Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B., vo veci

namietaného porušenia , 2 a 13 a základných práv

zaručených v , 35 a 46 ods. 1 a 2 postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 13. apríla 2005, ako aj rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2007 faxom doručená a podaním doručeným 24. januára 2007 písomne doplnená sťažnosť

M. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie , 2 a 13

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených v čl. 20, 35 a 46

ods. 1 a 2 postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. apríla 2005, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006.

Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

sťažovateľ bol trestným rozkazom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

zo 17. januára 1995 uznaný vinným zo spáchania trestného činu pytliactva

spolupáchateľstvom a z trestného činu krádeže spolupáchateľstvom, pričom neskôr bolo

sťažovateľovi odsúdenie zahladené. Následne 22. apríla 1997 bol sťažovateľovi vydaný

zbrojný preukaz (t. j. v čase po právoplatnom odsúdení za spáchané trestné činy) v zmysle

podmienok, ktoré vyžadoval v tom čase účinný zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zbraniach a strelive (ďalej len „“). Podľa

znenia pôvodného zákona o zbraniach bolo potrebné k žiadosti o vydanie zbrojného

preukazu predložiť „výpis z registra trestov“.

S účinnosťou od 1. januára 2004 bol prijatý o strelných

zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o zbraniach“), ktorým bol nahradený , pričom prechodné

ustanovenie § 72 ods. 4 zákona o zbraniach vyžadovalo, aby každý, komu bol vydaný

zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, predložil do 1. apríla 2004 „odpis z registra

trestov“ policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal. Následne po zistení, že

sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený, Okresné riaditeľstvo Policajného

zboru, odbor poriadkovej polície, oddelenie správnej služby v Nových Zámkoch (ďalej len

„okresné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 rozhodlo

o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi z dôvodu, že v zmysle § 19 ods. 1 písm. a)

zákona o zbraniach už nebol nepovažovaný za bezúhonnú osobu. Na základe odvolania

sťažovateľa bolo predmetné rozhodnutie potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. KRP-396-1/PP-2004

z 2. decembra 2004.

Dôvody, ktorými sťažovateľ argumentoval v konaní pred správnymi súdmi

(krajským súdom a najvyšším súdom), t. j. v konaní o žalobe na preskúmanie rozhodnutí

okresného riaditeľstva a krajského riaditeľstva podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku, sú zhodné z dôvodmi, kvôli ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v konaní pred ústavným súdom.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že v čase, keď mu bol odňatý zbrojný

preukaz, nespadal do kategórie osôb, ktoré sa v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona

o zbraniach nepovažovali za bezúhonné. Podľa uvedeného ustanovenia účinného

v rozhodnom čase sa za bezúhonnú osobu nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený

za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou.

Podľa tvrdenia sťažovateľa uvedené ustanovenie vyžaduje jednak to, aby osoba nie

bezúhonná bola právoplatne „odsúdená“, túto podmienku on v čase odňatia zbrojného

preukazu nespĺňal, pretože jeho odsúdenie bolo zahladené, t. j. malo sa na neho hľadieť, ako

keby nebol odsúdený, a jednak to, aby osoba nie bezúhonná bola právoplatne odsúdená

za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin „a“ úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou,

t. j. spojka „a“ podľa sťažovateľa vyjadruje kumulatívnu a nie alternatívnu požiadavku, ako

to chápe najvyšší súd. Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že ani v tomto smere sa nemôže

považovať za osobu nie bezúhonnú, pretože nikdy nespáchal a nebol odsúdený za obzvlášť

závažný úmyselný trestný čin, iba za trestný čin spáchaný so zbraňou (pytliactvo), teda

nespĺňa ani túto kumulatívnu podmienku podľa citovaného ustanovenia zákona o zbraniach.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „(...) nemá súd

právomoc meniť svojou úvahou znenie právneho predpisu, ktorý bol prijatý zákonodarnou

mocou. Pokiaľ zákonodarca prijal právny predpis s kumulatívne prijatou podmienkou,

nemôže takúto súd zmeniť na alternatívnu. Súd nemôže ísť nad rámec zákona.“, aj preto

podľa sťažovateľa najvyšší súd konal v rozpore s , 2 a 13 .

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že interpretácia § 19 ods. 1 písm. a) v spojení

s § 72 ods. 4 zákona o zbraniach v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 je v rozpore s , pretože „právny názor

o preukazovaní bezúhonnosti podľa nových podmienok na už existujúce právne vzťahy, je

v rozpore so zákazom retroaktivity ...“ Podľa jeho tvrdení povinnosť predložiť odpis

z registra trestov neznamená sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný

postup zisťovania podmienok na držanie zbrane. Samotné podmienky sú uvádzané v znení

zákona, pričom podmienka bezúhonnosti je v ust. § 19 zákona. Preto je nutné skúmať, či sú

splnené podmienky bezúhonnosti podľa § 19 zákona, a nie či je povinnosť predložiť odpis

alebo výpis z registra trestov“. Navyše podľa sťažovateľa ustanovenie § 72 ods. 1 zákona

o zbraniach výslovne uvádza, že zbrojný preukaz vydaný pred 1. januárom 2004, t. j. za

účinnosti pôvodného zákona o zbraniach, sa považuje za zbrojný preukaz aj podľa zákona

o zbraniach.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Okresné riaditeľstvo PZ, Odbor poriadkovej polície, Oddelenie správnej služby

v Nových Zámkoch vydalo dňa 26. 10. 2004 rozhodnutie, č. p.: ORP-83-14/OSS-2004,

ktorým odňal sťažovateľovi zbrojný preukaz č. 104200 na oprávnenie držať zbraň a strelivo

na ochranu osoby a majetku, výkon zamestnania a na poľovné účely vydaný dňa 22. 4. 1997

s dobou platnosti do 22. 4. 2007.

Voči rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 9. 11. 2004.

Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre vydalo dňa 2. 12. 2004 rozhodnutie o odvolaní,

č. p.: KRP-396-1/PP-2004, ktorým odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie OR

PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenie správnej služby v Nových Zámkoch zo

dňa 26. 10. 2004 potvrdil.

Sťažovateľ podal voči uvedeným rozhodnutiam žalobu o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu dňa 20. 12. 2004 na Krajský súd v Nitre.

Krajský súd v Nitre, č. k. , rozsudkom zo dňa 13. 4. 2005 žalobu

zamietol z dôvodu, že v priebehu správneho konania bolo preukázané, že žalobca -

sťažovateľ bol v roku 1995 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin spáchaný

so zbraňou, a preto ho nemožno považovať za bezúhonnú osobu pre účely zákona

č. , pretože podľa zákona sa nepovažuje

za bezúhonnú osobu, pričom podmienky bezúhonnosti prestal spĺňať za účinnosti zákona

č. . (...)

Sťažovateľ podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie dňa 15. 6. 2005 na Najvyšší

súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, č. k. 5 Sž-o-KS 91/2005, rozsudkom zo dňa

4. 8. 2006 rozsudok Krajského súdu v Nitre potvrdil. Zároveň rozhodol, že žalobcovi

-sťažovateľovi sa právo ha náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. (...)

Postupom a právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, č. k. ,

zo dňa 13. 4. 2005 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 5 Sž-o-KS 91/2005,

zo dňa 4. 8. 2006, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa zaručované

SR:

Čl. 1 - právna istota a spravodlivosť,

Čl. 2 - trojdelenie moci, konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

Čl. 13 - neoprávnené obmedzenie základných práv a slobôd,

Čl. 20 - právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný

obsah a ochranu,

Čl. 35 - právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,

Čl. 46 ods. 1 - právo na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu, Čl. 46 ods. 2 - právo

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1) Základné právo M. Š. - právo na právnu istotu a spravodlivosť, povinnosť

štátnych orgánov konať na základe a v jej medziach, právo na majetok, právo

uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov

1, 2, 13, 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 SR konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v

konaní vedenom pod sp. zn v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v

konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3) M. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom

jednostotisíc korún slovenských).

4) Nahradiť M. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (2 úkony á

2.970,- Sk + 2 x paušálna náhrada á 178,- Sk) na účet právneho zástupcu Mgr. R. H. (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že došlo k porušeniu označených článkov a jeho

základných práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. apríla 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie rozhodnutia

krajského riaditeľstva č. KRP-396-1/PP-2004 z 2. decembra 2004, ktorým krajské

riaditeľstvo na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo rozhodnutie okresného riaditeľstva

č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi.

Predmetom skúmania ústavného súdu bolo aj posúdenie, či sťažovateľom označené

články a základné práva neboli porušené aj rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006, ktorým najvyšší súd na základe odvolania

sťažovateľa potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 13. apríla

2005.

1. K namietanému porušeniu označených článkov a základných práv

postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2005

Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu,

ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, v danom prípade nemá právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie krajského

súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na základe riadneho opravného

prostriedku (odvolania) sťažovateľa najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu)

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu označených článkov a základných práv

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených článkov a základných

práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 z dôvodu,

že podľa jeho tvrdenia najvyšší súd nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil § 19 ods. 1

písm. a) zákona o zbraniach v spojení s § 72 ods. 4 zákona o zbraniach na jeho prípad.

2.1 K namietanému porušeniu a 2 rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a v rozpore

so zákonom, pretože najvyšším súdom podaný výklad aplikovaných právnych noriem podľa

sťažovateľa protiústavne akceptuje zákaz retroaktivity, t. j. akceptuje možnosť dodatočného

odňatia dobromyseľne nadobudnutých práv získaných na základe pôvodne účinnej právnej

normy.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá

iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili

spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva

nasledovné:

«Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,

ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Spochybňovanie

zistených skutočností nie je ani predmetom odvolania. Na druhej strane podstatou

odvolania ako aj žaloby je, popri otázke právneho výkladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a)

, ktorá bola priamym dôvodom na odňatie zbrojného preukazu

žalobcovi, aj otázka tvrdeného retroaktívneho účinku cit. zákona spolu s tvrdením,

že žalobcu treba posudzovať ako neodsúdenú osobu.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona

sa nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a

úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou, využil výslovne a jednostranne gramatickú

metódu výkladu. Preto žalobca musel dospieť k záveru, že iba pri súčasnom (kumulatívnom)

splnení obidvoch podmienok predpokladaných v hypotéze nieje žalobca bezúhonný.

Avšak takýto jednoznačný výklad vyvoláva oprávnené pochybnosti, nakoľko v

určitých slovných spojeniach použitie spojky „a“ síce vytvára zlučovací vzťah v zmysle

kumulatívnom (a „súčasne“), ale v iných slovných spojeniach naopak plní alternatívnu

funkciu (a „poprípade“) ako aj funkciu eventuálnu (a „keď nie, tak“). V naznačenej

situácii, kedy nie je možné gramatickú metódu výkladu využiť pre nejednoznačnosť jej

záverov, treba vychádzať z niektorých dôkazov logického výkladu. Preto, ak by Najvyšší súd

pripustil, že argumentácia žalobcu je správna, potom by odsúdenie držiteľa zbrojného

preukazu za spáchanie úmyselného trestného činu so zbraňou bolo právne irelevantné, hoci

obdobný skutok (ale s nižšou spoločenskou nebezpečnosťou), ktorý by bol posudzovaný ako

priestupok na úseku zbraní a streliva, má za následok odňatie zbrojného preukazu

v nesplnenia podmienky spoľahlivosti (viď ).

Takýto záver je však pre účel sledovaný tak absurdný (tzv. reductio ad

absurdum), že Najvyšší súd nemôže tvrdenie žalobcu o iba kumulatívnom význame spojky

„a“ v , o ktoré sa tento záver opiera, pripustiť.

Nič na tejto situácii nemení ani to, že práve došlo

v dotknutom zákonom texte k zámene spojky „a“ za spojku „alebo“, nakoľko zákonodarca

napravil svoju hore uvedenú nejednoznačnosť textu za účelom skutočného naplnenia cieľa

zákona, ktorým je ustanoviť podmienky nosenia a držania zbraní a streliva z hľadiska

bezpečnosti života, zdravia, ochrany osôb a majetku [napríklad § 11 ods. 2 písm. c) alebo

]. Preto sa Najvyšší súd nemôže stotožniť

so záverom žalobcu, že krajský súd bezdôvodne zmenil kumulatívnu podmienku predpokladu

bezúhonnosti na alternatívnu podmienku.

Vo vzťahu k námietke, že u žalobcu bolo súdnym rozhodnutím (konkrétne uznesením

Okresného súdu Nové Zámky z 7. 3. 1997) vyslovené, že sa osvedčil v skúšobnej dobe,

a preto sa na neho musí pozerať tak, ako by nebol odsúdený, Najvyšší súd uvádza, že

zahladenie odsúdenia, tzn. fikcia neodsúdenia nemôže sama o sebe vyvolať aj fikciu

nespáchania trestného činu, lebo právoplatný výrok súdu o vine právne nezaniká, čo

napokon vyplýva z ustálenej trestnej súdnej praxe vyjadrenej napríklad v R 10/1974 alebo

R 6/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk.

Je potrebné zdôrazniť, že táto fikcia platí všade tam, kde právny predpis požaduje

preukázanie morálnej minulosti jednotlivca iba predložením výpisu z registra trestov.

Ak však pozitívne právo trvá na predložení odpisu z registra trestov s účinkami uvedenými

v o registri trestov, potom tento normatívny príkaz

prelamuje fikciu neodsúdenia, ktorej sa žalobca vo svojom prípade dovoláva. Z uvedeného

dôvodu Najvyšší súd vyhodnotil túto námietku ako irelevantnú.

V poradí posledná námietka žalobcu, ktorá sa dovoláva zákazu retroaktívnosti

právnych predpisov, má ústavný rozmer. Pokiaľ by sa Najvyšší súd s ňou stotožnil, potom

by musel postupom podľa túto otázku na ďalšie riešenie

postúpiť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd však dospel k opačnému názoru.

Nová právna úprava môže veľmi výnimočne zasiahnuť do už existujúceho vlastníctva

k zbrani, pokiaľ je to ospravedlniteľné verejným záujmom, tzn. všeobecnou požiadavkou na

udržanie minimálnej úrovne verejnej bezpečnosti a verejného poriadku. Tento záver

nevyplýva iba z , ale aj z posledná veta

Smernice Rady č. 91/477 o kontrole získavania a vlastnenia zbraní v spojení s čl. 7 ods. 2

.

To, že zákonodarca sledoval sprísnenie režimu držania zbrane vo verejnom záujme,

ktorý je v danom prípade vyjadrený zvýšeným záujmom spoločnosti na permanentnej

ochrane práv a právom chránených záujmov každého jednotlivca (najmä práva na život

a na ochranu zdravia a majetku ako aj nezasahovania do chránených ekosystémov alebo

iných živých zložiek prírody), jednoznačne vyplýva nielen z definície bezúhonnosti,

z definície spoľahlivej osoby ( ) ale aj z obsahu jednotlivých

povinností držiteľa zbrojného preukazu v zmysle .

Takisto skutočnosť, že platnosť zbrojného preukazu je v zmysle

Z. z. časovo obmedzená, je dôkazom o tom, že nie je daná časovo neobmedzená možnosť

každému držať a nosiť zbraň a strelivo. Naopak po uplynutí zákonom určenej lehoty sa

skúma, či nenastala zmena v podmienkach vyžadovaných zákonom na vydanie zbrojného

preukazu, resp. či spoločnosť tieto podmienky nesprísnila.

Na druhej strane nie je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že v prípade

vydávania zbrojného preukazu v režime platnom podľa

o zbraniach a strelive sa skutočnosti, že žiadateľ bol odsúdený za spáchaný trestný čin, sa

podľa predchádzajúcej právnej úpravy vôbec neposudzovali. Je síce pravdou, že správny

orgán požadoval, aby v zmysle bol k žiadosti

pripojený iba výpis z registra trestov, ale nakoľko sa na celé konanie subsidiárne vzťahovali

predpisy o správnom konaní, potom mal v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ak sa

objavili informácie (napríklad z vlastných databáz ale z informácií obdržaných od tretích

osôb) o právoplatnom odsúdení žiadateľa za spáchanie trestného činu s dopadom na ust. §

9 ods. 1 písm. a) cit. zákona, povinnosť vyhodnotiť tieto informácie, najmä vzhľadom na ich

dopad na bezúhonnosť (tzn. morálne - spoločenskú stabilitu) žiadateľa, a následne z nich

vyvodiť záver, či žiadateľ je skutočne bezúhonný.

Podľa platnom v čase vydania rozhodnutia

(tzn. 26. 10. 2004) sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol

a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin (odkaz na § 41

ods. 2 prostredníctvom poznámky č. 19) a úmyselný trestný čin spáchaný

so zbraňou,

b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia

slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo desať rokov alebo

c) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin

spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Podľa v hore uvedenom texte policajný

útvar rozhodne o odňatí zbrojného preukazu alebo skupiny zbrojného preukazu držiteľovi,

ktorý okrem iného prestal spĺňať podmienky bezúhonnosti (§ 19 ods. 1) alebo spoľahlivosti

(§ 19 ods. 2).

Podľa v hore uvedenom texte každý, komu bol

vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, je povinný predložiť do 1. apríla 2004

odpis z registra trestov policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal.

Na základe zistených skutočností a dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok

Krajského súdu v Nitre z 13. 4. 2005 č. k. -25 je vecne správny a preto ho podľa

potvrdil.»

Ústavný súd pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu považoval za kľúčové zistenie to, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského

súdu, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je teda ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ). V právomoci

ústavného súdu je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska

dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 sa nedá vyčítať

svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam.

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že § 72 ods. 4 zákona o zbraniach nemožno

chápať iba ako samoúčelnú alebo autonómnu normu bez jej praktických súvislostí,

resp. dopadov na iné ustanovenia zákona o zbraniach, konkrétne na § 19 ods. 1 zákona

o zbraniach, ktoré negatívne definuje osobu, ktorú nemožno na účely zákona o zbraniach

považovať za osobu bezúhonnú. Takúto aplikáciu príslušných právnych noriem v ich

vzájomných súvislostiach a s ohľadom na ich účel považuje aj ústavný súd za ústavne

akceptovateľnú.

V prípade stotožnenia sa s právnym názorom sťažovateľa, že predloženie odpisu

z registra trestov v zmysle požiadavky § 72 ods. 4 zákona o zbraniach nemá mať

v skutočnosti dopad na sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný postup

zisťovania podmienok na držanie zbrane“, a to aj vzhľadom na to, že ustanovenie § 72

ods. 1 zákona o zbraniach ponechalo „v platnosti všetky staré zbrojné preukazy“, by podľa

názoru ústavného súdu bolo popretím podstaty a účelu § 72 ods. 4 zákona o zbraniach. Ak

by to tak bolo, tak by predloženie odpisov z registra trestov všetkými osobami, ktorým bol

vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, bez ich ďalšieho využitia plnilo iba

štatistickú úlohu bez ďalšieho praktického významu tohto ustanovenia.

Pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa o spôsobe výkladu § 19 ods. 1 písm. a) zákona

o zbraniach, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoj právny názor

v danej veci spôsobom, ktorý je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky svojvoľnosti.

V danom prípade najvyšší súd riešil „spor“ o spôsobe výkladu označeného ustanovenia

medzi sťažovateľom na jednej strane a krajským súdom (ako aj rozhodnutiami, ktoré

predchádzali rozhodnutiu krajského súdu) na strane druhej. Inými slovami povedané,

úlohou najvyššieho súdu bolo teda výkladom dotknutého ustanovenia vyriešiť takto

vzniknutý stret rozdielnych právnych názorov na aplikáciu dotknutej právnej normy. Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd pri výklade označeného ustanovenia dôsledne

vychádzal zo základného ústavného princípu vyjadreného v , podľa

ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných

predpisov musí byť v súlade s .

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na

spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru.

Pri posudzovaní danej veci bolo potrebné zodpovedať predovšetkým otázku, či

výklad najvyššieho súdu ohľadom aplikácie príslušných ustanovení zákona o zbraniach

vykazuje znaky retroaktivity.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výklad aplikovaných právnych noriem

zákona o zbraniach má právne účinky do budúcnosti, netýka sa právnych vzťahov pred

1. januárom 2004, t. j. pred účinnosťou zákona o zbraniach, a preto je sťažnosť aj v tejto

časti zjavne neopodstatnená.

V prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že aj samotné ustanovenie § 72 ods. 4 zákona

o zbraniach je retroaktívne, t. j. že je v rozpore s , ústavný súd upozorňuje, že

sťažovateľ podľa v spojení s až f)

nie je subjektom aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov podľa druhej hlavy prvého oddielu .

Do doby právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnej normy nižšej

právnej sily s právnou normou vyššej právnej sily platí, že základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s účinnými hmotno-právnymi

a procesno-právnymi predpismi.

V uvedených súvislostiach napokon ústavný súd poznamenáva, že aj rozhodnutia

ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti odvolával, nie sú relevantnými

pre posúdenie jeho prípadu z dôvodu, že ide o rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej

hlavy prvého oddielu , a nie v konaní o sťažnosti podľa

ods. 1 .

2.2 K namietanému porušeniu rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ namieta aj porušenie

základného práva zaručeného v (bez špecifikácie konkrétneho odseku

uvedeného článku ) s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo

dôvodom, že nemohol dlhšiu dobu plnohodnotne požívať výhody výkonu poľovného práva

ako člen poľovníckeho zväzu.

Ústavný súd uvádza, že ochranu vlastníckemu právu poskytujú všeobecné súdy.

Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok

len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd

by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by

v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie

nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok. Pretože

ústavný súd v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005

zo 4. augusta 2006 nezistil ani porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu,

odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2.3 K namietanému porušeniu rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 35

(bez špecifikácie konkrétneho odseku uvedeného článku ) s odôvodnením, že

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo dôvodom, že nemohol vykonávať práva

a povinnosti člena poľovníckeho zväzu.

Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa

a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nie je priama súvislosť už aj

vzhľadom na to, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu podstata práva sťažovateľa

„na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť“ ( ) nebola priamo dotknutá, preto bolo potrebné aj

v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Okrem toho porušenie práva na podnikanie v zmysle nemôže

nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom,

ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci, keď najvyšší súd spôsobom

výslovne upraveným príslušným hmotno-právnym a procesno-právnym predpisoch uplatnil

zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

odmietol.

2.4 K namietanému porušeniu , 2 a 13 rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006

K namietanému porušeniu , 2 a 13 ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa

v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného

základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich

porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená.

Predmetom konania o sťažnosti podľa je rozhodovanie

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007