Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 22/07
PDF · 312.33 KB
No categories available
II. ÚS 22/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 22/07-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 1, 2 a 13 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv
zaručených v čl. 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla 2005, ako aj rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2007 faxom doručená a podaním doručeným 24. januára 2007 písomne doplnená sťažnosť
M. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1, 2 a 13 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených v čl. 20, 35 a 46
ods. 1 a 2 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla 2005, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006.
Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
sťažovateľ bol trestným rozkazom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4 T 2/1995
zo 17. januára 1995 uznaný vinným zo spáchania trestného činu pytliactva
spolupáchateľstvom a z trestného činu krádeže spolupáchateľstvom, pričom neskôr bolo
sťažovateľovi odsúdenie zahladené. Následne 22. apríla 1997 bol sťažovateľovi vydaný
zbrojný preukaz (t. j. v čase po právoplatnom odsúdení za spáchané trestné činy) v zmysle
podmienok, ktoré vyžadoval v tom čase účinný zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 246/1993 Z. z. o zbraniach a strelive (ďalej len „pôvodný zákon o zbraniach“). Podľa
znenia pôvodného zákona o zbraniach bolo potrebné k žiadosti o vydanie zbrojného
preukazu predložiť „výpis z registra trestov“.
S účinnosťou od 1. januára 2004 bol prijatý zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných
zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o zbraniach“), ktorým bol nahradený pôvodný zákon o zbraniach, pričom prechodné
ustanovenie § 72 ods. 4 zákona o zbraniach vyžadovalo, aby každý, komu bol vydaný
zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, predložil do 1. apríla 2004 „odpis z registra
trestov“ policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal. Následne po zistení, že
sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený, Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru, odbor poriadkovej polície, oddelenie správnej služby v Nových Zámkoch (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 rozhodlo
o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi z dôvodu, že v zmysle § 19 ods. 1 písm. a)
zákona o zbraniach už nebol nepovažovaný za bezúhonnú osobu. Na základe odvolania
sťažovateľa bolo predmetné rozhodnutie potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. KRP-396-1/PP-2004
z 2. decembra 2004.
Dôvody, ktorými sťažovateľ argumentoval v konaní pred správnymi súdmi
(krajským súdom a najvyšším súdom), t. j. v konaní o žalobe na preskúmanie rozhodnutí
okresného riaditeľstva a krajského riaditeľstva podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku, sú zhodné z dôvodmi, kvôli ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
v konaní pred ústavným súdom.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že v čase, keď mu bol odňatý zbrojný
preukaz, nespadal do kategórie osôb, ktoré sa v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona
o zbraniach nepovažovali za bezúhonné. Podľa uvedeného ustanovenia účinného
v rozhodnom čase sa za bezúhonnú osobu nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený
za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou.
Podľa tvrdenia sťažovateľa uvedené ustanovenie vyžaduje jednak to, aby osoba nie
bezúhonná bola právoplatne „odsúdená“, túto podmienku on v čase odňatia zbrojného
preukazu nespĺňal, pretože jeho odsúdenie bolo zahladené, t. j. malo sa na neho hľadieť, ako
keby nebol odsúdený, a jednak to, aby osoba nie bezúhonná bola právoplatne odsúdená
za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin „a“ úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou,
t. j. spojka „a“ podľa sťažovateľa vyjadruje kumulatívnu a nie alternatívnu požiadavku, ako
to chápe najvyšší súd. Nadväzne na to sťažovateľ tvrdí, že ani v tomto smere sa nemôže
považovať za osobu nie bezúhonnú, pretože nikdy nespáchal a nebol odsúdený za obzvlášť
závažný úmyselný trestný čin, iba za trestný čin spáchaný so zbraňou (pytliactvo), teda
nespĺňa ani túto kumulatívnu podmienku podľa citovaného ustanovenia zákona o zbraniach.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „(...) nemá súd
právomoc meniť svojou úvahou znenie právneho predpisu, ktorý bol prijatý zákonodarnou
mocou. Pokiaľ zákonodarca prijal právny predpis s kumulatívne prijatou podmienkou,
nemôže takúto súd zmeniť na alternatívnu. Súd nemôže ísť nad rámec zákona.“, aj preto
podľa sťažovateľa najvyšší súd konal v rozpore s čl. 1, 2 a 13 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že interpretácia § 19 ods. 1 písm. a) v spojení
s § 72 ods. 4 zákona o zbraniach v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 je v rozpore s ústavou, pretože „právny názor
o preukazovaní bezúhonnosti podľa nových podmienok na už existujúce právne vzťahy, je
v rozpore so zákazom retroaktivity ...“ Podľa jeho tvrdení povinnosť predložiť odpis
z registra trestov neznamená sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný
postup zisťovania podmienok na držanie zbrane. Samotné podmienky sú uvádzané v znení
zákona, pričom podmienka bezúhonnosti je v ust. § 19 zákona. Preto je nutné skúmať, či sú
splnené podmienky bezúhonnosti podľa § 19 zákona, a nie či je povinnosť predložiť odpis
alebo výpis z registra trestov“. Navyše podľa sťažovateľa ustanovenie § 72 ods. 1 zákona
o zbraniach výslovne uvádza, že zbrojný preukaz vydaný pred 1. januárom 2004, t. j. za
účinnosti pôvodného zákona o zbraniach, sa považuje za zbrojný preukaz aj podľa zákona
o zbraniach.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Okresné riaditeľstvo PZ, Odbor poriadkovej polície, Oddelenie správnej služby
v Nových Zámkoch vydalo dňa 26. 10. 2004 rozhodnutie, č. p.: ORP-83-14/OSS-2004,
ktorým odňal sťažovateľovi zbrojný preukaz č. 104200 na oprávnenie držať zbraň a strelivo
na ochranu osoby a majetku, výkon zamestnania a na poľovné účely vydaný dňa 22. 4. 1997
s dobou platnosti do 22. 4. 2007.
Voči rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 9. 11. 2004.
Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre vydalo dňa 2. 12. 2004 rozhodnutie o odvolaní,
č. p.: KRP-396-1/PP-2004, ktorým odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie OR
PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenie správnej služby v Nových Zámkoch zo
dňa 26. 10. 2004 potvrdil.
Sťažovateľ podal voči uvedeným rozhodnutiam žalobu o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu dňa 20. 12. 2004 na Krajský súd v Nitre.
Krajský súd v Nitre, č. k. 11 S 99/2004, rozsudkom zo dňa 13. 4. 2005 žalobu
zamietol z dôvodu, že v priebehu správneho konania bolo preukázané, že žalobca -
sťažovateľ bol v roku 1995 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin spáchaný
so zbraňou, a preto ho nemožno považovať za bezúhonnú osobu pre účely zákona
č. 190/2003 Z. z., pretože podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona sa nepovažuje
za bezúhonnú osobu, pričom podmienky bezúhonnosti prestal spĺňať za účinnosti zákona
č. 190/2003 Z. z.. (...)
Sťažovateľ podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie dňa 15. 6. 2005 na Najvyšší
súd Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, č. k. 5 Sž-o-KS 91/2005, rozsudkom zo dňa
4. 8. 2006 rozsudok Krajského súdu v Nitre potvrdil. Zároveň rozhodol, že žalobcovi
-sťažovateľovi sa právo ha náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. (...)
Postupom a právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, č. k. 11 S 99/2004,
zo dňa 13. 4. 2005 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 5 Sž-o-KS 91/2005,
zo dňa 4. 8. 2006, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa zaručované Ústavou
SR:
Čl. 1 - právna istota a spravodlivosť,
Čl. 2 - trojdelenie moci, konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
Čl. 13 - neoprávnené obmedzenie základných práv a slobôd,
Čl. 20 - právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu,
Čl. 35 - právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,
Čl. 46 ods. 1 - právo na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu, Čl. 46 ods. 2 - právo
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:
„1) Základné právo M. Š. - právo na právnu istotu a spravodlivosť, povinnosť
štátnych orgánov konať na základe ústavy a v jej medziach, právo na majetok, právo
uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov
1, 2, 13, 20, 35 a 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v
konaní vedenom pod sp. zn 11 S 99/2004 v spojitosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v
konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 porušené bolo.
2) Rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 99/2004
a rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3) M. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom
jednostotisíc korún slovenských).
4) Nahradiť M. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (2 úkony á
2.970,- Sk + 2 x paušálna náhrada á 178,- Sk) na účet právneho zástupcu Mgr. R. H. (...).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že došlo k porušeniu označených článkov ústavy a jeho
základných práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 99/2004
z 13. apríla 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie rozhodnutia
krajského riaditeľstva č. KRP-396-1/PP-2004 z 2. decembra 2004, ktorým krajské
riaditeľstvo na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo rozhodnutie okresného riaditeľstva
č. ORP-83-14/OSS-2004 z 26. októbra 2004 o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi.
Predmetom skúmania ústavného súdu bolo aj posúdenie, či sťažovateľom označené
články ústavy a základné práva neboli porušené aj rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006, ktorým najvyšší súd na základe odvolania
sťažovateľa potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla
2005.
1. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a základných práv
postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 99/2004 z 13. apríla 2005
Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu,
ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, v danom prípade nemá právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie krajského
súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na základe riadneho opravného
prostriedku (odvolania) sťažovateľa najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu)
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a základných práv
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených článkov ústavy a základných
práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 z dôvodu,
že podľa jeho tvrdenia najvyšší súd nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil § 19 ods. 1
písm. a) zákona o zbraniach v spojení s § 72 ods. 4 zákona o zbraniach na jeho prípad.
2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a v rozpore
so zákonom, pretože najvyšším súdom podaný výklad aplikovaných právnych noriem podľa
sťažovateľa protiústavne akceptuje zákaz retroaktivity, t. j. akceptuje možnosť dodatočného
odňatia dobromyseľne nadobudnutých práv získaných na základe pôvodne účinnej právnej
normy.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá
iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili
spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva
nasledovné:
«Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,
ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Spochybňovanie
zistených skutočností nie je ani predmetom odvolania. Na druhej strane podstatou
odvolania ako aj žaloby je, popri otázke právneho výkladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a)
zák. č. 190/2003 Z. z., ktorá bola priamym dôvodom na odňatie zbrojného preukazu
žalobcovi, aj otázka tvrdeného retroaktívneho účinku cit. zákona spolu s tvrdením,
že žalobcu treba posudzovať ako neodsúdenú osobu.
Z argumentácie žalobcu vyplýva, že za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona
sa nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a
úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou, využil výslovne a jednostranne gramatickú
metódu výkladu. Preto žalobca musel dospieť k záveru, že iba pri súčasnom (kumulatívnom)
splnení obidvoch podmienok predpokladaných v hypotéze nieje žalobca bezúhonný.
Avšak takýto jednoznačný výklad vyvoláva oprávnené pochybnosti, nakoľko v
určitých slovných spojeniach použitie spojky „a“ síce vytvára zlučovací vzťah v zmysle
kumulatívnom (a „súčasne“), ale v iných slovných spojeniach naopak plní alternatívnu
funkciu (a „poprípade“) ako aj funkciu eventuálnu (a „keď nie, tak“). V naznačenej
situácii, kedy nie je možné gramatickú metódu výkladu využiť pre nejednoznačnosť jej
záverov, treba vychádzať z niektorých dôkazov logického výkladu. Preto, ak by Najvyšší súd
pripustil, že argumentácia žalobcu je správna, potom by odsúdenie držiteľa zbrojného
preukazu za spáchanie úmyselného trestného činu so zbraňou bolo právne irelevantné, hoci
obdobný skutok (ale s nižšou spoločenskou nebezpečnosťou), ktorý by bol posudzovaný ako
priestupok na úseku zbraní a streliva, má za následok odňatie zbrojného preukazu
v nesplnenia podmienky spoľahlivosti (viď § 19 ods. 2 písm. e) zák. č. 190/2003 Z. z.).
Takýto záver je však pre účel sledovaný zák. č. 190/2003 Z. z. tak absurdný (tzv. reductio ad
absurdum), že Najvyšší súd nemôže tvrdenie žalobcu o iba kumulatívnom význame spojky
„a“ v § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 190/2003 Z. z., o ktoré sa tento záver opiera, pripustiť.
Nič na tejto situácii nemení ani to, že práve zákonom č. 757/2004 Z. z. došlo
v dotknutom zákonom texte k zámene spojky „a“ za spojku „alebo“, nakoľko zákonodarca
napravil svoju hore uvedenú nejednoznačnosť textu za účelom skutočného naplnenia cieľa
zákona, ktorým je ustanoviť podmienky nosenia a držania zbraní a streliva z hľadiska
bezpečnosti života, zdravia, ochrany osôb a majetku [napríklad § 11 ods. 2 písm. c) alebo
§ 28 ods. 1 písm. n) zák. č. 190/2003 Z. z.]. Preto sa Najvyšší súd nemôže stotožniť
so záverom žalobcu, že krajský súd bezdôvodne zmenil kumulatívnu podmienku predpokladu
bezúhonnosti na alternatívnu podmienku.
Vo vzťahu k námietke, že u žalobcu bolo súdnym rozhodnutím (konkrétne uznesením
Okresného súdu Nové Zámky z 7. 3. 1997) vyslovené, že sa osvedčil v skúšobnej dobe,
a preto sa na neho musí pozerať tak, ako by nebol odsúdený, Najvyšší súd uvádza, že
zahladenie odsúdenia, tzn. fikcia neodsúdenia nemôže sama o sebe vyvolať aj fikciu
nespáchania trestného činu, lebo právoplatný výrok súdu o vine právne nezaniká, čo
napokon vyplýva z ustálenej trestnej súdnej praxe vyjadrenej napríklad v R 10/1974 alebo
R 6/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk.
Je potrebné zdôrazniť, že táto fikcia platí všade tam, kde právny predpis požaduje
preukázanie morálnej minulosti jednotlivca iba predložením výpisu z registra trestov.
Ak však pozitívne právo trvá na predložení odpisu z registra trestov s účinkami uvedenými
v § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov, potom tento normatívny príkaz
prelamuje fikciu neodsúdenia, ktorej sa žalobca vo svojom prípade dovoláva. Z uvedeného
dôvodu Najvyšší súd vyhodnotil túto námietku ako irelevantnú.
V poradí posledná námietka žalobcu, ktorá sa dovoláva zákazu retroaktívnosti
právnych predpisov, má ústavný rozmer. Pokiaľ by sa Najvyšší súd s ňou stotožnil, potom
by musel postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. túto otázku na ďalšie riešenie
postúpiť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd však dospel k opačnému názoru.
Nová právna úprava môže veľmi výnimočne zasiahnuť do už existujúceho vlastníctva
k zbrani, pokiaľ je to ospravedlniteľné verejným záujmom, tzn. všeobecnou požiadavkou na
udržanie minimálnej úrovne verejnej bezpečnosti a verejného poriadku. Tento záver
nevyplýva iba z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z čl. 6 posledná veta
Smernice Rady č. 91/477 o kontrole získavania a vlastnenia zbraní v spojení s čl. 7 ods. 2
To, že zákonodarca sledoval sprísnenie režimu držania zbrane vo verejnom záujme,
ktorý je v danom prípade vyjadrený zvýšeným záujmom spoločnosti na permanentnej
ochrane práv a právom chránených záujmov každého jednotlivca (najmä práva na život
a na ochranu zdravia a majetku ako aj nezasahovania do chránených ekosystémov alebo
iných živých zložiek prírody), jednoznačne vyplýva nielen z definície bezúhonnosti,
z definície spoľahlivej osoby (§ 19 ods. 2 zák. č. 190/2003 Z. z.) ale aj z obsahu jednotlivých
povinností držiteľa zbrojného preukazu v zmysle § 28 zák. č. 190/2003 Z. z..
Takisto skutočnosť, že platnosť zbrojného preukazu je v zmysle § 23 zák. č. 190/2003
Z. z. časovo obmedzená, je dôkazom o tom, že nie je daná časovo neobmedzená možnosť
každému držať a nosiť zbraň a strelivo. Naopak po uplynutí zákonom určenej lehoty sa
skúma, či nenastala zmena v podmienkach vyžadovaných zákonom na vydanie zbrojného
preukazu, resp. či spoločnosť tieto podmienky nesprísnila.
Na druhej strane nie je možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že v prípade
vydávania zbrojného preukazu v režime platnom podľa zákona č. 246/1993 Z. z.
o zbraniach a strelive sa skutočnosti, že žiadateľ bol odsúdený za spáchaný trestný čin, sa
podľa predchádzajúcej právnej úpravy vôbec neposudzovali. Je síce pravdou, že správny
orgán požadoval, aby v zmysle § 7 ods. 2 písm. a) zák. č. 246/1993 Z. z. bol k žiadosti
pripojený iba výpis z registra trestov, ale nakoľko sa na celé konanie subsidiárne vzťahovali
predpisy o správnom konaní, potom mal v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ak sa
objavili informácie (napríklad z vlastných databáz ale z informácií obdržaných od tretích
osôb) o právoplatnom odsúdení žiadateľa za spáchanie trestného činu s dopadom na ust. §
9 ods. 1 písm. a) cit. zákona, povinnosť vyhodnotiť tieto informácie, najmä vzhľadom na ich
dopad na bezúhonnosť (tzn. morálne - spoločenskú stabilitu) žiadateľa, a následne z nich
vyvodiť záver, či žiadateľ je skutočne bezúhonný.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 190/2003 Z. z. platnom v čase vydania rozhodnutia
(tzn. 26. 10. 2004) sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol
a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin (odkaz na § 41
ods. 2 Trestného zákona prostredníctvom poznámky č. 19) a úmyselný trestný čin spáchaný
so zbraňou,
b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia
slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo desať rokov alebo
c) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin
spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.
Podľa § 26 ods. 1 písm. c) zák. č. 190/2003 Z. z. v hore uvedenom texte policajný
útvar rozhodne o odňatí zbrojného preukazu alebo skupiny zbrojného preukazu držiteľovi,
ktorý okrem iného prestal spĺňať podmienky bezúhonnosti (§ 19 ods. 1) alebo spoľahlivosti
(§ 19 ods. 2).
Podľa § 72 ods. 4 zák. č. 190/2003 Z. z. v hore uvedenom texte každý, komu bol
vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, je povinný predložiť do 1. apríla 2004
odpis z registra trestov policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal.
Na základe zistených skutočností a dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
Krajského súdu v Nitre z 13. 4. 2005 č. k. 11 S 99/04-25 je vecne správny a preto ho podľa
Ústavný súd pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu považoval za kľúčové zistenie to, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského
súdu, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob
výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Prvoradou úlohou ústavného súdu je teda ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci
ústavného súdu je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska
dodržania ústavných princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu
v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006 sa nedá vyčítať
svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam.
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že § 72 ods. 4 zákona o zbraniach nemožno
chápať iba ako samoúčelnú alebo autonómnu normu bez jej praktických súvislostí,
resp. dopadov na iné ustanovenia zákona o zbraniach, konkrétne na § 19 ods. 1 zákona
o zbraniach, ktoré negatívne definuje osobu, ktorú nemožno na účely zákona o zbraniach
považovať za osobu bezúhonnú. Takúto aplikáciu príslušných právnych noriem v ich
vzájomných súvislostiach a s ohľadom na ich účel považuje aj ústavný súd za ústavne
akceptovateľnú.
V prípade stotožnenia sa s právnym názorom sťažovateľa, že predloženie odpisu
z registra trestov v zmysle požiadavky § 72 ods. 4 zákona o zbraniach nemá mať
v skutočnosti dopad na sprísnenie podmienok držania zbrane, ale je to len „procesný postup
zisťovania podmienok na držanie zbrane“, a to aj vzhľadom na to, že ustanovenie § 72
ods. 1 zákona o zbraniach ponechalo „v platnosti všetky staré zbrojné preukazy“, by podľa
názoru ústavného súdu bolo popretím podstaty a účelu § 72 ods. 4 zákona o zbraniach. Ak
by to tak bolo, tak by predloženie odpisov z registra trestov všetkými osobami, ktorým bol
vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, bez ich ďalšieho využitia plnilo iba
štatistickú úlohu bez ďalšieho praktického významu tohto ustanovenia.
Pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa o spôsobe výkladu § 19 ods. 1 písm. a) zákona
o zbraniach, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoj právny názor
v danej veci spôsobom, ktorý je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky svojvoľnosti.
V danom prípade najvyšší súd riešil „spor“ o spôsobe výkladu označeného ustanovenia
medzi sťažovateľom na jednej strane a krajským súdom (ako aj rozhodnutiami, ktoré
predchádzali rozhodnutiu krajského súdu) na strane druhej. Inými slovami povedané,
úlohou najvyššieho súdu bolo teda výkladom dotknutého ustanovenia vyriešiť takto
vzniknutý stret rozdielnych právnych názorov na aplikáciu dotknutej právnej normy. Podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd pri výklade označeného ustanovenia dôsledne
vychádzal zo základného ústavného princípu vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných
predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na
spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru.
Pri posudzovaní danej veci bolo potrebné zodpovedať predovšetkým otázku, či
výklad najvyššieho súdu ohľadom aplikácie príslušných ustanovení zákona o zbraniach
vykazuje znaky retroaktivity.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výklad aplikovaných právnych noriem
zákona o zbraniach má právne účinky do budúcnosti, netýka sa právnych vzťahov pred
1. januárom 2004, t. j. pred účinnosťou zákona o zbraniach, a preto je sťažnosť aj v tejto
časti zjavne neopodstatnená.
V prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že aj samotné ustanovenie § 72 ods. 4 zákona
o zbraniach je retroaktívne, t. j. že je v rozpore s ústavou, ústavný súd upozorňuje, že
sťažovateľ podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde
nie je subjektom aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa druhej hlavy prvého oddielu zákona o ústavnom súde.
Do doby právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnej normy nižšej
právnej sily s právnou normou vyššej právnej sily platí, že základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s účinnými hmotno-právnymi
a procesno-právnymi predpismi.
V uvedených súvislostiach napokon ústavný súd poznamenáva, že aj rozhodnutia
ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti odvolával, nie sú relevantnými
pre posúdenie jeho prípadu z dôvodu, že ide o rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej
hlavy prvého oddielu zákona o ústavnom súde, a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
2.2 K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ namieta aj porušenie
základného práva zaručeného v čl. 20 ústavy (bez špecifikácie konkrétneho odseku
uvedeného článku ústavy) s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo
dôvodom, že nemohol dlhšiu dobu plnohodnotne požívať výhody výkonu poľovného práva
ako člen poľovníckeho zväzu.
Ústavný súd uvádza, že ochranu vlastníckemu právu poskytujú všeobecné súdy.
Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok
len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd
by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by
v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie
nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok. Pretože
ústavný súd v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005
zo 4. augusta 2006 nezistil ani porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu,
odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2.3 K namietanému porušeniu čl. 35 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 35
ústavy (bez špecifikácie konkrétneho odseku uvedeného článku ústavy) s odôvodnením, že
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo dôvodom, že nemohol vykonávať práva
a povinnosti člena poľovníckeho zväzu.
Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa
čl. 35 ústavy a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nie je priama súvislosť už aj
vzhľadom na to, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu podstata práva sťažovateľa
„na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť“ (čl. 35 ods. 1 ústavy) nebola priamo dotknutá, preto bolo potrebné aj
v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Okrem toho porušenie práva na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy nemôže
nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom,
ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci, keď najvyšší súd spôsobom
výslovne upraveným príslušným hmotno-právnym a procesno-právnym predpisoch uplatnil
zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
odmietol.
2.4 K namietanému porušeniu čl. 1, 2 a 13 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž-o-KS 91/2005 zo 4. augusta 2006
K namietanému porušeniu čl. 1, 2 a 13 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa
v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného
základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich
porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená.
Predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je rozhodovanie
o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení
tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd
upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať
v iných druhoch konania (II. ÚS 234/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2007