 1998 opatrovníka na účely
doručenia uznesenia o schválení súdneho zmieru. Z doručenky pre súdneho doručovateľa
vyplýva, že súdom ustanovený opatrovník prevzal rozhodnutie o ustanovení opatrovníka
spolu s uznesením o schválení súdneho zmieru 29. septembra 1998. Nadväzne na to
vyznačil okresný súd na predmetnom uznesení doložku právoplatnosti a vykonateľnosti,
podľa ktorej nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť dňom 29. septembra 1998 a stalo sa
vykonateľným 26. októbra 1998.
Dňa 7. apríla 2006 sťažovateľ nahliadol do súdneho spisu v označenom konaní
a súčasne prevzal odpis uznesenia o schválení súdneho zmieru. Sťažovateľ tvrdí, že až
v tento deň sa prvýkrát oboznámil so všetkými skutočnosťami súvisiacimi s postupom
okresného súdu pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru a od toho dňa si
riadne plní povinnosti voči žalobcovi, ktoré mu uvedené uznesenie ukladá.
Odvolávajúc sa na právny stav platný v relevantnom čase, ako aj na judikatúru
ústavného súdu sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd pri doručovaní uznesenia
o schválení súdneho zmieru postupoval v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Preto podľa sťažovateľa neboli v okolnostiach prípadu splnené zákonné
podmienky na vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia o schválení
súdneho zmieru.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že okresný súd mu ustanovil opatrovníka napriek
tomu, že pre takýto postup neboli naplnené zákonné podmienky podľa § 29 ods. 2 OSP.
V danej veci totiž „... okresný súd nemohol mať za preukázaný záver, že pobyt sťažovateľa
nie je známy, pretože pobyt sťažovateľa mu bol známy, naposledy z listu obvodného
oddelenia Policajného zboru z 27. júla 1998, a v predmetnom konaní nešlo o doručovanie
písomnosti účastníkovi konania na adresu v cudzine. S oprávnením súdu ustanoviť
účastníkovi konania opatrovníka na doručovanie písomností v konaní je zároveň spojená
jeho ústavná zodpovednosť, aby skutkové okolnosti významné pre posúdenie splnenia alebo
nesplnenia zákonných podmienok na takýto postup boli preukázané mimo rozumných
pochybností. Okresný súd Levice bol povinný podrobne a dostatočne skúmať, či boli
naplnené zákonné podmienky na ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi na doručenie
uznesenia o schválení súdneho zmieru tak, aby to bolo v súlade s ústavným právom
sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu, najmä ak uznesenie ukladá
sťažovateľovi povinnosti voči druhému účastníkovi konania. V tomto smere je hodná
pozornosti aj skutočnosť, že Okresný súd Levice o ustanovení opatrovníka nerozhodol
uznesením, ktoré by obsahovalo odôvodnenie jeho rozhodnutia, ale vyhláškou, čo možno
tiež považovať za postup, ktorý je v zjavnom rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Poukazujúc na uvedené dôvody vyslovil názor, „... že Okresný súd Levice
nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď sa vôbec nepokúsil doručiť uznesenie
o schválení súdneho zmieru na adresu trvalého pobytu sťažovateľa, ktorá bola súdu známa,
ale namiesto toho mu ustanovil opatrovníka na doručenie uznesenia bez toho, aby
dostatočným spôsobom preskúmal otázku, či sú na takýto postup naplnené všetky
podmienky ustanovené v § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Levice sp. zn.
7 C 249/97 z 8. apríla 1998 o schválení súdneho zmieru nebolo sťažovateľovi nikdy
doručené do vlastných rúk, a to ani takým spôsobom, ktorý by bolo možné podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku považovať za náhradné doručenie.
Na náhradné doručenie uznesenia sťažovateľovi neboli naplnené zákonom ustanovené
podmienky.
Okresný súd Levice aj napriek svojmu nesprávneho postupu pri doručovaní
uznesenia o schválení súdneho zmieru sťažovateľovi, v rozpore so skutkovým a právnym
stavom veci, opatril uznesenie o schválení zmieru doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti,
hoci rozhodnutie, vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav, sa nestalo
právoplatným a ani vykonateľným.
Sťažovateľ si až dňa 7. apríla 2006 súčasne s nahliadnutím do spisu prevzal odpis
predmetného rozhodnutia súdu. Uvedeným dňom podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a dňom 26. apríla 2006 vykonateľnosť. Na základe uvedeného
rozhodnutia si sťažovateľ riadne plní povinnosti, ktoré mu vykonateľné rozhodnutie ukladá.
V predmetnej veci sa Okresný súd Levice pri doručovaní uznesenia o schválení
súdneho zmieru sťažovateľovi dôsledne neriadil ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, a príslušné zákonné ustanovenia upravujúce doručovanie aplikoval tak, že došlo
k popretiu ich účelu, podstaty a zmyslu. Postup okresného súdu preto považuje sťažovateľ
za nekonformný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Doručenie uznesenia o schválení súdneho zmieru sťažovateľovi, ktoré zaväzuje
sťažovateľa k plneniu povinností, prostredníctvom opatrovníka ustanoveného súdom, hoci
na takéto konanie neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady, treba považovať
za odmietnutie prístupu k spravodlivosti a za porušenie ústavného práva na súdnu alebo inú
právnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Ako konštatoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo
iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva
na súdnu alebo inú právnu ochranu (nález sp. zn. I. ÚS 26/94).
Na základe vyššie uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že Okresný súd
Levice svojím postupom pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru a opatrením
uznesenia o schválení súdneho zmieru doložkou právoplatnosti s dátumom právoplatnosti
29. september 1998 a doložkou vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti 26. október 1998,
porušil jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej
vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci
rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:
„Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97 svojím postupom pri
doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru z 8. apríla 1998 sťažovateľovi porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97 opatrením uznesenia
o schválení súdneho zmieru z 8. apríla 1998 doložkou právoplatnosti s dátumom
právoplatnosti 29. september 1998 a doložkou vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti
26. október 1998 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny
proces zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vyhlášku Okresného súdu Levice sp. zn. 7 C 149/97 zo 16. septembra 1998
o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi na doručenie rozhodnutia zrušuje.
Doložku právoplatnosti s dátumom právoplatnosti 29. september 1998 a doložku
vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti 26. október 1998 na uznesení Okresného súdu
Levice o schválení súdneho zmieru sp. zn. 7 C 249/97 z 8. apríla 1998 zrušuje.
Okresný súd Levice je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho
zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Na základe výzvy ústavného súdu z 21. mája 2006 bol ústavnému súdu 6. júla 2006
predložený spis okresného súdu sp. zn. 7 C 247/97. Z č. l. 20 uvedeného spisu
predovšetkým vyplýva, že okresný súd, tak ako sa to uvádza v sťažnosti, ustanovil
16. septembra 1998 sťažovateľovi opatrovníka na doručenie uznesenia sp. zn. 7 C 249/97
z 8. apríla 1998. Súdom ustanovený opatrovník prevzal uvedené uznesenie 29. septembra
1998.
Z obsahu súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že na jeho č. l. 21
sa nachádza splnomocnenie, ktoré 14. októbra 1998 sťažovateľ udelil advokátovi
JUDr. R. D., L., ktorým ho okrem iného v súvislosti s označeným konaním splnomocňuje
na „uzavretie novej dohody o splátkach a (...) Blava (7 C 249/97)“.
Z úradného záznamu spísaného v občianskoprávnej kancelárii vyplýva, že „Práv.
zást. odporcu plná moc na p. v. so súhlasom sudcu Dr. R. nahliadol do spisu 7 C 249/97
za prítomnosti ved. kanc. dňa 15. 10. 1998“. Tento úradný záznam je podpísaný právnym
zástupcom sťažovateľa podľa plnej moci zo 14. októbra 1998 (vyplýva to z porovnania
podpisu menovaného advokáta s jeho podpisom na označenom splnomocnení) a vedúcou
súdnej kancelárie (nečitateľný podpis).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uviedol: „Sťažnosť podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti.“
Porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 247/97 sťažovateľ namietal v sťažnosti zo 7. júna 2006 (toho istého dňa
podanej na poštovú prepravu) doručenej ústavnému súdu 9. júna 2006.
Sťažovateľ odvodzuje dodržanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu tvrdiac,
že „O postupe Okresného súdu Levice pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho
zmieru vrátane ustanovenia opatrovníka súdom sa sťažovateľ dozvedel až nahliadnutím
do súdneho spisu vedeného v konaní sp. zn. 7 C 249/97 dňa 7. apríla 2006“.
Ústavný súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa, pokiaľ ide o dodržanie lehoty
na podanie sťažnosti, nestotožňuje.
Vychádzajúc zo zistení ústavného súdu vyplývajúcich z vyžiadaného spisu okresného
súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o skutočnostiach, ktoré podľa obsahu
sťažnosti zakladajú porušenie jeho označených práv, mohol dozvedieť už od 15. októbra
1998, teda odo dňa, keď bol predmetný spis predložený na nahliadnutie jeho právnemu
zástupcovi. V tom čase bolo už z uvedeného spisu zrejmé, aký postup zvolil okresný súd
pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru sťažovateľovi vrátane ustanovenia
opatrovníka. Na základe uvedeného považoval ústavný súd za dostatočne preukázané, že
sťažnosť voči namietanému postupu okresného súdu bola podaná po uplynutí zákonom
ustanovenej dvojmesačnej lehoty
Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd
sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako podanú oneskorene.
Po odmietnutí sťažnosti nie je už potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu
ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť
sťažnosti (čl. 127 ods. 2 ústavy). Preto ústavný súd nerozhodoval o zrušení vyhlášky
okresného súdu sp. zn. 7 C 149/97 zo 16. septembra 1998 ani o zrušení doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti vyznačenej na označenom uznesení, čoho sa sťažovateľ
taktiež domáhal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2006